Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, February 27, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21Scud/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200432
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200432.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu

JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Zuzany Jančárovej v právnej veci žalobcu: Z. C. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX C., Poľsko, právne zastúpená: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01
Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8
a 10, 813 63 Bratislava, za účasti pribratého účastníka: WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022
01 Čadca, IČO: 47 237 201, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina,
IČO: 36 858 820, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 295-2/2014-BA zo dňa
27.01.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobný návrh z a m i e t a .

Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 07.04.2014 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, ústredie č. 295-2/2014-BA zo dňa 27.01.2014, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45946-1/2013-CA z 1.10.2013 a odvolanie
žalobkyne zamietol. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím
pod č. 45946-1/2013-CA z 1.10.2013 rozhodla tak, že vo vzťahu k žalobkyni nevzniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.03.2013 do 31.5.2013 podľa Slovenskej legislatívy,
s odôvodnením, že dňa 26. februára 2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne,
pobočka Čadca, kontrolu v sídle zamestnávateľa, zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti
jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti na Palárikovej ulici č. 76, Čadca v
čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden
z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Kontrolní

zamestnanci vypočuli aj Ing. Mgr. Miroslava Šperku, konateľa ACARTUS Slovakia, s.r.o.. Podľa jeho
vyjadrenia sa dňa 26. februára 2013 v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec a ani konateľ
spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobkyňa reálne vykonáva činnosť
ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym
predpisom ani podľa jedného z citovaných článkov základného nariadenia. Žalobkyni teda nevzniklo
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 01.03.2013 do 31.52013 podľa Slovenskej legislatívy. V rozhodnutí

poukázal prvostupňový orgán na nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 najmä na čl. 11 (3) (a) základného nariadenia
a čl. 13 (3) základného nariadenia.

V dôvodoch rozhodnutia žalovaný poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona
č. 413/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm.
a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že účastník konania je
vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.03.2013 do
31.5.2013. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina

od 04. januára 2012, do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca je
prihlásený od 01. februára 2012. Poukázal na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie
sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, nariadenie rady
EHSč.1408/71,zo14.06.1971ouplatňovanísystémovsociálnehozabezpečenianazamestnanéosoby,
SZČO a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a
jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové

koordinačné nariadenia a to nariadenie č. 883/2004, nariadenie č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá
určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť,
aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho

členskéhoštátu.Nariadenievčl.13stanovuje,ktorýmprávnympredpisompodliehaosobavykonávajúca
činnosťvdvochaleboviacerýchčlenskýchštátoch.Zároveňpoukázalnačl.13(1)ačl.13(3)základného
nariadenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj posúdenia
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrového sídla
alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky právne predpisy, ktoré sa vzťahujú

na zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá sa
uplatňuje v rámci celej európskej únie. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu,
v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrové sídlo alebo miesto
podnikania. Termín registrové sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. Poukázal

na rozhodnutie Súdneho dvora prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06. Zamestnávateľ nespĺňa
podmienky registrácie alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva
štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Sociálnej poisťovni
bola doručená informácia Poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných
rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na

úväzok v iných členských štátoch, v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Sociálna poisťovňa,
ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola
povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu

činností zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala v období od 26.
februára 2013 do 07. marca 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. V rámci vykonanej kontroly
bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ samostatnú kanceláriu nemá. Doklady
zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami
sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie

poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu
zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonáva
kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činností zamestnávateľa aj 05. novembra 2013,
pričom nezistila žiadne nové skutočnosti v tejto veci. Na základe tejto kontroly sa nepodarilo preukázať
reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnením základných kritérií

registrovaného sídla spoločnosti. Z tohto dôvodu sa žalovaný stotožnil v odvolacom konaní s právnym
názorom prvostupňového správneho orgánu.

Proti rozhodnutiu žalovaného riadne a včas podala žalobu žalobkyňa, ktorou žiadala napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia

obmedzil na tvrdenie, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy odo dňa 01.03.2013 do 31.5.2013 a
to z dôvodu toho, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky a ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla v spoločnosti.Žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá
má podľa názoru žalobkyne len odporúčací charakter, pričom uvádza, že jedným rozhodujúcim

faktorom na určenie miesta výkonu činností a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrového sídla alebo miesta podnikania.
V súlade s aplikáciou postupu uvedeného v čl. 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia zabezpečenia styčný orgán štátu
bydliska žalobcu, Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určil, že na žalobcu sa vzťahujú

uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho
parlamentu Rady č. 883/2004. Žalovaný v rámci konania nesprávne zistil skutkový stav a na nesprávne
zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Počas kontrolovaného obdobia
od 01.02. 2012 do 26.02.2013 v zmysle kontroly sociálnej poisťovne vykonanej od 26.02.2013 do
07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorých žalovaný odkazuje v odôvodnení rozhodnutia, žalobca nebol
zamestnancom zamestnávateľa. Uvedené preto nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, nakoľko

situácia v danom čase a mieste nebola vo vzťahu k žalobcovi individuálne zistená. Napriek uvedenému
zdôraznila žalobkyňa, že počas predmetnej kontroly neboli zistené žiadne nedostatky. Ďalej žalobkyňa
uviedla, že sa žalovaný obmedzil len na tvrdenie, že kontrolou vykonanou dňa 05.11.2013 neboli zistené
žiadne nové skutočnosti v tejto veci. Žalobkyňa zastáva názor, že výsledky kontroly ako relevantné
zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, nakoľko s poukazom na správu o kontrole č. 48042-2/2013-

CA neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, že by k výkonu
závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. Kontrolovaným obdobím
týkajúcim sa žalobcu bolo 1 mesiac a 5 dní trvania jeho pracovného pomeru. Počas kontroly bola
predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobkyňa tak
predložila všetku dokumentáciu zamestnávateľa, ktorú od neho možno rozumne požadovať, čím bolo

logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Žalobkyňa
ani zamestnávateľ nie sú povinní disponovať s inými dokumentmi a dôkazmi pokiaľ to platné a právne
predpisy explicitne neuvádzajú. Zo správy aj záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti
zamestnancov žalobcu zistené neboli. V odôvodnení rozhodnutia táto skutočnosť absentuje a uvedené
dokumenty a výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia v zmysle § 209 zákona o sociálnej

poisťovni. Žalovaný prijal zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej kontroly zamestnávateľ
nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania aj napriek tomu, že za týmto účelom
nebola vykonávaná žiadna kontrola. Navyše ak dotknutá inštitúcia členského štátu mala za to, že
osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť treba
posudzovať z hľadiska niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii s ohľadom na celkovú situáciu,

ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením
skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky nezdôvodnil. Paušálne poukazovanie na ustanovenia
právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobcu je nedostatočné a
nezákonné.Žalobkyňapoukázalanato,žeriadiaceosobyspoločnostisazaúčelompracovnýchstretnutí
a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti Slovenskej republiky, kde uchovávajú

účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Mala za to, že miestom sídla, miestom
stretnutí a riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného
priebehu finančných činností je Slovenská republika. Povaha práce zamestnancov zamestnávateľa v
zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla prácu v teréne na území Slovenskej republiky, kedy
prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Zdôraznil, že zamestnávateľa nemožno označiť za tzv.

schránkovú firmu. Žalobkyňa ďalej namieta podľa bodu 8 nariadenia, všeobecná zásada rovnakého
zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich
zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 nariadenia, prispôsobenie faktorov
alebo udalostí, ku ktorých dochádza v jednom členskom štáte nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu,
aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Koordinácia systému

sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, z ktorých základným je princíp
rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov
rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa
akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva. Žalovaný svojím konaním porušuje vyššie
uvedený princíp rovnakého zaobchádzania, nakoľko ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým

zamestnancom,ktorísúobčanmiPoľskejrepubliky.Žalobkyňamalazato,ženazákladevyššieuvedenej
skutkovej a právnej argumentácii a s poukazom aj na jednoznačnosť čl. 13 ods. 3 nariadenia, v zmysle
ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobková činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu,v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Vzhľadom na uvedené žiadala rozhodnutie žalovaného
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnili náhradu trov konania.

Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, podaním doručeným súdu dňa 8.08.2014. Splnenie podmienok
na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť
sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je
zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky
- Sociálna poisťovňa. Kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov

uskutočňuje Sociálna poisťovňa v prípade, ak vznikne podozrenie, že zo strany zamestnávateľov
dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia bez rozdielu národnosti, či
štátnej príslušnosti. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci
reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne
zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v
systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. V tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny

výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa
o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa Slovenskej legislatívy. V prípade, ak už bol
vystavený zamestnancom formulár E101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú Slovenskej legislatíve
až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení

platnosti príslušného formulára Sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom,
ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený
formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou
nebol preukázaný reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie
podmienok registrového sídla Sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi

povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola
informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom zo dňa 25. júla
2013, pričom poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom zo dňa 10.10.2013 tieto
skutočnosti akceptovala. Poľská inštitúcia ZUS listom dňa 5.8.2013 oznámila žalovanému, že žalobkyňa
podlieha poľskému zákonodarstvu, v súlade s čl. 16 (3) nariadenia žalovaný toto určenie nenamietal,

čím sa toto určenie stalo definitívnym. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci.

