Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 9, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/211/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615212228
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615212228.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcov 1) T. T., 2) N. T. a 3) Y. T., U.
F. XXX, všetkých zastúpených Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31,
IČO: 36 865 281, proti žalovanej ČSOB Poisťovňa, a.s., Bratislava, Vajnorská 100/B, IČO: 31 325 416,
o zaplatenie 90 280 €, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 11C/309/2015-115 z 11.2.2016 Okresného
súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2.
rade po 30 000 €, žalobcovi v 3. rade 15 000 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej

časti žalobu žalobcu v 3. rade zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným
rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobcovia žalobou, podanou uňho 3.7.2015, dožadovali,
čo v nej konštatovali (reprodukoval jej podstatný obsah), čo žalobcovia v 1. a 2. rade, ktorí (tak
ako aj žalobkyňa v 3. rade) na pojednávaní 18.11.2015 a 11.2.2016 na žalobe zotrvali, uviedli, čo
uviedla žalovaná v písomnom vyjadrení z 18.9.2015 a, čo uviedol poverený zamestnanec žalovanej na
pojednávaní11.2.2016.Vymenovaldôkaznéprostriedky,ktorýmivpredmetnejvecivykonaldokazovanie

a zistil nasledovný skutkový stav, konkrétne čo zistil z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva
Policajného zboru (ďalej len OR PZ), odbor kriminálnej polície, Sp. Nová Ves, ČVS:ORP-579/OVK-
SN-2012, z úmrtného listu T. T., W..XX.X.XXXX, z výzvy žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy z
27.10.2014, z vyjadrenia žalovanej k výzve na náhradu nemajetkovej ujmy z 30.10.2014, z oznámenia
žalovanej o likvidácii „poistenej“ udalosti z 12.11.2012 a z oznámenia o ukončení vyšetrovania škodovej
udalosti zo 4.8.2014. Citujúc znenie § 4 a § 15 ods.1 zák.č.381/01 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uviedol: Žalovaná vzniesla

námietku vecnej pasívnej legitimácie v konaní, takže touto sa zaoberal prioritne. V zák.č.381/01 Z. z. nie
je výslovne upravený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode,
nezodpovedá to však smernici čl.3 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych
predpisov, či čl.1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Obe uvedené smernice zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia

povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá podľa svojho odôvodnenia č.1 predstavuje kodifikáciu
oboch uvedených smerníc. Toto zrušenie sa stalo účinným podľa čl.29 smernice 2009/103/ES v spojení
s jej čl.30 27.10.2009 a keďže dopravná nehoda, ktorá je predmetom prejednávanej veci sa stala
28.7.2012, na prejednávanú vec sa použije Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ESzo 16.9.2009. Použitím eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody a škoda na zdraví podľa §
4 ods.1,2,4 a § 15 ods.1 zák.č.381/01 Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu inštitútu povinného
zmluvného poistenia sa z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby

vyvolaný prevádzkou motorového vozidla (ďalej len vozidlo) v rámci náhrady škody odškodňuje aj
nemajetková ujma, ktorá bola v dôsledku nehody spôsobená pozostalým obete dopravnej nehody, za
ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods.2,3 O. z. a ktorú je potrebné v širšom
ponímaní považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a/ zák.č.381/01 Z. z. Táto náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel. Aj z právnej úpravy poistenia občianskoprávnej povinnosti
za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel upravenú v Smerniciach Rady č.72/ 166/EHS, 90/232/EHS
a č.2009/103/ES vyplýva, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s
cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd, aby škody a ujmy v oblasti povinného
poistného krytia neostali neuhradené. Táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť za ujmu na

zdravíspôsobenúvšetkýmcestujúcim,okremvodiča,vyplývajúcuzprevádzkyvozidla,akojetozrejméz
čl.3 ods.1 Smernice 72/166/EHS i čl.1 Smernice 90/232/EHS. Osobám poškodeným v dôsledku havárie
vozidlatýmmábyťzaručenéposkytnutiepoistnéhoplneniaapriameprávopodaťžalobuprotipoistiteľovi
zodpovednej osobe, pričom podľa cit. smerníc sa za poškodeného považuje akákoľvek osoba, ktorá
utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravnej nehody, oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek

