Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 8, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/24/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214201259
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214201259.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
CEE COLLECT FUND LTD, Agiou Nikolaou 67 - 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408, Nikózia,
Cyprus, IČ: HE 308 237, zastúpený BBH advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, Gorkého 3, IČO: 36
713 066, proti žalovanému: M. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXXX, N. G., o zaplatenie 2.566 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 18. mája 2015
č. k. 14C/494/2014-117 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506, § 407 ods.

3, § 323 ods. 2, § 397 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, §
101, § 111 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 01. 01. 2008, § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a vykonaným dokazovaním mal za preukázané,
že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 21. 03. 2007 zmluvu o
poskytnutí flexipôžičky č. 00133200160307. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver
vo výške 100.000,- Sk (3.319,39 eura), ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu

uhradiť spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 18,90 % ročne v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 85,92 eura v období od 21. 04. 2007 do 21. 03. 2012 (teda v 60 mesačných
splátkach splatných vždy k 21. dňu v mesiaci). RPMN bola zmluvnými stranami ustálená vo výške
22,65%. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný čerpal úver v sume 3.319,39
eura dňa 21. 03. 2007. Tento riadne a včas nesplácal, keď od 29. 10. 2008 už neuhradil žiadnu splátku
úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 21. 03. 2012. Ku dňu postúpenia pohľadávky,

t.j. k 14. 08. 2012 evidoval právny predchodca žalobcu pohľadávku zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky v
sume 4.776,74 eura, keď žalobca sa podaným návrhom domáhal zaplatenia dlžnej istiny po započítaní
čiastočnej úhrady žalovaného vo výške 2.566 eur. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny
obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je
súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej
uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny

vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia §
1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti,
že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný
zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu

na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka,a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený
zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a
povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských

zmlúv). S ohľadom na tento záver súdu bolo v konaní potrebné zaoberať sa i skutočnosťou, či
žalobca neuplatňuje premlčaný nárok, zistenie ktorej skutočnosti potom bráni súdu priznať mu plnenie
voči žalovanému ako spotrebiteľovi, keď počnúc účinnosťou novely zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých

zákonov vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. je súd od 13. 06. 2014 povinný na premlčanie
uplatneného nároku prihliadať z úradnej povinnosti. Zároveň bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou,
či na premlčanie (konkrétne premlčaciu dobu) uplatneného nároku je potrebné aplikovať príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide aplikáciu novely zákona
č. 250/2007 Z. z. na posudzovaný právny vzťah, súd bol toho názoru, že prijatá novela nevykazuje
znaky pravej retroaktivity, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná, ale ide o retroaktivitu

nepravú, ktorá prípustná je (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 16/09 zo dňa 27. 10.
2010). Predmetnou novelou neboli dotknuté právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti
skorších právnych noriem, nebolo odňaté právo žalobcu vzniknuté v minulosti podľa staršieho zákona
(v prejednávanej veci právo na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom), boli len zmenené isté
práva do budúcnosti, konkrétne právo s úspechom sa domáhať priznania tohto nároku v prípade, že

tento je premlčaný. V danej veci, nakoľko predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej
zmluvy, na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je
to pre spotrebiteľa priaznivejšie. Z hľadiska posudzovanej otázky je pre žalovaného ako spotrebiteľa
nepochybne výhodnejšia právna úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pretože zakotvuje
kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku. Záver o aplikácii

ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní na prejednávanú vec plynie podľa názoru súdu z
ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, ako aj z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré ukladá na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, aplikovať tie ustanovenia
právneho poriadku, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie. V zmysle § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho
zákonníka si žalovaný ako spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie len z dôvodu, že

uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka. Z uvedeného právneho názoru súd v prejednávanej veci
pri rozhodovaní vychádzal. Premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Možnosť vykonania práva po prvý raz ako začiatok plynutia
premlčacejdobynastávavokamihu,keďsaveriteľmôžeoprávnenedomáhaťnasúdesplneniazáväzku.
Inými slovami, je to okamih, kedy oprávnený môže po prvýkrát s úspechom podať žalobu na plnenie

záväzku. Občiansky zákonník objektívne vymedzuje začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí
od subjektívnej okolnosti, teda od toho, či oprávnený subjekt vie alebo nevie o svojom práve. Všeobecná
trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne
vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby. Právo mohlo byť prvýkrát vykonané vtedy, ak je spôsobilé
byť uplatnené v konaní pred súdom prostredníctvom návrhu na začatie konania.

