Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/885/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217518
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217518.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň Mgr.

Angeliky Sopoligovej a JUDr. Evy Feťkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k.
9C/110/2012-124 zo dňa 26. augusta 2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdSpišskáNováVes(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)napadnutýmrozsudkomzamietolžalobný
návrh a zároveň návrh žalobcu na prerušenie konania. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená
tvrdeným nesprávnym úradným postupom v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde
Spišská Nová Ves, v ktorých žalobca vystupoval ako oprávnený. Podľa žalobcu k nesprávnemu

úradnému postupu malo dôjsť tým spôsobom, že súd prvého stupňa v jednotlivých exekučných
konaniach:
- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené
ISTINA RS),
- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NZP),
- rozhodol o vydaní poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote

(žaloby označené NP),
- rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené ZE).

Uznesením č. k. 9C/110/2012-7 zo dňa 09.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2012
súd prvého stupňa spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 9C/110/2012, 9C/123/2012,
9C/127/2012, 9C/130/2012, 9C/137/2012, 9C/147/2012, 9C/154/2012, 9C/161/2012, 9C/168/2012,

9C/174/2012, 9C/186/2012, 9C/190/2012, 9C/195/2012, 9C/209/2012, 9C/213/2012, 9C/230/2012,
9C/270/2012, 9C/275/2012, 9C/279/2012, 9C/280/2012, 9C/285/2012, 9C/296/2012, 9C/316/2012,
9C/320/2012 s tým, že spoločné konanie bude vedené pod sp. zn. 9C/110/2012.Žalovaný v písomnom vyjadrení k podaným žalobám poukazoval na to, že v jednotlivých žalobách
sa vyskytuje viacero nedostatkov, napr. že sú zmätočné v označení povinného, nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní. Čo sa týka žalobcom uvádzaných prieťahov v konaní,

poukazoval na to, že „žiadosti o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny
prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní. Túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej poukazoval na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené
žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pritom už dňa 27.09.2012 boli

súdu doručené žalobné návrhy a teda žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, a
preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Na pojednávanie vo veci určené na dňa 26.8.2014 sa účastníci nedostavili, doručenie predvolania bolo
u oboch účastníkov preukázané a lehota na prípravu na pojednávanie bola zachovaná. Účastníci svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili, pričom žalobca žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania

zdôvoduobjektívnehoporušeniazásadynestrannostisúduasudcuazároveňpodalnávrhnaprerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2NcC/46/2012. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa
o rovnakom návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol uznesením sp. zn. 9C/110/2012-65 zo
dňa 12.6.2013, nepovažoval žalobcom uvedený dôvod za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania

poukazujúc na ustanovenie § 119 O.s.p. a v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti
účastníkov konania.

Podaním zo dňa 21.08.2014 žalobca opätovne podal návrh na prerušenie konania z rovnakých dôvodov
ako v jeho predošlom podaní zo dňa 30.5.2013 K návrhu pripojil kópiu Sťažnosti na porušenie

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovore o ochrane ľudských práv základných slobôd.

O uvedenej námietke zaujatosti uplatnenej žalobcom už v žalobnom návrhu právoplatne rozhodol
nadriadený súd, ktorý sa zaoberal podrobne všetkými dôvodmi uvádzanými žalobcom, pre ktoré žiadal

vylúčenie sudcov súdu prvého stupňa. Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2NcC/46/2012
je tak viazaný súd, ale aj účastníci konania. Ústavná sťažnosť nezakladá konanie, v ktorom by sa riešila
otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa
návrh žalobcu na prerušenie konania opätovne zamietol.

Súd prvého stupňa sa oboznámil v tomto spoločnom konaní s jednotlivými exekučnými spismi
Okresného súdu Spišská Nová Ves, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný. Exekučnými
titulmi v exekučných veciach boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu, v troch
prípadoch bola exekučným titulom notárska zápisnica v jednom platobný rozkaz a vo všetkých
prípadoch sa jedná o spotrebiteľské zmluvy. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že námietka

žalovaného poukazujúca na nedostatky žalobných návrhov nie je dôvodná, pretože žalobca správne
označil účastníkov konania, opísal skutočnosti, na základe ktorých uplatnil svoj nárok, označil dôkazy a
uviedol, čoho sa domáha, a preto postup v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. považoval za nedôvodný. Ďalej
sa súd prvého stupňa vysporiadal s uplatnenou námietkou premlčania uplatneného nároku žalobcu zo
strany žalovaného.