škodu alebo ujmu spôsobenú vozidlami. Zo znenia uvedených ust. vyplýva, že je potrebné rozlišovať
ako v prejednávanej veci, tak aj vo všeobecnosti v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, medzi 2 odlišnými právnymi inštitútmi. Na jednej strane stojí
občianskoprávna zodpovednosť za škodu, spôsobenú prevádzkou vozidla. Na druhej strane stojí
pokrytie tejto zodpovednosti povinným poistením. Tieto 2 právne inštitúty sú síce veľmi úzko spojené, ale

zároveň sú upravené v práve Únie odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu. Ako totiž rozhodol Súdny
dvor (ďalej len SD) povinnosť poistného krytia cestujúcich, pokiaľ sa stali obeťami nehody spôsobenej
vozidlami sa odlišuje od rozsahu ich odškodnenia. Zatiaľ čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená
a definovaná právnou úpravou Únie, odškodnenie sa spravuje v zásade vnútroštátnym právom. V tejto
súvislosti SD už uviedol, že cieľom 1., 2. a 3. smernice nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za

škodu v členských štátoch a že podľa súčasného práva Únie členské štáty môžu voľne upraviť režim
zodpovednosti za škodu, uplatniteľný na poistné prípady vyplývajúce z prevádzky vozidiel. Členské štáty
sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva
bola krytá poistením v súlade s ust. uvedených smerníc. Tento eurokonformný výklad pojmu náhrada
škody, škoda na zdraví má oporu aj v Rozsudku SD (druhá komora) z 24.10.2013 vo veci Haasová

C-22/12, kde bolo rozhodnuté, že čl.3 ods.1 Smernice Rady č.72/166/ EHS z 24.4.1972, čl.1 Smernice
Rady č.84/5/EHS z 30.12.1983, zmenenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z
11.5.2005 a čl.1 ods.1 Smernice Rady č. 90/232/EHS z 14.5.1990 sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách,

ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej. Ako už bolo uvedené obe uvedené smernice zrušila smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009, ktorou bolo vydané ich kodifikované znenie. Podľa
bodu 1 cit. smernice o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel a o kontrole
plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti, Smernica Rady č.72/166/ EHS z 24.4.1972, druhá

Smernica Rady č.84/5/EHS z 30.12.1983, tretia Smernica Rady č.90/232/EHS z 14.5.1990 a Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16.5.2000 (štvrtá smernica o poistení vozidiel) boli
opakovane podstatným spôsobom menené a doplnené. V záujme jasnosti a prehľadnosti by sa mali
tieto 4 smernice, ako aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005, ktorou
sa menia a dopĺňajú Smernice Rady č.72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a Smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
vozidiel kodifikovať. Citoval znenie čl.3 posledná veta kapitoly I a čl. 9 bod 1 kapitoly 3 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES. Vzhľadom na kodifikované znenie Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009, je výklad podaný rozhodnutím SD aplikovateľný aj na
tento prípad. Paušálne vylúčenie náhrady nemajetkovej ujmy, o akú ide v prejednávanej veci, nie je

zlučiteľné s výkladom práva Únie podľa uvedeného rozhodnutia. V kontexte tohto stanoviska je toho
názoru, že žalovaná ako poisťovňa, v ktorej bolo poistené vozidlo, ktoré spôsobilo predmetnú dopravnú
nehodu, je vecne pasívnou účastníčkou konania, pretože podľa § 4 a § 15 ods.1/ zák.č.381/01 Z. z. je
povinná plniť v dôsledku vzniknutej poistnej udalosti. Citoval znenie č.15 ods.1,2 a čl.19 ods.2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len SR),§ 11,§ 13,§ 15 O. z.,čl.2 ods.1,čl.8 ods.1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných práv a slobôd publikovaného pod č.209/92 Zb. a čl.17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č.120/76 Zb. V § 11 O. z. je daná úprava

všeobecného osobnostného práva, ktorá má za svoj predmet osobnosť ako celok, ako aj jej jednotlivé
hodnoty tvoriace celistvosť - telesnú integritu (život, zdravie, telo a jeho nedotknuteľnosť) a morálnu
integritu (všetky formy osobnej slobody fyzických osôb, ich česť, dôstojnosť, súkromie, dobrá povesť a
i.). K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť, vzhľadom na odlišnú povahu
jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu, rôznym spôsobom. Predpokladmi

vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy (spočívajúca
v poškodení duševného zdravia žalobcov), - porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon
(spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov) a - príčinná
súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.

Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže
byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej

osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom
všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť
právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v § 13 O. z. Prichádzajú do
úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu.
Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude

závislé v prvom rade „na“ jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu.
Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom
ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ust. O. z. o ochrane
osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu
k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna

ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o
rodičov. V prejednávanej veci bolo preukázané, že protiprávnym konaním bolo zasiahnuté do práva
na život syna žalobcov v 1. a 2.rade a zároveň brata žalobkyne v 3.rade, do práva na súkromie a
rodinný život žalobcov, ktorý nastal momentom jeho smrti 28.7.2012 a ktorého následky v podobe rôznej
formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobcov stále

pretrvávajú. Porušenie právnej povinnosti páchateľa dopravnej nehody bolo konštatované v uznesení
OR PZ, odbor kriminálnej polície, Sp. Nová Ves, ČVS:ORP-579/OVK-SN-2012 z 25.9.2012 napriek
tomu, že tr. stíhanie vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1,2 písm. a/ Tr. zák. bolo podľa § 215
ods.1 písm. d/,ods.4 Tr. zák. s poukazom na § 9 ods.1 písm. d/ Tr. por. zastavené ako neprípustné z
dôvodu úmrtia vodiča na mieste nehody. Konštatovaním porušenia právnej povinnosti je daná príčinná

súvislosť medzi touto nemajetkovou ujmou žalobcov „ujmou“ a protiprávnym konaním. Ochrane života
sa v právnom systéme nielen SR poskytuje maximálna ochrana, ktorej hodnotu nie je možné vyčísliť
žiadnou sumou. Smrť syna a brata žalobcov bola náhla, nečakaná a došlo ňou k nezvratnej deštrukcii
rodinných vzťahov. Zasiahla neb. vo veku, kedy mal celý život pred sebou, mohol realizovať svoje
ambície v rámci osobného i pracovného života. Neb. viedol v kruhu svojej rodiny plnohodnotný život,

venoval sa svojím záľubám, zvieratám, športu. Žil s rodičmi a sestrou v spoločnej domácnosti, denne
sa s nimi stretával, bol oporou pre rodičov, pomáhal v starostlivosti o nevládnu starú matku, snažil sa
rodine pomáhať aj finančne. Blízky vzťah mal i so sestrou, bol jej dôverníkom, navzájom si rozumeli.
Ako je zrejmé z výpovedí žalobcov 1,2 medzi neb. a žalobcami existovali silné citové, sociálne, kultúrne
putá vytvorené v rámci ich rodinného života, spoločne tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre

vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. V dôsledku nečakanej smrti neb. žalobcovia dodnes zažívajú
pocity smútku zo straty blízkeho človeka, pocity nervozity, úzkosti, zúfalstva a šoku. Obaja rodičia nesú
stratu dieťaťa veľmi zle, najmä žalobkyňa v 2. rade ako matka, ktorá syna porodila a vychovala, sa od
jeho smrti vyhýba okoliu, odmieta chodiť do spoločnosti. Ako rodina prestali tráviť všetky sviatky, pretože
tieto zintenzívňujú ich pocity utrpenia zo straty milovaného človeka. U „žalovanej“ v 3. rade, sestry neb.,

zanechala jeho smrť neodstrániteľnú ujmu, ktorá sa prejavila i na jej psychickom stave, kedy u nej
pretrváva strach založiť si vlastnú rodinu, aby sa vyvarovala útrap, aké prežívajú rodičia. So situáciou
sa vyrovnáva svojím vlastným spôsobom, izoláciou od domova a spomienok pôsobením v zahraničí.
Na základe uvedeného konštatuje, že žaloba bola podaná dôvodne, avšak samotné konštatovanieporušeniaosobnostnýchprávako,napr.právanaživot,osobnúslobodu,bezpečnosť,právanasúkromie
a rodinný život nie je pre žalobcov dostatočným zadosťučinením. Preto im priznal právo na náhradu za
utrpenú nemajetkovú ujmu, pričom pre určení jej výšky prihliadol na spôsob, akým došlo k protiprávnemu

