Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/18/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110208541
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110208541.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcu: U.. I. Y., bytom S. Q.. Č..
XX, I., zast. advokátom JUDr. Jurajom Hadrbulcom, Riečna ul. č. 2, Bratislava, proti žalovanému: A.
Y., bytom E.. A.. I. Č.. XX, I., zast. advokátkou JUDr. Zdenkou Benčíkovou, o zrušenie výživného na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. októbra 2011, č. k. 7C 33/2010
- 177, pomerom hlasov 3 : 0 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia
vyživovacej povinnosti s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Súd prvého stupňa vykonaním dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
sp.zn.9C144/2000-580z24.4.2006,ktorýnadobudolprávoplatnosť12.9.2006bolžalobcazaviazaný
prispievať na výživu žalovaného sumou 12.000,- Sk mesačne k rukám matky počnúc právoplatnosťou
rozsudku. Vo februári 2007 bola žalovanému Ústavom dedičných metabolických porúch Všeobecnej
fakultnej nemocnice v Prahe a 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe potvrdená diagnóza
ochorenia M.Niemann - Pick typ C, pričom ide o ochorenie, ktoré v prípade, že nie je liečené, má
závažnú prognózu spojenú so zhoršovaním mentálnych a pohybových funkcií dieťaťa až po rýchle

znižovanie jeho schopnosti samostatného pohybu končiace imobilitou, poruchou prehĺtania a narušenia
kompletnej samoobslužnosti pacienta. Žalovanému vznikol nárok na invalidný dôchodok 25. 5. 2007,
pričom žalobca dňa 18. 10. 2007 podal žalobu na Okresný súd Bratislava I na zrušenie vyživovacej
povinnosti. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 17C 149/2007 a žaloba bola zamietnutá rozsudkom sp.
zn. 17C 149/2007 - 87 z 9. 6. 2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 12Co
285/2008 - 102 z 24. 9. 2009, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Súd prvého stupňa ďalej
zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č. 890 227 6372 z 9. 12. 2010 bol žalovanému

od 1. 1. 2011 zvýšený invalidný dôchodok na sumu 285,20 eur mesačne. Z listu odborného učilišťa,
Dúbravská cesta 1, Bratislava z 25. 9. 2009 vyplynulo, že prospech žalovaného z odborného výcviku
sa v 3. ročníku zhoršil na stupeň nedostatočný, nebol preto pripustený k záverečným skúškam a bol
zaučený. Súd prvého stupňa mal za nesporné, že 10. 6. 2009 žalovaný ukončil štúdium na Odbornom
učilišti pre deti s kombinovaným postihnutím pri DSS ROSA, ale táto skutočnosť sama o sebe nie je
dôkazom toho, že je schopný sám sa živiť (toto štúdium žalovaný ukončil ešte v čase predchádzajúceho
konania o zrušenie výživného). Z výdavkového a pokladničného dokladu č. 215 z 10. 9. 2009 súd prvého

stupňa zistil, že žalobca prevzal sumu 32.915,20 eur od spoločnosti FREQUENTIS, s. r. o. ako nájomné
za 4. kvartál 2009, pričom dohodou o ukončení zmluvy o nájme nebytových priestorov s nájomcom
FREQUENTIS, s. r. o. sa dohodol na ukončení nájmu k 31. 12. 2009. Sociálna poisťovňa ústredie
rozhodnutím č. 520 204 1620 zo 6. 7. 2010 zvýšila žalobcovi invalidný dôchodok od 21. 5. 2010 nasumu 576,40 eur mesačne. Z aktuálneho výpisu z obchodného registra vl. č. 7333/B vyplynulo, že
žalobca je jediným štatutárnym orgánom - konateľom spoločnosti Pressfoto, s. r. o., pričom z nájomnej
zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou Pressfoto, s. r. o. a žalobcom je zrejmé, že žalobca sa od 1. 1.

2010 stal nájomcom miestností na 2. podlaží rodinného domu súp. č. XXXXX, S. XX, I.. Rodinný dom
v Bratislave, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. K., v ktorom žalobca býva, previedol do vlastníctva svojej
spoločnosti Pressfoto, s. r. o., ako aj vlastnícke práva k nebytovým priestorom č. 6/12 o rozlohe 595 m2,
nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží budovy so súp. č. XXXX, parc. č. XXXX/X zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1454 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. B., nebytový priestor č. 7/12 o rozlohe