Súd prvého stupňa právne postupoval podľa ust. § 3, 5, 6, 9, 15, 17 a 19 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 a §
44 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“) a § 45 zák. č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V konaniach vedených pôvodne pod sp. zn. 9C/127/2012, 9C/130/2012, 9C/137/2012, 9C/137/2012,
9C/147/2012, 9C/161/2012, 9C/168/2012, 9C/174/2012, 9C/209/2012, 9C/213/2012 a 9C/230/2012
(žaloby označené žalobcom ako ISTINA RS) žalobca namietal nesprávny úradný postup spočívajúci v

rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v konaniach vedených
pôvodne pod sp.zn. 9C/270/2012, 9C/275/2012, 9C/279/2012, 9C/280/2012 a 9C/320/2012 (žaloby
označené žalobcom ako NZP) nerozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote. Súd prvého stupňa uviedol, že trojročná premlčacia doba mohlazačať plynúť až momentom doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie právnemu zástupcovi žalobcu v exekučných veciach, keďže až vtedy sa žalobca
mohol dozvedieť o škode, ku ktorej malo dôjsť práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora. Z exekučných spisov pripojených k uvedeným konaniam pritom bolo zistené, že o žiadostiach
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa ako súdom
exekučným v priebehu roku 2010 a 2011, kedy aj boli rozhodnutia doručované právnemu zástupcovi
oprávneného, pričom žalobné návrhy boli žalobcom na súde prvého stupňa podané dňa 27.9.2012, t.j.
vo všetkých uvedených veciach v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby.

V konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 9C/110/2012, 9C/186/2012, 9C/190/2012, 9C/195/2012 a
9C/296/2012 (žaloby označené žalobcom ako NP), v ktorých žalobca namietal nesprávny úradný postup
spočívajúci vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote konštatoval, že
premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom doručenia uznesenia tamojšieho súdu právnemu
zástupcovi oprávneného. Zároveň súd prvého stupňa uviedol, že v konaní 9C/296/2012 bol návrh

doručený 14.11.2008, poverenie bolo vydané v 15 dňovej zákonnej lehote dňa 28.11.2008, poverenie
bolo doručené pred dátumom 27.09.2009 a preto v uvedenom konaní je nárok premlčaný.

V konaní sp. zn. 9C/123/2012, 9C/154/2012, 9C/285/2012 a 9C/316/2012 (žaloba označená žalobcom
ako ZE), v ktorej žalobca namietal neskoré rozhodnutie o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora,

premlčacia doba začala plynúť od doručenia rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora
resp. od doručenia rozhodnutia o zamietnutí tohto návrhu právnemu zástupcovi žalobcu. V uvedených
veciach súd prvého stupňa o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol v roku 2010 a 2011 a preto
konštatoval, že v týchto prípadoch žalobný návrh bol podaný včas.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
jeobjektívnouzodpovednosťou,ktorejsaštátnemôžezbaviťazasplneniavyššieuvedenýchpodmienok
za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom
požadované podmienky súčasne.

Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu vo veciach, ktoré boli tunajším súdom spojené a sú
vedené pod sp. zn. 9C/110/2012 malo dôjsť tým, že tunajší súd v exekučných konaniach, v ktorých
žalobca mal procesné postavenie oprávneného:
1. zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS).

2. rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote
určenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (NZP)
3. vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 15-dňovej zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (NP)
4. rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote podľa

§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku (ZE).

V konaniach (ISTINA RS) vedených pôvodne pod sp. zn. 9C/127/2012, 9C/130/2012, 9C/137/2012,
9C/147/2012, 9C/161/2012, 9C/168/2012, 9C/174/2012, 9C/209/2012, 9C/213/2012, 9C/230/1012
žalobca namietal, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie. Žalobca poukázal na to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec
právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám
rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok.

