Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/216/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213491
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312213491.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III č.k. 10C/97/2012-116, zo dňa 20.4.2015 a proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava III č.k. 10C/97/2012-157, zo dňa 1.7.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celosti zamietol návrhy pôvodne vedené pod sp. zn.
10C/97/2012, 10C/147/2012, 10C/162/2012, 10C/181/2012, 9C/164/2012, 9C/180/2012, 9C/188/2012
a spojené na spoločné konanie pod sp. zn. 10C/97/2012. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhmi podanými na súde 27.9.2012 domáhal voči žalovanému
vydania medzitýmneho rozsudku podľa § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p., ktorým by súd určil, že žalovaný
je zodpovedný za vznik škody nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože
tento nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia žiadosti súdu a o jeho návrhoch na zmenu súdneho exekútora v exekučných konaniach
vedených pre pohľadávky žalobcu, vzniknuté nesplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úveroch
jednotlivými dlžníkmi (povinnými): I.A. Z., J. V., K. A.L., X. A., E. X., X. A., P. O..

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne v zmysle § 3 ods. 1 písm. d), § 9
ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1 veta prvá, § 19 ods. 2, ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z. a § 442 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca v
konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď v ani jednom z návrhov, spojených do spoločného konania,
nepreukázalvznikakejkoľvekškodynajehostrane,anijejvýšku,anizákladnépodmienkyzodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho
úradného postupu nemá oporu v zákone, nakoľko žalobca nesplnil základné atribúty predpokladané
zákonodarcom pre uplatnenie si náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.4. Vec siedmych žalôb súd prvej inštancie prejednal v spoločnom konaní podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
v neprítomnosti strán sporu i právneho zástupcu žalobcu, ktorí sa napriek riadnemu predvolaniu na
pojednávanie nedostavil; vykonal dokazovanie oboznámením sa s jednotlivými podaniami žalobcu,

výpisom z obchodného registra žalobcu, a obsahom pripojených exekučných spisov. Skonštatoval, že
žalobca požadoval od žalovaného v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Bratislava III spočívajúcom v oneskorenom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej
veci č. EX 627/2005 (z dôvodu zmeny súdneho exekútora exekučný spis teraz evidovaný pod č. EX
4631/2008) náhradu majetkovej škody vo výške 70 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 2.382 eur;

v exekučnej veci č. EX 377/2004 (z dôvodu zmeny súdneho exekútora exekučný spis teraz evidovaný
pod č. EX 10944/2011) žalobca požadoval od žalovaného v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava III spočívajúcom v oneskorenom rozhodnutí o návrhu na zmenu
exekútora náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 110,64 eura,
v exekučnej veci č. EX 421/2004 náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 2.434,08 eura, v exekučnej veci č. EX 430/2001 náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur

a titulom nemajetkovej ujmy sumu 940,44 eura, v exekučnej veci č. EX 1219/2002 náhradu majetkovej
škody vo výške 175 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 221,28 eura, v exekučnej veci č. EX 719/2005
náhradumajetkovejškodyvovýške175euratitulomnemajetkovejujmysumu442,56euraavexekučnej
veci č. EX 333/2002 (z dôvodu zmeny súdneho exekútora exekučný spis teraz evidovaný pod č. EX
14338/2011)náhradumajetkovejškodyvovýške175euratitulomnemajetkovejujmysumu221,28eura.

5. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 35Er/2046/2005 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom
súde Bratislava III sa viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému I. Z.
pre vymoženie pohľadávky vo výške 17.160,- Sk (569,61 eura) s prísl. Žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 30.11.2005, pričom

súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora 9.12.2005 registrované pod č.
XXXX XXXXXX. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 36Er/1531/2004 súd prvej inštancie zistil,
že na Okresnom súde Bratislava III sa viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti
povinnému J. V. pre vymoženie pohľadávky 18.480,- Sk (613,42 eura) s prísl. Návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený 6.10.2010, a exekučný súd uznesením