zásahu do ich osobnej integrity, ako aj na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy. Bol toho názoru,
že u žalobcov vzniknutá trauma je z ich životov fakticky neodstrániteľná, ničím nereparovateľná, je
ju možné iba zmierniť. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods.1 O. z. nepostačuje
k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma na ich strane, ale ani žiadna
hmotná satisfakcia nemôže odčiniť dopad tejto tragickej udalosti, iba zmierniť jeho nemajetkovú ujmu.

V závere teda konštatuje že nárok žalobcov je odôvodnený. Čo sa týka výšky finančného odškodnenia,
tu u rodičov neb. konštatuje, že výška požadovaného odškodnenia sa mu nejaví ako neprimeraná a
neadekvátna, vzhľadom na ich stratu a preto žalobe žalobcov 1,2 v celom rozsahu vyhovel. Čo sa
týka nároku žalobkyne v 3. rade - sestry neb., pri rozhodovaní vychádzal z toho, že síce § 15 O. z.
umožňuje uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy manželovi a deťom a ak ich niet, jeho rodičom, ako
príbuzným v priamom rade, avšak zák. treba vykladať podľa jeho obsahu a účelu s prihliadnutím na

princípy všeobecnej spravodlivosti. Žalobkyňa v 3. rade ako súrodenec neb. utrpela podobne ako rodičia
neodstrániteľnú ujmu, ktorá sa prejavila i na jej psychickom stave, kedy u nej pretrváva strach založiť si
vlastnú rodinu, aby sa vyvarovala útrap, aké prežívajú rodičia. Situáciu sa snaží vyriešiť doslova útekom
z domova kde s bratom žili, do zahraničia. V závere konštatuje, že i žalobkyňa v 3. rade si svoj nárok
uplatnila zákonne, avšak na rozdiel od rodičov, ktorým mal byť syn v staršom veku oporou a „ktorý“ už

ďalšie „biologické“ deti pravdepodobne mať nebudú, žalobkyňa v 3. rade je mladá, slobodná, má celý
život a perspektívu pred sebou. Napriek prvotnému šoku a pocitom straty a zúfalstva sa „t táto“ postupne
so situáciou vyrovná, založí si vlastnú „rodiny“, ktorej členovia sa stanú jej najbližšími. Vzhľadom na
uvedené teda jej nároku vyhovel, avšak iba čo do sumy 15 000 € a v prevyšujúcej časti jej nárok zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods.3 O. s. p. (jeho znenie citoval), tak, že o trovách konania

rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. Ust. ods.1,2 cit. ust. zák. platia
primerane s tým, že lehota 3 pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
3. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná a, o. i., uviedla: Predmetný rozsudok je však
nesprávny. Svoje odvolanie odôvodňuje tým, že súd z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sú

dôvody odvolania podľa § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p. Má tiež za to, že ďalším dôvodom je
odvolanie podľa § 221 písm. h) O. s. p., pretože súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Preto týmto v súlade s § 201
a n. O. s. p. podávame v plnom rozsahu toto odvolanie: II. V tejto časti odvolania uviedla, čo v
prvostupňovom konaní vo veci náhrady nemajetkovej ujmy tvrdili žalobcovia, a čo teda žiadali, čo súd v

napadnutom rozsudku konštatoval, ako sa v závere odôvodnenia rozsudku vyslovil, čím v napadnutom
rozsudku v podstate odôvodnil toto rozhodnutie, ďalej aký názor vyslovil, resp. aký záver vyvodil v
napadnutom rozsudku z výkladu smerníc Európskeho parlamentu a Rady v konfrontácii s rozhodnutím
ESD vo veci Hassová C-22/12, a čo teda vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Má za to,
že súd svojvoľne novelizoval uvedené ust., a to nedostatočným a nesprávnym posúdením veci. III.

