Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 8, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/182/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214204564
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214204564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpený Jakubčák,
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, proti žalovanej: V. S., nar. XX. XX.
XXXX, naposledy bytom K., D. XXXX/XX, o zaplatenie 2.864,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 5. novembra 2015 č. k. 13C/210/2014-156
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách

konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 2.271,67 eura, v časti
úroku vo výške 17,70 % ročne zo sumy 2.542,40 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a v časti 9% úroku
z omeškania ročne zo sumy 1.949,12 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia zastavil. Žalobcovi vrátil
zo zaplateného súdneho poplatku za návrh sumu 129,30 eura prostredníctvom Slovenská pošta, a. s.,
Banská Bystrica, po právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 148,32 eura

s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 03. 2011 do zaplatenia, s 9% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 04. 2011 do zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania ročne zo
sumy 37,08 eura od 21. 05. 2011 do zaplatenia a s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura
od 21. 06. 2011 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v časti prevyšujúcej
sumu 148,32 eura, ako aj v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil § 95 ods. 1, § 96 ods. 1 OSP, §
11 ods. 3, 4 zák. č. 71/1992 Zb., § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že žalobca

upravil pôvodnú žalobu tak, že sa domáha zaplatenia sumy 593,28 eura s 9 % úrokom z omeškania
ročnezosumy37,08euraod21.03.2010dozaplatenia,s9%úrokomzomeškaniaročnezosumy37,08
eura od 21. 04. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 05.
2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 06. 2010 do zaplatenia,
s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 07. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 08. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 37,08 eura od 21. 09. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08

eura od 21. 10. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 11.
2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 12. 2010 do zaplatenia,
s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 01. 2011 do zaplatenia, s 9 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 02. 2011 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročnezo sumy 37,08 eura od 21. 03. 2011 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura
od 21. 04. 2011 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 05. 2011 do
zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 06. 2011 do zaplatenia, ako aj

náhradu trov konania. Ďalej uviedol, že návrh v časti istiny vo výške 2. 271,67 eura, v časti 17,70%
úroku ročne zo sumy 2.542,40 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a v časti 9 % úroku z omeškania
ročne zo sumy 1.949,12 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia berie späť. Súd v súlade s § 96 ods. 1 OSP
zastavil konanie v rozsahu čiastočného späťvzatia žaloby a v súlade s § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992
Zb. žalobcovi zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 171,50 eura vrátil sumu 129,30

eura v rozsahu čiastočného späťvzatia žaloby, krátený o 6,70 eura, po prihliadnutí na minimálny súdny
poplatok za zostávajúcu časť návrhu. Súd v súlade s § 95 ods. 1 OSP pripustil navrhnutú zmenu petitu
a vykonaným dokazovaním zistil, že zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE z 21. 12. 2010,
resp. oznámením postupcu z 28. 12. 2010 mal súd za preukázané postúpenie pohľadávky postupcu -
SLSP, a. s. voči žalovanému vo výške 3.140,76 eura s príslušenstvom na žalobcu ako postupníka. Súd
uviedol, že napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle

Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d/ a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), v danom prípade
sa jedná o právny vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej bola
žalovaná v postavení spotrebiteľa, keďže z činnosti súdu je známe, že právny predchodca žalobcu mal
v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Je zrejmé, že v danom prípade sa
jedná o právnym predchodcom žalobcu vopred pripravenú formulárovú (typovú) úverovú zmluvu, ktorej

obsahžalovanánemalamožnosťreálneovplyvniť.Zmluvaospotrebiteľskomúverejezmluvnýmtypoms
osobitnou právnou úpravou v zákone č. 258/2001 Z. z., ktorý je k ustanoveniam Občianskeho zákonníka,
s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od 01. 04. 2004 predpisom lex specialis, s poukazom na
879fods.3,4OZ.Súdtedavzťahúčastníkovkonaniaposudzovalakozáväzokzospotrebiteľskejzmluvy.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 22. 06. 2006 uzavretá

Zmluva o splátkovom úvere č. 0212237683, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške
42.000,- Sk (1.394,14 eura), ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť mesačnými splátkami po 1.117,- Sk
(37,08 eura) splatnými k 20. dňu v mesiaci, pri úrokovej sadzbe 17,70% ročne a RPMN
vo výške 9,80%, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20. 07. 2006 a konečná splatnosť
úveru bola 20. 06. 2011. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý vo výške 50,- Sk (1,66 eura) mesačne.