č.k. 36Er/1531/2004-17, zo dňa 10.12.2010 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 26.1.2011. Originál exekučného spisu za účelom rozhodnutia o návrhu bol
exekučnému doručený až 24.11.2010. Súd prvej inštancie ďalej z obsahu pripojeného exekučného
spisu č. 15Er/2689/2008 zistil, že pod touto spisovou značkou sa na Okresnom súde Pezinok viedlo
exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému K. A. pre vymoženie pohľadávky

vo výške 5.803,- Sk (192,62 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol
exekučnému súdu doručený 2.1.2008, a exekučný súd uznesením č.k. 15Er/2689/2008-21, zo dňa
5.8.2011 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31.10.2011.
Originál exekučného spisu bol za účelom rozhodnutia o návrhu doručený súdu až 25.8.2009. Z obsahu
pripojeného exekučného spisu č. 40Er/1659/2001 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde

Bratislava III sa pod touto spisovou značkou viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu
proti povinnému X. A. pre vymoženie pohľadávky vo výške 8.640,- Sk (286,80 eura) s prísl. Návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený 6.9.2010 a exekučný súd
uznesením č.k. 40Er/1659/2001-17 zo dňa 10.2.2012 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.3.2012; uviedol, že originál exekučného spisu bol postúpený

na súd 27.12.2010. Z obsahu pripojeného exekučného spisu č. 36Er/2385/2002 súd prvej inštancie
zistil, že pod touto spisovou značkou sa na Okresnom súde Bratislava III viedlo exekučné konanie
vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému Ladislav Pápay pre vymoženie pohľadávky vo výške
11.770,- Sk (390,69 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému
súdu doručený 23.11.2010 a exekučný súd uznesením č.k. 36Er/2385/2002-11, zo dňa 7.4.2011 návrhu

na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30.4.2011. Exekučný spis bol
exekučnému súdu za účelom rozhodnutia doručený až 24.3.2011. Z obsahu pripojeného exekučného
spisu č. 34Er/1429/2005 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa pod touto
spisovou značkou viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnému X. A. pre
vymoženie pohľadávky vo výške 16.800,- Sk (557,66 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu

súdnehoexekútorabolsúdudoručený6.10.2010aexekučnýsúduznesenímč.k.34Er/1429/2005-22,zo
dňa 4.3.2011 návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie v časti pripustenia zmeny súdneho
exekútora nadobudlo právoplatnosť 14.10.2011. Predmetný originál exekučného spisu za účelom
rozhodnutia o návrhu mu bol doručený až 1.12.2010. Napokon z obsahu pripojeného exekučného spisuč. 36 Er/989/2002 súd prvej inštancie zistil, že na Okresnom súde Bratislava III sa pod touto spisovou
značkou viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného žalobcu proti povinnej P. O. pre vymoženie
pohľadávky vo výške 9.360,- Sk (310,70 eura) s prísl. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora

bol súdu doručený 23.11.2010 a exekučný súd uznesením č.k. 36 Er/989/2002-10, zo dňa 12.4.2011
návrhu na zmenu exekútora vyhovel, pričom uznesenie v časti pripustenia zmeny súdneho exekútora
nadobudlo právoplatnosť 7.5.2011. Predmetný originál exekučného spisu za účelom rozhodnutia o
návrhu mu bol doručený až 29.3.2011.

6. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že lustráciou v registri exekučných vecí v súdnom
oddelení Er zistil počet nevybavených exekučných vecí na Okresnom súde Bratislava III, ktorý
predstavoval ku dňu 31.12.2009 celkovo 43.855 vecí, ku dňu 31.12.2010 spolu 47.436 vecí a ku dňu
31.12.2011 spolu 52.014 vecí; lustráciou v registri Spr zistil, že vo vyššie špecifikovaných exekučných
veciach nebola v rokoch 2010 až 2012 podaná žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní. Skonštatoval,
že žalobca za účelom určenia výšky majetkovej škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014, zo dňa

