Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/521/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414201108
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5414201108.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č.
XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Martinom Cibuľom, advokátom so sídlom M. G., M.
D. č. XXX/X proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/40/2014-51 zo dňa 27.

mája 2015, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom č. k. 7C/40/2014-51 zo dňa 27.05.2015 návrh zamietol (výrok I.).
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 10.000 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 16.09.2013 do zaplatenia z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami súdov (rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp.
zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/118/2010 zo
dňa 24.11.2010), a to v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“), podľa ktorého ak tento zákon
neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba

vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto
orgánu.
Súd mal zistené, že uznesením policajného orgánu ČVS: UIS-107/IBB-PO-2003 zo dňa 28.05.2003
bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinné do 31.12.2015 začaté trestné stíhanie a dňa
19.08.2003 vznesené obvinenie C. L. - navrhovateľovi pre trestný čin zneužívania vlastníctva podľa §

258 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 04.04.2003 ako spoluvlastník demoláciou
zničil objekt súpisné č. 176, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, evidovanou v Ústrednom zozname
pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod číslom 2772/0, situovanou na
parcele č. KN 889/1 v k.ú. obce D., okres Tvrdošín, v Pamiatkovej rezervácii Ľudovej architektúry
vyhlásenej uznesením vlády SSR č. 316 zo dňa 14.09.1977, čo vykonal bez vydania asanačného
povoleniapríslušnéhostavebnéhoúraduabezrozhodnutiaMinisterstva kultúrySRozrušenívyhlásenia

kultúrnej pamiatky. Tomuto predchádzalo rozhodnutie č. P-01/2003 zo dňa 08.04.2003 obce Podbiel,
ktorá ako príslušný stavebný úrad podľa § 117 zákona č. 50/1976 Zb. uložil navrhovateľovi pokutu vo
výške25.000,-Skzapriestupokpodľa§105ods.2písm.c/zákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaní
a stavebnom poriadku, ktorého priestupku sa dopustil odstránením stavby bez povolenia príslušného
orgánu, kde z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že C. L. (navrhovateľ - poznámka
odvolacieho súdu) ako spoluvlastník nehnuteľnosti sup. č. 176 dňa 04.04.2003 vykonal asanačné práce

na danej nehnuteľnosti bez povolenia na odstránenie stavby a bez rozhodnutia Krajského pamiatkového
úradu Žilina, kedy konal tak i napriek tomu, že bol upozornený, aby v asanačných prácach nepokračoval.Rozhodnutie o uložení pokuty nadobudlo právoplatnosť dňom 08.04.2003, ktorým sa stalo právoplatné
a vykonateľné. Ako vyplýva i z uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/1/2012 zo dňa 25.01.2012,
tak z dokazovania krajský súd zistil, že skutok právne hodnotený ako trestný čin zneužívania vlastníctva

podľa § 258 Trestného zákona, pre ktorý bolo dňa 28.05.2003 začaté trestné stíhanie a dňa 19.08.2003
navrhovateľovi vznesené obvinenie, je totožný so skutkom, ktorý bol rozhodnutím obce Podbiel ako
príslušným stavebným úradom zo dňa 08.04.2003 č. P-01/2003 hodnotený ako priestupok podľa §
105 ods. 2 písm. c/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Preto súd
týmto uznesením zrušil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010

a podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 11 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku per
analogiam a s poukazom na článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských
práv a základných slobôd trestné stíhanie proti C. L. zastavil. Ešte predtým však Okresný súd Dolný
Kubín svojím rozsudkom sp. zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 uznal navrhovateľa vinným, že dňa
04.04.2003 v čase najneskôr do 15.30 hod. v Pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry Podbiel, okres
Tvrdošín, ako spoluvlastník odstránil zrubovú konštrukciu ľudového domu č. 176, ktorý je zapísaný v

Ústrednom zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok a chránený podľa
zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, teda poškodil dôležitý kultúrny záujem tým, že
zničil vlastnú vec, ktorá požíva ochranu podľa osobitných predpisov, čím spáchal trestný čin zneužívania
vlastníctva podľa § 258 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 a za to ho odsúdil podľa § 258
Trestného zákona účinného do 01.01.2006 na peňažný trest vo výmere 1.000 eur, resp. pre prípad

