Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/194/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213221888
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4213221888.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMAŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX O. XXX, o zaplatenie sumy 341,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 14C/205/2014-80 zo dňa 27.07.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
347,53 eura a 9% úroky z omeškania zo sumy 341,16 eura od 21.03.2011 do zaplatenia do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku, a žalobu vo zvyšku 0,06 eura z a m i e t a .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 341,16 eura s
príslušenstvom. O trovách konania rozhodol s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len
„OSP“) tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, pretože si ich neuplatnil. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil najmä s odkazom na ustanovenie § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 506, § 397,

§ 392 ods. 2, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1,2, § 100 ods. 1,
§ 101, § 111 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1,2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou
doručenou dňa 27.09.2013 domáhal zaplatenia sumy 341,16 eura s príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že žalovaný s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril
dňa 26.03.2008 zmluvu č. 242674112, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver. Celková dlžná suma

ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala 3.008 eura, z toho dlžná istina 2.505,92 eura, riadny úrok
148,06 eura a úrok z omeškania 354,02 eura. Žalobu špecifikoval na zaplatenie šiestich dlžných splátok
splatných od 20.10.2010 do 20.03.2011 v celkovej výške 341,16 eura. Zároveň si uplatnil na zaplatenie
úrok z omeškania vyčíslený za obdobie od 21.10.2010 do 20.03.2011 vo výške 6,43 eura a úrok z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 341,16 eura od 21.03.2011 do zaplatenia. Súd zistil, že právny
predchodca žalobcu postúpil žalobcovi svoju pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č.
1285/2011/CE uzatvorenej dňa 28.09.2011, v dôsledku čoho žalobca nadobudol pohľadávku, ktorá bola

špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. O postúpení pohľadávky bol žalovaný
oboznámený listom zo dňa 28.09.2011 a podľa prílohy zmluvy o postúpení pohľadávok bol žalovaný v
tom čase v omeškaní s úhradou dlžnej sumy 1 224 dní; poslednú splátku zaplatil dňa 14.10.2008 vo
výške 1.713 Sk.2. Súd mal za preukázané uzavretie zmluvy o splátkovom úvere č. 0242674112 dňa 26.03.2008, na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 50.000 Sk (1.659,70 eura) so záväzkom

zaplatiť úver s dohodnutým zmluvným úrokom 11,75 % ročne v mesačných splátkach po 56,86 eura
v období od 20.04.2008 do 20.03.2011 vždy k 20. dňu v mesiaci. Súčasťou zmluvy boli aj všeobecné
obchodné podmienky. Žalovaný úver riadne nesplácal a od 15.10.2008 už neuhradil žiadnu splátku
úveru. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná ku dňu 20.03.2011. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k
28.09.2011 právny predchodca žalobcu evidoval pohľadávku v sume 3.008 eura, no žalobca požadoval

len splátky splatné od 20.10.2010 do 20.03.2011. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny
obchodný záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvu
spotrebiteľskú, a teda na právny vzťah súd aplikoval aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), a to cez odkaz podľa § 1 ods. 2 druhej vety Obchodného
zákonníka. S ohľadom na to súd z úradnej povinnosti skúmal, či uplatnený nárok žalobcu nie je
premlčaný v súlade s ustanovením 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd aplikoval

ustanovenia Občianskeho zákonníka, lebo ide o úpravu pre spotrebiteľa priaznivejšiu; zakotvuje totiž
kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu oproti úprave premlčania v Obchodnom zákonníku, a v tomto smere
poukázal na ustanovenie § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka ako aj na ustanovenie § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Poslednú splátku úveru žalovaný uhradil dňa 14.10.2008, pričom veriteľ si
účtoval úrok z omeškania z dlžných splátok až do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. do 28.09.2011. Potom

deň, kedy bol žalobca oprávnený zosplatniť celý dlh, možno v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka
považovať za deň, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz a kedy začala plynúť premlčacia doba.
Najneskôr od 21.02.2008 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.11.2008)
začala plynúť 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde (§ 392 ods.
2 Obchodného zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 20.02.2011. Preto

