Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5C/103/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211203407
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zdenka Saraková
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2015:8211203407.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudkyňou Mgr. Zdenkou Sarakovou v právnej veci žalobcu 1/ K.R. H.,
R.. X.X.XXXX, D. A. Q. XX, XXX XX D., X/ E. H., R.. XX.X.XXXX, D. A. Q. XX, XXX XX D., X/ K.
H., R.. XX.X.XXXX, D. A. Q. XX, XXX XX D., štátnych občanov Slovenskej republiky, zastúpených
advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, so sídlom Hviezdoslavova 3, 085 01 Bardejov proti žalovaným
v 1. N.. S. S., R.. XX.X.XXXX, D. D., Č. A. Q., B.. W. XXXX/X, štátnej občianky Slovenskej republiky,
zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Sahuľom, so sídlom Hlavná 111, 080 01 Prešov, P.O.BOX 265
a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23
Bratislava, IČO: 00585441, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v prvom a druhom rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v prvom rade 7 000,-- eur, žalobcovi v
druhom rade 7 000,-- eur , žalobkyni v treťom rade 7 000,-- eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

V rozsahu plnenia jedným zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo žalovaných.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

Žalovaní v prvom rade a druhom rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet tunajšieho
súdu súdny poplatok vo výške 696,-- eur do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa žalobou, ktorú podali na tunajšom súde dňa 30.5.2011 domáhali po jej doplnení písomným
podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 20.7.2012, aby súd uložil žalovaným v prvom a druhom
rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť každému zo žalovaných sumu 11.716,47 eur titulom
náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodňovali tým, že pri dopravnej nehode zavinenej žalovanou v
prvom rade, ku ktorej došlo dňa 19.2.2008 došlo k usmrteniu manžela žalobkyne v prvom rade a otca
žalovaných v druhom a v treťom rade, čím okrem spôsobenia škody došlo u žalobcov v prvom až treťom
rade aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov v prvom až treťom rade a to tým, že v dôsledku smrti
blízkej osoby pri dopravnej nehode, došlo k nenávratnej deštrukcii interpersonálnych väzieb tvoriacich
základ a rámec ich súkromného života, a tým k zásahu do ich osobnostných práv a do práva na súkromie
a rodinný život. Pasívnu legitimáciu žalovanej v prvom rade odôvodňovali tým, že v čase dopravnej
nehody viedla motorové vozidlo a voči žalovanému v druhom rade tým, že ide o poistiteľa na základe
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
jeho vecnú legitimáciu vyvodzujú žalobcovia z ustanovení § 15 a § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou motorového vozidla.
Poukazovali na to, že žalobkyňa v prvom rade ako poškodená a zároveň ako zákonná zástupkyňa v

tom čase ešte maloletých žalobcov v druhom a v treťom rade uplatnila v trestnom konaní jednak nárok
na náhradu škody a to náhradu nákladov v súvislosti s pohrebom, ktoré predstavovali sumu 1.955,49
eur (58.911,- Sk) a okrem toho uplatnila v rámci náhrady škody v trestnom konaní ako zadosťučinenie
v peňažnej forme, ako náhradu nemajetkovej ujmy pre seba a pre deti sumu 35.149,41 eur. K vecnej,
pasívnej legitimácii žalovanej v prvom a v druhom rade uvádzali, že z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolanej prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma, spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody,
za ktorú im možno priznať náhradu peňažnou formou, podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorú v širšom ponímaní je treba považovať ako za škodu na zdraví podľa ustanovenia § 4
ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia
§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto podľa žalobcov spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zák. č. 381/2001
Z. z. za analogického použitia ustanovenia § 420 ods. 2 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré
sa v danom prípade uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby,
vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov, avšak pri skúmaní predpokladov tejto
zodpovednosti majú za to, že treba postupovať podľa § 13 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom
konania je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah
do práva na ochranu osobnosti. Výška náhrady nemajetkovej ujmy podľa žalobcov je odôvodnená s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pokiaľ
ide o vecnú legitimáciu žalovaného v druhom rade, žalobcovia poukazovali na to, že právny vzťah medzi
žalobcami a žalovaným v druhom rade je založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to § 15 s
tým, že podľa žalobcu súčasťou ujmy spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov), ale aj nemajetkovej ujmy. Odvolávali sa na smernice rady EU č. 72/166/EHS, smernicu č.
90/232/EHS a č. 2000/26/ES s tým, že členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia,
zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa
nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych
obetí nehôd, aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poisteného krytia cestujúcich motorových
vozidiel nezostali neuhradené.

Žalovaná v prvom rade vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhovala žalobu voči nej v celom
rozsahu zamietnuť, jednak z dôvodu, že okrem nenapraviteľného následku, ktorý je preukázateľný,
opísané skutočnosti, v ktorých žalobcovia v prvom až treťom rade
vidia základ svojich nárokov, okrem svojich všeobecných tvrdení, ničím nepreukázali a zároveň vzniesla
námietku premlčania žalobou uplatnených nárokov voči nej odvolávajúc sa na ustanovenie § 100 ods.
1 Občianskeho zákonníka a § 106 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný v druhom rade vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhoval žalobu taktiež voči nemu
zamietnuť, odvolávajúc sa na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011, sp. zn. 4Cdo/168/2009
s tým, že ustálilo právny záver o nemožnosti uplatňovaného nároku z titulu ochrany osobnosti
(nemajetkovej ujmy) z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla škodcu, resp. vinníka (zákon č. 381/2001 Z. z.). Ďalej poukazoval na premlčateľnosť
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolávajúc sa na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009 podľa ktorého počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej
doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. Pretože v danom prípade k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
došlo 19.2.2008 (deň dopravnej nehody) a premlčacia doba podľa žalovaného začala plynúť dňom
nasledujúcim po neoprávnenom zásahu, t. j. 20.2.2008, táto skončila dňa 20.2.2011. Žaloba tak podľa
žalobcu bola doručená súdu po uplynutí premlčacej doby, keď bola doručená až dňa 30.5.2011, deň
podania žaloby na súde.