Žalovaná postupcovi v období od 20. 07. 2006 do 26. 11. 2007 titulom splátok uhradila, podľa tvrdenia
žalobcu, ktoré žalovaná nerozporovala sumu 413,57 eura. V danom prípade konečná splatnosť úveru
bola dohodnutá na 20. 06. 2011, keď prvá splátka bola splatná 20. 07. 2006 a periodicita splátok bola
k 20. dňu v mesiaci. Žalobný návrh bol doručený súdu dňa 10. 03. 2014, a tak súd s poukazom na
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadol na premlčanie žalobcom uplatneného nároku v časti splátok

splatných do 10. 03. 2011 podľa § 101 OZ, vzhľadom na spotrebiteľský charakter záväzku žalovanej. Po
10. 03. 2011 boli splatné len 4 splátky po 37,08 eura, ktorých splatnosť prebehla dňa 20. 03. 2011,
20. 04. 2011, 20. 05. 2011 a 20. 06. 2011. Právo žalobcu na zaplatenie splátok splatných od 20. 03. 2010
do 10. 03. 2011 sa s poukazom na § 101 OZ premlčalo do podania návrhu. Potom dlh žalovaného na
neuhradenýchanepremlčanýchsplátkachúveručerpanéhožalovanoupredstavujesumu148,32eura(4

x 37,08 eura = 148,32 eura), keď do podania žalobného návrhu žalobcovi uplynula trojročná premlčacia
doba podľa § 101 OZ na úspešné uplatnenie nároku na úhradu dlžných splátok splatných pred 10. 03.
2011. S poukazom na uvedené súd návrhu žalobcu vyhovel do výšky 148,32 eura a v časti prevyšujúcej
uvedenú sumu návrh žalobcu zamietol. Žalobca si uplatnil aj nárok na 9% úrok z omeškania ročne z
jednotlivých žalovaných splátok po 37,08 eura, splatných v období od 20. 03. 2010 do 20. 06. 2011, a

to od prvého dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky. Do omeškania s úhradou jednotlivých
splátok sa žalovaná dostala prvým dňom nasledujúcim po uplynutí ich lehôt splatnosti, a tak žalobcovi, s
poukazom na § 517 ods. 1, 2 OZ, v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vznikol nárok na úrok
z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky,
avšak len z priznanej sumy nepremlčaných splátok. Výška základnej úrokovej sadzby ECB k 21. 03.

2011, ale aj k 21. 04. 2011, 21. 05. 2011 a 21. 06. 2011 bola 1%. Súd návrh aj v prevyšujúcej časti úroku
z omeškania zamietol. Povinnosť platiť úrok z omeškania nevzniká samostatne, za každý deň trvania
omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorý sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto
dňom začína u tohto práva podľa ustanovenia § 110 ods. 3 OZ, s poukazom na § 101 a § 103 OZ plynúť
trojročná premlčacia doba nároku na úrok z omeškania a jej uplynutím sa právo premlčí „ako celok“. O

trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že procesne úspešnejšej žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, keďže si jej náhradu žalovaná neuplatnila.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie v
zamietajúcej časti, odôvodniac ho tým, že v časti premlčania sa súd v rozsudku vôbec nevysporiadal s
obsahom ich vyjadrenia zo dňa 30. 01. 2015. Namietal, že súd prvej inštancie mal dať svoje rozhodnutie

do súvisu s nimi uvedenými rozhodnutiami a závermi uvedenými v ich podaní a s postupom súdu,
ktorý je vyžadovaný tým, čo uvádzajú v bode II. V rozhodnutí súdu bolo nutné uviesť a vysvetliť, prečo
nie je ich právna argumentácia dôvodná, nevyhovujúca, a prečo je mylná, súvis a vysporiadanie sa s
právnymi závermi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenými v ich podaní
zo dňa 30. 10. 2015. Podotkol, že samotná zmienka o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, je

vo vzťahu k limitom stanoveným požiadavkami na rozhodovaciu činnosť nepodstatná, nakoľko v nimi
uvádzaných prípadoch sa jednalo o obdobné vzťahy ako v tomto súdnom konaní. Ústavný súd SR
jasne a nepochybne deklaruje, že protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôvere v spravodlivé súdne
konanie.Žiadal,abyodvolacísúdosobitneanáležiteposúdiltútočasťodvolaniavovzťahukarbitrárnosti
konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Poukázal na rozhodnutia, v ktorých súd

aplikoval 4-ročnú premlčaciu dobu a žiadal o také rozhodnutie, ktoré sa v plnej miere vysporiada so
všetkými týmito skutočnosťami. V rozhodnutí súdu prvej inštancie nie sú uvedené také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali rozhodnutie odchylné od uvedených rozhodnutí s aplikovaním 4-ročnej premlčacej
doby. Súd musí v rámci odôvodnenia rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery súdu však dané podmienky nespĺňajú, čím sa
rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. Rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný,
čo zakladá aj porušenie ústavných práv žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu. V odvolaní citoval
viaceré rozhodnutia NS SR, nález Ústavného súdu SR, rozsudok ESĹP a navrhol, aby odvolací súd
štvrtý výrok napadnutého rozsudku zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie a žalovaného zaviaže na

zaplatenie sumy 444,96 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 37,08 eura od 21. 03.
2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21. 04. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21.
05. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21. 06. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od
21. 07. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21. 08. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od
21. 09. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21. 10. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od