Pribratý účastník konania sa k veci písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu, vrátane postupov oboch správnych orgánov a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná a pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol a to z nasledovných dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie

činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom

„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné
pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného
členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v

mieste bydliska.“
Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť

vykonáva.“
Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,

že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku
ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie
jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo
samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu

vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“

Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode
7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia
v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré

poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 1.1.2013 povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnancov uvedené v § 4
ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá, právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1
písm. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,

ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie

systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.

na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnostiplatiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol

vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v

inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej
legislatíve:

a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,

c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie

(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,

v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch

mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie

EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť
SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike
(čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané,
že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o.,

s miestom podnikania Palárikova 76 (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), ktorého
miesto podnikania bolo na území SR.

Žalovaný okrem tvrdenia, že zamestnávateľ žalobcu - WEBUNG, s.r.o. nespĺňa podmienky registrácie
sídlaalebomiestapodnikaniaaztohtodôvodusanemôženazamestnancovuplatňovaťlegislatívaštátu,

v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania poukazuje na vykonané kontroly,
ktoré boli vykonávané na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území
Slovenskej republiky v období od 26.02.2013 do 07.03.2013, ktorú uskutočnila Sociálna poisťovňa,
pobočka Čadca. V rámci kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že v registrovanom sídle
v spoločnosti zamestnávateľ nemá samostatnú kanceláriu, doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na

adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvárané na 10 hodín mesačne,
pričom zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych
mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo poštou. Sociálna poisťovňa, Čadca vykonala kontrolu so zameraním aj na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov dňa 05.11.2013, pričom nezistila žiadne nové skutočnosti.

Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorá bola vykonávaná v
rámci správneho konania je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly č. 34094-2/2013-CA. Takisto zo
záznamu o vykonanej kontrole bolo zistené, že bolo kontrolované obdobie od 01.02.2012 do 26.02.2013
s tým, že miesto a dátum vykonania kontroly bolo od 26.02.2013 do 07.03.2013, pričom záznam bol
vypracovaný dňa 07.03.2013. Jednalo sa o záznam č. 34094-2/2013-CA. Zo správy o kontrole je

však zrejmé, že dňa 04.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca opätovne navštívila spoločnosť
WEBUNG, s.r.o. na adrese Palárikova 76, pričom na uvedenej adrese bol pán Grzegorz Jan Maliński,
konateľ spoločnosti WEBUNG a piati zamestnanci. Je pravdou, že výsledky prvej kontroly za obdobie
od 01.02.2012 do 26.02.2013 sa nemôžu vzťahovať na žalobkyňu, nakoľko táto mala pracovať u
označeného zamestnávateľa až od 01.3.2013 do 31.5.2013.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na tento účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnej poisťovni, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenie účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 predmetného zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci
objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech

alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu
skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov,
odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a

právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 196 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba
zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej

zložky Sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť.

Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania

nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.

Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Podľa § 209 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti.

Podľa§209ods.2zákonarozhodnutiemusíobsahovaťvýrok,odôvodnenieapoučenieoodvolaníalebo
o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
celom rozsahu.

Podľa § 209 ods. 3 zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa
v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne
určí pre ňu lehotu.Podľa § 209 ods. 4 zákona v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a
pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa § 209 ods. 5 zákona poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku obsahuje údaj, či je
rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať alebo podať opravný prostriedok, v akej
lehote a kde možno odvolanie alebo opravný prostriedok podať.

Podľa § 209 ods. 6 zákona v rozhodnutí sa uvedie aj organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá
rozhodnutie vydala, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko účastníkov konania. Na rozhodnutí
musí byť odtlačok úradnej pečiatky a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby.

Podľa § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Podľa § 218 ods. 2 ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie
zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Podľa § 218 ods. 3 odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti organizačnej zložke Sociálnej poisťovne,

ktorá rozhodnutie vydala, na nové prejednanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov
rýchlosti alebo hospodárnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je viazaná právnym názorom
odvolacieho orgánu.