Na pojednávaní žalobcovia v prvom až treťom rade navrhovali žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
Zástupca žalobcov k uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému v
druhom rade a jeho námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie poukazoval na ustanovenie § 15
zákona č. 381/2001 z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ktorým bol zavedený všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody

proti poisťovateľovi. Je toho názoru že, v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si
poškodený môže vybrať, či nárok uplatní voči škodcovi alebo voči škodcovi a poisťovni solidárne, čiže
voči obom súčasne. Odvolával sa pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/12/2009,
ďalej poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, na rozhodnutie č. 144/2013, v ktorom
sa má konštatovať, že ujma na zdraví, ktorá musí byť podľa druhej smernice krytá poistením, predstavuje
akúkoľvek ujmu , ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj
psychickú traumu, preto medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s právom Európskej únie, patrí
nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo. Odvoláva sa taktiež, pokiaľ ide o vecnú legitimáciu žalovaného v druhom rade, na konanie,
ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6Co/127/2010, v ktorom sa odvolací súd
obracal s prejudiciálnou otázkou na Európsky súdny dvor práve v súvislosti so zodpovednosťou za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalobcovia, pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, trvali na tom, že nárok nie je premlčaný a
poukazovali na to, že došlo k spočívaniu premlčacej doby, pretože nárok bol uplatnený riadne v trestnom
konaní a žalobcovia boli odkázaní s nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych
veciach.

K námietke premlčania vznesenej žalovaným v druhom rade žalobcovia uvádzali, že nárok bol uplatnený
v adhéznom konaní v rámci trestného konania, čo zároveň považujú za uplatnenie nároku aj voči
žalovanému v druhom rade.

Žalovaná v prvom rade naďalej navrhovala žalobu voči nej zamietnuť poukazujúc na okolnosti dopravnej
nehody a už uhradenú škodu podľa rozsudku v trestnom konaní 50.000,- Sk,. Je toho názoru, že už
bola poskytnutá dostatočná satisfakcia žalobcom zo strany žalovanej v prvom rade. Poukazovala na to,
že ak vychádza z obsahu trestného rozkazu, poškodená bola odkázaná iba so zvyškom jej nároku na
náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych, takže je toho názoru, že nedošlo k prerušeniu
plynutia premlčacej doby a že nárok nebol riadne uplatnený. Odvolávala sa pritom na text obžaloby na
strane 2, piaty odsek, kde sa konštatuje, že vo veci bola vypočutá ako poškodená K. H., manželka S. H.,
ktorá sa k dopravnej nehode nevedela vyjadriť a vyjadrila sa iba k náhrade škody, ktorú môže spresniť,
najneskôr do začatia hlavného pojednávania. Žalovaná v prvom rade sa preto domnieva , že ak trestným
rozkazom bola priznaná suma 50.000,- Sk a so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody boli
poškodení odkázaní na konanie v občianskoprávnych veciach, že týmto zvyškom bola suma 8.911,- Sk
(rozdiel medzi uplatnenou náhradou škody 58.911,- Sk a sumou priznanou 50.000,- Sk). Ďalej žalovaná
tvrdila, že ak v žalobe, pokiaľ ide o uplatňovanie nárokov žalobcami, bol uplatňovaný nárok jednou
sumou, pre všetkých troch, teda ak bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy jednou sumou,
a až následne, podaním zo dňa 16.7.2012 bola táto suma rozdelená medzi troch žalobcov, považuje
to za uplatnenie nároku žalobcami v druhom až treťom rade až písomné podanie zo dňa 16.7.2012.
Odvolávala sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Žiline, podľa ktorých je potrebné,
ak si uplatňujú nároky viaceré osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, treba rozlišovať výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na osobitosť každého jedného vzťahu a na následky, ktoré sa
udiali. Podanie zo dňa 16.7.2012 preto považuje nie za zmenu žaloby, ale za novú žalobu.

Žalovaný v druhom rade sa na pojednávanie nedostavoval, svoju neprítomnosť na pojednávaniach
ospravedlňoval, pojednávania nežiadal odročiť, stále trval na zamietnutí žaloby, jednak z dôvodu
premlčania žalobcami uplatňovaného nároku voči žalovanému v druhom rade a aj z dôvodu nedostatku
vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v druhom rade. Ospravedlnenie neprítomnosti žalovaným v
druhom rade na pojednávaní dňa 19.5.2015, bolo súdu doručené elektronickou poštou, pojednávanie
nežiadal odročiť . Boli tak splnené podmienky ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. pre konanie a rozhodnutie
v neprítomnosti žalovaného v druhom rade.