17.1.2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého zistil, že
predmetom znaleckého posudku bolo posúdenie činnosti a ich ekonomickej náročnosti spojených s
vymáhaním pohľadávok žalobcu ako aj činností, ktoré boli uskutočňované v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, keď tieto neskoro rozhodli, resp.
nerozhodli o žiadosti o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu

exekútora. Po posúdení predmetného znaleckého posudku dospel k záveru, že ide iba o všeobecný
znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania, pričom znalci sa pri vyčíslení presnej majetkovej
škody spôsobenej žalobcovi v súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných
súdov Slovenskej republiky zaoberali len priemernými výškami údajnej škody na súdoch v rámci
celej Slovenskej republiky bez bližšej špecifikácie ku konkrétnym konaniam. Nakoľko teda znalecký

posudok nebol vypracovaný na danú prejednávanú vec, pričom navyše ani nevypovedá o skutočnej
výške škody, ktorá mala údajne žalobcovi v predmetných exekučných konaniach vzniknúť, súd prvej
inštancie na znalecký posudok neprihliadol. Mal za to, že aj keď z vyššie uvedenej chronológie obsahu
jednotlivých exekučných spisov vyplýva, že došlo k čiastočne oneskorenému vyhoveniu návrhom na
zmenu exekútora, prevažne sa tak stalo v dôsledku oneskoreného postúpenia exekučného spisu,

teda nie z viny konajúceho súdu. Preto nemal za danú zodpovednosť, ktorú vo svojich návrhoch
žalobca pertraktoval ako oprávnený, navyše s nesprávnym uvedením tzv. dní omeškania. Vo vzťahu
k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie (podanej na súde dňa 30.11.2005) v exekučnom konaní sp. zn. 35Er/2046/2005, o ktorej
exekučný súd podľa názoru žalobcu taktiež oneskorene rozhodol tým, že vydal poverenie na vykonanie

exekúcie pre súdneho exekútora až 9.12.2005, mal preukázané, že k vydaniu predmetného poverenia
exekučným súdom došlo 9 dní po podaní žiadosti súdnym exekútorom o vydanie poverenia; z
uvedeného mu teda vyplynulo, že exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

7. Súd prvej inštancie ďalej pripomenul, že aj napriek tomu, že žalobca odôvodňoval svoje žaloby
s poukazom na množstvo judikátov, stotožnil sa s vyjadrením žalovaného, že v danom konaní nie
je oprávnený skúmať tzv. prieťahy v konaní, keďže podľa judikatúry i samotnej Ústavy Slovenskej
republiky je zrejmé, že „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu sudcu alebo iného

štátneho orgánu, s tým, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.
48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikynemožnovyvodzovaťlenzoskutočnosti,žeštátnyorgándôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. V dôvodoch svojho rozhodnutia zároveň poukázal na
nečinnosť samotného žalobcu, ktorý nevyužil žiadne zákonné prostriedky na to, aby zabránil údajnej
škode, ku vzniku ktorej podľa jeho (v konaní ničím nepreukázaného) tvrdenia malo dôjsť. Dospel potom

k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani na svoje tvrdenia o vzniku škody, jej výšky, ako
i nemajetkovej ujmy a preto nenaplnil zákonné atribúty spojené so vznikom zodpovednosti za škodu
v zmysle hmotného práva. Uviedol, že špecifikované sumy, ktoré mal žalobca použiť v súvislosti so
správou pohľadávky, výkonov zamestnancov, informačného systému, administratívy, na urgencie a pod.,
žalobca ničím nepreukázal a preto ich vyhodnotil len ako všeobecné a ničím nepodložené tvrdenia. O

náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému, ktorému žiadne
trovy konania nevznikli, náhradu trov konania nepriznal.8. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď žalobca riadne a včas požiadal z

dôležitýchdôvodov,ktorýchexistenciupreukázalpriloženýmilistinnýmidôkazmi,ozrušenienariadeného
pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.
Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,

že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľa žalobcu je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je

preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Žalobca namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvej inštancie účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. K degradácii zásady kontradiktórnosti konania,

porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa
žalobcu v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie
vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za
stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvej inštancie žalobcovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvej
inštancie v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil
a vo veci rozhodol, porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že

súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvej inštancie
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám a rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti
zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal žalobca za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď
súd prvej inštancie sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti

súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním povinného. Úplne však
ignoroval jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného
systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o

tom, že majetková škoda žalobcovi nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd
prvej inštancie rozsudok úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich
rozhodnutiach,vktorýchvystupuježalobcaažalovaný,avšakvktorýchbolirozdielneskutkovéokolnosti.
Pri dodržiavaní práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať
vytváranie odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu
o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom
transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov
tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky
veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten

dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou
pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca chcel predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcunepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca poukázal na to, že predložil ako dôkaz o
vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v