Podľa § 218 ods. 4 proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa v rámci správneho konania, ani v rámci
odvolacieho konania svoje tvrdenia, že reálne vykonáva prácu na území Slovenskej republiky pre
označeného zamestnávateľa - WEBUNG, s.r.o., Čadca za obdobie od 1.3.2013 do 31.5.2013,
nepreukázala. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu len tvrdí, že od 1.3.2013 vykonáva

pre zamestnávateľa prácu - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo
klientmi zamestnávateľa. Poukazuje, že jej pracovnou náplňou je kontakt s potecionálnymi klientami
zamestnávateľa, najmä však distribúcia letákov na území Slovenskej republiky. K odvolaniu žalobkyňa
žiadne relevantné dôkazy k týmto skutočnostiam nepredložila. Takisto pokiaľ žalobkyňa v žalobe
poukazuje, že boli predložené v rámci jej možností všetky doklady k veci sa vzťahujúce ako napr.

pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, uvedené doklady v rámci
správneho konania z jej strany resp. ani k žalobe neboli predložené. Rovnako žalobkyňa, pokiaľ v žalobe
tvrdí, že poľská inštitúcia ZUS určila, že sa na žalobkyňu vzťahujú uplatniteľné právne predpisy SR s
poukazom na čl. 13 (3) nariadenia, tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nedeklarovala, len tvrdila.

Podľanázorusúdutakžalobkyňa,akoajzamestnávateľ,ktoríboliúčastníkmisprávnehokonania,ktorým
bolo doručované aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, resp. aj prvostupňového
správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili
závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že žalobkyňa pre označeného zamestnávateľa
od 01.03.2013 do 31.05.2013 reálne prácu vykonávala. Následne záver prvostupňového správneho

orgánu a žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od 1.03.2013
do 31.05.2013 podľa Slovenskej legislatívy je súladné so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003
Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako
zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni

bol vydaný registračný list - prihláška fyzickej osoby do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený
identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky však nie
je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ust. § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 pís. a) zák. č. 461/2003

Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného
nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je status zamestnanca, ktorý
žalobkyňa nepreukázala.Žalobkyňavsprávnomkonanínepreukázala,žeod01.03.2013do31.05.2013vykonávalauoznačeného
zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce, resp. konkrétnu pracovnú činnosť bez ohľadu na
skutočnosť, že výkon kontroly za obdobie od 01.02.2012 do 26.2.2013 sa na žalobkyňu nemohol

vzťahovať, keďže prácu ako zamestnankyňa mala vykonávať od 1.3.2013 do 31.5.2013. Žalobkyňa
neuviedla ani skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác
za konkrétne obdobie od 01.03.2013 do 31.5.2013 preukázala. Žalobkyňa v konaní bola povinná
uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a
dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah, akú konkrétnu pracovnú činnosť od 01.3.2013 do 31.5.2013

pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonávala.
Neobstojí ani jej tvrdenie o predložení všetkej dokumentácie zamestnanca, ktorú od nej možno rozumne
požadovať (čo napokon nie je pravda, nakoľko žiadne dôkazy ku konaniu nepredložila). Žalobkyňa
mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia konkrétnej pracovnej
zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, o akú pracovnú činnosť sa jednalo, uviesť konkrétne dátumy
vykonávania prác na Slovensku, s ktorými osobami jednala, ktoré by rozsah ňou vykonávaných prác

pre zamestnávateľa potvrdili. Ani prípadné dôkazy ako pracovná zmluva, mzdové listiny, t.j. tie na
ktoré poukazuje žalobkyňa v žalobe podľa názoru súdu nemôžu preukázať faktický výkon činnosti
zamestnanca na území SR. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov,
akcii a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre
zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž

a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť
len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho.

Keďže nebolo sporné, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte v
Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na

území Slovenskej republiky, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva
samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli
splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia,
nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v
dvoch členských štátoch.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch

tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,
upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v
postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z.
vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje

spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný
rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu
sociálne poistenie nevzniklo u označeného zamestnávateľa, tak tento výrok je súladný s procesným
postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a
bol povinný aplikovať.

Podľa názoru súdu nebol porušený princíp individuálneho zaobchádzania so žalobkyňou a ani princíp
rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným zamestnancom, vzhľadom na uvedené skutočnosti.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1

a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje
v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Podľa názoru súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti
nebolo potrebné, ani zaoberať sa registrovým sídlom zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny
výkon činnosti žalobkyne u označeného zamestnávateľa, na území SR.Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobkyňa
nemala v konaní úspech, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, súd jej preto náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.