Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 12, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/90/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613207363
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8613207363.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka

Kohúta a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k.
3C/473/2013-43 zo dňa 4.11.2014 a uzneseniu č. k. 3C/473/2013-56 zo dňa 3.2.2015, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal proti žalovanej
zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 306,10 eur z titulu nemajetkovej ujmy. V
návrhu uviedol, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol postupom podľa § 38 a násl.
zákona č. 233/1995 Z.z. zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať

pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom P.R. F.Q., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo A. XXXX/XXXX. Súdny exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Bardejov a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa
danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej dobe.

V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 1.6.2011 a od 1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi.
Povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam
a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V exekučnom
konaní vedenom podľa procesných pravidiel obsiahnutých v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku od
1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú

povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia
navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo
exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávanánevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu
a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 6.10.2010

(konanie pritom začalo 23.4.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, a
to aj napriek tomu, že návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom.
K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 166 dní). Žalobca upozornil, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun

v exekučnom konaní a primäl porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, a to tým, že podával žiadosti o
informáciu o stave konania, ako aj sťažnosti na prieťahy v konaní, a to v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009,
13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011. Postup exekučného súdu hodnotí ako
nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a
so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie

pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. O všetkých okolnostiach
priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody sa dozvedel po doručení upovedomenia

o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne: majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu vo výške 15,- eur. Celkom vynaložil vo veci správy

a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,- eur. Táto suma by ho nezaťažila,
ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
by dodržal zákonom stanovenú dobu. Uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s

nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky, a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným, k insolvencii povinného, a najmä, mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v

zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá, a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Postup exekučného súdu mu
zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a

primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660,- eur, pritom poukázal na doterajšie rozhodnutia Ústavného
súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Uplatnilsiako primeranúnáhradu nemajetkovejujmyzavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 306,10 eur. Výpočet uskutočnilalikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na
základeaplikácievyššie uvedenejdoktrínyÚstavnéhosúdu.Ďalejuviedol, žepostupovalpodľaust.§15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie

jeho nároku na náhradu škody, avšak žalovaný do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

2. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody
a nemajetkovej ujmy. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkázal na exekučný spis, ale v

skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd aj napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. V
tejto súvislosti navrhla aplikáciu ust. § 43 ods. 1 O.s.p.. Zo žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe
akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tituly prelínajú a žalobca neuvádza, z ktorého
titulu či titulov si svoj nárok uplatňuje. Nie je zrejmé, či žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v

konaní, poznamenala, že žalobca síce uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, avšak formu
žiadosti o informáciu o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval
k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalovaná mala za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd. K podmienke uplatnenia nároku na súde žalovaná uviedla, že

prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej boli doručené dňa 23.4.2012 a
vzhľadom na skutočnosť, že už v mesiaci september 2012 bola okresnému súdu doručená predmetná
žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. K nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote odkázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012

Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doteraz dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky,
predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Zdôraznila, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
účinného od 1.6.2011, jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

neplatí pre rozhodnutie rozhodcovského súdu ako exekučného titulu. Zdôraznila, že zo samotnej dikcie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota
neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces

posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu. Z judikatúry Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02 vyplýva, že ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je
zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu

najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských
zmlúv. K materiálnej škode vo výške 125,- eur žalovaná uviedla, že pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je, okrem iného, nevyhnutné preukázať existenciu
škody, pričom, podľa jej názoru, žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje,
je možné považovať za hypotetické. Žalobca nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo

ušlý zisk a zároveň poukázala na to, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno
považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie
je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukázala na to, že žalobca ako
spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva
informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen

počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok,
ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali
bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného
systému vznikala žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považovala za účelové.
K nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu

SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, avšak poskytovanie
tohto nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové
okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok
prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu prežalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám a vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnostivpodobefrustrácie,úzkosti,neistotyanedôverysúirelevantnévpredmetnomkonaní,keďže

si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Žalovaná uviedla,
že je treba zohľadniť aj ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
resp. o výške takejto náhrady. Pri aplikácii uvedených ustanovení nemožno dospieť k záveru o potrebe
priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pričom v tejto súvislosti upozornila na List Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný
stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv

spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaná bola toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik

ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia po uplynuté 15-dňovej lehoty) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Žalovaná navrhla žalobu z týchto dôvodov zamietnuť.