594,60 m2, nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží budovy so súp. č. 1960, stojaci na parc. č. XXXX/
X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1454 m2, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. B., pričom za tieto
nehnuteľnosti prevzal kúpnu cenu 769.720,- eur. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa
vyvodil záver, že súd naposledy rozsudkom č. k. 17C 149/2007 - 87 z 9. 6. 2008, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Co 285/2008 - 102 z 24. 9. 2009, právoplatným 12. 10. 2009 žalobu
žalobcu na zrušenie vyživovacej povinnosti voči žalovanému zamietol. Súd prvého stupňa zisťoval

rozhodujúce skutočnosti dôležité pre právne posúdenie charakteru a miery závažnosti zmeny pomerov
na strane oboch účastníkov za obdobie od poslednej úpravy výživného, pričom poukázal na skutočnosť,
že odo dňa právoplatnosti rozsudku č. k. 17C 149/2008 do podania žaloby na súd ubehol čas v trvaní
4 mesiacov, pričom súdom prvého stupňa zistené zmeny v osobných, majetkových a zárobkových
pomeroch žalobcu a žalovaného nie sú podstatnou zmenou tak, ako to má na mysli ust. § 78 ods. 1

Zák. o rodine a neodôvodňujú zrušenie vyživovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Poukázal na
odôvodnenie rozsudku č. k. 17C 149/2007 - 87, v ktorom súd konštatoval, že priznanie invalidného
dôchodku žalovanému nie je možné bez ďalšieho dôvodiť ako schopnosť žalovaného samostatne sa
živiť a dovŕšenie plnoletosti samo o sebe nemá a nemôže mať za následok zánik vyživovacej povinnosti
rodiča, pričom majetkové a zárobkové pomery žalovaného sa výrazne nezmenili od poslednej úpravy.

Súd prvého stupňa poukázal aj na skutočnosť, že žaloba bola podaná cca po 4 mesiacoch po poslednej
úprave výživného. Ďalej mal súd prvého stupňa za nesporné, že o žalovaného sa naďalej stará jeho
mama, s ktorou žije žalovaný v spoločnej domácnosti, pričom žalobca sa ku dňu rozhodnutia súdu
žiadnym spôsobom nezúčastňuje na osobnej starostlivosti o žalovaného a tento záujem ani neprejavil.
Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že vzhľadom na vážny zdravotný stav žalovaného, ktorý si vyžaduje

mimoriadne zvýšenú starostlivosť v záujme zabránenia progresie nepriaznivých následkov ochorenia do
budúcnosti sa budú výdavky spojené so starostlivosťou o jeho osobu len zvyšovať a invalidný dôchodok
žalovaného a príjem jeho matky nebude postačovať na uhrádzanie všetkých výdavkov. Mal za to, že
určené bežné výživné rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co 313/2006 - 609 v sume 398,33
eur mesačne zabezpečí naďalej plnoletému dieťaťu hmotnú a kultúrnu úroveň na úrovni rodičov, s

poukazom na možnosti a schopnosti rodičov a potreby dieťaťa. V súčasnosti je zrejmé, že žalovaný,
vzhľadom na svoj neustále sa zhoršujúci zdravotný stav sa nebude môcť v budúcnosti zamestnať a preto
súd prvého stupňa dal do pozornosti, že trvanie vyživovacej povinnosti nie je viazané na dosiahnutie
plnoletosti či ukončenie školskej dochádzky. Súd prvého stupňa mal taktiež za to, že zo strany žalobcu,
ktorý si bol a je si vedomý odkázanosti syna na neho s výživou, bolo možné zložiť peňažnú sumu získanú

či už z predaja nehnuteľností svojej spoločnosti, v ktorej je jediným konateľom, alebo z ich prenájmu na
výživné, ktoré sa stane splatné v budúcnosti na osobitný účet zriadený v prospech dieťaťa a zabezpečiť
pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné, aj keď už nejde o maloleté dieťa. Žalobca
mal finančné prostriedky na pokrytie výživného pre syna (z predaja nehnuteľností spoločnosti, ktorej je
žalobca jediný konateľ v sume 769.720,- eur a z prenájmu nehnuteľností v sume 32.915,20 eur) a sám

sa rozhodol, ako s nimi naloží. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa zamietol žalobu aj v časti zníženia
výživného. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že výklad súdu prvého stupňa ust. § 62 Zák. o rodine v
časti zániku vyživovacej povinnosti považuje za extenzívny. Z citovaného ustanovenia zákona o rodine
totiž vyplýva predpoklad ukončenia vyživovacej povinnosti rodičov k deťom za predpokladu splnenia
zákonného kritéria a to nadobudnutie schopnosti sa živiť. Žalovaný ukončil prípravu na povolanie
s tým, že z dôvodov jeho zdravotného stavu v príprave na povolanie nebolo možné pokračovať a

tiež žalovaný vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav nebude môcť samostatne vystúpiť do závislej
alebo podnikateľskej činnosti. Platná právna úprava na takéto situácie u občanov, ktorí pre prekážky v
zdravotnom stave nie sú schopní samostatne pracovať pamätá a to najmä sociálnym poistením takýchto
občanov. Žalobca sám je invalidným dôchodcom a je teda z hľadiska príjmu v rovnakom právnom režimeako žalovaný. Taktiež uviedol, že ku žalovanému má rovnakú vyživovaciu povinnosť aj jeho matka s
tým, že v pracovných dňoch je žalovanému poskytovaná potrebná starostlivosť v domove sociálnych
služieb a matka si žalovaného berie k sebe iba v dňoch pracovného pokoja. Mal za to, že táto skutočnosť

