Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/287/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713219366
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7713219366.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcov 1) I. Š., P.. XX.XX.XXXX, Y.
Ž. XXX/XX, XXX XX Č. P. X., X) I. Š.Á., P.. XX.XX.XXXX, Y. X. N. X) Y. Š., P.. XX.XX.XXXX, Y.
X., všetci žalobcovia právne zastúpení JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom, Nám. Slobody 3,
Michalovce proti Ž. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom
Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č.k. 20C/248/2013-142 z 9. februára
2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozhodol tak, že
I/ Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 30.000 €, do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.
II/ Žalovaná je p o vi n n á zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 30.000 €, do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.
III./ Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 30.000 €, do 30 dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku.
IV./ Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade trovy konania na účet právneho zástupcu
žalobcov v 1. až 3. rade v sume 1.516,79 €, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z toho, že pri dopravnej nehode dňa 27.11.2010, v čase okolo 22.11 hod., D. J. ako vodič
riadil motorové vozidlo zn. Peugeot 206, EČV: D.-XXXBT,čiernej farby, po ceste II/555 v smere od obce
Palín na obec Pavlovce nad Uhom, kde na 14,5 kilometri po prejdení ľavotočivej zákruty na priamom
úseku cesty, v dôsledku prekročenia rýchlosti pre bezpečný prejazd zákruty nezvládol vedenie vozidla

a na zľadovatenej a neposypanej vozovke dostal šmyk a zišiel s ním do priekopy po pravej strane
cesty, kde prednou časťou vozidla zrazil chodkyňu H. Š., nar. 04.09.1977. Po jej zrazení na zem ju
prevracajúce sa auto privalilo podvozkom, pričom ona ostala ležať pod týmto vozidlom. Následkom
tejto dopravnej nehody utrpela H. Š. závažne zranenia, ktorým podľahla dňa 28.11.2010 o 6.00 hod.
v Nemocnici Š. U. v Michalovciach. Motorové vozidlo, ktorým D. J. spôsobil dopravnú nehodu bolo v
čase nehody poistné na základe poistnej zmluvy č. 6552493867 u žalovaného. Za tento svoj skutok bol
D. J. ako vodič uznaný vinným rozsudkom Krajského súdu Košice pod sp.zn.č. 3T/26/2011-164, IČS :

7711010109 . Zároveň súd podľa § 288 ods. 3 odkázal poškodených s nárokom na náhradu škody na
občianske súdne konanie. H. Š. bola manželkou žalobcu v 1.rade a matkou žalobcov v 2. a 3. rade a
následkom usmrtenia manželky žalobcu v 1. rade, došlo u žalobcov v 1. až v 3. rade k vzniku ujmy a
zásahu do ich práva na ochranu osobnosti, a to do práva na súkromný a rodinný (aj manželský) život,a k mimoriadne hlbokej citovej ujme a nenávratnému rozvratu ich súkromného a rodinného života. Z
manželstva sa im narodili dve deti v roku 1996 syn I. - žalobca v 2. rade a v roku 1997 dcéra Y. -
žalobca v 3. rade. Manželstvo bolo veľmi harmonické, bezproblémové a medzi manželmi a deťmi vládol

súlad, mali spoločné záujmy, radi spolu trávili svoj voľný čas. Spoločne sa starali o rodinu a domácnosť
a taktiež mali plány na rozvoj spoločnej domácnosti. Nebohá manželka bola nenahraditeľným členom
rodiny, jej hlavou, hybným telesom rodiny, ktoré všetkých jej členov podporovalo v napĺňaní životných
plánov. Usmerňovaním žalobcu v 1. rade v rôznych oblastiach života, či už osobných alebo pracovných
mu bola po celý spoločný život viac ako nápomocná.