S rozsudkom a dôvodmi, ktoré použil súd v napadnutom rozsudku nemôže súhlasiť a uvádza: 1. K
súdom použitému priamemu účinku smerníc. Má za to, že priamy účinok nesmie založiť povinnosti
jednotlivcom, a to tak fyzickej, ako aj právnickej osobe. Otázkou účinku, ktorý by umožnil dovolávať sa
práva vyplývajúceho z komunitárneho práva (smernice) medzi jednotlivcami navzájom sa zaoberal SD
EÚ v zásadnom rozhodnutí Marshall 152/84 (citovala, čo v ňom judikoval a tiež citovala z neho právnu

vetu,potvrdzujúcu,žeidepritomostabilizovanúrozhodovaciupraxSDEÚ).Jepritomnespochybniteľné,
že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu
nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností súkromných subjektov
(poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného zmluvného poistenia.
Z toho teda vyplýva, že priamy účinok čl.1 ods.1 druhej smernice, resp. čl.3 štvrtý pododsek smernice

2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú smernicu, druhú smernice
a tretiu smernicu, na úpravu povinného zmluvného poistenia, je vylúčený. 2. K súdom použitému
eurokonformnému výkladu. Citovala, čo SD EÚ pritom stanovil v Rozsudku SD ES zo 16.7.2009 vo
veci Mono Car Styling SA, v likvidácii proti Derviš Odemis a i. (C-12/08) bod 61). Okrem toho SD EÚ

dospel pri určovaní hraníc eurokonformného výkladu pri interpretácii smerníc k záveru, že výklad nesmie
znamenať novelizáciu konkrétneho národného predpisu. Citovala, čo ďalej uviedol v rozhodnutí Ardaco
C-168/95. Jedným zo zásadných obmedzení je princíp právnej istoty, ktorý musí byť dodržaný aj v
prípade eurokonformného výkladu. Existujúca slovenská právna úprava definuje rozsah poistného krytiapovinného zmluvného poistenia tak, že doň nezahŕňa nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných
práv pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody. Tento záver potvrdil okrem súdov nižších
stupňov aj Najvyšší súd (ďalej len NS) SR v 2 rozhodnutiach 4Cdo 168/2009 a 4Cdo 139/2011, vydaných

a publikovaných v r.2011 a v r.2012. Vzhľadom na úplne odlišnú koncepciu úpravy práva na náhradu
škody v porovnaní s právom na ochranu osobnosti (do ktorého spadá aj náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobená usmrtením), na ktorú poukázal NS SR v uznesení 4Cdo 168/2009 z 20.4.2011, poukázala na
to, že prípadný eurokonformný výklad pojmu škoda na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a) zák. o PZP v tom
zmysle, že by mal zahŕňať aj náhradu nemajetkovej ujmy blízkych osôb obete dopravnej nehody, by bol v

rozporesoslovenskýmprávom(contralegem),apretobynemalbyťprípustný.Akmalsúdpochybnostio
účelezák.č.381/01Z.z.,moholsaobrátiťnaMinisterstvospravodlivostiSR,ktorémôžepodaťautentický
výklad § 4 ods.2 písm. a) ZPZP, t. j. či náhrada škody na zdraví zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy
pozostalých. Poukázala na PÍSOMNÉ VYJADRENIE z 29.3.2012 predložené v zmysle čl.23 Štatútu
SD EÚ SLOVENSKOU REPUBLIKOU (Ministerstvo spravodlivosti SR) vo veci PREJUDICIÁLNEHO
KONANIA C-22/12 (Haasová), iniciovaného Krajským súdom (ďalej len KS) v Prešove. Citovala, čo

sa konštatuje v bodoch 30. a 31. predloženého písomného vyjadrenia a, čo Kancelária zástupcu SR
pred súdmi EÚ vo svojom vyjadrení z 29.3.2012 uviedla. Vzhľadom na čas dopravnej nehody, ku ktorej
došlo v čase trvania právneho vzťahu z povinného zmluvného poistenia, ktorý vznikol pred zverejnením
rozsudku C-22/12 (Haasová), treba uviesť, že spoliehajúca sa na rozsah z povinného zmluvného
poistenia definovaný v § 4 ods.2 zák.č.381/01 Z. z., na jeho súlad s komunitárnou právnou úpravou (a