keď žalobca podal žalobu na súd dňa 27.09.2013, podal ju po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie
tohto nároku. S ohľadom na to súd žalobu zamietol.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozsudok v
napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nedostatočné zistenie skutkového
stavu. Súd posúdil ukončenie zmluvy nesprávne, keď odvodzoval začiatok plynutia premlčacej doby od
skutočností, s ktorými nie je možné spájať ukončenie zmluvy, príp. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti.
Súd vychádzal len z nesprávnej dedukcie. Jeho právny predchodca neukončil záväzkovoprávny vzťah
a mimoriadna splatnosť úveru nenastala. Postupca a následne žalobca boli oprávnení, nie však povinní

predčasne ukončiť záväzkovoprávny vzťah. Žalobca si preto uplatnil nárok na úhradu len neuhradených
a nepremlčaných splátok. K ukončeniu zmluvy došlo až ku dňu 20.03.2011, t. j. konečnou splatnosťou
úveru. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka. Podľa zákona si
veriteľ svoje právo v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka môže uplatniť iba do zročnosti najbližšej
nasledujúcej splátky; ak toto právo veriteľ nevyužije, jednotlivé splátky sa budú premlčovať samostatne

odo dňa ich zročnosti. Žalobca ďalej tvrdil, že nárok na uplatnené splátky s príslušenstvom nie je
premlčaný, keďže pre posúdenie otázky premlčania je nutné vychádzať zo splatnosti každej splátky.
Napokon žalobca nesúhlasil ani s použitím ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), ktoré nadobudlo účinnosť až dňom

01.05.2014; jeho aplikácia na prípady týkajúce sa zmluvy uzavretej pred uvedeným dňom je podľa
neho v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a na podporu
svojho názoru uvádzal niektoré súdne rozhodnutia a stanoviská. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo
k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie

konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových
práv veriteľa. Svoju pohľadávku si uplatnil na súde dňa 27.09.2013, avšak predmetné ustanovenie
nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) vec prejednal viazanýrozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej
inštancie (§ 383 CSP), a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1,
§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je

opodstatnené. Preto tento rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe takmer v celom rozsahu
vyhovel, pričom žalobu vo zvyšku predstavujúcom sumu 0,06 eura zamietol.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.09.2013
domáhal zaplatenia splátok pohľadávky nadobudnutej postúpením od Slovenskej sporiteľne, a.s., po

56,86 eura splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, teda splatných od 20.10.2010 do 20.03.2011, v celkovej
sume 341,16 eura. Spolu s tým žiadal aj 9% úroky z omeškania, a to v sume 2,16 eura zo sumy 56,86
eura od 21.10.2010 do 20.03.2011, v sume 1,71 eura zo sumy 56,86 eura od 21.11.2010 do 20.03.2011,
v sume 1,28 eura zo sumy 56,86 eura od 21.12.2010 do 20.03.2011, v sume 0,83 eura zo sumy 56,86
eura od 21.01.2011 do 20.03.2011, v sume 0,39 eura zo sumy 56,86 eura od 21.02.2011 do 20.03.2011 a
9%úrokyzomeškaniazosumy341,16euraod21.03.2011dozaplatenia.Vyčíslenéúrokydo20.03.2011

spolu činia 6,37 eura. Svoje právo si uplatnil na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 26.03.2008
medzi žalovaným ako dlžníkom a Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako veriteľom, predmetom ktorej bolo
poskytnutie úveru žalovanému vo výške 50.000 Sk s premenlivou úrokovou sadzbou, 11,75 % v deň
uzavretia zmluvy, a s povinnosťou splácania úveru v 36 splátkach po 1.713 Sk mesačne vždy k 20.
dňu v mesiaci, od 20.04.2008 do 20.03.2011, s RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) 18,75 %.

