Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 30, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/349/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214025
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412214025.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 6C/233/2012-78, zo dňa 24.4.2014 a proti uzneseniam Okresného
súdu Bratislava IV č.k. 6C/233/2012-8, zo dňa 5.10.2012 a č.k. 6C/233/2012-108, zo dňa 10.6.2014,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 6C/233/2012-8, zo dňa 5.10.2012 p o t v r d z u j e .

III. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 6C/233/2012-108, zo dňa 10.6.2014 p o t v r d z u j e .
IV. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zaplatenia 175 eur titulom majetkovej
škody a 442,56 eura titulom nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. dôvodiac, že
je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v
prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V pozícii oprávneného v exekučnom

konaní navrhol písomným podaním, postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku, zvolenému
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nezaplatením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Súdny exekútor predložil návrh na zmenu súdneho
exekútora na Okresný súd Bratislava IV, ktorý bol bezdôvodne nečinný viac ako 258 dní. K rozhodnutiu
o žiadosti o zmenu exekútora došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako
258 dní). Ako dôkaz týchto tvrdení uviedol súdny spis Okresného súdu Bratislava IV vedený medzi
oprávneným navrhovateľom a povinnou L. B. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla

neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX pod č. EX 13082/2011.
Poukázal na to, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom návrhu
na zmenu exekútora na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne sustanovením § 44 ods. 7 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Majetková škoda 175 eur predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
uskutočňovanou navrhovateľom vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom (na správu
pohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému70eur,
naudržiavanieasprávuinformačnéhosystému40eur,naadministráciulistínakomunikáciuspôvodným

súdnym exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučného súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné údaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde 15 eur). K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ uviedol, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nesprávny úradný postup
okresného súdu bol podľa navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má

za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do jeho majetkových práv. Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby v jeho veci sa rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých
medzinárodnýchzmluvách,ktoréSlovenskárepublikaratifikovala.Výpočetnárokuuskutočnilalikvotným
pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Navrhovateľ postupoval

v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu na žiadosť
pozitívne nereagoval.

Navrhovateľ sa domáhal prerušenia konania do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti, pretože

na Ústavný súd Slovenskej republiky podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť týkajúcu
sa nestrannosti zákonného sudcu v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa mal za to, že otázku,
či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a nie ústavný súd v konaní o
sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl.

48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
v skutkovo a právne totožných veciach, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 6.2.2013, I. ÚS 92/2013 zo dňa
13.2.2013, ktorými návrh odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky
na ich prerokovanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že v predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu

namietal navrhovateľ v podanom návrhu, čím uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu
a sudcu a o jeho námietke už bolo zákonným spôsobom rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave, ako
súdom nadriadeným, postupom v zmysle § 16 ods. 1 O.s.p. a to tak, že sudca JUDr. L. T.Č. nebol
vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. S ohľadom na uvedené návrh na prerušenie konania
zamietol s tým, že neexistuje dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., nakoľko

neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto
veci.

Podľa§101ods.2O.s.p.súdprvéhostupňavecprejednalvneprítomnostiúčastníkovkonania,prihliadol
na obsah spisu Okresného súdu Malacky vedený pod sp. zn. 23Er/2474/2008 z ktorého zistil, že v

právnej veci navrhovateľa ako oprávneného proti L. B. ako povinnej, bol podaný návrh na zmenu
exekútora dňa 22.2.2010. Súd vyzval dňa 24.2.2010 pôvodného exekútora, aby v lehote 10 dní sa
vyjadril k tomuto návrhu, špecifikoval trovy exekučného konania a aby zaslal príslušný exekučný spis EX
70/2007. Uznesením Okresného súdu Malacky č.k. 23Er/2474/2008-18 zo dňa 6.10.2010 súd vyhovel
žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril exekúciou súdneho exekútora JUDr. D.

B.. Uviedol, že predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2010. Ďalej konštatoval, že
vec sa týka spisu vo veci povinnej L. B. s označením Okresného súdu Bratislava IV č. EX 13082/2011
bez uvedenia spisovej značky tohto súdneho konania. Poukázal na neuvedenie tých dátumov podaní
na súd, ktoré majú význam pre právne posúdenie veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o
vzniku škody, pričom mal za to, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz. Žiadosť o zmenu

