Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/120/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111210726
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4111210726.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľov: 1. B. Z., bytom O., K. XXX, 2. G. Z., bytom O., K. XXX,
obaja zastúpení JUDr. Milanom Kukučkom, advokátom so sídlom v Nitre, Farská č. 34, proti odporcovi:
Slovenská republika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, Búdková č. 36, o určenie
okruhu dedičov, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č. k. 9C/86/2011-77
zo dňa 28.2.2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j ea vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa návrhom podaným na Okresnom súde v Nitre dňa 13.4.2011, po pripustenej úprave
tohto návrhu, domáhali určenia, že po poručiteľke N. Q., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr.XX.X.XXXX,
naposledy bytom O., ako dedičia pripadajú do úvahy navrhovatelia v 1. a 2. rade každý v podiele
1/2, právom nebohej spolužijúcej osoby O. N., nar. X.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom

O.,. Návrh odôvodnili tým, že na Okresnom súde v Nitre dňa 7.10.2010 podali návrh na dodatočné
prejednanie dedičstva ako novoobjaveného majetku po poručiteľke neb. N. Q., pričom uznesením T.
súdu v Nitre č. k. 29D/93/2010-19 zo dňa 22.2.2011 boli s poukazom na § 175k ods. 2 OSP odkázaní
uplatniť si svoje dedičské právo žalobou na súde, a to na určenie okruhu dedičov po neb. N. Q.. V
dôvodoch uviedli, že poručiteľka zomrela 16.7.1983, bola bezdetná a prežila svojho manžela (O. Q.,
zomr. XX.XX.XXXX) a rovnako tak prežila aj svojich troch súrodencov (R. N., W. N. a F. N.). V spoločnej

domácnosti s poručiteľkou žil pred jej smrťou O. N., jej synovec, ktorý ju doopatroval a uhrádzal aj
náklady na spoločnú domácnosť. O. N. a jeho manželka K. boli závetnými dedičmi v časti majetku po
poručiteľke a v základnom dedičskom konaní vedenom na Štátnom notárstve pod D 1907/83 nadobudli
ako závetný dedičia dom a pozemok v kat. úz. O.. Ostatný nehnuteľný majetok po poručiteľke nadobudol
štát ako odúmrť, napriek tomu, že O. N. spĺňal podmienky pre nadobudnutie dedičstva po poručiteľke aj
v zmysle ust. § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O. N. zomrel 19.1.2007 a zanechal navrhovateľom

akotestamentárnymdedičom celýsvojhnuteľnýinehnuteľnýmajetok.Navrhovateliapotomprichádzajú
do úvahy ako dedičia aj po poručiteľke N. Q., ktorej dedičom nielen závetným ale aj zákonným v zmysle
ust. § 475 ods. 1 OZ bol O. N..
Súd prvého stupňa o tomto návrhu rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že návrh navrhovateľov
zamietol a zároveň navrhovateľom v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
odporkynináhradutrovkonaniavovýške100%. Vdôvodochuviedol,ženavrhovateliasa vpredmetnom

konaní domáhali určenia, že sú dedičmi po N. Q., pričom toto právo odvodzovali od dedičského práva
po O. N. , po ktorom sú závetnými dedičmi v celom jeho majetku, pričom O. N. ako spolužijúca
osoba s poručiteľkou, bol jej nielen závetným dedičom ( časti majetku ) ale aj zákonným dedičom
ostatného majetku po poručiteľke N. Q., (ktorý pripadol štátu ako odúmrť), opierajúc tento nárok o
ust. § 475 ods. 1 a § 115 Občianskeho zákonníka. V zmysle týchto ustanovení ohľadne nároku
na dedenie „spolužijúcich osôb“ musí byť splnená jednak prvá podmienka, teda podmienka žitia v

spoločnej domácnosti s poručiteľom najmenej rok pred jeho smrťou a ďalšia z dvoch daných podmienok
teda napr. že sa starali o spoločnú domácnosť, alebo boli výživou odkázaní na poručiteľa. Kto tvorídomácnosť upravuje ustanovenie § 115 Občianskeho zákonníka, pričom podľa tejto úpravy spoločnú
domácnosť tvoria osoby, ktoré trvale spolu žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Musí
ísť o skutočné a faktické spolužitie, nie však v absolútnom ponímaní. Niekto ako člen domácnosti