úmyselného zmarenia tohto trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 30 dní
nepodmienečne. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť uhradiť
poškodenej strane Slovenskej republike, v zastúpení Pamiatkový úrad SR škodu vo výške 859,70 eur, so
zvyškom bol poškodený odkázaný na občianske súdne konanie. O odvolaní obžalovaného navrhovateľa
voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 Krajský súd v Žiline

uznesením sp. zn. 2To/118/2010 zo dňa 24.11.2010 rozhodol tak, že zrušil tento rozsudok len vo výroku
o náhrade škody. Najvyšší súd SR svojím rozsudkom sp. zn. 3Tdo/33/2011 zo dňa 16.11.2011 o dovolaní
navrhovateľa rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu v Žiline z 24.11.2010 sp. zn. 2To/118/2010 z
dôvodu § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku v znení účinnom do 31.08.2011 bol porušený zákon v
ustanovení § 254 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.12.2005 v neprospech obvineného

navrhovateľa a napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a súčasne mu prikázal, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR poukázal predovšetkým na
skutočnosť, že si treba ujasniť, či skutok právne hodnotený ako trestný čin zneužívania vlastníctva podľa
§ 258 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie, je totožný so skutkom hodnoteným stavebným úradom ako priestupok. V prípade kladnej

odpovede na túto otázku je potrebné zistiť, či rozhodnutie stavebného úradu nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť, či sa teda stalo konečným rozhodnutím. Ak bude konštatovaná totožnosť skutku, trestné
stíhanie by bolo neprípustné v zmysle § 11 písm. f/ Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, kedy
dikcia tohto ustanovenia zodpovedá obsahu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práve v jeho zmysle je potrebné vyložiť pojem trestný čin.

Pri právnom posúdení súd vychádzal
Vzhľadom na zistený skutkový stav a citované ustanovenia (čl. 46 ods. 3, 4, čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, z
ust. § 6 ods. 1, 2, 3, 4, § 8 ods. 1 písm. a/, ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z.) ako i judikatúru a
to uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 467/08 zo 16.12.2008 súd žalobu zamietol. Vychádzal pri tom z toho,
že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu nie je absolútne, ale

podlieha zákonným obmedzeniam, upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, kde v danom konkrétnom
prípade tomu je tak v § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. V konaní bolo nesporne zistené, že
navrhovateľ sa dopustil konania - odstránenia stavby súpisné č. 176 v obci Podbiel, ktorá bola zapísaná
v Ústrednom zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok, avšak za toto
bol postihnutý dvakrát, a to v priestupkovom konaní, a navyše bolo voči nemu začaté trestné stíhanie,

kde bol aj citovaným rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín uznaný za tento skutok vinným. Je však
potrebnékonštatovať,žekzrušeniutohtorozsudkuakzastaveniutrestnéhostíhaniavočinavrhovateľovi
došlo z jediného dôvodu, a to vzhľadom na právoplatné skončenie priestupkového konania za totožný
skutok, kedy vzhľadom na článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd pre vymedzenie totožnosti trestného činu sa rozumie pod týmto pojmom aj priestupok, prípadne

iný správny delikt. V zmysle § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z. potom navrhovateľovi
právo na náhradu škody nevzniklo, pretože jeho trestné stíhanie bolo zastavené len z toho dôvodu,
pretože medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, nedovoľovala
trestné stíhanie (oznámenie o podpísaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolopublikovanépodč.209/1992Zb.),pokiaľužbolnavrhovateľpostihnutývpriestupkovomkonaní.Zároveň
skutočne treba brať aj do úvahy, že na navrhovateľovi nebol ani úplne, ani sčasti vykonaný trest, a preto
bymunáhradaškody,resp.nemajetkovejujmynepatrilaanipodľa§8ods.1písm.a/zákonač.514/2003

Z. z. Zároveň súd poukázal na to, že § 6 a § 8 nemožno vykladať izolovane, nakoľko sú radené spolu v
druhej časti zákona, ktorá upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Podotkol, že „skutok“, za ktorý bol postihnutý navrhovateľ v priestupkovom konaní, resp. za ktorý bol
stíhaný, bol jednoznačne preukázaný, súd je v danom prípade viazaný rozhodnutím príslušného orgánu
o spáchaní tohto priestupku (§ 135 Občianskeho súdneho poriadku ďalej len „O. s. p.“).