2. V prejednávanej veci z predloženého prehľadu histórie transakcií na úverovom účte mal súd
preukázané, že žalovaný riadne splácal úver len v období od apríla 2007 do októbra 2008. Potom
deň, kedy bol žalobca oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a teda za deň

začatia plynutia premlčacej doby. Keďže žalovaný naposledy riadne uhradil splátku úveru v mesiaci
október 2008, pričom splátku splatnú v mesiaci november 2008 už neuhradil, súd mal za to,
že v zmysle § 506 Obchodného zákonníka nastala dňa 21. 02. 2009 (teda uplynutím troch mesiacov od
splatnosti splátky splatnej dňa 21. 11. 2008) splatnosť dlhu žalovaného. Počnúc odo dňa 22. 02. 2009
začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods. 2

Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa
21. 02. 2012. Preto, keď konanie v prejednávanej veci začalo dňa 27. 01. 2014 doručením návrhu na
súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku. Na uplatnenie takéhoto nároku
zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez návrhu, konkrétne na nemožnosť
uplatneniapráva,naoslabenienárokužalobcuvočispotrebiteľovi,vrátanejehopremlčaniaakozákonnej

prekážky, ktorá s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa bráni priznať
plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Súd tiež
poznamenal, že na čiastočné plnenia žalovaného dňa 20. 04. 2011 a dňa 20. 11. 2012 súd nemohol
aplikovať ustanovenie § 407 ods. 2 v spojení s § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka a to, prihliadnuc naustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (predovšetkým ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). V danom prípade, ak aj došlo k čiastočnému plneniu žalovaného (pričom išlo o dva ojedinelé
prípady, kedy žalovaný dňa 20. 04. 2011 uhradil sumu 30 eur a dňa 20. 11. 2012 sumu 20 eur), toto

konanie žalovaného nemožno považovať za právne účinné uznanie zvyšku záväzku, ale len o plnenie,
ktorébolovykonanézobavypredhroziacimvymáhanímpohľadávky.Sohľadomnauvedenéskutočnosti
súd návrh žalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, a hoci žalovaný
bol podľa výsledku konania plne úspešným účastníkom konania, súd mu náhradu trov konania nepriznal,
keďže si túto neuplatnil.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym
posúdením veci. K súdom vylúčenej aplikácii Obchodného zákonníka na záväzkový právny vzťah
zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, uviedol, že právny
predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, ktorá sa riadi príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka z dôvodu, že je to práve Obchodný zákonník, ktorý jediný komplexne upravuje

typ zmluvy - zmluvu o úvere ako takú, t.j. ide o absolútny obchod. Zmluva o úvere uzatvorená medzi
žalobcom a žalovaným obsahuje všetky náležitosti právnou úpravou v danom čase požadované pre
danýtypspotrebiteľskéhoúveru.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalovanýuzavrelsprávnympredchodcom
žalobcu zmluvu o úvere, tak tento právny vzťah predstavuje tzv. absolútny obchod a to bez zreteľa na
povahu účastníkov tohto právneho vzťahu, nakoľko veriteľom môže byť ktorákoľvek právnická alebo

fyzickáosobaarozhodujúcimznakomjeformavzťahuaniejehosubjekty,apretosanevyžaduje,abyišlo
výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V uvedenom právnom vzťahu sa jej subjekty riadia Obchodným
zákonníkom, pretože skutočnosť, že sa jedná o absolútny obchod vylučuje dohodu strán o voľbe
Obchodného zákonníka ako voľbu práva. V nadväznosti na uvedené citoval rozhodnutia slovenských
a českých súdov ako dôkaz o tom, že súdna prax rešpektuje obchodnoprávny charakter zmluvy o