Nezvratné následky tohto činu nie je možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna
forma morálneho zadosťučinenia, by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená
vzniknutá nemajetková ujma na našich osobnosti. To vyplýva aj z okolností prípadu a nepredstaviteľne
nepriaznivého následku konania žalovaného, ktorý je zásadne nereparovateľný. Žalobca v 2. rade -
I. Š. (syn nebohej H. Š.) popísal vo svojej výpovedi svoje vnútorné rozpoloženie, ktoré po smrti jeho
matky. Zdôraznil, že jeho matka mu neuveriteľne chýba. Vyjadril potrebu byť aj naďalej dobrým synom

svojej matky. Jeho mama ho vždy podporovala, či už v príprave do školy ako aj v jeho mimoškolských
aktivitách a v jeho najväčšej záľube, vo futbale. Aj keď sa jej stratu snaží kompenzovať zvýšeným
telesným vypätím, nedokáže zabudnúť na to čo sa stalo a na smrť svojej matky. Má pocit, ako keby táto
bola vždy s ním pri týchto jeho aktivitách a ktorá vždy verila v jeho schopnosti. Pokiaľ ide o ich vzájomný
vzťah, jeho mama sa mu vždy venovala, mala vždy na neho čas. Čas na ich spoločné výlety. Problémy

riešila s pokojom a z nadhľadu. Chápala akú dôležitú rolu v jeho živote hrá futbal. Aj keď po smrti mamy
uplynuli roky má dojem, akoby bola stále s nimi, starala sa o nich.
Súdny dvor v bode 47 rozsudku C-22/12 z 24.10.2013 uviedol, že generálny advokát v bodoch 68 až
73 návrhov a ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, Celina Nguyen/
The Norwegian State (E-8/07, EFTA Court Report, s. 224, body 26 a 27), vzhľadom na odlišnosti medzi

rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice,
ako aj na cieľ, ktorý tri uvedené smernice chránia, treba uviesť, že pod pojem ujma na zdraví patrí
akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu. V bode 56 rozsudku uviedol, v prejednávanej veci by to tak malo byť,

pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani
L. a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. V bode 57 rozsudku uviedol, že tento záver nemôže
spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti
českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je

v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle
slova. „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má

pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej (rozhodnutie II. komory).
Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za
škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami

dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách (odsek 55 rozsudku).
V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože blízki rodinní príslušníci obetí dopravnej nehody majú
v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej
v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca (odsek 56 rozsudku). Vzhľadom k tomu, že aj náš právny
poriadok a to tiež v § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka upravuje právo blízkych rodinných príslušníkov

obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné rešpektovať všeobecne záväzný
záver Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi ako
blízkej osoby obetí usmrtenej pri dopravnej nehode. A na základe toho súd dospel k záveru, že jedaná pasívna vecná legitimácia žalovanej, teda poisťovne. Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade sa v tomto
konaní domáhali proti žalovanej ako poistiteľovi - náhrady nemajetkovej ujmy podľa cit. ust. § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka na tom základe, že protiprávnym konaním D. J. I.N. XX.XX.XXXX ako

vodiča došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného
života žalobcov, a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný
život, ktorý zahŕňa najmä právo fyzickej osoby vytvárať, udržovať a rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich
rámci uplatňovať vlastnú osobnosť.
Citoval súd čl. 15, 19 Ústavy SR, §§ 11, 13 OZ a dôvodil, že matka ako ženský vzor je v živote rodiny a

najmä v živote dieťa nepostrádateľný faktor a plní svoju funkciu pri ďalšom formovaní svojich potomkov.
Z výsluchu účastníkov ako aj svedkov súd zistil, že medzi matkou a deťmi bol veľmi ba až mimoriadny
vzťah. Dcére bola najlepšou priateľkou, dokázala sa s ňou o všetkom porozprávať. a syna aj napriek
iným podporovala a povzbudzovala v jeho najväčšej vášni - futbale. Chválila ho a tým mu dodávala
sebadôveru vo vlastné schopnosti. Jej neprítomnosť im veľmi chýba, negatívne nich vplývala a vplýva,
čo má následky aj pre ich ďalší život. Dokázala im vytvoriť bezpečné rodinné prostredie plné nehy a