Žalovaný dohodnuté splátky úveru riadne nesplácal a veriteľ pohľadávku zo zmluvy o úvere postúpil
žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou dňa 28.09.2011. Podľa obsahu spisu ani zo
strany žalobcu a ani zo strany pôvodného veriteľa voči žalovanému nedošlo k tzv. zosplatneniu dlhu v
dôsledku nesplatenia jednej splátky v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Ak ide o
plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,

len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr
do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.“ Zosplatnenie dlhu žalobca napokon ani netvrdil a žalobou
si uplatnil zaplatenie len šiestich dohodnutých splátok, spadajúcich do doby troch rokov pred podaním
žaloby, t. j. splátok úveru, ktoré premlčané neboli, spolu s úrokmi z omeškania. Žalovaný, ktorý bol
vypočutý pred súdom prvej inštancie, výšku žalovanej sumy nenamietal a pre prípad, že by bol na jej

zaplatenie zaviazaný, žiadal povoliť splátky po 100 až 150 eur mesačne. Vo svojej výpovedi ani on
neuvádzal, že by od veriteľa dostal oznámenie o zosplatnení dlhu. Súd prvej inštancie po vykonaní
dokazovania žalobcom predloženými listinnými dôkazmi výsluchom žalovaného rozhodol tak, ako je
opísané vyššie v bode 1.,2.

7. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k tomu, že súd prvej inštancie posúdil základ nároku
správne, t. j. že v danom prípade ide o právo uplatnené zo zmluvy o úvere, pričom veriteľ má nárok
na zaplatenie poskytnutého úveru. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovení § 497 až §
507 Obchodného zákonníka, avšak zmluva sa z dôvodov uvedených prvoinštančným súdom, na
ktoré odvolací súd odkazuje, považuje za zmluvu spotrebiteľskú s následnou aplikáciou ustanovení

Občianskeho zákonníka (najmä § 52 a nasl.). V zmysle § 559 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka dlh
zanikne splnením a dlh musí byť splnený riadne a včas. V tomto prípade nebolo sporné, že žalovaný
úver riadne nesplácal, no veriteľ si svoje právo v dôsledku nezaplatenia jednej splátky podľa § 565
Občianskeho zákonníka na zaplatenie celej pohľadávky neuplatnil. Toto právo si veriteľ vo všeobecnosti
za splnenia zákonných podmienok môže uplatniť, čo znamená, že nie je povinný tak urobiť, lebo ide

len o jeho právo, nie o jeho povinnosť. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho,
že veriteľ bol oprávnený celý dlh zosplatniť, a teda tak urobiť mal, pričom premlčacia doba plynula od
21.02.2008 (uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky splatnej dňa 20.11.2008) a márne uplynula
dňa 20.02.2011, a keďže žalobu podal na súd dňa 27.09.2013, podal ju po uplynutí premlčacej doby na
uplatnenie tohto nároku. Zároveň bez námietky premlčania vznesenej žalovaným súd podľa § 5b zákona

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa aplikoval inštitút premlčania, pretože aj keď je toto ustanovenie
účinné až od 01.05.2014, táto právna úprava nemá prechodné ustanovenie, a tak sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred týmto dňom.

8. S právnym názorom súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu sa odvolací súd nestotožnil.

Na podklade inak správne zisteného skutkového stavu odvolací súd ustálil, že právo žalobcu nie je
premlčané, pretože bolo uplatnené v zákonnej premlčacej dobe upravenej v ustanovení § 100 ods. 1, §
101 a § 103 prvej vety Občianskeho zákonníka. Žalobca si preto správne uplatnil právo na zaplatenie
šiestich splátok, ktoré bol žalovaný povinný splácať po 56,85 eura ku dňu 21.10.2010, 21.11.2010,21.12.2010, 21.01.2011, 21.01.2011 a 21.02.2011, v celkovej výške 341,16 eura, spolu s právom na
splatné úroky z omeškania od 21.10.2010 do 21.02.2011 vo výške 6,37 eura ako aj 9% úroky z
omeškania zo sumy 341,16 eura od 21.03.2011 do zaplatenia (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3

ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.). Vzhľadom na to odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 347,53 eura, 9% úrokov z omeškania
zo sumy 341,16 eura od 21.03.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3
prvá veta CSP). Žalobca si splatné úroky z omeškania v žalobnom petite uplatnil vo výške 6,43 eura,
v skutočnosti však ide o sumu 6,37 eura (ako je opísané vyššie v bode 6.), a z toho dôvodu odvolací

súd žalobu vo zvyšku 0,06 eura zamietol.

9. S ohľadom na výsledok konania odvolací súd priznal žalobcovi, ktorý mal neúspech len
v zanedbateľnej časti vyčísleného príslušenstva pohľadávky 0,06 eura, nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1,2 CSP. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP) po právoplatnosti tohto rozsudku.

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).