exekútora bola podaná na súde dňa 22.2.2010 a uznesením č.k. 23Er/2474/2008-18 zo dňa 06.10.2010,
exekučný súd rozhodol tak, že vyhovel žiadosti o zmenu exekútora. Súd prvého stupňa zdôraznil, že
navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení v návrhu označil ako dôkaz spis Okresného súdu Bratislava
IV bez konkretizácie, ktorá z listín v spise sa nachádzajúcich, má byť vykonaná ako dôkaz. Preto savzhľadom na predmet sporu oboznámil so žiadosťou o zmenu exekútora na vykonanie exekúcie zo dňa
22.2.2010 a rozhodnutím Okresného súdu Malacky zo dňa 6.10.2010. Z týchto dôkazov jednoznačne
vyplynulo, že od podania žiadosti o zmenu exekútora na vykonanie exekúcie do jeho rozhodnutia,

nemohol mať exekučný súd v žiadnom prípade viac ako 258 dní omeškanie tvrdené navrhovateľom,
pretože od podania návrhu do rozhodnutia súdu uplynulo len 226 dní. Bol názoru, že toto plynutie času
nie je preukázaním nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v existencii prieťahov v žalovanej
výške. Navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz o tom, či použil prostriedok nápravy a že sa týkal konkrétnej
veci, ktorá je predmetom tohto sporu exekúcie proti povinnej L. B.. Navrhovateľ si nesplnil svoju

dôkaznú povinnosť, nepreukázal svoje vyššie uvedené tvrdenia ohľadne omeškania súdu najmenej
258 dní, nepreukázal ani vznik uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy, pretože samé tvrdenie
navrhovateľa nepokladal za dôkaz, na základe ktorého by mohol rozhodnúť vo veci bez toho, aby
nevykonal dôkazy preukazujúce nárok navrhovateľa.

Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a ani povinnosť tvrdenia, na základe ktorého by

mohol dospieť k takým skutkovým zisteniam, že navrhovateľ má nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, súd prvého stupňa s poukazom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 36 ods. 2, § 39 ods. 2, § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1, 2, § 5
ods. 1, § 9 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., návrh zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko odporca náhradu trov konania
nežiadal, súd prvého stupňa mu ich náhradu nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu
preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na

osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že

v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľanavrhovateľajetomutakajpreto,žerozhodnutiekrajskéhosúduonámietkezaujatostijevrozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho

práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k

odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvéhostupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.

Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal

navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a

telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva

navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na

súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.

Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,

keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.7.2015 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil (výrok I.), pretože je vecne správny a
nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť
jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na

odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania

za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania

(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
24.4.2014, doručenú dňa 3.2.2014 a 22.4.2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho
súduasudcu.PojednávaniežiadalzrušiťakonanieprerušiťaždoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania ako

nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných
dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne
vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď
uznesením č.k. 3NcC/201/2012-15, zo dňa 16.10.2012, ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené dňa
3.1.2013, rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV (o.i. zákonný sudca JUDr. L.Á. T.) nie

sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v
predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti
zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku,
či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní

o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej
republiky, ktorý už v čase pred podaním žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania
uznesením č.k. III. ÚS 321/2013-12, zo dňa 2.7.2013, ústavnú sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre
nedostatok právomoci odmietol. Súd prvého stupňa preto správne zamietol návrh na prerušenie konania
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. a správne postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec

prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.

K argumentácii navrhovateľa namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí
o veci samej odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na
prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj v iných konaniach), bol v

súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj
s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania
stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byťoboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady
bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti

súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil ani
nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedôvodná
je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel predložiť
znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Povinnosťou účastníka konania je
podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľ si túto

povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania nepoukázal a
tento v priebehu konania na súde prvého stupňa (a ani v odvolacom konaní) nepredložil a to aj napriek
vedomostionariadenomtermínepojednávania.Súdprvéhostupňapretosprávneavsúlades§101ods.
2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. prihliadol iba na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy. Napokon
vsúladesustanovením§120ods.1O.s.p.napriekpovinnostiúčastníkovoznačiťdôkazynapreukázanie
svojich tvrdení, súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Pokiaľ potom súd prvého stupňa

vykonal na pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom
účastníkom konania umožnil zúčastniť sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali účastníci
konania možnosť s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo
jeho postupom k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny
proces. V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol

navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný
navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec
navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým

spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s

rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého

rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane

druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom
stanovenú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora. Nakoľko v porovnaní so súčasnou

právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase umožňoval súdu
posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia majúceho za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa sa vzhľadom na nedodržanie zákonom
stanovenej tridsaťdňovej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora správne zaoberal otázkou existencie

nesprávneho úradného postupu.

