Rozsudok Judgement was issued on Friday, June 23, 2006

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 52C/37/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206205191
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2006
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Roštárová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2006:1206205191.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, v konaní pred samosudkyňou: Mgr. Alenou Roštárovou, v právnej veci

žalobcu: J.. J. M., M. M. X, B., proti žalovanému: N. A. P. R. M. A. S. P., Z. XXX,. B., o určenie neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru a náhradu mzdy rozhodol

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcasažaloboupodanounatunajšomsúdedňa09.03.2006,domáhalurčenianeplatnostiskončenia
pracovnéhopomerudohodouzodňa11.01.2006anáhrady mzdyvovýške38017,-Skbruttomesačne,
od 26. 01. 2006 až do času, kým mu žalovaný umožní pokračovať v práci.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 15. 01. 2006, ktorú
podpísal dňa 11. 01. 2006 v kancelárii generálneho riaditeľa žalobcu považuje za neplatné z dôvodov,
že bolo urobené pod psychickým nátlakom zo strany žalovaného, vyhrážaním sa žalobcovi prepustením
zo zamestnania z vykonštruovaných dôvodov, ako aj znemožnením výkonu dohodnutej práce žalobcovi
zo strany žalovaného tým, že musel odovzdať právnu agendu a literatúru ešte v decembri 2005.

Psychický nátlak videl žalobca najmä v tom, že už od času nástupu nového štatutárneho zástupcu -
generálneho riaditeľa žalovaného, t. j. od septembra 2005 mu tento dal najavo, že s ním ďalej nepočíta,
lebo potrebuje právnikov, ktorým dôveruje, čo vyvrcholilo pri ich vzájomnom pohovore zo dňa 11. 01.
2006 v jeho pracovni, kde mu oznámil, že pokiaľ nepodpíše dohodu o skončení pracovného pomeru
dobrovoľne, bude mu zadávať také úlohy, ktoré nebude môcť splniť, že mu zráta jeho dochádzku do
zamestnania, neoprávnené zastupovanie tretích osôb na súdoch a prezeranie internetu. Uvedenými
vyhrážkami ho donútil dňa 11. 01. 2006 podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Podobný

postup, t. j. príkaz na odovzdanie pracovnej agendy, výhražky a udelenie osobitnej odmeny použil
žalovaný aj pri iných zamestnancoch za účelom zbavovania sa nepohodlných pracovníkov. Žalobca
žalovaného niekoľkokrát neúspešne požiadal o umožnenie zotrvať v pracovnom pomere aj s ohľadom
na jeho vek, skutočnosť, že je osamelý zamestnanec a bude zaradený do skupiny znevýhodnených
uchádzačov o zamestnanie a na trhu práce sa ťažko uplatní.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom

vyjadrení poukázal na to, že tvrdenia žalobcu o vyvíjanom psychickom nátlaku generálneho riaditeľa od
jeho nástupu do funkcie sú nepravdivé a zavádzajúce. Poukázal na skutočnosť, že výzva žalovaného
na odovzdanie agendy 23. 12. 2005, ako aj komunikácia o skončení pracovného pomeru súviseli s tým,
že žalovaný nemal v tom čase vedomosť o pracovnej zmluve so žalobcom na dobu neurčitú, nakoľkona personálnom odbore evidovali len prac. zmluvu na dobu určitú. Mal za to, že pracovný pomer so
žalobcom sa skončí dňom 31. 12. 2005, nakoľko žalovaný nemal v úmysle pokračovať v prac. pomere
so žalobcom.