teda aj so znením čl.1 ods.1 druhej smernice, resp. v súčasnosti čl.3 štvrtý pododsek novej smernice),
ako aj na existujúcu judikatúru, vychádzala pri kalkulácii cien povinného zmluvného poistenia (teda pri
stanovení poistného v rámci uzatvárania poistných zmlúv) z toho, že v jeho rozsahu nie je zahrnutá
náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody. Má za to, že
eurokonformný výklad zák.č.381/01 Z. z. v zmysle rozsudku C-22/12 (Haasová), smerujúci k zahrnutiu

náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody do povinného
zmluvného poistenia, by odporoval princípom právnej istoty, pričom by zároveň aj retroaktívne zasahoval
do existujúcich vzťahov povinného zmluvného poistenia, čo by odporovalo princípom právneho štátu
garantovaným v čl.1 ods.1 Ústavy SR. Dôsledkom porušenia týchto zásad by pritom bola faktická
novelizácia zák.č.381/01 Z. z., ktorá by poškodzovala poisťovne ako subjekty súkromného práva. Viedla

by totiž k tomu, že poisťovne by museli poškodeným uhrádzať poistné plnenie (náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch) bez toho, aby takéto plnenie bolo pokryté legitímne dojednaným poistným (na základe
platnej právnej úpravy) v poistných zmluvách s poistníkmi. Eurokonformný výklad zák.č.381/01 Z. z. by
bol preto neprípustný aj v prípade, ak by nebol contra legem. SD EÚ v rozsudku C-22/12 (Haasová) (v
súlade so svojimi právomocami a pri rešpektovaní uvedených zásad komunitárneho práva EÚ) nevyložil

(a ani nemohol vyložiť), či v rámci posudzovanej českej (a teda z hľadiska analógie aj slovenskej) právnej
úpravy je alebo nie je v poistnom krytí povinného zmluvného poistenia zahrnutá aj náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. SD EÚ iba uviedol, ako by
úprava tejto otázky mala vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnym právom vyzerať. Rozsudok
C-22/12 (Haasová) teda nič nemení na tom, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah

do osobnostných práv spôsobených stratou blízkej osoby následkom dopravnej nehody v zmysle §
13 O. z. nie je súčasťou poistného krytia povinného zmluvného poistenia v zmysle platnej a účinnej
právnej úpravy (§ 4 ods.2 zák.č.381/01 Z. z). Ak by aj z rozsudku C-22/12 (Haasová) vyplývala potreba
zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia, bolo by z rozsudku zrejmé, že

SR neprebrala relevantné smernice v súlade s ich cieľmi a účelom. Nedostatky pri transpozícii smerníc
však nemôžu pôsobiť v neprospech fyzickej alebo právnickej osoby (a teda ani jej) spoliehajúcej sa
na záväznosť platných a účinných noriem vnútroštátneho právneho poriadku. Nie je ich preto možné
aplikovať priamo. Zároveň nie je možné uplatniť ani eurokonformný výklad, pretože takáto interpretácia
by odporovala vnútroštátnej právnej úprave, princípu právnej istoty, zákazu retroaktivity, pričom by tiež

poškodzovala poisťovne ako subjekty súkromného práva. 3. K precedenčnej záväznosti rozhodnutí NS
v obdobnej veci. Má za to, že dosiaľ vydané 2 rozhodnutia NS SR, ktoré konštatujú pasívnu legitimáciu
poisťovní vo veciach žalôb o ochranu osobnosti s nárokom na nemajetkovú ujmu (4Cdo 168/2009, 4Cdo
139/2011), vydané a publikované v r.2011 a v r.2012, sú aj vzhľadom na uvedené právne dôvody naďalej
právne aktuálne a zákonné. Preto sú aj rozhodujúce pre účastníkov právnych vzťahov v súvislosti

so zachovaním a v súvislosti so spoľahnutím sa na zachovanie elementárnej miery právnej istoty a
predvídateľnosti práva v SR. Citovala z odôvodnenia uznesenia NS SR 4Cdo 168/2009. V rozsudku
NS SR 4Cdo 139/2011 v spore, kde žalovaný priamy škodca v dovolaní namietal nedostatok jeho
pasívnejlegitimácieauvádzal,žepasívnelegitimovanábymalabyťpoisťovňa,NSSRzaujalstanovisko,ktoré citovala. Záverom poukázala na publikované odlišné stanovisko ústavného sudcu Milana Ľalíka
voči výroku, ako aj voči odôvodneniu uznesenia Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR I.ÚS 206/2015, v
ktorom poukázal na precedenčnú záväznosť rozhodnutí NS v obdobnej veci, na záväznosť smerníc