úvere. Uviedol, že v zmysle judikatúry zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka môže mať
povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každý typ zmluvy môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy, a preto
takúto povahu môže mať aj zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Vzhľadom na povahu
úverovéhovzťahujevovzťahu kZákonuospotrebiteľskýchúverochlexgeneralispráveObchodný
zákonník. Berúc do úvahy ustálenú prax slovenských súdov a ustanovenia právnych predpisov, má

žalobca za to, že so žalovaným bol a je oprávnený uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
Obchodného zákonníka, pričom však jej jednotlivé ustanovenia nesmú odporovať ustanoveniam Zákona
o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobca
nesúhlasí so záverom súdu, že na vzťah medzi žalobcom a žalovanými nemožno aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka a považuje v tejto súvislosti rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne.

K premlčaniu uviedol, že právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o splátkovom úvere aj
napriek tomu, že je charakterom spotrebiteľským vzťahom, patrí do kategórie tzv. absolútnych obchodov,
čo znamená, že sa bude pri posudzovaní otázky premlčania vychádzať z ustanovení Obchodného
zákonníka, ktorý je upravená všeobecná obchodnoprávna úprava premlčania. Právna úprava ochrany
spotrebiteľa je úpravou, ktorá má predovšetkým chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v

ktorom dojednané podmienky sú v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť
aj zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku týkajúcich sa premlčania. Každé ustanovenie,
ktoré sa v Občianskom zákonníku líši od ustanovení v Obchodnom zákonníku nie je automaticky
ustanovením na ochranu spotrebiteľa, ale vyplýva z rozdielnosti vzťahov, ktoré obe úpravy regulujú.
Je preto potrebné pri aplikácii práva dôsledne zvážiť, ktoré konkrétne ustanovenie skutočne smeruje k

ochrane spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov je preto nepatričné podriaďovať dĺžku premlčacej doby v
Občianskom zákonníku pod ochranu spotrebiteľa. Takýmto postupom by získal spotrebiteľ viac práv, než
mu patrí podľa vyvážených európskych štandardov. Takýto prístup by postavil druhú zmluvnú skoro do
nerovnovážnej pozície subjektov, ktorého právny úkon, spravujúci sa určitými predstavami o normách,
ktoré na daný vzťah dopadajú, môže byť kedykoľvek podlomené akýmkoľvek ustanovením, ktoré je

obsiahnuté v Občianskom zákonníku alebo v iných predpisoch a ktoré z dôvodu výhodnosti pre druhú
zmluvnú stranu by malo modifikovať daný záväzkový vzťah riadiaci sa Obchodným zákonníkom. Ku
konečnej splatnosti pohľadávky pôvodným veriteľom došlo dňa 21. 03. 2012, teda premlčacia doba
začala plynúť odo dňa 22. 03. 2012. Keďže žalovaný poukázal na účet žalobcu po splatnosti úveru
dňa 20. 11. 2012 sumu 20 eur, považuje to za čiastočné plnenie záväzku žalovaného. Ustanovenie §

407 ods. 3 Obchodného zákonníka spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľné domnienky
trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania za predpokladu, že nešlo o záväzok premlčaný. Ak uznanie
dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom
v konaní, v ktorom sa veriteľ domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadomneexistencie záväzku na dlžníkovi. Zmyslom a účelom ustanovení zákona o uznaní záväzku čiastočným
plnením bolo zakotviť zásadu, že pokiaľ osoba bez ďalšieho čiastočne plní svoj dlh, je jej úmyslom plniť
na existujúci dlh, ak výslovne neuvedie, že čiastočným plnením dlh neuznáva. Z uvedených dôvodov