Súd v tejto právnej veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu tunajšieho súdu sp.
zn. 2T/195/2008, výsluchom žalobcov, výsluchom žalovanej v prvom rade, výsluchom svedka S. N.,
výsluchom ďalších svedkov, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré predložili do spisu
žalobcovia a to lekárskych potvrdení u žalobkyne v prvom rade a zistil tento skutkový stav:

Trestným rozkazom Okresného súdu Bardejov č.k. 2T/195/2008-177 zo dňa 20.11.2008 bola žalovaná v
prvom rade uznaná za vinnú, že dňa 19.2.2008 okolo 17.40 hod. viedla osobné motorové vozidlo značky

F. F., evidenčné číslo D.- XXX O. z D. do časti D. - A. Q., pričom na zľadovatenom povrchu cesty sa
dostala do pravotočivého šmyku a prešla do protismeru, kde ľavou stranou svojho vozidla narazila do
oproti idúceho osobného motorového vozidla zn. F. N., evidenčné číslo D. -XXX O., ktoré riadil S. N.
a na prednom sedadle spolujazdca sedel S. H., pričom pri zrážke utrpel S. N. zranenia - zlomeninu
nosa a tretieho rebra vpravo, z ktorých zranení sa liečil a bol práceneschopný po dobu štyri týždne
a spolujazdec S. H. utrpel drvivé poranenia krku a traumatický šok, ktorým zraneniam podľahol. Bola
uznaná vinnou, že inému z nedbanlivosti spôsobila smrť, čím spáchala prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1 Trestného zákona. Týmto trestným rozkazom bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní
dvoch rokov s podmienečným odkladom na dobu dvoch rokov a bol jej uložený trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá všetkého druhu po dobu dvoch rokov. Zároveň žalovanej v prvom rade bola uložená
povinnosť nahradiť poškodenej K. H. škodu vo výške 50 000.- Sk podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku
a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodená K. H. so zvyškom jej nároku na náhradu škody bola odkázaná
na konanie vo veciach občiansko-právnych.

Žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi ako účastníčka konania poukazovala na to, že človek by to musí
sám prežiť, aby dokázal pochopiť o čom to je, ak má doma zdravého muža, ktorý nebol 15 rokov u lekára
a zrazu behom 10 minút ho niet. Zostala sama s deťmi, manžel pracoval, bol živnostníkom, živiteľom
rodiny. Situáciu zhoršovalo to, že so žalovanou sú z jednej obce, v čase dopravnej nehody bývali v
jednej obci, pri stretnutí so žalovanou sa jej všetko znovu vybavovalo, bola na tom psychicky veľmi zle,
jej zdravotný stav sa zhoršil. V manželovi mala oporu, nebola na všetko sama.

Žalobca v 2. rade uvádzal, že otec bol pre neho najlepší kamarát, bol mu otcom aj kamarátom. Všetko
robili spolu, spolu chodili na ryby, na huby. Veľa sa od neho naučil a ešte veľa by sa bol od neho naučil.
Otec mu dal veľa lásky, ale nestihol mu dať ešte viac z toho všetkého čo mu ako otec mohol dať. Už
je to iné keď sú v rodine len traja ako keď boli štyria. Otec bol článok, ktorý ich dával do kopy, keď
sa on napr. pohádal so sestrou otec ich zmieroval.

Žalobkyňa v treťom rade vo svojej výpovedi uvádzala, že otec sa im deťom venoval, mala v ňom oporu,
verila mu, chýba jej, chýba jej jeho prítomnosť, finančne by ju podporoval. Študuje teraz na vysokej
škole a keďže nechce matku veľmi zaťažovať , sama chodí na brigády a snaží sa sama si nejaké peniaze
zarobiť. Poukazovala na to, že v čase dopravnej nehody chodila do rovnakej triedy ako syn žalovanej,
a to bolo preto pre ňu ešte ťažšie. Ona mala doma už iba mamu a on mal doma aj mamu aj ocina.
Asi týždeň po dopravnej nehode odmietala chodiť do školy, pretože bolo to pre ňu ťažké. Lekársku
pomoc nepotrebovala vyhľadať, ale bolo jej strašne smutno, napr. že už aj preto nemá kto s ňou pozerať
televízor, nemá kto s ňou pošpásovať.

Žalovaná v prvom rade vyjadrila ľútosť nad tým čo sa stalo, ale sa domnieva , že tak ako pre vodiča
motorového vozidla tak aj pre spolujazdca v motorovom vozidle platia určité pravidlá. Poukazovala na to,
že manžel žalobkyne a otec žalobcov tieto pravidlá spolujazdca porušil. Nebol pripútaný bezpečnostným
pásom. Dopravná nehoda a jej dôsledky spôsobili nielen deštrukciu vzťahov v rodine žalobcov ale
aj deštrukciu v jej vzťahoch v rodine aj s okolím. Stiahla sa zo spoločenského života. Smrť manžela
žalobkyne zasiahla aj jej rodinu, vzťahy s okolím. Pri dopravnej nehode sama utrpela zranenia,
zlomeninu krížovej a panvovej kosti. Na to neočakávane otehotnela. Prežívala traumu z toho čo sa stalo,
preto hneď po dopravnej nehode nevyhľadala žalobkyňu, ale až s odstupom 2 alebo troch mesiacov.
Sama má štyri deti, chlapček ktorý sa jej narodil po dopravnej nehode sa narodil s postihnutím.
Chce len, aby si aj žalobkyňa uvedomila, že jej manžel nebol v aute pripútaný bezpečnostnými pásmi
a že cesta bola zľadovatelá. Chcela by preto, aby žalobcovia netrvali na náhrade nemajetkovej ujmy.
Okrem sumy, na ktorú bola zaviazaná v trestnom konaní, iné finančné odškodnenie žalobcom doposiaľ
neposkytla. Aj by bola rada inak pomohla žalobkyni, ale bála sa jej reakcie.