nebola súdom prvého stupňa zohľadnená pri rozhodovaní o jeho žalobe. Je pravdou, že odpredajom
nehnuteľností získal finančné prostriedky, avšak tieto finančné prostriedky boli použité pri splatení jeho
záväzkov o čom doložil príslušné podklady v konaní vedenom pod sp. zn. 1P 211/10. Vytkol súdu prvého
stupňa, že pokiaľ dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre zrušenie vyživovacej povinnosti,
mal vyhovieť žalobe v časti zníženia vyživovacej povinnosti tak, ako to požadoval. Poukázal na to, že

súd prvého stupňa na jednej strane poukázal na ust. § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozsudok
je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, na druhej strane súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
konštatuje, že náklady na liečbu žalovaného sú síce doteraz hradené sociálnou poisťovňou, avšak nie je
isté, či aj v budúcnosti táto liečba bude poisťovňou hradená. Mal za to, že súd prvého stupňa nemohol na
jednej strane vychádzať z pomerov, ktoré sú tu v čase vyhlásenie rozsudku a na druhej strane vychádzať
z predpokladov, ktoré ku dňu vyhlásenia rozsudku nenastali.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Žalobcovi
sa prostredníctvom odvolania nepodarilo spochybniť správnosť napadnutého rozsudku.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal zrušenia, resp. zníženia vyživovacej povinnosti

na tom skutkovom základe, že žalovaný ukončil 11. 6. 2009 štúdium na odbornom učilišti a v súčasnosti
je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý je jeho výlučným príjmom a ktorý vytvára žalovanému
podmienky samostatne sa živiť. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd
18. 10. 2007 domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti z dôvodu, že žalovaný nadobudol plnoletosť a
bol mu priznaný invalidný dôchodok, ktorý je jeho príjmom a vytvára podmienky samostatne sa živiť.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 17C 149/2007 - 87 z 9. 6. 2008 žalobu zamietol. Na odvolanie
žalobcu proti tomuto rozsudku Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 12Co 285/2008 - 102 z 24.
9. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
dovŕšenie plnoletosti samo osebe nemá (a nemôže mať) za následok zánik vyživovacej povinnosti
rodiča, na ktorého výživou je dieťa odkázané a takýto následok nemôže mať ani priznanie invalidného

dôchodku. Rozsudok č. k. 17C 149/2007 nadobudol právoplatnosť 12. 10. 2009. Žalobca následne 22.
2. 2010 podal žalobu na súd, pričom sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti z tých istých dôvodov,
ktoré uvádzal v žalobe z 18. 10. 2007. Súd prvého stupňa preto správne zisťoval mieru závažnosti
pomerov na strane oboch účastníkov konania za obdobie od poslednej úpravy výživného a správne
poukázal i na skutočnosť, že odo dňa právoplatnosti rozsudku č. k. 17C 149/2007 do podania žaloby

uplynul čas 4 mesiacov.

Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, (ako to uviedol i Krajský súd v rozsudku
12Co 285/2008), že priznanie invalidného dôchodku žalovanému nie je možné bez ďalšieho dôvodiť ako
schopnosť žalovaného samostatne sa živiť a že dovŕšenie plnoletosti samo o sebe nemá a nemôže mať

za následok zánik vyživovacej povinnosti rodiča, pričom majetkové a zárobkové pomery žalovaného sa
od poslednej úpravy výrazne nezmenili. Bol preto správny postup súdu prvého stupňa, keď s poukazom
na skutočnosť, že žaloba bola podaná po 4 mesiacoch po poslednej úprave výživného (kedy bola
zamietnutá žaloba na zrušenie vyživovacej povinnosti), žalobu v časti o zrušenie vyživovacej povinnosti
zamietol.

V časti žaloby, ktorou žalobca alternatívne žiadal o zníženie vyživovacej povinnosti súd prvého stupňa
správne konštatoval, že žalobca získal finančné prostriedky z predaja nehnuteľností vo výške 769.720
eur a z prenájmu nehnuteľností vo výške 32.915,20 eur a mal možnosť tieto finančné prostriedky zložiťna osobitný účet a z tohto účtu zabezpečiť pravidelné mesačné poukazovanie určených súm na výživné.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktoré žalobca predal, boli predané spoločnosti
Pressfoto, spol. s r. o., v ktorej je žalobca jediným štatutárnym orgánom - konateľom a je aj jedným

zo spoločníkov, pričom jeho podiel predstavuje 90 %, z čoho možno vyvodiť, že žalobca je majoritným
spoločníkom tejto spoločnosti. Žalobca teda predajom týchto nehnuteľností získal finančné prostriedky
v takej výške, že nie je možné vyvodiť záver, že by na jeho strane došlo k takej zmene pomerov, ktorá
by odôvodňovala zníženie vyživovacej povinnosti.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu
sú preto nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

O trovách prvostupňového konania i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4
O.s.p.).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.