spoločne s iným uhrádza náklady na svoje potreby, tak sa tým stará aj o spoločnú domácnosť. Zákon
bližšienevymedzuje,čotrebarozumieťstarostlivosťouodomácnosť.Toumôžebyťužuvedenéspoločné
uhrádzanie nákladov na potreby spolužijúcich osôb, čo je však už podmienkou na posúdenie toho, či s
nímžilvspoločnejdomácnosti.Ibasamotnéspolužitieosôbvdomácnostieštesamoosebeneznamená,
že vedú spoločnú domácnosť a že sa z tohto dôvodu starajú o spoločnú domácnosť. Predpokladá sa, že

spolužijúca osoba musí svojou osobnou činnosťou, finančne či akýmkoľvek iným spôsobom prispievať k
udržovaniu tejto domácnosti. Vykonaným dokazovaním neboli nad akékoľvek pochybnosti preukázané
tvrdenia navrhovateľov, že právnym nástupcom nebohej N. Q. bol O. N. a to v podľa ust. § 475 ods. 1 OZ,
pretože bol jej dedičom iba v zmysle závetu ako vyplýva aj z dedičského spisu sp.zn. D1907/83. Tvrdenia
navrhovateľov o vedení spoločnej domácnosti, nemal súd za preukázané a v tejto súvislosti poukázal
na obsah dedičského spisu sp. zn. D/1907/83 po poručiteľke N. Q., v ktorom v zápisnici o predbežnom

vyšetrení manželka O. N. - K. N. uviedla odlišné skutočnosti z hľadiska posúdenia zákonných dedičov,
keď tvrdila, že poručiteľka žila sama. O. N. a jeho manželka dedili po poručiteľke iba nehnuteľnosť, ktorú
im odkázala v závete a ostatný majetok ako odúmrť dedil štát. V dedičskom konaní sa O. N. nedomáhal
dedenia zo zákona ako spolužijúca osoba s poručiteľkou. Súd dospel k záveru, že navrhovatelia v
tomto konaní neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok ust. § 475 ods. 1 OZ

a ich tvrdenia o vedení spoločnej domácnosti O. N. a N. Q. nepotvrdili žiadni svedkovia, ktorí by boli
dostatočne znalí veci a ktorých výpoveď by bola zo strany súdu považovaná za objektívnu a vierohodnú.
Za takú nepovažoval ani výpoveď svedkyne O. Z. - matky navrhovateľa v 1.rade , ktorá vypovedala
ako jediná svedkyňa v prospech navrhovateľov, pretože má blízky vzťah k účastníkom konania a preto
na jej svedeckú výpoveď neprihliadal. Otázka určenia okruhu dedičov už bola v zásade určená v

základnom dedičskom konaní vedenom po poručiteľke pod sp.zn. D 1907/83 a tvrdenia navrhovateľov,
ohľadne určenia okruhu zákonných dedičov, neboli v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázané.
Skutočnosť, že poručiteľka N. Q. žila v rodinnom dome u O. N., ktorý ju opatroval, ešte nezakladá
skutočnosť, že išlo o zákonného dediča v zmysle ustanovenia § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a teda, že spolu žili v spoločnej domácnosti, keď aj z výpovede navrhovateľa v 1. rade vyplýva, že išlo

o rodinný dom, ktorý mal dve časti a to prednú časť obývanú manželmi N. a zadnú časť, ktorú užívala
N. Q. s vlastným vchodom, pričom samotná opatera N. Q. ešte nezakladá právnu skutočnosť, že jej
zákonným dedičom bol O. N., po ktorom sú navrhovatelia závetní dedičia. Na základe uvedeného súd
predmetný návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 7 O.s.p.
tak,žeplneúspešnémuodporcovisúdpriznalnáhradutrovkonaniavovýške100%,ktorébudúpriznané

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Protitomutorozsudkupodalivzákonnejlehoteodvolanienavrhovatelia,ktorížiadalinapadnutýrozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť. V dôvodoch uviedli,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a danú vec nesprávne právne posúdil a následne aj nesprávne rozhodol. Namietali, že nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, predovšetkým pokiaľ ide o vykonanie
navrhnutého dôkazu, a to výsluchu svedka R.. N., ktorého navrhli vypočuť na objasnenie situácie
ohľadnerodinnýchpomerovporučiteľkyaO.N.vsúvislostisvedenímspoločnejdomácnosti.Súdprvého
stupňa návrh vo veci samej zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že by O. N. žil s poručiteľkou
N. Q. aspoň 1 rok pred jej smrťou v spoločnej domácnosti. Súd prvého stupňa nevykonal všetky