Žalobkyňa v 1. rade na tvrdenia žalovanej v 1. rade reagovala tak, že jej ľúto, že žalovaná reaguje ako
reaguje, pretože ak by nebolo došlo k dopravnej nehode, ona by mala manžela. Je toho názoru, že ak
bola vozovka zľadovatelá mala žalovaná znížiť rýchlosť, prípadne odstaviť motorové vozidlo. Nevedela
sa vyjadriť k námietke žalovanej o tom, že manžel nemal byť v čase dopravnej nehody pripútaný
bezpečnostnými pásmi. Dva týždne po dopravnej nehode boli veľmi ťažké, nebola schopná ani variť,
deti odmietali chodiť do školy.

Žalovaná uviedla, že ak žalobkyňa vyslovila názor, že mala ísť nižšou rýchlosťou, prípadne vozidlo
odstaviť, tak že potom aj vodič oproti idúceho motorového vozidla mohol ísť pomalšie, na dostatočnú
vzdialenosť bolo vidno, že sa dostala do šmyku. Vyslovila domnienku že možno sa so spolujazdcom
zarozprávali.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidla z
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú
prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.
1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť tej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Už Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z
21.6.1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval: „z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8
vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje
od momentu narodenia dieťaťa už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom
a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu
nežijú“. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy
medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.

Podľa ustálenej judikatúry, zavinenie dopravnej nehody, pri ktorej zahynul blízky príbuzný je
neoprávneným / protiprávnym/ zásahom do osobnostných práv chránených ustanovením § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka a to konkrétne do práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj rodinný život,
ktorý zahŕňa najmä právo fyzickej osoby vytvárať, udržovať a rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich rámci
uplatňovať vlastnú osobnosť.

Pretože tak žalovaná v prvom rade ako aj žalovaný v druhom rade vzniesli námietku premlčania žalobou
uplatnených nárokov a pretože prednostne sa posudzuje v konaní vznesená námietka premlčania,
vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k vydaniu rozhodnutia vo veci
samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov, súd sa najprv zaoberal tým, či je námietka premlčania
vznesená žalovanou v prvom rade a žalovaným v druhom rade dôvodná.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v zákone
ustanovenej (§ 101 - 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou premlčania. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje.
Už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/263/2009 zo dňa 17.2.2011 dospel k záveru,
že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady nemateriálnej ujmy je podľa
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa teda premlčuje a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe,
ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, pretože je právom
majetkovej povahy a ako také podlieha premlčaniu. Trojročná premlčacia doba začína plynúť odo dňa
nasledujúceho po dni, kedy k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo.

Právny názor súdu o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako takej
vychádza z ustálenej súdnej praxe a tiež judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá je v
tomto smere jednotná v názore, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby; a vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje, a aj keď ide o
satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jej vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o
osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe (zhodne
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.9.2008, sp. zn. 5Cdo/278/2007, R75/2008,
R58/2014).

Z obsahu trestného spisu sp. zn. 2T/195/2008 Okresného súdu Bardejov vyplýva, že žalobkyňa v prvom
rade, v tom čase zároveň aj ako zákonná zástupkyňa vtedy ešte maloletých žalobcov v druhom a treťom
rade, uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich súkromia a rodinného
života, ku ktorému došlo smrťou jej manžela a otca ich v tom čase maloletých detí. Vyplýva to zo
zápisnice o jej výsluchu ako svedka - poškodeného zo dňa 12.5.2008 (čl. 16 vyšetrovacieho spisu ČVS:
ORP-74/JP-BJ-2008), kedy si okrem nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom manžela vo
výške 58.911,- Sk uplatnila ako nemajetkovú ujmu pre seba a pre deti, celkove sumu 1.000.000,- Sk.
V trestnom konaní, trestným rozkazom tunajšieho súdu, bola žalovaná v prvom rade ako odsúdená
zaviazaná nahradiť žalobkyni v prvom rade škodu vo výške 50.000,- Sk, a so zvyškom nároku na
náhradu škody boli poškodení odkázaní na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Podľa § 287 ods. 1 veta prvá Tr. por., ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil
inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil,
ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na
zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené, či ohrozené jej iné zákonom
chránené práva alebo slobody (§ 46 ods. 1 veta prvá Tr. por.).

Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Trestné právo v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 veta prvá Tr. por. definuje obsah pojmu škoda,
nie v zmysle dnes už postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode, ako zásahu výlučne
do majetkových práv poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo európskym chápaním
na ako protiprávny zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu
môže byť logicky nielen ujma materiálna (majetková, či peňažná), ale aj ujma nemateriálna, teda ujma,
či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére len materiálnej, ale vo sfére aj inej, aj vo sfére osobnostných práv
a iných práv, nie materiálnej povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie,
resp. zásah do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok, teda vníma škodu ako škodu majetkovú,
morálnu a inú, pričom obsahovo odkazuje na porušenie, či ohrozenie iných zákonných práv a slobôd
poškodeného s tým, že pojem morálna a iná škoda vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému

zavineným protiprávnym konaním sankciovaným normami trestného práva treba vnímať ako pojmy,
ktoré sú v priamej súvislosti so
všeobecným pojmom nemajetková ujma v civilnom práve, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú
rôznorodé zákonné práva a slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane.