považuje deň čiastočného plnenia za dátum, kedy došlo k prerušeniu premlčacej doby a od ktorého
plynie nová premlčacia doba. Žalobca podal návrh na súde 24. 01. 2014, čo znamená, že premlčacia
doba v prípade aplikácie Obchodného zákonníka v tomto prípade neuplynula. Uviedol, že súd vec
nesprávne právne posúdil, keď nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty, pričom absolútne
nevzal v úvahu čiastočnú úhradu žalovaného a s tým súvisiace prerušenie premlčacej doby a začatie

plynutia novej premlčacej doby, čo malo vplyv aj na nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie v časti
úrokov z omeškania. Úkony žalovaného je nutné vyhodnotiť ako uznanie záväzku. Uznanie záväzku
urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v
uznanom rozsahu v čase uznania trvá. Tým sa v spore posilní procesná pozícia veriteľa, kedy nemusí
dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak, je na dlžníkovi,
ktorý namieta, že záväzok nevznikol, že bol splatený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenia preukázal.

Uznaním záväzku prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Z úmyslu dlžníka uhradiť
celú dlžnú sumu formou mesačných splátok jednoznačne vyplýva, že súčasne túto uznáva, keďže chce
dosiahnuť účinok spočívajúci v uhradení celej dlžnej sumy. Vychádzajúc z uvedeného žalobca považuje
rozhodnutie súdu v tejto časti za nepreskúmateľné, keďže súd prvej inštancie sa s uvedenou právnou
argumentáciou žalobcu, preukázanou listinnými dôkazmi vôbec nevysporiadal a nárok žalobcu zamietol

aj napriek skutočnosti, že dôkazné bremeno aj o neexistencii pohľadávky v tomto smere spočívalo na
žalovanom, ktorý sa k veci nevyjadril a neexistenciu záväzku voči žalobcovi v priebehu celého konania
nepreukázal a na nariadené pojednávanie sa aj napriek skutočnosti, že má riadne vykázané doručenie
nedostavil. Žalobca má za to, že prvostupňový súd v tomto smere zvýhodnil žalovaného a nebola
zachovaná rovnosť účastníkov konania. Žalobca sa pokúšal o mimosúdne urovnanie sporu po dobu

takmer 17 mesiacov, a to práve z dôvodu, aby sa nenavyšovali náklady na konanie a trovy konania.
Žalovaný plnil dobrovoľne pohľadávku pred jej zosplatnením, teda ešte voči právnemu predchodcovi
žalobcu. Z takéhoto konania žalovaného nemožno vyvodiť iný skutkový záver ako ten, že pohľadávku
plnil dobrovoľne, avšak nie riadne a včas. Žalovaný sám dal pokyn i kontaktoval žalobcu a požiadal o
možnosť splácať dohodnutý záväzok v mesačných splátkach vo výške 20 eur, čo mu žalobca vyhovel,

a z ktorej skutočnosti jednoznačne vyplýva zrejmá a badateľná snaha žalobcu zbytočne nenavyšovať
náklady konania. Žalobca má za to, že jeho nárok bol v priebehu konania riadne preukázaný listinnými
dôkazmi, navyše, nedôvodnosť návrhu žalobcu nebola zo strany žalovaného v priebehu konania nijako
preukázanáatonapriekskutočnosti,žedôkaznébremenovtomvprípadenesiežalovanýavzhľadomna
skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne skutkové ani právne okolnosti, ktoré ho k vysloveniu

takéhoto právneho záveru viedli, považuje žalobca rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné. Keďže
prvostupňový vec nesprávne posúdil, následkom toho je i nesprávne rozhodnutie súdu o trovách
konania. Žalobca má za to, že konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko prvostupňový súd nerešpektoval
základnú zásadu súkromného práva, rovnosť procesných strán a nezabezpečil spravodlivú ochranu

práv a oprávnených záujmov obidvoch účastníkov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nikdy
nespochybnil existenciu nároku žalobcu, jeho výšku ani právny dôvod vzniku, práve naopak, svojím
konaním uznal existenciu nároku žalobcu, ako aj skutočnosť, že v priebehu celého konania sa k návrhu
žalobcu nevyjadril, má žalobca za to, že prvostupňový súd neprimerane zvýhodnil žalovanú stranu.
Žalobca počas konania riadne preukázal dôvodnosť ním uplatňovaného návrhu, ako aj skutočnosť, že