Z oboznámených exekučných spisov pripojených k vyššie uvedeným konaniam súd prvého stupňa
mal preukázané, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuté, v jednom prípade čiastočne. Vo všetkých uvedených veciach
exekučným titulom boli rozsudky rozhodcovského súdu a vo všetkých prípadoch právny vzťah medzi
oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už

na základe predložených úverových zmlúv alebo na základe skutočností uvedených v odôvodneniach
exekučnýchsúdov.Súdprvéhostupňapoukazujúcna ust.§45ods.2zák.č. 244/2002Z.z.zdôraznil,že
vdanýchprípadochexekučnýsúd jenielenoprávnený,aleajpovinnývktoromkoľvekštádiuexekučného
konania,t.j.ajprirozhodovaníožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,skúmaťzákonnosťexekučného titulu, t.j. rozhodcovského súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia NS SR
(5Cdo/439/2012, 6Cdo/290/2012), či rozhodnutia Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 278/2013, sp. zn.
IV. ÚS 55/2011). Preto dospel k záveru, že posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci

exekučnéhokonanianemožnohodnotiťakonesprávnyúradnýpostup.Okremtoho,žeexekučnýsúdmal
nielen oprávnenie, ale aj povinnosť preskúmavať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, súd prvého
stupňa uviedol, že v uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného
súdu, t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože otázka
nezákonnosti rozhodnutia nemôže byť riešená ako predbežná otázka v konaní o náhradu škody. O

nezákonnosti rozhodnutia musí byť rozhodnuté príslušným súdom, ktorý rozhodnutie zruší alebo zmení
a takéto rozhodnutie je pre rozhodovanie v konaní o náhrade škody záväzné. Oboznámením sa s
exekučnými spismi, pripojenými k vyššie uvedeným konaniam, mal súd prvého stupňa za preukázané,
že ani jedno rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves ako súdu exekučného o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo zrušené, resp. zmenené pre
nezákonnosť.

Súd prvého stupňa mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti
istiny a jej príslušenstva, o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd.

Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach exekučnými
titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa
§ 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobca mal právo iniciovať konanie pred
všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský
rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade, že rozhodcovský súd rozhodoval na základe

neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský
súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o takomto nároku môže byť znova
rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku súdu prvého stupňa bolo známe, že tunajším
súdom sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených práve žalobcom v
tomto konaní. Zmenky žalobca postúpil na iný subjekt a pritom sa jedná sa o zmenky vystavené na

zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so žalobcom, o nárokoch ktorých už bolo
taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli tunajším súdom vedené exekučné konania v
týchto veciach. Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto prípadoch boli prevažne
zamietnuté.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať exekučný titul súd prvého stupňa uviedol,
že v uvádzaných veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu t.j.
rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oboznámením sa
s exekučnými spismi, pripojenými k vyššie uvedeným konaniam, bolo totiž zistené, že ani jedno
rozhodnutie tunajšieho súdu ako súdu exekučného o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nebolo zrušené resp. zmenené pre nezákonnosť, pričom žalobca ako
oprávnený vo väčšine týchto exekučných konaní ani nevyužil svoje právo na podanie riadnych resp.
mimoriadnych opravných prostriedkov.

Skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (NZP), žalobca uviedol ako dôvod náhrady
škody a nemajetkovej ujmy v konaniach vedených pôvodne pod sp. zn. 9C/270/2012, 9C/275/2012,
9C/279/2012, 9C/280/2012 a 9C/320/2012. Oboznámením sa s exekučnými spismi pripojenými k
uvedeným veciam bolo preukázané, že vo všetkých prípadoch boli žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté, pričom je pravdou, že k zamietnutiu žiadosti

došlo po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
tunajšiemu súdu, avšak súdom po podaní žiadosti o udelenie poverenia boli žiadané správy resp.
podklady, ktoré boli aj urgované a ktorých posúdenie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora t.j. pre posúdenie, či v danej veci je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie
alebo žiadosť súdneho exekútora má byť zamietnutá. Okrem toho súd mal za to, že podľa ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v prípadoch, kedy exekučný súd
vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie a teda nie v prípadoch zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora, ako to bolo vo všetkých vyššie uvádzaných prípadoch. V súvislosti s tým, súd poukázal
na tú skutočnosť, že v uvedených veciach exekučnými titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu,kde súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu sa
zaoberal aj zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými podmienkami žalobcu a to z dôvodu, že
vo všetkých prípadoch sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy. Uvedené teda neposudzoval len podľa

ustanovení Exekučného poriadku, ale aj zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predložených úverových zmlúv,
podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa
Smernice č. 93/13/EHS.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobnom návrhu pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia tamojšieho súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uviedol,žežalobcavkonanínepreukázalexistenciurozhodnutia,ktorébykonštatovaloprieťahyvdaným
exekučných konaniach a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu v
uvedených veciach. V žalobnom návrhu žalobca uviedol, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný
posun v exekučných konaniach a uviedol konkrétne žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti

na prieťahy v konaní, ktoré boli z jeho strany podané na tunajšom súde.

