Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 1, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/769/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220564
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220564.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a členov senátu JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/356/2012-52 zo dňa 13. júna 2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 125 eur z titulu majetkovej
škody a sumy vo výške 608,52 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na skutočnosti, v zmysle
ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom
exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 11150/2011. Súdny exekútor mal predložiť návrh

žalobcu (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej aj „exekučný súd“) spolu so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím malo dôjsť
k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011 a tiež v znení účinnom od 01. 06. 2010 do 31.
05. 2011. Poukázal na to, že v exekúcii vedenej podľa označených procesných pravidiel je založená

povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky
nadmernej právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 11. 05. 2012 a to rozhodnutím o poverení
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 330 dní, pričom nemala existovať okolnosť,

ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, spisu Okresného
súdu Komárno sp. zn. 13Er/952/2011, znaleckých posudkov, článku a ďalších a zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci.

Dňa 16 06. 2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, povinným N. J., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 14. 04. 2011 SR 02264/11 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 516,- eur s

príslušenstvom. Dňa 12. 08. 2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo
udelené oprávneným pre Advocate s.r.o., zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ako
aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, výpis oprávneného z obchodného registra.
Uznesením exekučného súdu zo dňa 22. 03. 2012 bol právny zástupca oprávneného vyzvaný na
doplnenienávrhu.Uznesenímexekučnéhosúdu13Er/952/2011-15zodňa30.04.2012,právoplatnédňa

23. 05. 2012 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu 13Er/952/2011-24 zo dňa 10. 06. 2013,
právoplatné dňa 03. 07. 2013 bola exekúcia zastavená.

Žalobca v priebehu konania predložil súdu dva znalecké posudky, ktoré si dal vypracovať. Znaleckým

posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave Znaleckého ústavu, zo dňa 17. 01. 2014
(ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2014“) bola daná odpoveď na otázku zadávateľa - žalaobcu o určenie
výšky majetkovej škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými
rozhodnutiami okresných súdov SR v exekučných konaniach a to najmä v súvislosti s porušovaním
zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o

žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o
zmene súdneho exekútora s tým, že na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na
poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému znalecký kolektív realizoval
výpočet majetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi, pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov
žalôb nasledovne: žaloby NZP a NP, pri ktorých exekučné okresné súdy mali neskoro rozhodnúť, resp.

nerozhodnúť o žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie - 30,76 eura žaloby, pri ktorých
exekučné okresné súdu mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o zmene exekútora
- 31,68 eura (citovaný znalecký posudok). Ďalším znaleckým posudkom č. 1/2013 vypracovaného
znalcom Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom PhD., Paneurópska vysoká škola, zo dňa 24. 06.
2013 (ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2013“) bola zodpovedaná otázka zadávateľa, teda žalobcu

tak, že jednotlivé záväzné pramene práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné pramene práva
EÚ, ktoré obsahujú alebo odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských
sporoch, vrátane súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ k 1. júlu 2013 neobsahujú výslovný zákaz
rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez plnenia osobitných
podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je

spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní
(označený znalecký posudok). Znalecký posudok č. 1/2014 bol doručený žalobcovi dňa 26. 02. 2014, čo
je zrejmé zo sprievodného listu označeného ako predloženie originálu znaleckého posudku žalovanému
a ktorý obsahuje podaciu pečiatku s dátumom 26. 02. 2014.

Súd prvého stupňa uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho
zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú
samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej
zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak nesprávny úradný postup

súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže
predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za
škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá
by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady neskúma.V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca požaduje
od žalovaného náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo

výške 608,52 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal
vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania
vznesenej žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá dňa 16. 06. 2011, žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 12. 08.

2011, exekučný súd vydal citované uznesenie 30. 04. 2012, a preto námietka premlčania žalovaného je
s poukazom na ust. § 101 Občianskeho zákonníka nedôvodná.

K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom súd poukázal, že v zmysle vyjadrenia žalovaného mu boli dňa 23. 04. 2012
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.

09. 2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale
skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej
veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 13. 06. 2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.

Ďalej uviedol, že zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom

verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu
musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 12.
08. 2011 bola exekučnému súdu (Okresnému súdu Komárno) doručená súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu. Exekučný súd (Okresný súd Komárno) o žiadosti exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého rozhodol uznesením 13Er/952/2011-15 zo dňa 30. 04. 2012. Súd konštatoval, že žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd posudzoval na základe
ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie. Hoci predmetné
ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota

sa však vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického
výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. V opačnom prípade by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým
zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že

súd je povinný/súd rozhodne v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca
jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje
žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade

ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie
rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v
prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku ). Vzhľadom k
uvedenému súd môže len konštatovať, že exekučným súdom nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť
o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.

Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno

preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať
žalobca a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú

vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v
spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ak bol žalobca v procesnom postavení oprávneného
v exekúcii špecifikovanej vyššie toho názoru, že citované uznesenie exekučného súdu, ktorým bola
zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič munebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Žalobca však
týmto spôsobom pre súd z neznámych dôvodov nepostupoval, a preto citované uznesenie nadobudlo
právoplatnosť a následne na jeho základe exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade

s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu.
Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad
škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nedisponoval riadnym exekučným titulom
a zároveň v konaní neboli preukázané všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom č. 1/2014. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený návrh na prerušenie konania,
bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 125 eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha z dôvodu náhrady
škody a suma 608,52 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. exekučného
spisuEX11150/2011.Nesprávnyúradnýpostupmalvzniknúťvdôsledkutoho,žeexekučnýsúdrozhodol
ožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieaždňa11.05.2012atorozhodnutímozamietnutížiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty (omeškanie viac
ako 330 dní).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť

orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve

príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej

správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a/ výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b/ vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/. Základnou podmienkou

zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za

škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä

jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti

(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkonverejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.

zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu

škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť

škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a

taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno
vedeného pod sp. zn. 13Er/952/2011, súd prvého stupňa správne zistil, že dňa 16. 06. 2011 bola pred
súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 12. 08. 2011 požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 02264/11

zo dňa 14. 04. 2011. Dňa 30. 04. 2012 exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 05.
2012. Exekučný súd uznesením č. k. 13Er/952/2011-24 zo dňa 10. 06. 2013 exekučné konanie zastavil.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 07. 2013.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako

hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť adopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba

zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
V prvom rade žalobca vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom

je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade

žalobcu nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v
ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a/ a c/ OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu
k napádanému rozhodnutiu. Taktiež žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil.
Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.

Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania

odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je

vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a

závažné pochybnosti.
V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo

veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie

skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
V prejednávanej veci vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2014 ako aj 1/2013 súd prvého stupňa
uviedol, že tieto sú pre danú vec bez väčšieho významu, nakoľko mal za to, že k nesprávnemu
úradnému postupu ako ani ku škode nedošlo, preto nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody
a nemajetkovej ujmy.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnostikonaniapredsúdom,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákonaasvojerozhodnutie
v tomto smere aj riadne odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani
prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy
nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv žalobcu.
K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, podľa celej konštrukcie rozhodnutia nevyplýva ani že by
rozhodol na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z..
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu súdneho spisu sp. zn. 10Er/552/2010 z
ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty
alebo nie, t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie

podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa jeho
názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor exekučného
titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na podporu svojich
tvrdení uviesť akékoľvek skutkové a právne skutočnosti odôvodňujúce jeho rozhodnutie. Exekučným

titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého stupňa bol
oprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacuskonaním
ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola však v
posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o žalobe žalobcu na prerušenie konania

odvolací súd uvádza, že o tomto návrhu nebolo potrebné rozhodovať, nakoľko návrh na prerušenie
konania bol urobený elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom,
no nebol v zákonom stanovenej doplnený písomne alebo ústne do zápisnice. Podľa ustanovenia § 42
ods. 1 OSP podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom,

treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní. Na podania, ktoré neboli v tejto
lehotedoplnenésaneprihliada.Podpojmom„návrhvovecisamej“okremžalobytrebarozumieťajvšetky
dispozičné úkony s predmetom konania, teda v danom prípade i návrh na prerušenie konania. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 15. 04. 2011 sp. zn. 1 Ndc 6/2011 uviedol,
že názor, že podania s iným návrhom (než vo veci samej alebo na nariadenie predbežného opatrenia)

urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom by nebolo
treba vôbec doplniť a mali by napriek tomu procesné účinky a súd by sa s nimi musel vecne vysporiadať,
t. j. o nich rozhodnúť, zjavne odporuje - nerešpektuje, či prehliada § 42 ods. 3 prvú vetu OSP, podľa ktorej
medzi všeobecné obsahové náležitosti každého podania patrí podpis. Zvoleným extenzívnym výkladom
pre aplikáciu § 42 ods. 1 OSP nie je nijako dotknuté právo navrhovateľa na prístup k súdu, ktoré je

zložkou práva na spravodlivý proces. Nielen z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že „právo na súd“ nie je absolútne a môže
podliehať rôznym obmedzeniam.
Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania, je
nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými

sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Žalobca svoju žalobu odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje
právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj žalobu žalobcu žiadajúc náhradu škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca vo svojej žalobe tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie

nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami nestotožňuje.
Poukazujúc na úmysel zákonodarcu odvolací súd na doplnenie odôvodnenia súdu prvého stupňa
konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01. 06. 2010 neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t.j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny

záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa jednalo o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota
15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva
z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a

systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto
časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by mal
úmysel, aby lehota 15 sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho exekútora o

udeleniepoverenianavykonanieexekúcie,výslovnebytoupravilspôsobomakopriinýchustanoveniach
Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...). Lehota 15 dní upravená v 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t.j. o zamietnutí žiadosti
alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Svedčí

tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s použitím
slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného slova
„rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu
rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už pozitívne alebo negatívne (§

44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca nemal
na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je

potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného
súdu pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd
zistiac dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol v
čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti ani nebol viazaný. Žalobca tak jednu z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého
stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného postupu z
dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.
Exekučným titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok

rozhodcovského súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo
doložky vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom

rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučnýsúd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody a

nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol preukázaný jeden z dôvodov zodpovednostného právneho vzťahu a
to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup súdu.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v súvislosti s

odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.