žalobcom uplatnené právo nie je premlčané, zodpovedal na všetky súdom položené otázky, na podporu
svojich tvrdení predložil súdu listinné dôkazy, naproti tomu, žalovaný bol počas konania absolútne
pasívny, nielenže nereagoval na početné výzvy žalobcu, ale ani na výzvy súdu a nedostavil sa ani na
pojednávanie. Súd z uvedených dôvodov konal svojvoľne a dospel k arbitrárnemu rozhodnutiu, keď
bez relevantného odôvodnenia zamietol návrh žalobcu v celom rozsahu. Súd nerešpektoval základnú

zásadu súkromného práva, a to zásadu rovnosti účastníkov. Ako ďalšiu vadu konania, ktorá má za
následok nesprávnosť rozhodnutia vidí nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia súdu vo veci samej.
Vzhľadom na skutočnosť, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje akékoľvek odôvodnenie,
zdôvodňujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, má žalobca za to, že konanie súdu prvej inštancie má
vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov navrhol

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrhu žalobcu vyhovieť. Alternatívne sa domáhal
zrušenia rozhodnutia trov štátu a vrátenia veci na ďalšie konanie.4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.

1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 389 ods. 2 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 2.586 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2.586 eur od 24. 01. 2014 do zaplatenia
a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaný s právnym predchodcom

žalobcu - Všeobecnou úverovou bankou, a. s. (VÚB, a. s.) dňa 21. 03. 2007 uzavrel zmluvu
č. 001332001160307. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý spotrebný úver vo výške
3.319,39 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu vrátiť spolu s dohodnutým
úrokom vo výške a za podmienok uvedených v zmluve. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo
14. 08. 2012 žalobca nadobudol voči žalovanému pohľadávku, ktorú si uplatnil podaným návrhom len v
časti dlžnej istiny vo výške 2.586 eur. Zároveň si uplatnil na zaplatenie úrok z omeškania z dlžnej sumy

istiny od 24. 01. 2014 (t.j. odo dňa spísania návrhu na začatie konania) do zaplatenia, ako aj náhradu
trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

6. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný
uzatvorili dňa 21. 03. 2007 zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné

podmienky. Predmetom uvedenej zmluvy o splátkovom úvere bola výška úveru 100.000 Sk (3.319,39
eura) s pevnou úrokovou sadzbou 18,9% ročne. Mesačná splátka predstavovala sumu 2.588,56 (85,92
eura) s tým, že splatnosť prvej splátky nastáva dňom 21. 04. 2007, počet splátok je 60 a splatnosť
poslednej splátky bola dohodnutá dňom 21. 04. 2012. RPMN predstavovala 22,65% eura a celkové
náklady spojené s úverom predstavovali čiastku 159.713,20 Sk (5.301,50 eura). Súd prvej inštancie

žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie, keď vychádzal z toho, že žalovaný naposledy riadne uhradil
splátku úveru v mesiaci október 2008, pričom splátku splatnú v mesiaci november 2008 už neuhradil,
preto mal za to, že dňa 21. 02. 2009 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa
21. 11. 2008) nastala splatnosť dlhu žalovaného. Počnúc odo dňa 22. 02. 2009 začala plynúť premlčacia
doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde v trvaní troch rokov, ktorá márne uplynula

dňa 21. 02. 2012, a keďže konanie v prejednávanej veci začalo až dňa 27. 01. 2014, bolo to až po
uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 <. aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj NS SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4MCdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v
ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája
2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval to, či sa pri úverovej
zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, má premlčanie posudzovať podľa Obchodného alebo
Občianskeho zákonníka.

15. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď posudzoval danú zmluvu ako absolútny obchod,

avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne
určil počiatok plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté
rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).