navrhnuté dôkazy, napriek tomu prijal záver, že neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali existenciu
spolužitia N. Q. a O. N.. Vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o objektívnu skutočnosť, ktorú je potrebné
preukazovať vzhľadom na odstup času, bolo nevyhnutné objasniť situáciu ohľadne spolužitia a splnenia
podmienok spoločnej domácnosti svedeckými výpoveďami aj mimo rodiny nebohej. Práve takéhoto
svedka R.. N. navrhli v tejto veci vypočuť. Ide o osobu, ktorá je znalá miestnych pomerov, jednak z titulu

svojej funkcie, ktorú zastával vo vedení mesta a jednak z titulu znalostí pomerov, keďže býval na tej
istej ulici, v blízkosti bydliska poručiteľky. Práve z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybností ohľadom
svedeckých výpovedí, snažili sa navrhnúť vypočuť takých svedkov, ktorí sú mimo okruhu rodiny, aby
súd nemohol spochybniť relevanciu ich svedeckej výpovede z titulu rodinných príslušníkov. Tým že súd
nevypočul navrhnutého svedka R.. N. a návrh zamietol, odoprel im právo konať pred súdom. Ďalej

uviedli, že sa nestotožňujú s vyhodnotením svedeckej výpovede O. Z. súdom prvého stupňa, ktorá
pravdivo jednoznačne a bez akýchkoľvek skresľovaní opísala pomery v rodine O. N. a iba samotná
skutočnosť, že ide o matku navrhovateľa v 1. rade, nemôže spochybniť objektívnosť jej výpovede.
Svedkyňa bola poučená súdom o povinnosti vypovedať pravdu a jej svedecká výpoveď je v súlade sostatnými svedeckými výpoveďami. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že neb. N.
Q. bola tetou O. N., ktorý bol jej synovec. N. Q. žila od roku 1981 až do svojej smrti v dome O. N., pričom
uvedený rodinný dom nemal dve samostatné bytové jednotky, ale bol to dom v strede s jednou kuchyňou

a v zadnej časti domu bola izba, v ktorej bývala N. Q.. Vzhľadom na jej vek a celý chod domácnosti,
o finančnú stránku a hospodárenie sa staral O. N.. Toto spolužitie nebolo len dočasné, ale trvalé.
Všetky obslužné činnosti a starostlivosť o domácnosť zabezpečoval O. N., N. Q. nehospodárila sama,
prispievala zo svojho vdovského dôchodku na spoločný chod domácnosti, nechodila sama nakupovať,
ale sa stravovala spoločne s N.. O. N. sa o ňu staral až do jej smrti, vystrojil jej pohreb a znášal aj jeho

náklady. Súd prvého stupňa teda nesprávne vyhodnotil podstatnú otázku pre vyriešenie danej veci, a to
je otázka vedenia spoločnej domácnosti. Ďalej v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa pochybil aj v
tom, že nesprávne aplikoval ustanovenie právneho predpisu, keď z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé,
že na daný stav aplikoval ust. § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení. Právny základ
podaného návrhu však vychádza z ust. § 873 zákona č. 40/1964 Zb., podľa ktorého pri dedení sa použije
právo platné v deň smrti poručiteľa. Poručiteľka zomrela 16.7.1983, preto pre určenie okruhu jej dedičov

bolo potrebné aplikovať právnu normu, platnú ku dňu jej smrti t. j. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v
znení zákona č. 131/1982 Zb. a konkrétne ustanovenie o okruhu zákonných dedičov v tretej dedičskej
skupine v zmysle § 475. Spolužitie poručiteľky a O. N. spĺňalo pojmové znaky uvedeného zákonného
ustanovenia, pretože nikdy nemalo charakter dvoch domácností, ale išlo o spoločnú domácnosť. Ďalej
v odôvodnení namietajú závery súdu prvého stupňa ohľadom argumentácie v otázke určenia okruhu

dedičov v základnom dedičskom konaní, vedenom pod sp. zn. D 1907/83. Je bez právneho významu v
tomto konaní, prečo sa O. N. a jeho manželka nedomáhali dedenia po poručiteľke aj titulom zákonných
dedičov, ale sa uspokojil iba s postavením závetných dedičov. Ako závetní dedičia jednak nemuseli
chápať rozdiel medzi závetným a zákonným dedičom a rovnako tak nemuseli mať záujem o iný majetok,
ktorý v tom čase predstavovali role a pozemky, ktorých vlastníctvo v tom čase pre nich nemalo prakticky