O existencii pracovnej zmluvy na dobu neurčitú sa žalovaný dozvedel od žalobcu až 05. 01. 2006 a bez
ďalšieho ju akceptoval. Za nepravdivé označil žalovaný aj tvrdenia žalobcu o nezadávaní pracovných
úloh a nemožnosti zúčastňovať sa porád vedenia. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi riadne vyplácal
celú mzdu aj prémie a rozsah zadávania prac. úloh a účasť na poradách vedenia nijako nesúvisí s

meritom prejednávanej veci. Odmietol tvrdenia žalobcu, že pri podpise dohody o skončení pracovného
pomeru mal byť na žalobcu vyvíjaný psychický nátlak, alebo bezprávna vyhrážka. Predmetnú dohodu
obidve strany podpisovali s plným vedomím si všetkých právnych následkov s tým spojených a v
prítomnosti svedka M., ktorý túto skutočnosť môže potvrdiť.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, prednesom povereného zástupcu

žalovaného, výsluchom svedkov, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil
nasledovný skutkový stav veci:

Žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06. 12. 2004 uzavretej na dobu
neurčitú ako právnik, s miestom výkonu práce v sídle žalovaného, v B., na Z. U.

K ukončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania došlo ku dňu 15. 01. 2006 na základe
dohody zo dňa 11. 01. 2006..
Listom zo dňa 25. 01. 2006, doručeným žalovanému dňa 26. 01. 2006 žalobca oznámil žalovanému,
že ukončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 11. 01. 2006 považuje za neplatné a trvá na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.

Žalobca, pridržiavajúc sa písomnej žaloby, vo výpovedi uviedol, že pri podpisovaní dohody o ukončení
pracovného pomeru zo strany generálneho riaditeľa žalovaného, ktorý s ním vykonával dňa 11. 01. 2006
pohovor, došlo k psychickému nátlaku, na základe ktorého podpísal predmetnú dohodu, aj keď nebola
prejavom jeho skutočnej vôle. Psychický nátlak v konaní videl najmä v tom, že štatutárny zástupca

žalovaného mu aj pred podpisom tejto dohody a aj 11. 01. 2006 počas stretnutia viackrát povedal, že s
ním chce ukončiť prac. pomer a v prípade, že s tým nebude súhlasiť, bude mu zadávať vykonštruované
úlohy, ktoré nebude môcť žalobca splniť z rôznych dôvodov, zráta mu jeho dochádzku. Viackrát mu pri
stretnutiach povedal, že kedy už odíde z A. a nakoniec by mu bol dal výpoveď. Uviedol, že žalovaný mu
nikdy nevytkol plnenie pracovných úloh žiadnym spôsobom. Odňal mu ale časť predtým vybavovanej

agendy, ktorú pôvodne vykonával. Jeho úlohou bolo na základe príkazu gen. riaditeľa iba zaujímať
stanoviská k listom a vypracovať odpovede na ne a poskytovanie informácií na sťažnosti a námietky
proti rozhodnutiam. Ostatnú časť pracovných činností, ktoré pôvodne vykonával žalovaný zadal externe
p. M., advokátovi na základe zmluvy o právnej pomoci, čo považuje žalobca tiež za dôkaz psychického
nátlaku na jeho pristúpenie k rozviazaniu prac. pomeru dohodou, nakoľko týmto spôsobom mu zobral

prácu, ktorú predtým vykonával.

Uviedol, že dňa 11. 01. 2006 bol v kancelárii gen. riaditeľa žalovaného dvakrát, a to prvýkrát, keď si
prebral návrh dohody o skončení prac. pomeru, ktorý si vo svojej kancelárii preštudoval, a druhýkrát,
po odstránení chýb v texte túto listinu podpísal, obdržal jedno paré a odišiel z kancelárie. Po celý čas

oboch stretnutí dňa 11. 01. 2006 bol v kancelárii prítomný iba žalobca a gen. riad. žalovaného, nebol
tam nikto iný, nijaký svedok.

Poverený zástupca žalovaného, pridržiavajúc sa svojho písomného vyjadrenia k žalobe uviedol, že
tvrdenia žalobcu o psychickom nátlaku sú vykonštruované, nepravdivé a dohoda o skončení prac.

