Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/149/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217037
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217037.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov senátu
Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. augusta 2013 č. k.
7C/63/2013-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a), bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a zo spisu sp. zn. 14Er/
324/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie
podal súdny exekútor na súd 28. 04. 2010. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava sp. zn.
SR 18692/09. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
uznesením č. k. 14Er 342/2010-19 z 07. 01. 2011 tak, že žiadosť zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie podané nebolo a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 04. 02. 2011. Okresný súd Levice
uznesením č. k. 14Er 324/2010-31 z 17. 08. 2011 exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi
nepriznal právo na náhradu trov konania vzniknutých v predmetnom exekučnom konaní.

K predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody súd uviedol, že aj keď návrh bol podaný pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že
odporca neuznal nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, preto mal súd
za to, že v čase rozhodovania súdu 6-mesačná lehota uplynula, a teda návrh už nemožno považovať za
predčasne podaný. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup
a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom
ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v
konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ

uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie určená lehota 15 dní. V ďalšej vete je uvedené, že ak súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však už nie
je uvedená žiadna lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že
návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto činnosť rozhodovacia si vyžaduje jednak
zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj prípadné zadováženie listinných
dôkazov potrebných pre rozhodnutie. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 28.
04. 2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 07. 01. 2011, t. j. v lehote 223 dní. Údaj uvedený v návrhu
navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenie s omeškaním viac
ako 343 dní je nepravdivý. Podľa názoru súdu zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
vydanie poverenia, ale sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Súd ďalej
poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Pokiaľ ide
o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti
istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex
offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal
právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť,
a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení Zákona o
rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Okrem toho
tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu
ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu,
kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských
veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti
účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
Súd mal za to, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie
súdu s oneskorením. Súd dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za
škodu. K znaleckému posudku č. 1/2013, vypracovanému doc. M.. O. Z., A.. súd uviedol, že úlohou
znalca v zmysle zadania právneho bola otázka právna, ktorú si musel vyriešiť súd. K premlčaniu
súd uviedol, že od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 28. 04. 2010 do uplatnenia si náhrady
škody priamo u odporcu dňa 25. 09. 2012 neuplynula trojročná doba. O škode aj nemajetkovej ujme sa
mohol navrhovateľ dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho
právnemu zástupcovi 20. 01. 2011. Predbežné prerokovanie nároku podal 25. 09. 2012, a teda nárok
sa tak nepremlčal, lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy
premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28. 09. 2012 bola podaná žaloba.
Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu, uviedol, že tak, ako je v zákone koncipovaná,
sa vzťahuje na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b), podľa ktorého by mal súd prihliadnuť na
závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. Nemajetková ujma nezávisí automaticky,
len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení

konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Súd mal v prvom rade za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s príp. nedodržaním zákonnej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, keďže
exekučné konanie je právoplatne zastavené. S poukazom na všetky uvedené dôvody súd návrh v
plnom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý
mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu
žiadne nevyplynuli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 803,70 eura
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 160,74 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym

úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp. zn. 14Er/324/2010.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská
rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 18692/09.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že súdny exekútor podal na
Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa
28. 04. 2010. Súd 1. stupňa výzvou zo dňa 30. 04. 2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie
zmluvy o úvere. Súdny exekútor prevzal výzvu súdu dňa 13. 05. 2010. Keďže požadované doklady súdu
nezaslal, súd 1. stupňa opätovne vyzval oprávneného výzvou zo dňa 14. 10. 2010 na predloženie zmluvy
o úvere. Oprávnený zaslal súdu zmluvou o úvere dňa 27. 10. 2010 spolu so všeobecnými obchodnými
podmienkami. Uznesením zo dňa 7. januára 2011 č. k. 14Er/324/2010-19 súd prvého stupňa žiadosť

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31. 03. 2010 zamietol.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, teda v znení v čase
začatia exekúcie obsahuje zákonnú lehotu na vydanie poverenia. Ak má súd po preskúmaní žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v lehote
15 dní rozhodnúť, či poverenie pre exekútora vydá, musí sa danou exekúciou zaoberať, aby v prípade,
ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, pomohol poverenie pre súdneho exekútora vydať. Z toho
potom vyplýva, že v tejto lehote by mal dospieť k záveru, či je možné vydať pre súdneho exekútora
poverenie a v opačnom prípade, ak pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora v spise nie sú
podklady, vyzvať súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie potrebných podkladov a po ich
predložení o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote rozhodnúť. Z dokazovania vykonaného
súdom 1. stupňa vyplýva, že v danej veci síce k rozhodnutiu súdu 1. stupňa do 15 dní odo dňa žiadosti
o udelenie poverenia súdnym exekútorom (28. 04. 2010) nedošlo, avšak vzhľadom k postupu súdu 1.
stupňa, ktorý po podaní žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom vykonával úkony potrebné k
rozhodnutiu, či v danej veci je možné vydať poverenie pre súdneho exekútora alebo je potrebné žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť, pričom tieto úkony vykonával v primeranej lehote,
dospel k záveru, že takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
v danej veci. To, že v danej veci bolo o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v danej veci
rozhodnuté až 7. januára 2011 súviselo aj s tým, že ako bolo už konštatované vyššie, že súdny exekútor,
ani oprávnený na výzvy súdu nereagoval a doklady, na predloženie, ktorých bol súdom 1. stupňa
vyzvaný súdu zaslali až po urgenciách súdu. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky
za porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.
V danej veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel
k záveru, že ani nevydaním rozhodnutia zákonom stanovenej lehote, ani preskúmaním exekučného
titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v exekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého
stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR
(rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013).
Keďže exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci,
priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla
vzniknúť. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok
zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, odvolací súd rovnako ako súd 1. stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa
zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,
že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu je nesprávne. Súd 1.
stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K
trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vyzýval súdneho exekútora
a oprávneného na predloženie podkladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia, vykonával úkony k odstráneniu právnej neistoty, pričom k predĺženiu tejto lehoty došlo
aj nečinnosťou súdneho exekútora a oprávneného. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani
vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého

stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto
dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.