Podľa § 112 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie.

Ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ
v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne
pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby treba považovať úkon
oprávneného, smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Právo na náhradu
škody sa v občianskoprávnom konaní uplatňuje žalobou (v trestnom konaní ide o uplatnenie nároku
poškodeného v tzv. adhéznom konaní).

Uvedené konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1MCdo/1/2011.

V danom prípade k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v deň dopravnej
nehody, pri ktorej došlo k úmrtiu manžela žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade, ku ktorej
došlo 19.2.2008. Zásah do ich osobnostných práv nastal momentom jeho smrti v podobe rôznej formy
najmä citovej ujmy / šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou /. Žaloba bola
podaná na súde dňa 30.5.2011.

Z obsahu trestného spisu sp. zn. 2T/195/08/ súd zistil, že pri výsluchu žalobkyne v prvom rade K. H. ako
poškodenej dňa 12.5.2008 si táto uplatnila náhradu škody a to celkové náklady, ktoré mala v súvislosti
s pohrebom manžela vo výške 58 911.- Sk s tým, že dokladovala ich bločkami z registračnej pokladne a
faktúrami, čo si uplatňovala, podľa textu zápisnice o jej výsluchu, titulom priamej škody a ako nepriamu
škodu si uplatňovala náhradu nemajetkovej ujmy „na seba a naše dve deti, ktoré sú vo veku 17 a 15
rokov“ celkovo vo výške 1 000 000.- Sk a dopĺňala to vyjadrením, že , že si v rámci trestného konania
uplatňuje nárok na náhradu škody v celkovej výške 1 058 911.- Sk.

Ako už bolo vyššie uvedené, žalobkyňa v prvom rade uplatnila pre seba a v tom čase ešte aj ako zákonná
zástupkyňa pre maloleté deti, žalobcov v 2. a 3. rade, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
u iného príslušného orgánu, v rámci trestného konania riadne a včas. Uviedla dôvod, teda náhrada
nemajetkovej ujmy v súvislosti s usmrtením jej manžela a otca v tom čase maloletých detí pri dopravnej
nehode a uviedla aj výšku 1.000.000,- Sk, a to v súlade s ustanovením § 46 ods. 3 Tr. por., a to dňa
12.5.2008. V trestnom konaní bola žalovaná v 1. rade zaviazaná uhradiť iba škodu vo výške 50.000,- Sk,
čo zodpovedá uplatňovanej škode titulom náhrady vecných nákladov a zo zvyškom nároku na náhradu
škody bola odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Znamená to, že riadnym a včasným uplatnením nároku v trestnom konaní došlo k prerušeniu plynutia
premlčacej doby od uplatnenia nároku v trestnom konaní do právoplatného skončenia trestného konania.

Podľa § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak má dlžník splniť dlh viacerým veriteľom a ak ide o
deliteľné plnenie, môže každý veriteľ požadovať len svoj diel; ak inej dohody niet, je dlžník oprávnený
plniť každému z veriteľov rovnaký diel.

V čase dopravnej nehody, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov v prvom až treťom rade
boli žalobcovia v druhom až treťom rade ešte maloletí a ich zákonnou zástupkyňou bola žalobkyňa v
prvom rade. Ako ich zákonná zástupkyňa bola oprávnená ich zastupovať aj ako poškodených v trestnom
konaní a uplatňovať ich nároky v trestnom konaní. Na základe uvedeného a vychádzajúc z vyjadrenia
žalobkyne v prvom rade v trestnom konaní, že táto uplatnila v trestnom konaní si okrem nároku na
náhradu vecnej škody aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a to celkom vo výške 1 000 000.- Sk
tak za seba, ako aj za maloleté deti a skutočnosť že ide o deliteľné plnenie, je potrebné v súlade s
ustanovením § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka to vykladať tak, že u každého poškodeného bol
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v rovnakej miere, teda v podiele 1/3 z celkovo uplatnenej
sumy pre každého z troch oprávnených. Teda považovať takto uplatnený nárok za nárok uplatnený u

každého z troch poškodených v sume zodpovedajúcej 1/3 z celkovo uplatnenej sumy 1 000 000,-- Sk,
čo zodpovedá u jedného oprávneného sume 11 064,64 eur.

Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2008.

V zmysle vyššie uvedeného je potrebné považovať žalobou uplatňované nároky za uplatnené včas, za
uplatnené dňa 12.5.2008 v trestnom konaní a od toho dňa do právoplatnosti trestného rozkazu došlo k
prerušeniu premlčacej doby a premlčacia doba spočívala. Keďže k dopravnej nehode došlo 19.2.2008,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, premlčacia doba začala plynúť
20.2.2008, prerušila sa dňa 12.5.2008 a spočívala do právoplatnosti trestného rozkazu t.j. do dňa
12.12.2008, nárok bol v občianskoprávnom konaní uplatnený podaním žaloby na súd dňa 30.5.2011,
žaloba teda bola podaná včas, bola podaná v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe a preto neide o
nároky premlčané.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcami voči žalovanej v prvom rade
a ani voči poisťovni nie je premlčaný.