Odvolací súd uvádza, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nevyvoláva automaticky porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v takomto prípade sú rozhodujúce všetkykonkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle uvedeného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. Ak pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v

čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho -
ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu, pričom samotné nedodržanie zákonom ustanovenej
lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií či na
rozhodnutieonávrhochnazmenuexekútorasamotnýÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynepovažujebez

ďalšieho za porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a
to aj s ohľadom na množstvo návrhov, ktoré súdny exekútor v relevantnom čase okresnému súdu doručil
(ktorá skutočnosť totiž objektívne bránila tomu, aby okresný súd mohol o týchto návrhoch rozhodnúť
v štandardných, zákonom ustanovených lehotách), správny je záver súdu prvého stupňa v predmetnej
veci,ktorýnedodržaniezákonnejlehotynepovažovalvzhľadomnavšetkyokolnostizanesprávnyúradný
postup.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť

preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Súd prvého stupňa preto správne vychádzal zo skutočnosti, že dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať
od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom,

neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného dôvodu návrh v tejto časti
zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné
nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia
žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine
všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že

sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby
bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla
nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou

vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v
prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových
návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých
podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí
byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem

iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd
promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne
očakávať rozhodnutie o všetkých svojich návrhoch na zmenu exekútora v 30 dňovej lehote a nemohol
preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa
pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie
všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednostiodporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle
zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomvrozhodnomčase(existencianesprávnehoúradnéhopostupu,
vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp.

nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom).

Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,
pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

II.

Napadnutým uznesením č.k. 6C/233/2012-8, zo dňa 5.10.2012, súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66 eur.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a podľa jeho obsahu žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.

Uviedol, že námietku zaujatosti nepodal. V návrhu na začatie konania uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný súd prvého stupňa vo veci nemôže konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednávania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci
zaujatí (§ 14 O.s.p.). Súd prvého stupňa mal preto postupovať v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. a požiadať
príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa; nejde teda o

vhodnosť ale nutnosť. Ďalej navrhovateľ uviedol, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. od poplatkov oslobodené; týka sa to poplatkov za návrhy vo veci
samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania uviedol, že pridelenie veci niektorému zo sudcov súdu

prvého stupňa by porušilo jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože
podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Preto požiadal, aby
nadriadený súd prikázal predmetnú vec inému súdu, pretože sudcovia súdu prvého stupňa sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietol zaujatosť všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Vznesenie námietky zaujatosti je poplatkovým úkonom (pol. 17a sadzobníka
súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.) a jeho poplatníkom je navrhovateľ (§ 2 ods. 1 písm. a)
zák. č. 71/1992 Zb.). Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď napadnutým uznesením
uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66 eur. K

odvolacej argumentácii navrhovateľa treba uviesť, že nutná delegácia v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. je
vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov súdu v zmysle § 14 O.s.p., pričom k ich vylúčeniu dôjde
buď na základe námietky zaujatosti vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní
sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Nakoľko sudcovia súdu prvého stupňa sa vo veci necítili byť
zaujatí, návrh navrhovateľa na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. musel byť z jeho strany

podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Samotný navrhovateľ aj v
podanom odvolaní celkom jednoznačne formuloval námietku zaujatosti sudcov súdu prvého stupňa.

Konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom je síce oslobodené od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm.

k) zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.9.2012, ale vecné oslobodenie od súdneho poplatku
podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa pol.
17a sadzobníka súdnych poplatkov. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od
súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh,odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (uznesenie Ústavného
súdu SR z 30.3.2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 6C/233/2012-8, zo dňa 5.10.2012,
ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil (výrok II.).

III.

Napadnutým uznesením č.k. 6C/233/2012-108, zo dňa 10.6.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,

ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri

vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu

Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové

povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v
prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa
meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov

poslancov J. L., G. Q., R. R. J. C. B. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri
žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v

týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny
poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred
30.9.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom
podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľa, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní
podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným

od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok

vo výške 20 eur.

Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č. 286/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené
od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená aj položka 7a,
podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Odvolací súd v
súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie poukazuje na §

6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku ustanovená za
konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednom stupni. Keďže navrhovateľ podal odvolanie na súde
prvého stupňa dňa 4.6.2014, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j. konanie vo veci samej
na druhom stupni. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy
platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané

v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým
bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha
len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s
citovanými§2ods.4,§5ods.1písm.a)a§6ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch.Takýto

výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k absurdnému záveru,
že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za
odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom

odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.

46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatiamožnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba
pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného

možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 6C/233/2012-108, zo dňa 10.6.2014
ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil (výrok III.).

IV.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal
(výrok IV.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.