žiadny význam.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Poukázala na to, že navrhovatelia odvodzujú svoj návrh od právnej
povinnosti, ktorá im bola uložená uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 22.2.2011 č. k. 29D
93/2010-19, ktorým bolo konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva po poručiteľke N. Q. prerušené

a navrhovateľov v zmysle ust. § 175k ods. 2 OSP ako tých, ktorých dedičské právo sa javí ako menej
pravdepodobné, odkázal, aby svoje právo uplatnili žalobou na súde. Od uvedeného uznesenia preto
nemožno odvodzovať akúkoľvek dôvodnosť návrhu. Navrhovatelia v konaní pred súdom neuniesli
dôkazné bremeno, pretože nepreukázali, že O. N. bol zákonným dedičom po N. Q. ako spolužijúca
osoba. V tomto prípade bolo potrebné preukázať spoločné žitie poručiteľky N. Q. a O. N., najmenej po

dobu 1 roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a zároveň aj starostlivosť o spoločnú domácnosť
ako základné predpoklady, ktoré musia byť súčasne splnené na to, aby spolužijúca osoba bola povolaná
dediť po poručiteľovi zo zákona. Tieto skutočnosti však neboli v konaní preukázané, a iba samotné
opatrovanie, nie je ešte vedením spoločnej domácnosti a osoba, ktorá poručiteľa opatrovala, nie je
dedičom zo zákona. Súd preto dôvodne zamietol návrh aj na vykonanie dôkazu výsluchom svedka R..

N., pretože tento v relevantnom období nepôsobil na Mestskom úrade vo Vrábľoch, a navrhovatelia
ani nevedeli uviesť, ku akej konkrétnej skutočnosti by sa mal tento svedok vyjadriť. Ďalšie vypočuté
svedkyne W. H., O. Z., F. O., nepotvrdili navrhovateľmi uvádzané skutočnosti, pretože nikdy nenavštívili
domácnosť O. N.. Výpoveď svedkyne O. Z., matky navrhovateľa v 1. rade vzhľadom na jej príbuzenský
vzťah nebolo možné považovať za objektívnu a vierohodnú. Z dedičského rozhodnutia po N. Q. č. k.

D 1907/83-17 vyplýva, že O. N. s manželkou nadobudli ako závetní dedičia len dom s pozemkom a
ostatné nehnuteľnosti pripadli Československému štátu ako odúmrť. V tomto konaní manželia N. ako
závetní dedičia nenamietali svoje postavenie a necítili sa byť spolužijúcimi osobami, a preto ani voči
tomuto rozhodnutiu nepodali opravný prostriedok. V zápisnici uviedli, že poručiteľka žila sama. Tieto
skutočnosti nie sú bez právneho významu, práve naopak sú dôkazom toho , že O. N. a jeho manželka

ako závetní dedičia nemali za to, že by mali byť zároveň posudzovaní aj ako spolužijúce osoby, a že by
im prináležal dedičský nárok zo zákona. Je preto irelevantné, či chápali rozdiel medzi dedičom závetným
a zákonným. Z uvedených dôvodov považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal

vec podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľov je dôvodné a pretože nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie( § 219 ) ani
na zmenu( § 220) napadnutého rozsudku, podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 OSP tento zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Z výsledkov doterajšieho dokazovania vyplynulo, že poručiteľka N. Q., rod. N., zomr.XX.X.XXXX,
zomrela so zanechaním závetu v prospech O. N. a jeho manželky K. N., ktorí boli oprávnení dediť
ako závetní dedičia nehnuteľnosti v kat. území O. (rodinný dom s pozemkom) a zvyšok majetku

(poľnohospodárska pôda združená v JRD) prevzal štát ako odúmrť, pretože poručiteľka nemala
zákonných dedičov (manžela, deti, rodičov, súrodencov). Za tohto stavu mohli teda prichádzať do úvahy
okrem závetných dedičov ako dedičia zo zákona iba tí, ktorí žili s ňou najmenej po dobu 1 roka pred
jej smrťou v spoločnej domácnosti, a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť, alebo
boli odkázaní výživou na poručiteľku (§ 475 OZ). Podmienkou pre nadobudnutie dedičského práva z

tohto dôvodu je teda predovšetkým spolužitie v spoločnej domácnosti pri súčasnej starostlivosti o takúto
domácnosť alebo závislosť s výživou na poručiteľovi, pričom ide o taký pomer medzi zúčastnenými
osobami tohto vzťahu aký jestvuje v rodine. Či účastník konania splňuje tieto podmienky a tým aj
právne podmienky priznania dedičského práva sa zvyčajne preukazuje vyjadrením obecného úradu,
ktorý spravidla má v tomto smere dostačujúce poznatky o podstate pomerov medzi poručiteľom a
prípadným dedičom; tieto skutočnosti možno zisťovať aj inými dôkaznými prostriedkami, vrátane