Podľa oboznámených Spr č. 22/2010, č. 34/2010 a č. 12/2011 a odpovedi na sťažnosti žalobcu na
prieťahy v konaní, sťažnosti žalobcu boli vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené. V konaní
teda bolo preukázané, že pri vybavovaní sťažnosti žalobcu na prieťahy v exekučných konaniach

vedených tunajším súdom neboli zo strany vedenia súdu prvého stupňa konštatované prieťahy v konaní.

Súd prvého stupňa v súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré poukázal žalobca a ku
ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukázal na článok 48 ods. 2 Ústavy SR
s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne

do právomoci Ústavného súdu SR a preto súd prvého stupňa nemal právomoc konštatovať prieťahy v
súdnom konaní.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostiatonepredloženierozhodnutiapríslušnéhoorgánuoexistencii
prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o prieťahoch,

mal súd prvého stupňa za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny
úradný postup exekučného súdu a preto konštatoval, že v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné
bremeno.

K hore uvedenému záveru dospel súd prvého stupňa aj pokiaľ sa týka konaní (NP) pôvodne vedených

pod sp. zn. 9C/110/2012, 9C/186/2012, 9C/190/2012, 9C/195/2012 a 9C/296/2012 v ktorých žalobca
namietal nesprávny úradný postup spočívajúci vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej
15-dňovej lehote, v konaní 9C/296/2012 je nárok premlčaný. V ďalších konaniach súd prvého stupňa
vydal poverenie až po doručení zmluvy o úvere a po čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelení poverenia.

V konaniach (ZE) pôvodne vedených pod sp. zn. 9C/123/2012, 9C/154/2012, 9C/285/2012
9C/316/2012, k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu malo podľa žalobcu dôjsť tým, že
súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase
t.j. do 30-tich dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora. Zo spisov bolo zistené, že po podaní

návrhu na zmenu exekútora bola exekučným súdom zaslaná pôvodnému exekútorovi žiadosť na
vyjadrenie spolu so žiadosťou o vyčíslenie trov a predloženie exekučného spisu. V dvoch konaniach bola
exekučným titulom notárska zápisnica, ktorú za povinného podpísal splnomocnený zástupca Mgr. T.
Kušnír, ten bol splnomocnený na základe plnomocenstva, ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere a zároveň
bol splnomocnený na zastupovanie oprávneným. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu

zastavil a návrh na zmenu exekútora zamietol. V druhom konaní súd návrhu na zmenu exekútora
vyhovel. Aj tu súd prvého stupňa poukázal na už vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa vytýkaných
prieťahov v exekučných konaniach, kedy všeobecný súd nemá právomoc na posudzovanie existencie
prieťahov. Preto aj v tomto prípade konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
existenciu nečinnosti resp. prieťahov pri rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu exekútora v exekučnom

konaní. Zo sťažnosti podaných žalobcom na prieťahy v exekučných konaniach zo dňa 30.8.2010,
23.11.2010 a 25.5.2011 sa v prípade jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora nemohla týkať ani
jedna sťažnosť, keďže návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 22.11.2010, 18.11.2010.Podľa oboznámených Spr. však všetky sťažnosti žalobcu na prieťahy v exekučných konaniach vedených
súdom prvého stupňa boli považované za neopodstatnené.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že zo strany žalobcu nebol v konaní
preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani
nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
strany žalobcu nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených podmienok. Súd prvého stupňa preto pre

nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu,
jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobcom uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu bol
predložený listinný dôkaz - znalecký posudok č. 1/2014 týkajúci sa výšky majetkovej škody požadovanej
žalobcom. Z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný prvý z predpokladov priznania náhrady škody a

to nesprávny úradný postup exekučného súdu v exekučných veciach, súd prvého stupňa už z dôvodu
hospodárnosti konania nevykonal ďalšie dokazovanie na preukázanie škody a nemajetkovej ujmy, ktorú
si žalobca v konaní uplatnil.

