Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2CoE/62/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715206533
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:6715206533.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD.
a členiek senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Kováčovej, v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zastúpený: Advocate,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: XX XXX 141, proti povinnému: R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P., o vymoženie sumy 72 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 13Er/1096/2015-21 zo dňa 24. augusta 2016, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie, zamietol žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie

odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 prvá veta,
§ 243d ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom
konaní"). Konštatoval, že oprávnený sa zápisnicou spísanou u súdneho exekútora dňa 10.03.2015
domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 14142/14
zo dňa 21.11.2014. S poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 105/2011, 3
Cdo 122/2011 a 3 Cdo 146/2011 preskúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Za týmto účelom preskúmal zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu uzavretú
medzi povinným a oprávneným obidve zo dňa 06.03.2013. V tejto súvislosti uviedol, že uvedená
zmluva o úvere v rámci ktorej bola uzavretá i rozhodcovská doložka založila záväzkovo-právny vzťah

medzi právnym predchodcom oprávneného, ktorý pri jej uzatváraní konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a povinným, ktorý pri jej uzatváraní nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, že záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným
bol právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda bolo potrebné ho posudzovať i v kontexte
ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dospel
pritom k názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za

platnú rozhodcovskú zmluvu. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi
bola v danom prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Z obsahu spisu nevyplývalo, že by s odbornou
starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na

rozhodnutie a voľbu. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvnýchstrán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a
informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a
povinný nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy o úvere, ani rozhodcovskej zmluvy, nemožno

považovaťrozhodcovskúzmluvuzazmluvnúpodmienkudojednanúindividuálne.Rozhodcovskúzmluvu
preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie
je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený

výkon rozhodnutia. S poukazom na uvedené skutočnosti súd žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec

preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti aj zákon č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako
aj na ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že
exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie z predložených podkladov
posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Zdôraznil, že formálne preskúmavanie

exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu a
preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného
titulu. S poukazom na Nález ÚS SR 5/2000 uviedol, že exekučný súd nemôže v rámci exekučného
konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť
len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, teda nemôže

sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Namietal, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o
zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je
v rozpore s obsahom a účelom Zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie
pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci. Poukázal pritom na to, že s

povinnou uzatvoril rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je
rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné
strany záväzné. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Dodal, že v zmysle čl. 2 ods. 2 tejto zmluvy mala

povinná možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na
všeobecný súd. Mal za to, že cieľom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je umožniť
spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Na základe toho na záver vyjadril názor, že súd
konal nad rámec zákonných ustanovení.
3. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu,
ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

4. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Exekučného poriadku ako aj Občianskeho
súdneho poriadku, ktorý však bol dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom. Súd prvej
inštancie napadnuté uznesenie vydal ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým
bol Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd, ktorému bola predložená vec na rozhodnutie o odvolaní
dňa 24.10.2016, rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, postupoval v

súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Exekučný poriadok bol s účinnosťou od 1. júla 2016 v ustanoveniach § 9a a § 9b novelizovaný
zákonomč.125/2016.Z.z.oniektorýchopatreniachsúvisiacichsprijatímCivilnéhosporovéhoporiadku,
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o z zmene a doplnení niektorých

zákonov.
6. Podľa § 9a ods.1 až 4 Exekučného poriadku: (1) Ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto
zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. (2) Ustanovenia Civilného
sporového poriadku o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného útoku, prostriedkochprocesnej obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach sa v konaní
podľa tohto zákona nepoužijú. (3) Na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá
ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na

odklad exekúcie. (4) Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a
konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 10.03.2015, kedy bola
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 14142/14 zo dňa 21.11.2014, podkladom
ktorého bola Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 06.03.2013. Účastníci konania uzatvorili toho istého
dňa aj rozhodcovskú zmluvu.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací

súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a
preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací
súd tieto dôvody opakoval.
9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez
návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva (doložka) medzi zmluvnými stranami bola uzavretá
platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej

rozhodcovskej zmluvy (doložky), prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných
právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou (doložkou) viazaná.
10. Nemožno sa preto stotožniť s námietkou oprávneného, že by súd prvej inštancie ako exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvej inštancie, ktorý po podaní

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská
zmluva (doložka) bola uzavretá platne. Predmetný postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a teda nesmeroval k "zrušeniu" alebo "zmene"
tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd prvej inštancie len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
11. Súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva je teda každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľa sa
považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských
zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere uzavretá s oprávneným a povinným túto charakteristiku spĺňa.
Znenie tejto zmluvy povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko bola pripravená už vopred pre veľký počet
spotrebiteľov.

12. Občiansky zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a
rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Je teda podstatné, či spotrebiteľ (povinný) mal
možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V
tomto smere sa zabezpečuje ochrana najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú

vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že
bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol
ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno
označiť aj ako formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské
právne normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti uvádza, že
dojednania ohľadom rozhodcovskej zmluvy vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa,
keďže toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol. Iba v prípade, že
by bola rozhodcovská zmluva so spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, ak bymal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a ovplyvniť, bolo by možné
konštatovať, že rozhodcovská zmluva je dojednaná platne.
14. Odvolací súd zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej zmluvy, keďže následne v prípade

spornosti nároku, dochádza prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na
rozhodcovský súd, ako tomu bolo i v tomto prípade. Uvedené vyplýva aj priamo z čl. II. rozhodcovskej
zmluvy, ktorá síce formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, avšak ak jedna zo
strán podá žalobu na rozhodcovský súd (žalobca), druhá strana (žalovaný), sa už nemôže domáhať
svojich práv na všeobecnom súde. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnému bolo týmto postupom

odňaté právo brániť sa a podať žalobu, prípadne akýkoľvek iný opravný prostriedok, na
všeobecný súd, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom
na uvedené, aj odvolací súd rozhodcovskú zmluvu posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej
zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. Pokiaľ
teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol akýkoľvek
nárok. Z uvedených podstatných dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené.

15. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodcovský

súd nemal právomoc vo veci rozhodovať, vzhľadom k tomu, že nebola platne a individuálne dojednaná
rozhodcovská zmluva, ktorá mala právomoc rozhodcovského súdu založiť. S poukazom už na vyššie
uvedené skutočnosti, ide o nulitný právny akt, ktorý nemôže byť spôsobilým exekučným titulom ani z
formálnej ani z materiálnej stránky.
16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).