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 151 ods. 1, ods. 2 O. s. p., pretože podľa úspechu vo
veci trovy by prináležali odporcovi, avšak tomuto žiadne trovy nevznikli. Rozhodol preto, že mu tieto
trovy nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu,
ktorý navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že

na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru, týkajúceho posúdenia
zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil.
Navrhovateľ poukázal na to, že sa domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami súdov, a to rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3T/46/2004 zo
dňa 16.09.2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010 sp. zn. 2To/118/2010 v súlade

s § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd však jeho nárok nesprávne posudzoval podľa ust.
§ 8 zákona č. 514/2003 Z. z., čo je podľa jeho názoru absolútne v rozpore s logickým výkladom daného
ustanovenia. Aplikácia ust. § 8 zákona prichádza do úvahy len v tom prípade, ak bola škoda spôsobená
rozhodnutím o treste, ktorý bol na poškodenom úplne alebo sčasti vykonaný. V prejednávanej veci
nebol trest uložený zrušenými rozhodnutiami súdov na ňom vykonaný ani len sčasti, čo konštatoval aj

samotný prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (strana 12). Z uvedeného preto mu
nie je zrejmé, z akých logických úvah vychádzal prvostupňový súd pri rozhodnutí vo veci, resp. pri
argumentácii, že minimálne uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010 sp. zn. 2To/118/2010
spĺňa definíciu o treste, tak ako to má na mysli ust. § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. Považoval za nelogické,
aby sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z nezákonného rozhodnutia o treste, ktorý na ňom nebol

ani len sčasti vykonaný. Navrhovateľ sa nestotožnil s tvrdením súdu, že ust. § 6 a § 8 nemožno vykladať
izolovane, nakoľko sú radené spolu v druhej časti zákona. Zo systematického zaradenia zákonných
ustanovení druhej časti zákona jednoznačne vyplýva, že sa jedná o samostatné ustanovenia upravujúce
konkrétne nároky z titulu nezákonného rozhodnutia ako takého (§ 5 a § 6), nezákonného rozhodnutia
o zatknutí, zadržaní alebo iného pozbavenia osobnej slobody (§ 7), nezákonného rozhodnutia o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe (§ 8) a z titulu nesprávneho úradného postupu (§ 9).
Teda tieto zákonné ustanovenia je nutné vykladať samostatne v závislosti od uplatneného nároku, t.j.
podľa toho, aký charakter má konkrétne rozhodnutie (o zatknutí, o treste, nesprávny úradný postup a
pod.), z ktorého poškodený vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania však
jednoznačne vyplýva, že on si uplatňuje svoj nárok na náhradu škody z titulu nezákonných rozhodnutí

podľa § 5 a § 6 zákona a nie z titulu nezákonných rozhodnutí o treste ako to má na mysli ust. § 8 zákona.
Podľa navrhovateľa podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade viaže na samotný výsledok
trestného stíhania. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle ust. § 5 a § 6 zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Ten, proti komu bolo trestné

stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (vopred prerokovaný nárok na
náhradu škody písomne podanou žiadosťou, čo navrhovateľ splnil) zásadne právo na náhradu škody.
Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)trestnéhostíhaniajeneskoršívýsledoktrestného
konania. Podstatnou skutočnosťou, z ktorej mal prvostupňový súd vychádzať pri rozhodovaní o veci
samejaktorúnesprávneprávneposúdil,jeto,žeNajvyššísúdSRvosvojomrozsudkuzodňa16.11.2011