výpovedí účastníkov konania a svedkov.
V prejednávanej veci vychádzal súd prvého stupňa pri posudzovaní dedičského práva navrhovateľov
iba zo svedeckých výpovedí svedkov W. H., O. Z. a F. O., ktoré sa však nevedeli jednoznačne vyjadriť
k otázke vedenia spoločnej domácnosti O. N. a poručiteľky. Jediná svedkyňa, ktorá potvrdzovala
vedenie spoločnej domácnosti bola O. Z. - matka navrhovateľa v 1. rade, na ktorej výpoveď však súd

prvého stupňa neprihliadol z dôvodu, že ide o svedkyňu, ktorá je v priamom príbuzenskom vzťahu s
účastníčkami konania a nepovažoval jej výpoveď za objektívnu. Súd návrh navrhovateľov zamietol z
dôvodu, že neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, že O. N. žil v spoločnej domácnosti s poručiteľkou N.
Q., a teda že spĺňal zákonné podmienky nadobudnutia dedičského práva v zmysle § 475 ods. 1 OZ,
napriek tomu, že na uvedenú okolnosť navrhovatelia navrhli vypočuť svedka R.. X. N..

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv
a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1),
zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 120 O.s.p.,
§ 123 O.s.p. a pod.).
Dokazovanie ( § 120 a nasl. OSP) je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd

vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v
sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a
akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Nevykonanie určitého dôkazu však môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení
(vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia). Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť
s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od
začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej a aj mimo týchto procesných úkonov. Povinnosť označiť

dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom v spojitosti
s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od
zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v

zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa
vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii
dôkaznej núdze, ktorej dopad ako neúspech v konaní pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým
podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností

významných z hľadiska hmotného práva. Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne
nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia
účastníkov (§ 120 ods. 3).
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa tým, že nevykonal navrhnutý dôkaz, a to
je výsluch svedka, ktorého výpoveď pre posúdenie podstatných skutočností v tejto veci je dôležitá,

pretože navrhovatelia nemajú inú možnosť vzhľadom na odstup času preukázať svoje tvrdenia, odňal
navrhovateľom možnosť konať pred súdom. V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovatelia
môžu preukazovať dôvodnosť svojho návrhu predovšetkým svedeckými výpoveďami, keďže je potrebné
preukazovať okolnosť vedenia spoločnej domácnosti poručiteľky N. Q. a už neb. O. N.. Navrhovateliaokrem svedkov, ktorých súd vypočul, navrhli vypočuť aj R.. X. N., bytom O., K. XXXX/XX ako
osoby znalej pomerov, bývalého viceprimátora mesta Vráble, na ktorého podnet dokonca navrhovatelia
riešili daný problém. V prejednávanej veci, vzhľadom na dôkaznú povinnosť navrhovateľov, zamietnutie

návrhu na vypočutie uvedeného svedka sa javí nedôvodné, pretože ide o svedka, ktorý žil a žije
vo O. a dokonca v blízkosti bydliska poručiteľky a je možné predpokladať, že má znalosti o daných
rodinných pomeroch. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné uvedeného svedka vypočuť a až
po jeho vypočutí si mohol súd prvého stupňa urobiť názor a vyhodnotiť jeho svedeckú výpoveď, ale
nie vopred ju zamietnuť s tým, že “ skutočnosť, že N. Q. bývala u O. N., ku ktorému sa presťahovala

z inej adresy, nebolo potrebné dokazovať, pretože nešlo o spornú skutočnosť“. Súd prvého stupňa
preto v ďalšom konaní predvolá navrhnutého svedka, vypočuje ho, prípadne si zadováži vyjadrenie
z Mestského úradu vo Vrábľoch, či mal O. N. vo svojej opatere svoju tetu N. Q. a v čom spočívala
uvedená opatera. Kde bývala poručiteľka predtým ako sa presťahovala k O. N. a či majú nejaké iné
znalosti, súvisiace so spolužitím menovaných. V prípade, ak žije ešte manželka O. N.( K. N.), bolo by ju
vhodné ako svedkyňu tiež vypočuť. Pretože súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov z dôvodu,

že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno o preukázaní spolužitia N. Q. a O. N., jeho rozhodnutie
vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal všetky navrhnuté dôkazy
napriek tomu, že nemal jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľmi. Tým, že súd prvého stupňa zamietol návrh na
vypočutie navrhovaného svedka, odňal navrhovateľom možnosť konať pred súdom, čo bolo dôvodom

pre zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ( §221 ods. 1 písm. f OSP) a vrátenie veci na
nové konanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.