Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 22, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/873/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712216038
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712216038.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: XX
XXX XXX, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO: XX XXX XXX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 19C/219/2012-22 z 25.6.2014 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. Žalobu zamietol a II. Žalovanej náhradu trov konania

nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala
proti žalovanej a čím žalobu odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla), čím žalovaná, ktorá so
žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť, svoje stanovisko odôvodnila a, čo uviedla, resp. na čo
poukázala, že žalobkyňa sa pojednávania konaného 25.6.2014 nezúčastnila a požiadala o odročenie
pojednávania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, zároveň navrhla dokazovanie,
resp. jeho doplnenie, pretože zadala objednávku na vypracovanie znaleckého posudku (ďalej len

ZP), ktorý vyčísli výšku škody, za ktorú zodpovedá žalovaná, že návrh na odročenie pojednávania
neakceptoval, pretože nespĺňal náležitosti § 119 ods.2 O. s. p. a dôvody v ňom uvádzané nepovažoval
za dôležité dôvody na odročenie pojednávania, že žalobkyňa o tom, že pojednávajúca sudkyňa nie je
vylúčená z prejednávania veci má vedomosť viac ako rok, pretože o tom rozhodol nadriadený súd, že
návrh na doplnenie dokazovania ZP o výške spôsobenej škody považoval, vzhľadom na ďalej uvádzané
dôvody, za nadbytočné a poukázal na to, že konanie začalo 27.9.2012, preto mala žalobkyňa dostatočný
časový priestor „a“ predloženie relevantného výpočtu tvrdenej škody, ako aj iných dôkazov v konaní.

Po vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav. Zo spisu 10Er/436/2012 Okresného súdu (ďalej
len OS) Michalovce bolo zistené, že 24.7.2012 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora (ďalej
len exekútor) B.. P. C. pod Ex 8651/12 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej
POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnej V. V. o vymoženie 282 € s prísl. Návrh na vykonanie exekúcie bol
spísaný zápisnične u exekútora 15.5.2012. Exekučným titulom (ďalej len titul) bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07101/11. Uznesením z 3.9.2012 súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 12.4.2011. Na to súd uznesením

z 19.4.2011 exekučné konanie zastavil podľa § 44 ods.3 Exekučného poriadku (ďalej len EP), pretože
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Proti uzneseniu podala oprávnená odvolanie. O odvolaní
doposiaľ rozhodnuté nebolo, Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil takto: Citoval znenie § 3,§ 5
ods.1,2,§ 6 ods.1,§ 9 ods.1,2,§ 15,§ 17 ods.1,2 a § 19 zák.č.514/03 Z. z. (ďalej len cit zák.). Po posúdenízákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa cit. zák. dospel k záveru, že
žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Cit. zák. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá sa škodu, ktorá

bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.
Nárok na náhradu škody musí oprávnená osoba uplatniť postupom upraveným v cit. zák. Žalobkyňa si
uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zák. stanovenej lehote, teda uplatnila si
voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň nesprávny

úradný postup videla vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Žalobkyňa
mala pravdepodobne na mysli postup súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. Na tomto mieste (súd) poznamenáva, že o nesprávny úradný postup
nejde, ak výsledkom postupu orgánu štátu je vydanie rozhodnutia. Z kontextu žaloby preto vyplýva, že
žalobkyňa si uplatnila nárok z nesprávneho úradného postupu (nevydanie rozhodnutia v zák. stanovenej
lehote) a z nezákonného rozhodnutia (zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia). V prvom prípade

je potrebné preukázať, že žalobkyňa pred podaním žaloby na súd predbežne prerokovala svoj nárok
s príslušným orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti; ďalej len MS) a že jej nároku
nebolo kladne vyhovené. Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v
zák. stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Žalobkyňa
nepreukázala splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa cit. zák.

pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že
v súlade s § 15 ods.1 cit. zák. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné prerokovanie svojho nároku.
Do spisu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnila a kedy, a dokazovanie
odkázala na spis MS Slovenskej republiky (ďalej len SR). Žalovaná síce nepoprela, že jej žalobkyňou
bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a

neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych
konaní, ktorých sa nároky mali týkať a p. Nevidel akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti
o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať on (súd) alebo žalovaná. Nejde o listinný dôkaz,
ku ktorému nemá žalobkyňa prístup alebo, ktorý by jej nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobkyňa
neponechala kópiu návrhu, sama sa dostala do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania.

Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť naňho (súd) alebo na druhého účastníka konania.
Ani skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v zák.
stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody na tom základe, že
súd nerozhodol v 15 dňovej lehote určenej v § 44 ods.1 EP a konštatovala prieťahy súdu 120 mesiacov.
Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 24.7.2012

a rozhodnuté bolo 3.9.2012. Súd rozhodol teda približne do 1,5 mesiaca a nie do 4 mesiacov, ako to
tvrdila žalobkyňa. Poukazuje však (súd) na znenie § 44 ods.2 EP, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d) EP, ktorým je
rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu vyplýva, že titulom bol rozhodcovský rozsudok [§ 41 ods.2
písm. d)], preto vydanie rozhodnutia nie je viazané na 15 dňovú lehotu. Žalobkyňa nijakým spôsobom

nevysvetlila ani nepreukázala, čo ju viedlo ku konštatovaniu 4 mesačného prieťahu. Neuviedla, kedy
bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie
poverenia počítala. Ako sama tvrdila v žalobe, touto informáciou nedisponovala a odkázala na exekučný
spis súdu, ktorého sp. zn. v žalobe ani neuviedla a dokazovanie v tomto smere preniesla naňho (na
súd). Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods.2 EP začína plynúť doručením žiadosti exekútora

o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti
dokazovania poukazuje (súd) na to, že argumentácia žalobkyne neobstojí v žiadnej rovine, pretože
jej tvrdenie o nevedomosti sp. zn., dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu
a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobkyňa je účastníčkou exekučných
konaní ako oprávnená. Nič jej ako účastníčke nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu,

do ktorého má právo nahliadať. Sp. zn. súdu bola prvotne zistiteľná od exekútora, ktorému súd vydal
poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa cit. zák. je sporovým konaním a je „na žalobkyni“
skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobkyne absolútne „absentuje“.
Dôkaznú povinnosť žalobkyňa preniesol naňho (súd), resp. na žalovanú. Dôvody uvádzané v žalobe sú
všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na

náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenia poverenia, pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok: 1.
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonného
rozhodnutia, 2.vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikomškody, 4. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom a 5.podanie opravného
prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť
splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody

priznať. Ako bolo uvedené, žalobkyňa nepreukázala, že nárok predbežne prerokovala so žalovanou.
Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie
zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z exekučného spisu, ktorý bol pripojený ku konaniu nevyplýva, že
by uznesenie, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, bolo zrušené. Žalobkyňa o tom
mu žiadne dôkazy nepredložila, dokonca to v žalobe ani netvrdila. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa

proti zamietajúcemu uzneseniu podala opravný prostriedok, o ktorom však doposiaľ nebolo rozhodnuté.
Žalobkyňanezákonnosťrozhodnutiaodôvodňujenesprávnosťourozhodnutiasúduozamietnutížiadosti,
ktorú nesprávnosť vyčerpávajúco odôvodňuje. Poukazuje (súd) na to, že predmetom tohto konania nie
je rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a nevyhodnocuje ani
správnosť právnej argumentácie žalobkyne voči zamietajúcim uzneseniam. V tomto konaní posudzuje
nárok žalobkyne na náhradu škody podľa cit. zák. a iba v intenciách tohto zák. o jej nároku rozhoduje.

Rozhodnutia, ktorých nezákonnosť žalobkyňa namieta a ktoré sú základom nároku na náhradu škody
doposiaľ neboli príslušným orgánom štátu zrušené ani nebola príslušným orgánom konštatovaná ich
nezákonnosť. Z uvedeného dôvodu je žaloba žalobkyne nedôvodná a v rozpore s cit. zák. Nárok
žalobkyne na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa
cit. zák., preto nie je daný samotný základ jej nároku. Z uvedeného dôvodu sa nezoberal ani správnosťou

vyčíslenia náhrady škody či nemajetkovej ujmy, ktorú požadovala. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods.1 O. s. p. a pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal úspešnej žalovanej. Žalovaná trovy konania
nevyčíslila v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú,
preto jej ich v konečnom dôsledku nepriznal (§ 151 ods.1,2 O. s. p.).
Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu,

že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm.
f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca
[§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust.

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s §
221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) c) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) d) súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a g) f) rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1)
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a
jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez
ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je
zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky

spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa)
riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec
prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala
znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajsky súd
(ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“,
že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor
vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej
veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal
na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších
50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých

veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v
odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplneniepodmienok spravodlivého procesu (IV.US345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci
nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní
zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až

16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu
zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno
považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka
ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti.
Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v.

Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne
zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor
„z“ rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre
porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a
niejeprípustné,abykonaniepokračovaloústnym„pojednávaní“,vktoromvykonávalúkonyarozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne

pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o

zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej
práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)

Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,

že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.
na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu
je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).

Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko
z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho,
aby jej umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala
možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na

podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité
ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je

ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie
je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom
procese a procese pred ÚS. [Krčmár a ostatní c. Česká republika (ďalej len ČR), rozsudok z 3.3.2000
vo veci sťažnosti č.35376/97]. K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1)Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo
potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci
s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V
prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými
disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že

súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám),
zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o
tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V
súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec
sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom

strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,
ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim
s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997,
ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké

oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto
skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred
ÚS. (Krčmár a ostatní c. ČR, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny
založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu
štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému
žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie

podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2)
Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah
a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis)
a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd
zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení

rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však
úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy
informačného systému a „s“ titulu výdajov: na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola

stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov,jeprejavomsvojvôlesúduajepotrebnéhoakoarbitrárnezrušiť.2)Právonaspravodlivýproces
spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom
práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo

na opravné prostriedky. Čl. 6 Dohovoru teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť
všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej
judikatúre. Citovala, čo ÚS, o. i., uviedol v Náleze III.ÚS36/2010. 4) Z „odôvodenia“ rozsudku vôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal

byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v

extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl.6 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008).
6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný,odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v
iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje ona a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový
dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa
totižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým
na základe týchto premís súd dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7)
Nesúhlasí však ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
(povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by

prešli na exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8)
Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,

pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to
aj prostredníctvom ZP, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ju podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť

rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. 10) Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi
v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
Tieto dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani neskôr, pretože „nebolo“
súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. 11) K oboznámeniu sa so ZP č.1/2014 o výške

vzniknutej škody (Uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o žalobe označenej
ako ISTINA RS). a) Predložila ako dôkaz o vzniku škody ZP č.1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným ZP je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný
postup mal na ňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku a to v posudku určenej
výške. b) Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázala, že by jej postupom

exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikovala jednotlivé
náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu,
nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku, potom súd nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým ZP. ZP totiž jednoznačne vyplýva, ktoré
konkrétne náklady boli ňou vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou ZP

sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad
o vynaložených mzdových „nákladov“, „nákladov“ na tlač, nákladov na úpravu informačného systému,
„nákladov“ na poštovné a „nákladov“ na telekomunikačné služby. c) Nemožno sa napokon nevyjadriť
ku skutočnosti, že predložila ZP až po roku a pol od podania žaloby na súde. V tejto súvislosti dáva
do pozornosti samotný ZP, z ktorého vyplýva, že zadala jeho vypracovanie ešte l.3.2013. Vypracovanie

ZP je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívnou
skutočnosťou, ktorú nevie ovplyvniť. Uvedená zložitosť veci predstavuje aj zreteľný doklad o tom, že
určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť
sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bola

nútená svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedela výšku škody určiť len odhadom, a
nebol priestor na získanie ZP. d) V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik
nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so
žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. K nemajetkovej ujme.

1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na
„prejedanie“ veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zák. stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil, že
má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie sudu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svojerozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe
súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto

odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenej
lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu
o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia
všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu

čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom;
Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska
poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v
jej právnej sfére „nerešpektovaní“ zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké
problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s

porušovaním v žalobe označených práv. K návrhu na prerušenie konania 1) Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jej návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jej práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 2) Na podporu uvedeného

tvrdenia poukázala na judikatúru KS (mutatis mutandis Rozsudok KS v Žiline 9Co/174/2014; citovala,
čo v ňom na str.3 uvádza). S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala
zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal

odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2
O. s. p., lebo je vecne správne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,

spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť

známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS
v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z
29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013

atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 2NcC/73/2012 z
22.10.2012 KS v Košiciach, ktorým sudkyňa B.. Q. Š. nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania
tejto veci.
Pre úplnosť treba poznamenať, že dotazom na ÚS SR bolo zistené (záznam zo 4.9.2015 na č.l.61 p. v.),

že sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu 2NcC/73/2012 z 22.10.2012 KS v Košiciach nebola a ani nie je
vedená v jeho registri. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci samej.
Vyjadrenie žalovanej z 21.10.2013 (č.l.5-19) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 19.11.2013
(v spojenom konaní 19C131/2012), čoho dôkazom je fotokópia doručenky (č.l.64), preto nedošlo kporušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že nemala sa
možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej. Okrem toho stav, že nemala možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu

neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní zo
25.6.2014 (č.l.19), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek

pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.