Žalobca vo svojom žalobnom petite žiadal najprv o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152

ods. 2 O.s.p.). K tomu súd prvého stupňa uviedol, že ak je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2
O.s.p., súd môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu
účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie
a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný si nárok na náhradu
trov konania v písomnom vyjadrení uplatnil, avšak trovy nevyčíslil v stanovenej lehote podľa § 151 ods. 2
O. s. p. a zo spisu výška náhrady trov konania nevyplýva, preto súd prvého stupňa náhradu trov konania
žalovanému nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca (ďalej len „odvolateľ“) z dôvodov podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O. s. p. a podľa ust. § 205 ods.
2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. Navrhoval, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odvolateľ namieta postup súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania
s odôvodnením, že žalobca sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ tvrdí, že
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spojené s
označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a ak tak spravil, odňal

žalobcovi právo na konanie pred súdom. Obsahom žiadosti o zrušenie pojednávania bola námietka,
že konajúci sudca je vylúčený, pričom poukázal na to, že Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím v
právne a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov z rozhodovania a vec prikázal na prejednanie
inému súdu a rovnako rozhodovali Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove. Za týchto okolností
neobstojínázorKrajskéhosúduvKošiciachvovecinestrannostiprerozporsrozhodovacoupraxouiných

krajských súdov, Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto ústne pojednávanie
nemalo byť vykonané. Žalobca pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní,
avšak iba na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Namietal, že
meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa v čase jeho vydania neprichádzalo do úvahy a to vzhľadom
na skutočnosť, že súd v rovnakom období rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. Mal za to, že dôsledok správania súdu
m kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na
súdnu ochranu a maria jeho možnosť konať pred súdom. Ďalej žalobca namietal, že sa nemohol vyjadriť
k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom ktoré súd

vykonal. Žalobca ďalej namietal, že nebolo možné vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
pretože tým došlo k porušeniu práva žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Ďalej uvádzal, že ak
žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd
rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.Pokiaľ sa týka majetkovej škody namietal odvolateľ názor súdu prvého stupňa o jej nedôvodnosti,
pretože konajúci súd ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z titulu udržiavania

správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje, a preto
je v tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Žalobca hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Konajúci súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamejtak,abymalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Pokiaľ sa týka nemajetkove ujmy, súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu. Ak sám konajúci súd
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, mal konštatovať porušenie práva

a priznať nemajetkovú ujmu žalobcovi. Taktiež vykonať dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým znaleckým posudkom k návrhu na prerušenie konania poukazujúc na judikatúru krajských
súdov.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.

Odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že prevažná väčšina odvolacích námietok
žalobcu je irelevantná vo vzťahu k napadnutému rozsudku. Odvolateľ v odvolaní uvádza námietky, ktoré
žiadnym spôsobom nekorešpondujú priebehu konania vo veci samej a dôvodom, pre ktoré súd žalobu
zamietol.

Takýmito irelevantnými námietkami sú námietka vo vzťahu k skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo
ústne pojednávanie, námietka skutočnosti, že žalovaný sa vo veci nevyjadril napriek výzve súdu a
doručenému žalobnému návrhu a námietky vo vzťahu k posúdeniu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy.

Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené ústne pojednávanie na deň 26. 08. 2014 (č.l. 123
spisu), ktorého sa účastníci konania nezúčastnili. K námietke žalobcu proti neodročeniu pojednávania
sa odvolací súd vyjadrí v ďalšej časti tohto odôvodnenia. Keďže však ústne pojednávanie vo veci bolo
nariadené a bolo vykonané, je odvolacia námietka žalobcu o neuskutočnení ústneho pojednávania
irelevantná.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný sa k žalobe podrobne vyjadril písomným podaním zo dňa 04.
02. 2013 (č. l. 33 a nasl. spisu). Preto odvolacia námietka vo vzťahu k možnosti rozhodnutia rozsudku
pre zmeškanie je neopodstatnená. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu
18. 02. 2013.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa 26.
08. 2014, keďže bola zachovaná aj lehota na prípravu pojednávania v zmysle ust. § 115 ods. 2 O.s.p. Na
tomto pojednávaní súd prvého stupňa oboznámil výsledky prípravy pojednávania a vykonal dokazovanie

oboznámením listinných dôkazov v zmysle ust. § 129 ods. 1 O.s.p. ich prečítaním (č. l. 123 spisu).