3. V ďalších dôvodoch rozhodnutia súd uviedol, že v danom prípade žalobca si uplatnil nárok na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Konštatoval, že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní
úkonovvkonaní,najmäjehonesprávnevykonaniealebovykonaniebezsplneniazákonnýchpodmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote. V tejto súvislosti citoval ust. § 4 ods. 1 písm. a/, ust. § 9 ods. 1, 2, ust. § 15
ods. 1, ust. § 16 ods. 1, ust. § 17 ods. 1 až 3, ust. § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ďalej ust.
§ 41 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, ust. § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, s tým, že podľa

citovaných zákonných ustanovení štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V ďalších dôvodoch súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 9.12.2010 pod sp. zn. II.ÚS 545/2010, podľa ktorého, exekučný súd je oprávnený a

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, že je povinný dôsledne skúmať, či sú
splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu exekúcie a v
prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie adekvátne procesne zareagovať. Poukázal na to, že

k zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod
sp. zn. 5Cdo/291/2010. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn.
IV.ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012, a to v tej súvislosti, že nie každý prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručenom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej že ústavný súd poukázal na to, že už v

predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011 už 15-
dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí

žiadosti na vykonanie exekúcie. Z exekučného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4Er/435/2010
(A.) vedeného proti povinnému: P. F. P. &. F. - B., O..W.. I. XX, XXX XX O., H. : XX XXX XXX, pre
vymoženie istiny 2.213,17 eur s príslušenstvom súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 24.6.2010, pričom uznesením Okresnéhosúdu Bardejov č. k. 4Er/435/2010-8 zo dňa 28.6.2010 bola žiadosť súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie zamietnutá. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, s tým, že Krajský súd
v Prešove uznesením zo dňa 20.1.2011 zrušil uvedené uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie. Následne Okresný súd Bardejov dňa 23.3.2011 požiadal oprávneného o predloženie
zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
s tým, že oprávnený dňa 13.5.2011 predložil Zmluvu o úvere č. XXXXXXX a následne dňa 24.5.2011
bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie. V uvedenej veci bol preto plne opodstatnený a
zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie, nezaväzuje
povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie
odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok týmto zákonným ustanoveniam odporuje,
uvedené nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Dĺžka
exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora na Okresný súd Bardejov dňa 24.6.2010
do vydania rozhodnutia, ktorým súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 24.5.2011 bola

primeraná. Vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie, nie je
dĺžka exekučného konania takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ žalobca upozornil, že vyvinul enormné úsilie,
aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia tým, že spísal a
podal žiadosti o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím

času dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011, tak určite
prvé štyri žiadosti sa nemohli týkať predmetnej exekúcie, keďže žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Bardejov doručená dňa 24.6.2010. Z rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava,
pod sp. zn. W. XXXXX/XX zo dňa 26.8.2009 vyplýva, že tento nadobudol právoplatnosť dňa 22.3.2010

a vykonateľnosť dňa 25.3.2010. Uvedený rozhodcovský rozsudok bol exekučným titulom exekúcie
vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4Er/435/2010 oprávneného - žalobcu voči povinnému
P. F.. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca mal dostatok času na to, aby si mohol zabezpečiť náhradu
exekučného titulu podaním žaloby na príslušný súd. Ďalej súd citoval ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, podľa ktorého, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch možno vychádzať len z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z
právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, v ktorom by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, a len takéto podklady by boli podľa súdu relevantné pre priznanie žalobcom
uplatnených nárokov. Na základe uvedených skutočností súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že úspešnému žalovanému trovy konania
nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda,

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, že súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav. Ďalej že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav vec, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. a/, c/ a f/ O.s.p.). Odvolacie

dôvody zdôvodnil tak, že v danom prípade došlo k nesprávnej aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie
novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a
osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného

práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ďalej poukázal na to, že súd vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy
do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnusféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Zdôraznil, že súdu

neprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.Súdmáaplikovaťplatné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Namietal, že sa súd neoboznámil so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o
výške vzniknutej škody a ďalej aj to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej

otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

5. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu písomne nevyjadrila.

6. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 3C/473/2013-56 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie vo veci vo výške 20,- eur.

7. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie a navrhol toto uznesenie zrušiť. V
dôvodoch odvolania poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť a tým

je odôvodnenie. Zdôraznil, že mu bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20,- eur za podané odvolanie,
pričom podľa položky 7a/ Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, pričom žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Navyše, podľa ust. §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa

vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. V
danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 1.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav
platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

8. Odvolací súd odvolania žalobcu prejednal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, a to so zreteľom na ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty preto odvolací
súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo odvolanie podané.
Civilnýsporovýporiadoknadobudolúčinnosť1.7.2016,pričomodvolaniažalobcubolipodanépredtýmto
dátumom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne
normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou

princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany
dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych
predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho
ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu

práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu
úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté
v minulosti. Žalobca odvolania zdôvodnil podľa odvolacích dôvodov, ktoré sú uvedené v Občianskom
súdnom poriadku a aj z toho dôvodu musel odvolací súd aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku. Procesné pravidlá a očakávania, s akými účastníci do konania vstupujú, by zásadne

nemali byť v jeho priebehu menené, a pokiaľ sa tak stane, potom musí súd dbať na ochranu práv
účastníkov konania, a to najmä v tých prípadoch, kedy sa takáto nepredvídateľná zmena nastavených
pravidiel prejaví (podobne Nález Ústavného súdu ČR zo 7.6.2016 sp.zn. IV.ÚS 3559/15).

9. Na základe týchto dôvodov odvolací súd postupoval pri prejednaní odvolania podľa § 212 ods. 1 v

spojení s § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné.

10. Pokiaľ ide o odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd má za to, že súd prvej
inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, a preto v tejto súvislostiodvolací súd poukazuje na vecne správne dôvody napadnutého rozsudku, a to v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. Odvolací súd však považuje v súvislosti s odvolacími námietkami zdôrazniť, že v danom prípade
bola možná aplikácia ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého, pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto podmienky žalobca nepreukázal. V danom prípade
máodvolacísúdzato,žetotoustanovenienetrebachápaťvzmyslepravejretroaktivity,pretožepripravej

retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi
skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe predchádzajúceho právneho
predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou
s dopadom do minulosti upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v
rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastala skôr ako jeho platnosť. Pri nepravej

retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej
normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že
zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité
zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita
teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli

na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna
úprava uznávajúc práva a povinností nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do
budúcna nový režim a procedúru uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ práva nadobudnutým za skoršej
právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej

úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Z uvedeného teda vyplýva, že
neskoršia právna úprava nijako neruší zodpovednosť štátu za náhradu škody pri splnení podmienok
uvedených v zákone č. 514/2003 Z.z., uznáva túto zodpovednosť, avšak zavádza do budúcna novú
procedúru uplatnenia zodpovednostných práv. Nová právna úprava akceptuje stav, ktorý nastal za
skôr platnej a účinnej právnej úpravy, len tento stav už rieši podľa novej právnej úpravy. Pokiaľ ide

o ďalšie odvolacie námietky týkajúce sa stavu právnej neistoty či dodržiavania zákonnej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, tu súd prvej inštancie
správne konštatoval, ak v priebehu exekučného konania nedošlo k takému stavu, aby bolo možné
konštatovať, že došlo k prieťahom v súdnom konaní. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa neoboznámenia
sa so znaleckým posudkom, ktorým žalobca preukazoval výšku škodu, z hľadiska predchádzajúcich

dôvodov nevykonanie tohto dôkazu neznamená porušenie procesných práv žalobcu a podobne v spise
sa nenachádza žiaden návrh na prerušenie konania, takže o tom ani súd nemohol rozhodovať.
11. Na základe týchto dôvodov odvolací súd rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

12. Pokiaľ ide o odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie vyrubil súdny poplatok, tu odvolací

súd poukazuje na to, že súdny poplatok bol vyrubený podľa položky 7a/ Sadzobníka súdnych poplatkov,
pričom v tejto súvislosti je treba poukázať na spoločnú poznámku k položkám 1, 3, 6, 7 až 7d pri položke
16, z ktorej jednoznačne vyplýva, že súdny poplatok sa vyrubuje aj za odvolanie v prípade žalôb na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Pokiaľ sa týka odvolacia námietka ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, tu je

treba zdôrazniť, že súdny poplatok v zmysle § 1 zákona sa vyberá za jednotlivé úkony alebo konania
súdov, pričom vždy podľa právnej úpravy, kedy takýto úkon bol vykonaný alebo konanie súdu začalo.
Odvolacie konanie nepochybne začalo v čase, kedy sa súdny poplatok za podané odvolanie vyrubuje.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

potvrdil.

14. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, ust. § 255 ods. 1
a ust. § 262 ods. 1 CSP.15. Rozhodnutia senátu boli prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).