Žalovaná v prvom rade, vychádzajúc aj z vyjadrenia žalovaného v druhom rade zo dňa 30.4.2014,
navrhovala žalobu voči nej zamietnuť s tým, že je toho názoru, že žalovaný v druhom rade uznal
svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto súdnom spore, takže akákoľvek námietka nedostatku pasívnej
legitimácie v minulosti tým bola popretá. K výške uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná
uviedla, že nechce spochybňovať výsledky trestného konania, ale chce poukázať na niektoré momenty,
ktoré môžu mať vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy. Poukazovala na technický stav komunikácie
v čase, keď došlo k nehode. Je toho názoru, že tak z výpovede žalovanej v prvom rade, ako aj v
trestnom konaní samotnom bolo preukázané, že jej zjazdnosť bola minimálna, ak vôbec bola zjazdná.
K autonehode tak prispel podľa žalovanej v prvom rade správca komunikácie na ktorej k dopravnej
nehode došlo, keď neudržiaval bezpečne zjazdnú vozovku po celý deň. Ďalej poukazovala na to, že
spolujazdec, ktorý sa stal obeťou tejto nehody, nebol pripútaný bezpečnostným pásom a teda sám porušil
zákon, čo malo tiež vplyv na tragický následok. Poukazovala aj na to, že podľa znaleckého posudku
spolujazdec bol pod vplyvom alkoholu (1,5 ‰), to tiež mohlo podľa žalovanej v prvom rade ovplyvniť
následky nehody. Samotná
výška náhrady nemajetkovej ujmy sa jej zdá neprimerane vysoká. Rovnako ako žalobcovia je toho
názoru, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v druhom rade a to podľa žalovanej v prvom
rade výlučná pasívna legitimácia žalovaného v druhom rade poukazujúc na rozhodnutie Európskeho
súdneho dvora, na ktoré sa odvolával aj zástupca žalobcov. Je toho názoru, že ani výsluchom svedkov,
triednych učiteľov žalobcov v druhom a v treťom rade v čase dopravnej nehody a ani výpoveďou
samotných poškodených nebolo preukázané, že ich psychická trauma a následné problémy, ktoré
prezentovali, boli také ako ich prezentovali, ale že z ich výpovedí vyplýva určitá dramatizácia skutočného
stavu veci.

Žalobcovia sa domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená ako
pozostalým po nebohom manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalobcov v2. a 3. rade usmrtením
osoby im blízkej, manžela a otca, pri dopravnej nehode dňa 19.2.2008, ktorá bola spôsobená podľa
výsledkov trestného konania žalovanou v 1. rade.

Podľa § 135 ods. 1, veta tretia O.s.p. súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov,
a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise
základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Súd je teda viazaný rozhodnutím o vine, teda o tom že skutok, ktorý je prečinom usmrtenia podľa § 149
ods. 1 Tr. Zákona sa stal a kto ho spáchal vydanom v trestnom konaní, ktorým bola žalovaná v prvom
rade uznaná vinnou zo spáchania skutku, tak ako bol vyššie popísaný.

Súdna prax je už ustálená a jednotná pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy
pozostalým po obeti dopravnej nehody a dospela k záveru, že ide o zásah do osobnostných práv
pozostalých a že iba satisfakcia vo forme odsúdenia v trestnom konaní nie vždy je postačujúca na
zmiernenie následkov v dôsledku úmrtia obete dopravnej nehody.

U žalobcov došlo v dôsledku dopravnej nehody k úmrtiu im najbližšej osoby , manžela a otca a tým
k zásahu do ich súkromného a rodinného života. Následky sú trvalé a neodstrániteľné. Bola narušená
celistvosť rodiny, žalobkyňa prišla o manžela a deti o otca. Následky sú nezvratné, strata jedného
člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny, najviac ale
tých najbližších, ktorí si následky v dôsledku traumy tým spôsobenej, ochudobnenie v citovom živote,
strate zázemia nesú so sebou po celý svoj život. Zvlášť v prípade ak manželka prichádza o manžela ,
deti o otca vo veku , kedy najviac otca potrebujú.

Základ nároky je preto daný. Námietku premlčania súd vyhodnotil u oboch žalovaných ako nedôvodnú,
pretože podľa súdnej praxe uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v trestnom konaní, ak
je riadne uplatnená sa prerušuje plynutie premlčacej doby / zhodne NS SR vo svojom rozhodnutí
1MCdo/1/2011/ a spočíva do skončenia trestného konania, právoplatnosti rozhodnutia v trestnom
konaní. A súdna prax a judikatúra je jednotná aj v tom, že premlčacia doba je všeobecná trojročná a
plynie od okamihu kedy k neoprávnenému zásahu došlo v danom prípade došlo k neoprávnenému
zásahu dňa 19.2.2008, dňa 20.2.2008 začala plynúť premlčacia doba , ktorá spočívala v čase od
12.5.2008
do 12.12.2008- právoplatnosť trestného rozkazu, žaloba bola podaná na súde dňa 30.5.2008, teda ešte
v trojročnej premlčacej dobe.

Základ nároku bol preukázaný tak u žalovanej v 1. rade ako aj u žalovaného v druhom rade. Otázka
zodpovednosti žalovaných za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola už judikovaná aj Súdnym dvorom EÚ
dvoma rozsudkami zo dňa 24.10.2013 a to rozsudkom vo veci Haasová C-22/12 a rozsudkom vo veci
Drozdovs C-277/12. Týmito rozsudkami bola riešená prejudiciálna otázka položená Krajským súdom
v Prešove, ktorá sa týka len náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov pod pojmom ujma na zdraví je potrebné
rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov pod pojmom ujma na zdraví je potrebné
rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z
vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnostnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu. Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody,
ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu
tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva. Keďže zodpovednosť žalovaných vyplýva z ust. §
11 a§13 Občianskeho zákonníka, táto zodpovednosť vznikla na základe dopravnej nehody, potom platí,
že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ma
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode.