Bratislave, a ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
konštatoval, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal
dostatočnédokazovanieoboznámenímsaspredloženýmznaleckýmposudkom.Knávrhunaprerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho

práva na zákonného sudcu a práva na nestranný proces na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR opätovne uviedol, že súd prvej inštancie bol povinný o ňom samostatne rozhodnúť
predsamotnýmrozhodnutímvovecisamej.Vsúvislostisozamietnutímnávrhunanáhradunemajetkovej
ujmy namietol žalobca skutočnosť, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Samotný súd prvej inštancie predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto
chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Za irelevantné žalobca označil úvahy

súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia
všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú
aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom
a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie

na vykonanie exekúcie od súdu.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

10. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na
odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.)
platného do 30.6.2016 (v čase konania v prvej inštancii) súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. mohol uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti strany, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu

o jeho odročenie. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu
k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti
vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu civilného procesu za rovnakých okolností
účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná),
nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať

opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti
nedovoľujúca strane sporu uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu,
ktorým bola odôvodňovaná žiadosť neprítomnej strany o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.)
posudzovalsúdpodľaokolnostítoho-ktoréhoprípadu.Vpredmetnejvecižalobcasvojnávrhnazrušenie
termínu pojednávania nariadeného na 20.4.2015 a návrhy na prerušenie konania zaslal súdu prvej

inštancie elektronickou poštou 16.4.2015; dôvodil pritom porušením zásady nestrannosti konajúceho
súduasudcu.PojednávaniežiadalzrušiťakonanieprerušiťaždoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo vecinevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Keďže uvedené podanie bolo urobené elektronickým
prostriedkom - emailom a nebolo doplnené písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní,
na toto podanie súd prvej inštancie v súlade s § 42 ods. 1 štvrtá veta O.s.p. správne neprihliadal, t.j.

vychádzal z toho, akoby vôbec ani podané nebolo; aj na iné podania je totiž treba uplatňovať režim
výslovne uvedený len vo vzťahu k podaniu urobenému elektronickými prostriedkami bez podpísania
zaručeným elektronickým podpisom obsahujúcemu návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie
predbežnéhoopatrenia(rovnakouznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Ndc6/2011,
zo dňa 15.4.2011). Súd prvej inštancie preto nebol povinný posudzovať dôležitosť dôvodu pre odročenie

pojednávania a postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti
strán, keď mu nič nebránilo uskutočniť pojednávanie a na tomto vec rozhodnúť bez žalobcu, resp. jeho
zástupcu. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú
žalobca opätovne (a z totožných dôvodov ako v žalobe) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní
právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16
O.s.p., keď uznesením č.k. 8NcC/256/2012-14, zo dňa 23.10.2012, rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. E.

nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že
v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď žalobca v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti
zákonného sudcu, než v podanej žalobe. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo
veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o

ústavnej sťažnosti žalobcu. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky,
ktorý už v čase podania žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. IV.
ÚS 702/2013-9, zo dňa 12.12.2013, ústavnú sťažnosť žalobcu v danej veci pre nedostatok právomoci
odmietol. K argumentácii žalobcu namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí
o veci samej odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci súd prvej inštancie na návrh na prerušenie

konania z vyššie uvedených dôvodov neprihliadal a o tomto nerozhodoval; uvedená odvolacia námietka
je preto nedôvodná.

13. Neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
žalobca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám

zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo strany byť oboznámená s
predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby
na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti súdneho

konania). Žalobca navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil ani nepredložil mimo
žaloby a Znaleckého posudku č. 1/2014 ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ potom
súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní dokazovanie navrhnuté žalobcom, pričom stranám umožnil
zúčastniť sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali strany možnosť s dôkazmi sa oboznámiť,
vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady

kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd prvej
inštancie nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol žalobca v odvolaní, keď exekučný
spis označil ako dôkaz v podanej žalobe samotný žalobca; dokazovanie tak bolo vykonávané len na
preukázanie tvrdení žalobcu a nie nad rámec žalobcovho návrhu. Nedôvodná je aj odvolacia námietka
týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž

odvolaciemu súdu známe, že žalobca podal množstvo žalôb týkajúcich sa totožných strán s takmer
totožným skutkovým základom. Samotný žalobca všetky žaloby a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho

exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
zaoberal skutočne iba predmetnou vecou. Naproti tomu žalobca v odvolaní uviedol viaceré odvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. žalobca na jednej strane namietal, že nemal

možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a na druhej strane že nakoľko sa žalovaný nevyjadril,
mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je však
upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako žalobca na jednej strane vytýkal prejednanie
sporu na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane druhej namietalskutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania.

14. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, má odvolací súd v názorovej zhodne so súdom prvej inštancie
za to, že žalobca nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Správne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku popri
konštatovaní, že exekučný súd o žiadostiach na zmenu exekútora rozhodol čiastočne oneskorene,
vyhodnotil, že sa tak stalo prevažne v dôsledku oneskoreného predloženia exekučného spisu, a nie

z viny konajúceho súdu, a v tejto súvislosti správne poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej
republiky, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.5.2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012).
Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty
síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 ústavy Slovenskej republiky, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/2002). Odvolací súd sa tak stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, a že v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z
toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o spore, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia

dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto
skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu,
ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a
výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu

zaťažuje žalobcu, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Odvolací
súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, keď
sa neoboznámil s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014, vypracovaným Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplývajú konkrétne náklady vynaložené v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky, pretože ako súd prvej inštancie správne uviedol, ide iba o všeobecný

znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania; dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním
vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom
súdu zaťažuje žalobcu, keď predmetný znalecký posudok nevypovedá o skutočnej výške škody,
ktorá mala žalobcovi v predmetných exekučných konaniach vzniknúť; so závermi predmetného
znaleckého posudku sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie
zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca si
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom

čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení
bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti
predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade

preukázania tvrdení žalobcu. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá
včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by
ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však
platia pre štandardné situácie, kedy strana obracajúca sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať
sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba

v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie
(§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej
podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné,
ako vybavovanie vecí iných žalobcov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup kspravodlivosti pre všetkých a žalobca nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho
veci na úkor všetkých ostatných. Žalobca preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich
žiadostí v 30 dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci.

15. V prejednávanom spore teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so

záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., účinným
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie
napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strán
sporu na spravodlivý proces.

16. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch.

17. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvej inštancie vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,
ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za

podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis
pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola žalobcovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie

výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane
a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon č. 71/1992 Zb. ukladá
poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak
nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v
pochybnostiach v prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, podľa ktorého v čl.
II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z
pozmeňovacích návrhov poslancov T. F., H. B., L. L. a E. A. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie
vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok

pretietožalobyvovýške20eur,čímsačiastočnezohľadňujeúčelvládnehonávrhuzákona(opatreniana
strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup
k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale
ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná
na súd pred 30.9.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na

žalobcom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na uznesenieNajvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo/14/2007, zo dňa 30.6.2008, ktorý konštatoval, že spoplatňovanie
procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania.

18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté uznesenie a prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 C.s.p.; dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti
meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné.

19. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov,
ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

20. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom

ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

21. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká
podaním žaloby, návrhu, odvolania, žaloby na obnovu konania, dovolania, kasačnej sťažnosti alebo

žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca alebo navrhovateľ, odvolateľ, ten,
kto podal žalobu na obnovu konania, dovolateľ a ten, kto podal kasačnú sťažnosť.

22. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej

sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

23. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní
podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

24. Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám
účinným od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.

25. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí
súdny poplatok vo výške 20 eur.

26. Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č.

286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
oslobodené od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená
aj položka 7a, podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.
Odvolací súd v súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie
poukazuje na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednej inštancii. Keďže žalobca podal
odvolanie na súde prvej inštancie dňa 23.6.2015, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j.

konanie vo veci samej na druhej inštancii. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá
od právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že
odvolanie bolo podané v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č.
286/2012 Z.z., ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, žalobca je povinný
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu žalobcu, podľa ktorého spoplatneniu

podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom
rozpore s citovanými § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch. Takýto výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k
absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľkopoplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená
nie je. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že

pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh

konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie
neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď
riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva strany súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky

sadzobníka súdnych poplatkov a s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s §
167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou
je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní

súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia
o uložení poplatkovej povinnosti nie je ani podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s
výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej
časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa
ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov.

27. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).