(nemožnosť priameho účinku vo vzťahu k právnickým a fyzickým osobám) EÚ v súvislosti s poukázaním
na vec Marshall, C152/84, na spochybnenie možnosti všeobecného súdu rozšíriť poistné krytie nad
rámec platného vnútroštátneho predpisu eurokonformným výkladom contra legem a p. Dôkazy a listiny,
ktoré súdu v konaní vo veci odovzdala a z ktorých vo svojich stanoviskách vychádzala, resp. ktorých
znenie v konaní a v tomto odvolaní použila: - PÍSOMNÉ VYJADRENIE z 29.3.2012 predložené v

zmysle čl.23 Štatútu SD EÚ SLOVENSKOU REPUBLIKOU (Ministerstvo spravodlivosti SR) vo veci
PREJUDICIÁLNEHO KONANIA C-22/12 (Haasová), iniciovaného KS v Prešove, - Uznesenie ÚS SR
I.ÚS206/2015spolusodlišnýmstanoviskomsudcuM.Ľalíka,- RozsudokSDvoveciMarshall,C152/84,
- Uznesenie NS SR 4Cdo 168/2009, - Rozsudok NS SR 4Cdo 139/2011 a - Analýza účinkov rozhodnutia
SD EÚ vo veci Haasová na aktuálnu súdnu prax, autori: Martin Timcsák a Jana Bajtošová, časopis
Národnej banky SR Biatec, str.14-19. Vzhľadom na uvedené má za to, že nie je pasívne legitimovaným

subjektom v konaní, v ktorom si pozostalí po obetiach dopravnej nehody uplatňujú voči nej nároky na
náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 O. z., keďže tieto nároky nie sú zahrnuté do poistného krytia
povinného zmluvného poistenia. IV. Z uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodnutie napadnuté týmto
odvolaním je nesprávne a preto navrhla ho zmeniť tak, že žaloba sa zamietne, príp. ho zrušiť a vec
vrátiť súdu na ďalšie konanie.

4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
5. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne v 3.rade v prevyšujúcej časti a vo výroku, že
o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku, nebol odvolaním
napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v

odvolacom preskúmavaný.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom
sa iba opakujú skutočnosti uvádzané žalovanou už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd
presvedčivo vyrovnal.
7. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
8. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie

dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.
9. Podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p. odvolací súd rozhodnutie zrušil, len ak súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav.
10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby

v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže

byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na

chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi
porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak

hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.
11. Žalovaná neuvádza v odvolaní žiadne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec

posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne, lebo nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
12. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkovéhostavupodľatýchtoust.vovzťahukpredmetukonaniaprávaapovinnostiaakobolapretovec
rozhodnutá. Použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie
k zistenému skutkovému stavu.
13. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 CSP):
15.NapadnutýrozsudokjevsúladesrozhodovacoupraxouKS,ktorérozhodovalizhľadiskaskutkového
a právneho v analogických sporoch (napr. rozsudok 5Co/182/2013 z 24.9.2014 KS v Nitre, rozsudok

17Co/243/2015 z 22.3.2016 KS v Trenčíne) a Ústavného súdu SR (napr. uznesenia I.ÚS 206/2015-25
z 29.4.2015,III.ÚS 646/2015-30 zo 16.12.2015, I.ÚS 474/2016-17 zo 17.8.2016).
16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým tieto súdy dospeli a
keďžespomínanérozhodnutiasúvšeobecneprístupnénaInternete,nepovažujezapotrebné,aniúčelné
v nich vyslovené právne závery uvádzať, resp. opakovať.

17. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods. 1 CSP).
18. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.