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil napojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Na
tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a pokiaľ by sa
žalobca bol tohto pojednávania zúčastnil, mal možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a realizovať

aj svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na pojednávaní, vrátane vyjadriť sa k skutkovým
a právnym otázkam veci a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je teda zrejmé, že zásada
kontradiktórnosti konania ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené neboli.

Irelevantná je odvolacia námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní za splnenia podmienok v zmysle ust. § 101
ods. 2 O.s.p., ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako bolo uvedené vyššie.

Odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k posudzovaniu výšky škody a nemajetkovej ujmy sú preto
rovnako bezpredmetné a nemajú žiaden vzťah k napadnutému rozsudku.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p. Odvolateľ namieta, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože súd vec prejednal v jeho neprítomnosti hoci na to neboli splnené podmienky podľa § 101 ods.

2 O.s.p. a navyše vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Ide o taký postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných v občianskom súdnom

konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred
súdom dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v neprítomnosti účastníka konania, hoci
na to nie sú splnené predpoklady uvedené v ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané
dôkazy.

Predpokladom pre prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie

účastníka na pojednávanie, na ktoré sa tento nedostaví ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.

Podľa § 115 ods. 2 O.s.p. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na
prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Podľa § 119 ods. 1 O.s.p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania boli predvolaní na pojednávanie nariadené na deň
26.08.2014 písomne, pričom právnemu zástupcovi žalobcu aj žalovanému bolo predvolanie doručené
dňa 07.08.2014, čím bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepochybne vyplýva, že súd prvého stupňa zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania (uznesenie č.l. 9C/110/2012-65 z 12.06.2013). Išlo o návrh s rovnakým
obsahom, ako v žiadosti o zrušenie pojednávania zo 21. 08. 2014.

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne uviedol, že o námietke zaujatosti uplatnenej
žalobcom už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne rozhodol uznesením č.k. 2NcC/46/2012
zo dňa 22.10.2012 tak, že vo veci konajúca sudkyňa JUDr. I. H. nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania vecí spojených na spoločné konanie pod sp. zn. 9C 110/2012. Uznesením Krajského súdu

v Košiciach č.k. 2Co 326/2013-86 zo dňa 12.12.2013 bolo zase potvrdené uznesenie Okresného súdu
Spišská Nová Ves zo dňa 12.06.2013 č.k. 9C/109/2012-65, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na
prerušenie konania.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žiadosť o odročenie pojednávania,
označená ako návrh na zrušenie pojednávania neobsahuje dôvody, pre ktoré by bolo potrebné

nariadené pojednávanie odročiť, keďže vo veci nerozhodoval vylúčený sudca.

Preto odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. vo veci
nie je daný, pretože o vylúčení bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím nadriadeného súdu, ktorým

je súd viazaný ( č.k. 2NcC 46/2012 z 22.10.2012).

Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal
účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Účastník, ktorý v
odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol

vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktorého hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto,
že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené
už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Žalobcavodvolaníneoznačildôkaz,ktorý-hocibolnavrhovaný-nebolvykonaný,pretoanitentotvrdený

dovolací dôvod nie je daný.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého
stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle
zák. 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves v jednotlivých exekučných konaniach vedených na tomto súde resp.
prípadne nezákonným rozhodnutím vydaným v týchto konaniach, z ktorého dôvodu základ nároku nie
je daný.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím, aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a

je preto nenáležitá námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého stupňa,
na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou
súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá

je preto odvolacia námietka žalobcov o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky týkajúce sa tejto otázky. Súd prvého stupňa
v odôvodnení rozsudku uviedol z akého dôvodu sa nezaoberal samotnou výškou škody, či nemajetkovej
ujmy a v tomto smere nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko zodpovedá ust. § 157 ods. 2
O.s.p.

Odvolací súd je teda toho názoru, že súd prvého stupňa riadne a úplne zistil skutkový stav veci, tento
zistený skutkový stav podriadil pod relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré na danú vec správne
aplikoval a interpretoval.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., vrátane výroku o trovách
konania účastníkov.

Vecne správne je aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, keďže dôvod, pre ktorý

žalobca o prerušenie konania žiadal nebol daný. V tomto smere poukazuje odvolací súd na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1
O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnému žalobcovi, trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto súd žalovanému náhradu trov

konania proti žalobcovi nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.