sp. zn. 3Tdo 33/2011 konštatoval, že bol porušený zákon v neprospech navrhovateľa a zrušil uznesenie
Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010 sp. zn. 2To/118/2010, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo
nadväzujúce na zrušené rozhodnutie.
Z odôvodnenia rozsudku tiež podľa navrhovateľa vyplýva, že prvostupňový súd ho zrejme považuje
za vinného keď v odôvodnení rozsudku totiž uvádza, že k zrušeniu rozsudku v trestnom konaní došlo

jedine z dôvodu, že on bol postihnutý v priestupkovom konaní. Navrhovateľ sa domnieva, že z hľadiska
uplatneného nároku je takéto odôvodňovanie zamietnutia žaloby nesprávne, nenáležité a nezákonné
a navyše pre spravodlivé rozhodnutie vo veci aj nepodstatné. V zmysle ust. § 135 O. s. p. je predsa
súd v občianskom súdnom konaní viazaný jedine rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bolspáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Jediným orgánom, ktorému patrí právomoc rozhodnúť o vine
obžalovaného (o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal), je výlučne súd v trestnom konaní.
V žiadnom prípade táto právomoc nepatrí súdom v občianskom súdnom konaní. V súlade s ust. §

2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ide o jednu zo základných zásad
trestného konania, ktorá je upravená aj v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorú prvostupňový súd svojím právnym posúdením poprel tým, že si sám posúdil jeho vinu.
On však odsúdený nebol a odsudzujúci rozsudok (rozhodnutie o vine) v jeho trestnej veci neexistuje.

Podľa navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia súdu tiež nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a
nespĺňa zákonné požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti rozhodnutí. Na jednej strane (strana 12
rozsudku) uvádza, že navrhovateľ nemá nárok na náhradu škody v zmysle § 8 ods. 6 písm. g/ zákona
č. 514/2003 Z. z. Na druhej strane však uviedol, že treba brať do úvahy aj to, že na ňom nebol ani
úplne, ani sčasti vykonaný trest, a preto by mu náhrada škody nepatrila ani podľa § 8 ods. 1 písm. a/
zákona č. 514/2003 Z. z. Zároveň prvostupňový súd uvádza, že navrhovateľ bol postihnutý dvakrát v

priestupkovom konaní. Prvostupňový súd aplikoval na daný skutkový stav ustanovenia zákona, ktoré
upravujú právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste a súčasne uvádza, že na ňom
nebol vykonaný trest ani len z časti. Uvedené úvahy a zdôvodnenie prvostupňového súdu nedávajú
podľa navrhovateľa žiaden súvislý sled logických argumentov, ktoré by odôvodňovali zamietnutie žaloby.
Navyše, vecné odôvodnenie zamietnutia žaloby a právne posúdenie veci sú stručné, uvedené na pol

strane, v jednom odseku na strane 12.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, 2 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

V preskúmavanej veci si navrhovateľ uplatňoval voči odporcovi náhradu škody a to v zmysle ust. § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená
škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.

Táto mu mala vzniknúť rozhodnutím, ktoré v trestnom konaní vydal súd ako orgán štátu (rozsudkom
Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 3T/46/2004-451 zo dňa 16.09.2010 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/118/2010 zo dňa 24.11.2010 bol navrhovateľ uznaný za vinného a
bol mu uložený peňažný trest vo výmere 1.000 eur, ktorý pre prípad, že by obžalovaný výkon tohto trestu
úmyselnezmaril,súdmuuložilnáhradnýtrestodňatiaslobodyvovýmere30dnínepodmienečne)aktoré

rozhodnutie bolo príslušným orgánom v dovolacom konaní ako nezákonné zrušené (Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 3Tdo/33/2011 zo dňa 16.11.2010 rozhodol, že podľa § 386 ods. 1 Tr. por. uznesením
Krajského súdu v Žiline z 24. novembra 2010 sp. zn. 2To 118/2010, z dôvodu § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
v znení účinnom do 31. augusta 2011 bol porušený zákon v ust. § 254 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do
31.12.2005 v neprospech obvineného C. L. (navrhovateľa - poznámka odvolacieho súdu) podľa § 386

ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie krajského súdu sa zrušuje a súčasne zrušuje aj ďalšie rozhodnutia
nazrušenérozhodnutiaobsahovonadväzujúce,akvzhľadomnazmenu,kuktorejdošlozrušením,stratili
podklad. Podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Krajskému súdu v Žiline prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol). Následne Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 2To/1/2012-511 zo dňa
25.01.2012podľa§257písm.b/Tr.por.,účinnéhodo31.12.2015(ďalejlenTr.por.)rozsudokOkresného

súdu Dolný Kubín sp. zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 zrušil. Podľa § 223 ods. 1 Tr. por., s poukazom
na § 11 ods. 1 písm. f/ Tr. por. per analogiam a s poukazom na čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru Rady
Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné stíhanie proti obvinenému C. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, okres F. (navrhovateľovi - poznámka odvolacieho súdu) pre trestný
čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, ktorý mal spáchať na tom

skutkovom základe, že: dňa 04.04.2003 v čase najneskôr do 15.30 hod. v Pamiatkovej rezervácii ľudovej
architektúry Podbiel, okres Tvrdošín, ako spoluvlastník odstránil zrubovú konštrukciu ľudového domu
č. 176, ktorý je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľných kultúrnych
pamiatok a chránený podľa zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, zastavil vzhľadomna už právoplatne skončené konanie o žalovanom skutku vo veci priestupku podľa § 105 ods. 2 písm.
c/ zákona č. 50/1976 Zb. obcou Podbiel pod číslom P-01/2003 zo dňa 08.04.2003.

Okresný súd návrh navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci zamietol s poukazom na ust. § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z, podľa
ktorého právo na náhradu škody nevznikne ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné
stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla
trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone,

alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona
trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší
trest. Právo na náhradu škody podľa okresného súdu navrhovateľovi nevzniklo hlavne preto lebo k
zrušeniu rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín a k zastaveniu trestného stíhania voči navrhovateľovi
došlo vzhľadom na právoplatné skončenie priestupkového konania za totožný skutok, kedy vzhľadom
na článok 4 protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pre vymedzenie

totožnosti trestného činu sa rozumie pod týmto pojmom aj priestupok, prípadne iný správny delikt čiže
preto, že medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, nedovoľovala
trestné stíhanie (oznámenie o podpísaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bolo publikované pod č. 209/1992 Zb.), pokiaľ už bol navrhovateľ postihnutý v priestupkovom konaní.
Náhrada škody, resp. nemajetkovej ujmy by podľa okresného súdu navrhovateľovi nepatrila ani podľa §

8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. lebo na navrhovateľovi nebol ani úplne, ani sčasti vykonaný
trest. Zároveň súd poukázal na to, že § 6 a § 8 nemožno vykladať izolovane, nakoľko sú radené spolu v
druhej časti zákona, ktorá upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúcej v aplikácii § 8 zákona

č. 514/2003 Z. z. s tým, že podľa neho mal súd aplikovať ust. § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z.
v zmysle ktorých základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a
to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Nestotožnil sa tiež s tvrdením súdu, že ust. § 6 a
§ 8 nemožno vykladať izolovane, nakoľko sú radené v druhej časti zákona. Podľa navrhovateľa zo

systematického zaradenia zákonných ustanovení druhej časti zákona jednoznačne vyplýva, že sa jedná
o samostatné ustanovenia upravujúce konkrétne nároky z titulu nezákonného rozhodnutia ako takého
(§§ 5 a 6), nezákonného rozhodnutia o zatknutí, zadržaní alebo iného pozbavenie osobnej slobody (§
7), nezákonného rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe (§ 8) a z titulu
nesprávneho úradného postupu (§ 9). Teda tieto zákonné ustanovenia je nutné vykladať samostatne v

závislosti od uplatneného nároku, t.j. podľa toho, aký charakter má konkrétne rozhodnutie (o zatknutí, o
treste, nesprávny úradný postup a pod.), z ktorého poškodený vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V súlade s ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Uvedené ustanovenie posilňuje § 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý má
právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či

orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci je podrobnejšie upravená v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1.
7. 2004 (a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že cieľom zákona je úprava zodpovednosti
za štátu za činnosť orgánov verejnej moci a upravuje aj zodpovednosť územnej samosprávy pri
výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti územnej samosprávy. Zároveň v rámci
spoločných ustanovení obsahuje pre všetky orgány verejnej moci spoločnú právnu úpravu v prípadoch,keď je možná a žiaduca. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva
odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú
protiprávnym rozhodnutím. Druhý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Zároveň je v rámci zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za nezákonné
zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe.

Všeobecná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je uvedená v § 6

zákona č. 514/2003 Z. z. Na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými v
trestnom konaní týkajúcich sa rozhodnutí o väzbe, treste a ochrannom opatrení dopadá osobitná úprava
§ 8 ods. 1 až 3. Poškodeným je tu odsúdený, ktorý celkom alebo sčasti vykonal uložený trest a to
na základe rozsudku či trestného rozkazu obsahujúceho výrok o treste. V danej veci bol v trestnom
konaní uložený navrhovateľovi trest a to na základe rozsudku, pričom ako bolo nesporne zistené trest
nebol navrhovateľom vykonaný. Preto sa na prípad nevzťahuje osobitná úprava zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pokiaľ ide o ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. toto upravuje prípady kedy právo na náhradu
škody nevznikne i keď inak podmienky zodpovednosti štátu za škodu by boli splnené. Vzhľadom na
jeho znenie nemožno vyvodzovať že by sa ust. § 8 ods. 6 týkalo len trestu, ochranného opatrenia a
väzby (napr. § 8 ods. 6 písm. c/ „ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý

bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento
súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, 6/ - § 163a Trestného poriadku, § 8 ods. 6 písm. e/ „ak
došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, 7/ § 307 Trestného
poriadku“). Odvolací súd sa preto stotožnil s konštatovaním okresného súdu, že nemožno ust. § 8 ods. 6
zákona č. 514/2003 Z. z. vykladať izolovane od ust. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Inak povedané

ustanovenie by bolo použiteľné aj za stavu aplikovania ust. 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zhodne so záverom okresného súdu však nemohol uzavrieť, že na daný prípad, keď bolo zastavené
trestné stíhanie možno aplikovať ust. § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo
na náhradu škody nevznikne, ak medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
v zákone nedovoľuje trestné stíhanie. Podľa odvolacieho súdu, krajský súd v trestnej veci pri rozhodnutí

o zastavení trestného stíhania vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. f/ Tr. por. účinného do 31.12.2005,
ktoré nepripúšťa trestné stíhanie ak bolo konštatovaná totožnosť skutku (skutok právne hodnotený ako
trestný čin zneužívania vlastníctva a skutok hodnotený stavebným úradom ako priestupok), čo bol aj
daný prípad, pričom Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho uznesenia uvádza, že uvedená dikcia § 11
ods. 1 písm. f/ Tr. por. účinného do 31.12.2005 vo svojej podstate zodpovedá obsahu článku 4 Protokolu

č. 7 k Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na toto odvolací súd v
tejto veci poukazuje a pri svojom rozhodnutí zdôrazňuje. Vzhľadom na to nemožno konštatovať, že ide o
prípad vyslovene konkrétnej medzinárodnej zmluvy vyhlásenej spôsobom ustanoveným v zákone, ktorá
podľa ust. § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. nedovoľovala trestné stíhanie.

Z týchto dôvodov mal podľa odvolacieho súdu okresný súd v danej veci právne vychádzať zo všeobecnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím uvedenej v ust. § 6 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z. z. Rozsudok okresného súdu pre nesprávne právne posúdenie veci preto zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sa okresný súd bude zaoberať predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím a to existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody, príčinná súvislosť
medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, ktoré všetky tri zákonné podmienky musia byť splnené. V
novom rozhodnutí rozhodne okresný súd aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.