Pretože eurokonformnému aj ústavne konformnému výkladu pojmu škoda zodpovedá pre účely
poistného krytia rozširujúci výklad pojmu škoda aj v zmysle najnovšej judikatúry Európskeho súdneho
dvora je potrebné považovať nárok za dôvodne uplatnený aj voči žalovanej v druhom rade, teda
poisťovni. Súd preto dospel k záveru , že aj na strene poisťovne ako žalovanej v druhom rade je splnená
podmienka vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v dôsledku protiprávneho konania žalovanej v prvom rade, došlo
k zásahu do práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobcov v dôsledku straty manžela a
otca , s ktorým tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu, pričom následky tohoto zásahu sú nenapraviteľné.
Satiskaciu vo forme odsúdenia žalovanej za prečin a jej prejavenú ľútosť nemožno vzhľadom na
závažnosť ujmy a jej nezvrátiteľnosť, považovať za dostatočnú satisfakciu. Pri strate blízkej osoby
následkom smrti žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. Súd preto dospel k
záveru, že sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhradou
nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno odčiniť smrť blízkej osoby, následok je nezvratný, hodnotu
ľudského života nie je možné vyčísliť, ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. Okrem
tejto citovej straty žalobcovia utrpeli ďalšiu citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti,
smútku zo smrti milovanej osoby. Smrť prišla nečakane a o to viac ich zasiahla. Účelom náhrady
nemajetkovej ujmy je zmierniť následky, ktoré spôsobila smrť blízkej osoby v rodinnom živote jej
najbližších, prežitú traumu, stratu zázemia, citové strádanie a v neposlednej miere aj ekonomické

zázemie, pomoc vo finančnej oblasti. Náhrada nemajetkovej ujmy má pomôcť žalobcom zmierniť ich
žiaľ, má aj satisfakčnú funkciu a má zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu do ich práva na súkromie
a hlavne na rodinný život a všetko čo stým súvisí. Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom v 1. a
3.rade vznikla, poskytnutá v peniazoch, môže aspoň čiastočne prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu,
čo jej napokon aj jej zmyslom a účelom.

Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, pre určenie výšky sú rozhodujúce iba kritéria, ktoré
sú uvedené v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Dôkazné bremeno je na žalobcoch.

V čase dopravnej nehody žalobkyňa v 1. rade mala 38 rokov, žalobca v druhom rade 17 a pol roka, bol
študentom strednej školy a žalobkyňa v treťom rade necelých 15 rokov, bola ešte žiačkou základnej
školy. Deti v tomto veku si už plne uvedomujú a prežívajú následky ktoré spôsobuje smrť, prežívajú
pocity úzkosti, strachu, obáv z budúcnosti zo straty rodinného aj ekonomického zázemia, ktoré potrebujú
pre úspešné štúdium a svoj úspešný štart do života. Majú už vytvorené silné citové väzby a sú
pripravené o možnosť tieto ďalej rozvíjať a tešiť sa z prítomnosti manžela a rodičov.

Súd pri určovaní výšku náhrady prihliadal jednak na závažnosť ujmy, ale aj na okolnosti, za ktorých
ku škode došlo. Po vyhodnotení týchto kritérií vzhľadom aj na výsledky dokazovania v rámci trestného
konania a skutočnosť že ujma bola spôsobená žalovanou z nedbanlivosti, pri zľadovateľej vozovke
a aj vzhľadom na určitú satisfakciu žalobcom už vo forme odsúdenia žalovanej v trestnom konaní
a okolnosti na strane poškodeného, obete dopravnej nehody S. H. a vychádzajúc aj z existujúcej
súdnej praxe pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v obdobných veciach, za
primeranú výšku náhrady považoval u každého z o žalobcov sumu 7000,-- eur.

Súd nemohol neprihliadať na to, že žalovaná v čase dopravnej nehody nebola pod vplyvom alkoholu,
počasie v čase dopravnej nehody bolo veľmi nepriaznivé, napriek z toho plynúcemu objektívnemu
riziku možných dopravných nehôd sa tak žalovaná, ale aj poškodený S. H., ako spolujazdec, v inom
aute ako žalovaná, rozhodli pre cestu motorovým vozidlom. Podľa výsledkov znaleckého dokazovania
a záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo znalcov
MUDr. A. J. a MUDr. K. J. zo dňa 20.3.2008, vypracovaného v trestnom konaní vyšetrením krvi a moču
poškodeného S. H. bolo zistené v krvi 1,35promile, v moči 0,46 promile etykalkoholu, čo možno hodnotiť
ako ľahký stupeň opilosti. Osoby v takomto stave môžu mať mierne zníženú mieru súdivosti, môžu byť
mnohovravné, majú predĺžený reakčný čas a mierne poruchy koordinácie pohybov čo korešponduje so
záverom znalca z odboru cestnej dopravy č. XX/XXXX X.. S. W. vypracovaného v trestnom konaní
že preniknutie hlavy spolujazdca cez čelné sklo je nezvyklé a nasvedčuje tomu, že spolujazdec nebol
pripútaný bezpečnostným pásom a takisto zrejme nesledoval situáciu pred vozidlom, pretože sa ani
nesnažil zadržať rukami / došlo by k ich poraneniu buď na prístrojom paneli alebo na čelnom skle/.
Poranenie vodiča motorového vozidla( v ktorom bol poškodený spolujazdcom), S. N., naznačuje že
náraz očakával a časť energie nárazu zachytil jeho bezpečnostný pás spolu s udržaním sa rukami na
volante, čo zmiernilo následky jeho poranení.