pomeru bola podpísaná oboma zmluvnými stranami dobrovoľne, bez nátlaku a tiesne. Počas celého
stretnutia so žalobcom, ktoré prebiehalo dňa 11. 01. 2006 v kancelárii gen. riaditeľa bol prítomný
aj svedok M., ktorého výsluchom sa objasnia skutkové okolnosti priebehu a podpisu dohody o
skončení prac. pomeru. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa aktívne spolupodieľal na príprave
textu dohody o skončení pracovného pomeru. Forma skončenia prac. pomeru bola v tomto prípade

zvolená predovšetkým s poukazom na neustále sa objavujúce nové skutočnosti ohľadom doby trvania
prac. pomeru a existenciou viacerých prac. zmlúv predkladaných zo strany žalobcu. Ako účelové a
nesúvisiace s prejednávanou vecou označil aj tvrdenia žalobcu o tom, že takýto spôsob nátlaku použil
žalovaný aj pri iných zamestnancoch a tvrdenia o neprideľovaní práce, nakoľko sám žalobca nepopiera,že mu bola vyplácaná plná mzda a odmeny. Uviedol, že je v rozpore s dobrými mravmi dobrovoľne
podpísať dohodu o skončení prac. pomeru, prevziať v nej dohodnuté odstupné a následne namietať jej
neplatnosť. Žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Štatutárny zástupca žalovaného, generálny riaditeľ I.. B. B. vo svojej výpovedi uviedol, že dohodu o
ukončení pracovného pomeru považuje za platný právny úkon. Dohodu podpisoval on, ako generálny
riaditeľ, a žalobca. Poprel akýkoľvek psychický nátlak a bezprávne vyhrážky, ktoré mali byť z jeho strany
vyvíjané na navrhovateľa v čase pred, ako aj pri samotnom podpise dohody o rozviazaní prac. pomeru

dňa 11. 01. 2006. Uviedol, že je pravdou, že so žalobcom hovoril o blížiacom sa ukončení prac. pomeru
a požiadal ho o odovzdanie agendy, a to z dôvodu, že mal od svojho nástupu do funkcie gen, riaditeľa
vedomosť o tom, že žalovaný má uzavretú prac. zmluvu na dobu určitú a až od žalobcu sa dozvedel
o existencii prac. zmluvy na dobu neurčitú a to pri rozhovore so žalobcom, dňa 05. 01. 2006, ktorú
akceptoval. Na základe tejto skutočnosti pripravil návrh dohody o rozviazaní prac. pomeru k 15. 01.
2006, ktorú so žalovaným ráno dňa 11. 01. 2006 predložil žalobcovi, v prítomnosti svedka M.. M., ktorý

bol prítomný po celý čas rokovania so žalobcom a aj pri samotnom podpise dohody . Žalobca si návrh
dohody zobral, upozornil ho na chyby v texte, ktoré boli ihneď opravené a žiadal o poskytnutie času na
preštudovanie, čo mu bolo umožnené. Následne sa vrátil do pracovne gen. riaditeľa a dohodu podpísal.
Je pravdou, že so zotrvaním žalobcu v agentúre ďalej nepočítali a to tak z dôvodu vedomosti o prac.
zmluve na dobu určitú, ako aj z dôvodu možných personálnych zmien a prebiehajúcej kontroly v A..

Vykonaním dôkazu výsluchom I.. M. H., bývalého zamestnanca žalovaného a M.. A. M., nebolo
preukázané, že by zo strany generálneho riaditeľa I.. B. pri podpisovaní dohody o skončení pracovného
pomeru došlo k psychickému nátlaku na osobu žalobcu.

Svedok H. uviedol, že o skutočnosti, že ho chcú vyhodiť zo zamestnania sa dozvedel len
sprostredkovane od žalobcu a pri podpise dohody nebol.

Svedok M. uviedol, že bol prítomný pri podpise dohody so žalobcom, avšak existenciu psychického
nátlaku pri jej podpise zo strany žalovaného na žalobcu nepotvrdil.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene, alebo
zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa§37Občianskehozákonníka,právnyúkonsamusíurobiťslobodneavážne,určiteazrozumiteľne,

inak je neplatný.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že
návrhu nemožno vyhovieť.

