Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 15, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/297/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202270
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3613202270.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město,
110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému G. R., trvalý pobyt T. XXX/
X, XXX XX V.,
o zaplatenie zmenkového úroku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k.
5Cb/62/2013-106 zo dňa 31. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol
a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zmenkového úroku 0,19 %
denne zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Uviedol,
že žalobca sa proti žalovanému domáhal podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu

(ďalej len Nariadenie) zaplatenia zmenkového úroku 0,25 % denne z konkrétnych zmenkových súm za
konkrétneobdobia,6%úrokuzomeškaniaročnezkonkrétnychzmenkovýchsúmzakonkrétneobdobia,
zmenkovej odmeny a trov konania.

2. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3,
článku 25 bod 1 písm. a/ Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o
príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I).

Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1
Nariadeniač.593/2008orozhodnompráveprezmluvnézáväzkyadanúvecposudzovalpodľaprávneho
poriadku Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto
a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Indosamentom sa do právneho vzťahu dostal
cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie nariadil v právnej
veci pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania a zistenie, či predmet

konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa strany sporu mohli vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali.3. Pred začatím konania zobral žalobca žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne.
Predmetom konania zostal zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal žalobný
petit nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v späťvzatej časti súd konanie zastavil.

4. Súd prvej inštancie vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p.

5. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského

hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej
len ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola vystavená žalovaným na rad prvého zmenkového
veriteľa,ktorýmbolaspoločnosťPOHOTOVOSŤs.r.o.Zmenkabolasplatnápripredložení(vistazmenka)
s doložkami „bez protestu“ a „na zaplatenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. V pravom
hornom rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy o úvere 3601583. Zo zmluvy o

úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.12.2008 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.
uzatvorila so žalovaným na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 1 327,76 eur (40 000 Sk), ktorý spolu s poplatkom vo výške 1 133,90 eur
predstavoval sumu 2 461,66 eur (74 160 Sk). Žalovaný potvrdil prevzatie poskytnutého úveru. Úver
sa zaviazal splácať v 12-tich mesačných splátkach po 205,14 eur (6 180 Sk) počnúc dňom 19.1.2009

na účel zamestnania. Zmluva neobsahuje RPMN. V bode 17 všeobecných podmienok úveru, ktoré
boli súčasťou zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli
vyplnené zmenková suma a dátum úročenia zmenkovej sumy. V bode 20 všeobecných podmienok
bolo uvedené, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať podľa Obchodného zákonníka, § 262

ods. 1 Obchodného zákonníka, a zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka
ako nepomenovaná zmluva. Z pripojeného exekučného spisu sp.zn. 3Er/83/2010 súd prvej inštancie
zistil, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. ako oprávnený uplatnila proti žalovanému ako povinnému
exekúciu o vymoženie sumy 580,18 eur s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 13.5.2010 v časti

prevyšujúcej zákonný úrok z omeškania. Z podania súdneho exekútora vyplýva, že exekúcia bola
skončená vymožením pohľadávky. Z výsluchu žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že
úver si zobral na kúpu nábytku pre osobnú potrebu, nie pre výkon zamestnania ako je uvedené v zmluve.
Úver splácal spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. zrážkami zo mzdy.

6. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva o úvere č. 3601583 zo dňa 23.12.2008 je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. IČO:
35807598 a žalovaný ako fyzická osoba, ktorý v čase podpísania zmluvy nebol podnikateľom, pričom
nemal v úmysle a ani nepoužil úver na výkon zamestnania, ale len pre osobnú potrebu, nekonal v

rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, je spotrebiteľom. V danom prípade bol úver
poskytnutý na súkromný účel a nie na podnikanie, čo vyplynulo z exekučného spisu a to z výsluchu
povinnéhovexekučnomkonaníotom,žekolonkana účel"zamestnania" bolavyplnenázamestnancom
spoločnosti POHOTOVOSŤ a bola vyplnená a predložená žalovanému ako spotrebiteľovi len na podpis.
V pochybnostiach má dôkazné bremeno veriteľ. Nespotrebiteľský úver musí byť preukázaný bezpečne

spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa nejedná o zmluvu o úvere
podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom
dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke.

7. Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok bol aj článok 17, označený ako dohoda o vyplnení

zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti

splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh.8. Poukázal na to, že v bode 20 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany dohodli
v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným

zákonníkom a táto zmluva sa uzatvára ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods.2 Obchodného
zákonníka. Z obsahu tohto dojednania súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod bol jednostranne
formulovaný navrhovateľom ako veriteľom v úmysle obísť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už
v zákone o spotrebiteľských úveroch alebo Občianskeho zákonníka. Dohodu o voľbe práva, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm.

a/ Občianskeho zákonníka a konštatoval jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo 20/2009). V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru,
o výške úroku z úveru, najmä o výške RPMN a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch
splatnosti splátok, úrokov a iných poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/, k/, ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch platného

a účinného v čase uzavretia zmluvy, ktorá má za následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez
poplatkov.

9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.12.2008 je
koncipovanátak,žejevnejhrubýmspôsobomnarušenárovnováhamedziprávami apovinnosťami

zmluvných strán, a to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a blankozmenka, ale celá zmluva vrátane obchodných podmienok
je koncipovaná výlučne v prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka a práva a práva a
výhody veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho

zákonníka. Preto nemohlo žalobcovi ako veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008 konštatoval, že na základe absolútne
neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na vyplnenie blankozmenky. Právo na
vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo

so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4
písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 cit. zákona neplatná. Hoci použitie
zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskými
úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 1.1.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských
zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za

neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval súd prvej inštancie dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá pre nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy úroku 0,25% denne ako sankcie spojenej
s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.

a/ Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza len zo všeobecných
podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol dlžník nijakým spôsobom
ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka,
nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ povinnosť niesť dôkazné
bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb). Na rozdiel od

situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s
tým čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky neplatná,
čo má taký istý dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo
veriteľovi ako remitentovi právo na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou.

10. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie, ktorým veriteľ prijal
zmenku s takto vysokým úrokom nie je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobými
mravmi stanovenými v § 3 ods. l Občianskeho zákonníka a pokiaľ by išlo o režim Obchodného zákonníka
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu.
Z dôvodu, že remitentovi, spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. nevzniklo právo prijať zmenku, ani právo

zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie, lebo zmenka ani nemohla
byť od dlžníka prijatá a nemožno sa na jej základe domáhať jej vyplatenia, remitentovi nevzniklo právo
previesť práva a povinnosti z neplatnej zmenky na žalobcu.11. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,
ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým
spôsobom a súd prvej inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci

reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny
základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu
v každom štádiu konania (a v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či
sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať
právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESD

C-419/2011 z 14.3.2013 alebo rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že napriek tomu,
že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera,
je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom
prípade z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť ochranu
spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje
mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu v

postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto prípade aj lex posterior derogat legi
priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol
vydaním zmenkového platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia
zákona č. 191/1950 Zb. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval
právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa.

12. Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by
táto samotná formálnosť nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej
zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková
prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú síce

formálne v rovnom postavení, ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola,
kedy na jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník.
Navyše často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od
ktorých nie je možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný súd Českej republiky vo
svojom náleze z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je

spôsobené najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické
znalosti a značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať. Vo všeobecnej rovine možno
súhlasiť s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v oblasti záväzkových vzťahov.
Napriek tomu však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo
jednotlivca, alebo dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý

autonómiu vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10).

13. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne trovy nevznikli.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
tento rozsudok v celosti z dôvodov že : konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností
tvrdených účastníkmi konania a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Z odôvodnenia súdu

prvého stupňa vyplýva, že súd vykonal vo veci dokazovanie zmluvou o úvere a ďalšími dôkazmi, ktoré
účastníci nenavrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj
iné dôkazy ako navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možný len výnimočne ak je vykonanie
nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť
príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného

dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky ako predpokladu
vydania rozsudku v konaní. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo.
Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie
je možné ničím iným nahradiť. Súd musí k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhovanýchdôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvého
stupňa svoj postup nezdôvodnil. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na ťarchu žalobcu,
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa

tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal
žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne
podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého stupňa predstavuje výrazný zásah do práva na
spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný mohol na základe článku 5 ods. 3 a 6

Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek námietky odmietnuté
z dôvodu koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Žalobca je majiteľom zmenky na základe
indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú,
ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani
podmieňovaťinýmiokolnosťaminežtými,ktorésúuvedenénazmenke.Súdprvéhostupňasaaplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a

ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Ak tak v sporovom konaní nemôže
robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením §
5 ods.1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov a prihliadol na
skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť vôbec v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Žalovaný vystavil zmenku, ktorú dobrovoľne podpísal,

pričom išlo o prejav jeho skutočnej vôle. Sadzba zmenkového úroku 0,25 % denne je napísaná na
zmenke, bola mu známa v čase vystavenia zmenky a s takouto sadzbou žalovaný súhlasil. Nespornosť
záväzku žalovaného zaplatiť sa vzťahuje na celý záväzok obsiahnutý na zmenke (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 3/2008, zo dňa 22.10.2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republikysp.zn.25Cdo1839/2000,zodňa22.8.2002). Napodporusvojichtvrdeníuvedenýchvodvolaní

žalobca poukázal na závery uvedené v rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.2.2014, sp.zn.
13C/88/2013, v rozsudku Okresného súdu Revúca zo dňa 6.3.2014, sp.zn. 3C/8153/2013, v rozsudku
Okresného súdu Martin zo dňa 11.2.2014, sp.zn. 8C/198/2013, v rozsudku Krajského súdu v Nitre zo
dňa 3.2.2010, sp.zn. 5Co/16/2010.

15. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

18. Pri posudzovaní odvolania žalobcu vychádzal odvolací súd z jeho obsahu, keď je nepochybné, že
žalobca odvolanie proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavené, vôbec neodôvodňuje a neuvádza v
súvislosti s týmto výrokom žiadne odvolacie tvrdenia. Odvolací súd za aplikácie § 123 ods. 2 CSP a §

124 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolanie podľa obsahu posúdil tak, že žalobca odvolanie
protivyššieuvedenejčastivýrokurozsudkunepodalavodvolacomkonaníposudzovallentúčasťvýroku
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. V časti výroku, v ktorej súd
prvej inštancie konanie zastavil nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

19. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti (zamietajúcej) v rozsahu podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti,
v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď
v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie z dôvodu realizovaného postupu

podľa § 382 CSP a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.21. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

22. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom

konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti

skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

23. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.6.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu
o zaplatenie zmenkového úroku zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s
požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387
ods. 2 CSP).

24. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

25. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/

CSP.

26. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

27. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým
porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

28. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho

konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

29. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaníminformácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych

postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

30. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní

žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov

potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3
Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací

súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z

formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej
funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom
procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný

postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých
excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za

ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,

ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval),
a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre

také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

31. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkového príslušenstva, zaplatenia

zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za
potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,

8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

32. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe
súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl.5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzal žalovaný dňa
27.2.2014. Žalovaný na doručené tlačivo C na odpoveď nereagoval. Súd prvej inštancie v rámci úradnej
činnosti z exekučného spisu sp.zn. 3Er/83/2010 tohto súdu vyhotovil fotokópiu zmluvy o

úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru a založil do spisu v tomto spore s tým, že následne
týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením ich obsahu. Predvolanie na pojednávanie dňa 31.3.2016
prevzal žalovaný dňa 14.3.2016 spolu s poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Pripojením zmluvy o
úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia,
ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie vec

prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 31.3.2016 v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Právny
zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 4.3.2016 so zachovaním 5-dňovej lehoty
na prípravu pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p., z neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním zo
dňa 30.3.2016, ktoré došlo súdu prvej inštancie dňa 30.3.2016, deň pred pojednávaním. Dôvod neúčasti
na pojednávaní uvádzaný právnym zástupcom žalobcu (účasť na inom pojednávaní vo veci spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako právny zástupca pred Okresným súdom Levice), nepovažoval ani odvolací

súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by bolo nutné pojednávanie odročiť, pričom prihliadol na skutočnosť, že
návrh právneho zástupcu žalobcu nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Žalovaný sa pojednávania
zúčastnil osobne. Odvolací súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 31.3.2016
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, na ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj
zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami, boli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

33. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo

o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 23.12.2008 žalovaný zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup

súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
34. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu

platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

35. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci

vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev
(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne
právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho
dvora by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené

záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.
V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý
plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

36. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne

prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).37. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých

zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol

viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,
pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov. Ak
by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné

opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

38. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.

Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon

GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať
a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné
procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.

nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie
bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je

spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto
posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

39. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že

priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil

jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

40. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej

kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkovako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

41. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi,

nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý
nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky
prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu
ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

42. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ žalovanému náhradu

trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva platného a
účinného do 30.6.2016, pretože je nepochybné, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli.

43. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie v zamietajúcej časti ako vecne
správnepodľa§387ods.1a2CSPpotvrdil. Vecnásprávnosťrozsudkusúduprvejinštanciepredstavuje

správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).