Súd opakovane pripomína, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, pretože
žiadna suma súdom priznaná nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú
ujmu ani na to aby nahradila život človeka. Jej účelom a zmyslom je zmiernenie následkov vzniknutej
ujmy a určovanie jej výšky je ponechané na úvahu súdu, ktorý má vyhodnotiť závažnosť ujmy aj okolnosti
za ktorých k nej došlo.

Na základe uvedeného súd žalobe žalobcov v 1. a 3 . rade na náhradu nemajetkovej ujmy sčasti vyhovel
a nad sumy priznané súdnym rozhodnutím žalobu zamietol.

Žalovaných zaviazal k subsidiárnemu plneniu tak, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Žalobcovia keď preukázali vecnú pasívnu legitimáciu oboch
žalovaných a poistiteľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké postavenie
ako priamy škodca, a žalobcovia sa môžu domáhať a žiadať plnenie aj samostatne tak od škodcu ako aj
od poisťovateľa, plnenie môžu však dostať iba raz a takúto subsidiaritu súd vyjadril v rozhodnutí tak, že

zaviazal oboch žalovaných na plnenie žalobcom, ale s tým, že v rozsahu plnenia jedným zo žalovaných
zaniká povinnosť druhého zo žalovaných.

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku / § 151 ods. 3 O.s.p. /.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov ak je
poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok
alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca
nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je
alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.

Žalobcovia sú od platenia súdnych poplatkov oslobodení /osobné oslobodenie podľa § 4 ods. 2 písm.
i) citovaného zákona, podľa ktorého je oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo
nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom).

Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona ak vznikne viacerým poplatníkom podľa odseku 1 povinnosť zaplatiť
poplatok spoločne, platia ho spoločne a nerozdielne.

Pretože žalobcovi ako poplatníci boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov a boli v konaní čiastočne
úspešní, súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení zaviazal sčasti neúspešných žalovaných
spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, výšku ktorého súd určil podľa Sadzobníka
súdnych poplatkov zo základu, ktorý sa rovná úspechu žalobcov v konaní.

Pokiaľ ide o dôkaz predložený žalovaným v druhom rade, ako prílohu písomného podania, ktorým
ospravedlňoval svoju neprítomnosť na pojednávaní dňa 19.5.2015 a ktoré bolo súdu doručené dňa
21.5.2015 je potrebné uviesť , že žalovaný v druhom rade bol súdom v konaní poučený a svojich právach
a povinnostiach a to aj o jeho povinnostiach podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Listinný dôkaz, ktorý súdu
doručil ako prílohu jeho podania dňa 24.5.2015, tento dôkaz súdu predložil až po pojednávaní , ktoré sa
konalo dňa 19.5.2015, na ktoré sa žalovaný v druhom rade napriek riadnemu predvolaniu nedostavil a na
ktorom svoju neprítomnosť ospravedlnil elektronickou poštou a pojednávanie nežiadal odročiť. Na tomto
pojednávaní bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie
bolo odročené na deň 8.6.2015 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Listinný
dôkaz, ktorým je rozhodnutie Krajského súdu V Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 1Co/171/2012 zo
dňa 15.5.2013 žalovaný v druhom rade súdu zaslal s písomným ospravedlnením svojej neprítomnosti
na pojednávaní dňa 19.5.2015, ktoré bolo súdu s pripojeným listinným dôkazom doručené až dňa
22.5.2015, teda po tom čo uznesením súdu bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, preto súd už
na tento dôkaz nemohol prihliadať. Naviac k tomuto rozhodnutiu je potrebné uviesť, že žalovaný v
druhom rade predložil len rozhodnutie súdu, ktorým bola žaloba voči nemu na náhradu nemajetkovej
ujmy zamietnutá. Ide o rozhodnutie ešte zo dňa 15.5.2013, ale nepredkladá ani neodkazuje na novšie
rozhodnutia súdov, ktorými súdy vyhoveli žalobám o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri
dopravnej nehode príbuzným obete dopravnej nehody. Ide napr. o rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
vo veci sp. zn. 11 Co/116/2013 zo dňa 21.5.2014 , ktorým krajský súd potvrdil medzitýmny rozsudok
Okresného súdu Piešťany vo veci sp. zn. 12C/23/2011 zo dňa 31.10.2012, ktorým bolo rozhodnuté
vo veci proti žalovanej KOOPERATÍVE poisťovni a.s., že nároky uplatňované žalobou na náhradu
nemajetkovej ujmy a pozostalostnej úrazovej renty sú čo do základu dôvodné; rozsudok Krajského
súdu v Prešove vo veci sp. zn. 17co/145/2014 zo dňa 12.2.2015.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia účastníkom na Okresnom súde Bardejov.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny
a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav vecí, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočností
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia vecí.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
predpisu, zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov (§ 251 O.s.p.).