Právny úkon je platný, ak je urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Pokiaľ navrhovateľ
poukazoval na to, že dohodu o ukončení pracovného pomeru nepodpísal slobodne, potom jeho slobodu
vôle vylučuje iba priame fyzické donútenie, ktoré však sám vylúčil, alebo bezprávna vyhrážka. Podľa
ustálenej súdnej praxe o bezprávnu vyhrážku sa však jedná jedine vtedy, ak osoba vykonávajúca
psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť (napr. hrozba ublíženia na zdraví, hrozba

značnej škody a pod.), alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť bola, ale prostredníctvom
vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže (napr. sa vyhráža tým, že ak konajúca
osoba určitú zmluvu neuzavrie, bude oznámená ako páchateľ trestného činu, ktorého sa dopustila).

Súd nemal v konaní ničím preukázané, že by zo strany zamestnávateľa došlo nielen k bezprávnej

vyhrážke, ale aj k akémukoľvek psychickému nátlaku. Dôkazné bremeno spočívalo na žalobcovi, ktorý
v konaní neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie o psychickom nátlaku a vyhrážkach zo
strany žalovaného.

Rovnako je v tejto súvislosti bez právneho významu aj skutočnosť, či dohoda bola odporcom vopred

pripravená, či o možnosti rozviazania prac. pomeru touto formou so žalobcom zamestnávateľ jednal, ako
aj z akého dôvodu mu žalovaný navrhol rozviazanie prac. pomeru dohodou. Žalobcovi bol text dohody
známy a túto i podpísal, pričom mal poskytnutý časový priestor na oboznámenie sa s ňou.Pohnútky (dôvody), ktoré žalovaného ako zamestnávateľa viedli k skončeniu pracovného pomeru so
žalobcom (v danom prípade skutočnosť, že s ním nové vedenie nepočítalo), nemožno považovať za
psychický nátlak, ani za bezprávnu vyhrážku. Je vecou zamestnanca, či s návrhom zamestnávateľa na

skončenie prac. pomeru dohodou bude súhlasiť alebo nie.

Neobstoja ani tvrdenia žalobcu, že žalovaný tým, že si na zabezpečenie právnych služieb najal
externého právnika vyvíjal aj týmto spôsobom na žalobcu nátlak a dal tým jasne najavo, že so žalobcom
už nechce pokračovať v prac. pomere. Skutočnosť, že právnická osoba, ktorá zamestnáva v prac.

pomere zamestnancov - právnikov si objedná externé služby právnej pomoci je bežná prax a sama
o sebe neznamená, že tým sledoval žalovaný zamestnávateľ cieľ donútiť žalobcu k skončeniu prac.
pomeru nezákonne.

Taktiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že výzva na odovzdanie agendy od žalovaného bola
formou nátlaku na jeho odchod zo zamestnania, nakoľko k nej došlo v čase, kedy mal žalobca ukončiť

prac. pomer podľa vedomosti žalovaného uzavretý na dobu určitú.

Súd mak preukázané, že žalobca namietajúc účelové konanie žalovaného sám konal účelovo, keď
nepredložil včas zmluvu na dobu určitú novému gen. riaditeľovi a postupne pri vzájomnej komunikácii
predkladal jej rôzne verzie.

Súd konštatuje, že hľadanie súvislosti medzi skončením resp. okolnosťami skončenia prac. pomeru
žalobcu a iných ním uvádzaných zamestnancov (osôb) je v tomto konaní právne irelevantné. Súd
dôrazne poukazuje na skutočnosť, že žalobca má právnické vzdelanie a následky skončenia prac.
pomeru dohodou mu musia byť dobre známe. Preto, ak nechcel skončiť prac. pomer u žalovaného, tak

nemal dohodu podpísať. Sám nepopiera skutočnosť, že mal možnosť si návrh dohody prečítať, opravil
jej text a nechal si čas na rozmyslenie.

Súd tvrdenia žalobcu vyhodnotil ako účelové a nepreukázané. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

Vychádzajúc z uvedeného, súd dospel k záveru, že žaloba nie je čo do právneho základu dôvodná,
preto ju v celom rozsahu zamietol a nevykonával ďalšie dokazovanie o nároku na náhradu mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru.

Účastníkom trovy konania súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. nepriznal, nakoľko
žalobca nemal vo veci úspech a nemá právo na náhradu trov konania a žalovaný si náhradu trov konania
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie, v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom

súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie, podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.