21. 11. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21. 12. 2010 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od
21. 01. 2011 do zaplatenia, zo sumy 37,08 eura od 21. 02. 2011 do zaplatenia a zaviaže žalovaného
na náhradu trov konania. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380
ods. 1 CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku
o trovách konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.864,95 eura spolu
so 17,70 % úrokom ročne zo sumy 2.542,40 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 2.542,40 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu
odôvodnil tým, že žalovanej na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212237683 z 22. 06. 2006
poskytla Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len SLSP, a. s.) úver vo výške 1.394,14 eura, s úrokovou

sadzbou 17,70% p. a., ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť mesačnými splátkami, pričom splatnosť prvej
splátky bola dohodnutá na 20. 07. 2006 a konečná splatnosť úveru bola dňa 20. 06. 2011. Žalovaná
svoj záväzok zo zmluvy neuhradila do konečnej splatnosti úveru a SLSP, a. s. ako postupca Zmluvou
o postúpení pohľadávok z 21. 12. 2010 postúpila na žalobcu ako postupníka pohľadávku, ktorá ku dňu
postúpenia, t.j. 21. 12. 2010 predstavovala sumu 2.864,95 eura, z toho istina vo výške 2.542,40 eura

a úroky z omeškania vo výške 322,55 eura.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,

c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi s stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací

súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že

súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne
právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal

námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom
odvolania žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
13. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II.
ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola
daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).14. Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a s navrhovaním
a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech v

konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

15. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v
prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že toto

rozhodnutie stručne, ale v dostatočnom rozsahu dáva odpovede na všetky podstatné otázky, ktoré majú
pre posúdenie danej veci význam, v tomto rozhodnutí je dostatočne objasnený skutkový aj právny základ
rozhodnutia, toto rozhodnutie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, preto odvolací súd
nepovažuje toto rozhodnutie za nepreskúmateľné.

17. K ostatným námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní, odvolací súd považuje za potrebné tiež
uviesť, že aj keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom,
na ktorý sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci bola medzi stranami uzavretá zmluva o splátkovom
úvere, pričom právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba,

ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba,
ktoránekonalavrámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti.Záversúdu
prvej inštancie o tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako
aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho
zákonníka je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, <. aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadril aj NS SR vo
svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014,
4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, 3Mcdo 14/2014, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné

ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto
rozhodnutiachNSSRposudzovalto,čisapriúverovejzmluve,ktorájezároveňspotrebiteľskouzmluvou,
má premlčanie posudzovať podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR sa v
rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015 vyjadril k otázke účinnosti ustanovenia § 5b
zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom uviedol, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ

§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované
žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli

účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To
znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

18. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď posudzoval danú zmluvu ako absolútny obchod,
avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je opakovane použité v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie
odobril aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom
skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver
ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

19. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovanou pracou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.20. K ďalšej námietke žalobcu v odvolaní, a to k nevysporiadaniu sa s rozhodnutiami uvedenými
žalobcom v jeho vyjadrení zo dňa 30. 10. 2015 odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď

princíp právnej istoty je jedným z princípov právneho štátu, závery všeobecných súdov obsiahnuté
v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, teda súd rozhodujúci v obdobnej veci
nezaväzuje, aj keď je pravdou, že odlišné rozhodnutia súdov v obdobných veciach neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani dôvery v spravodlivé súdne konanie. Čo sa
týka rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, táto je v otázkach, ktoré boli pre

posúdenie danej veci rozhodujúce nejednotná, postupne sa menila a vyvíjala, teda v týchto otázkach
nemožno v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít.
Žalobca vo svojich podaniach poukázal na rozhodnutia, ktoré podporujú jeho názor a odvolací súd pri
rozhodovaní poukázal na rozhodnutia, z ktorých vychádzal a ktoré pri rozhodovaní zohľadnil a zohľadnil
tiež to, ako rozhoduje o obdobných nárokoch tak, aby rozhodol v súlade s princípom všeobecnej
spravodlivosti. Odvolací súd nepovažuje za potrebné sa v rozhodnutí vyporiadať s každým žalobcom

uvádzaným rozhodnutím a už vôbec nie s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo rozhodnutím
krajského súdu.

20. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).