lásky. Títo pociťovali obrovskú vnútornú prázdnotu. Matka bola tmelom, ktorý držal rodinu pokope a jej
smrť ich zasiahla všetkých. Deťom sa zhoršil prospech v škole, odmietali ľudí, uzavreli sa do seba. Otec
v čase nehody bol nezamestnaný, nemohol riešiť vnútornú traumu, ale musel nájsť riešenie, rýchlo nájsť
prácu, či adekvátnu alebo nie, ale musel, aby rodina mala príjem, z ktorého by mohla žiť. Všetci žalobcovi
pociťujú určitú traumu z odchodu ich matky, manželky, každý sa s tým nejako vyrovnáva, avšak určité

veci nemožno vrátiť a napraviť (napr. emotívne správanie syna v deň odchodu matky do práce), čo tiež
negatívne vplýva na ich opätovné zapojenie sa do bežného života. Celkovú situáciu v rodine zhoršil aj
ten fakt, že smrť matky bola neočakávaná a nepredvídateľná udalosť.
Súd sa stotožnil s názorom žalobcov a preto sa aj s ohľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostného práva v zmysle ktorých sa žalobcovia

domáhajú náhrady imateriálnej ujmy v peniazoch, a to vo výške 30.000 € každý, ktorá korešponduje
so závažnosťou vzniknutej ujmy ako aj s okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako tento
zásah vplýva na ich súkromný a rodinný život a preto navrhovanú výšku nemajetkovej ujmy považuje za
primeranú. Súd zdôraznil, že v danom prípade toto finančné zadosťučinenie spĺňa aj určitú materiálnu
funkciu spočívajúcu v zabezpečení chodu rodiny žalobcov ako aj v ďalšom nasmerovaní a uplatnení

detí nebohej H. Š., nakoľko úmrtím matky (vtedy jedinej živiteľa rodiny) sa materiálne zabezpečenie
žalobcov výrazným spôsobom zmenilo a to k horšiemu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v zmysle ktorého
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, tieto predstavujú u žalobcov v 1.

až 3. rade v sume 1.516,79 € pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré boli vypočítané
v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. , spolu u nich predstavujú výšku 1.263,99 + DPH 20%, celkovo sumu
1.516,79 € s DPH (§§ 10, 13, 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

V podanom odvolaní žalovaná žiadala zmeniť rozsudok tak, že sa žaloba voči žalovanému v celom

rozsahu zamietne a žalobca znáša trovy konania ako aj odvolacieho, alternatívne z opatrnosti pri
potvrdení prvostupňového rozsudku, navrhli podľa § 238 ods. 3 O.s.p. proti rozhodnutiu pripustiť podanie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Pri nemajetkovej ujme namietali, že výška nemá obdobu v rozhodovacej praxi všeobecných súdov v
rámci SR ani ČR, ani analogicky podľa zák. č. 215/2006 Z.z., adekvátnosť výšky náhrady v peniazoch

nemôže byť posudzovaná v kontexte ekonomickej sily poisťovateľa a náhrada nemajetkovej ujmy v
peňažnej podobe pri preukázaní zásahu do ochrany osobnosti predstavuje až v poradí poslednú formu
odškodnenia so zreteľom na ekonomickú silu a možnosti priameho vinníka a nie poisťovateľa. O. i.
odvolateľka poukázala aj na rozsudok KS v Banskej Bystrici 13Co/39/2012 v spojení s rozsudkom NS
SR sp. zn. 4Cdo/168/2009, lebo poistné krytie poskytované zo strany žalovaného ako poisťovateľa

na základe poistnej zmluvy, predmetom ktorej je povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorovým vozidlom by sa mali vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti.
Smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom č. 72/166/EHS z 24.4.1982 ako
aj čl. 1 ods. 2 Smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 v zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 uvádzajú, že každý členský štát požaduje, aby boli sumy,

prektorébudepoisteniepovinnévprinajmenšomvprípadeujmynazdravívýškaminimálnehopoistného
krytia 1.000.000 € na poškodeného alebo 500.000 € na nehodu bez ohľadu na počet poškodených v
prípade škody na majetku 1.000 € na nehodu bez ohľadu na počet poškodených (pozri aj rozsudok
Farrell C-356/05 o povinnosti poistného krytia cestujúcich). Odvolateľka sa zaoberá aj eurokonformnýmvýkladom práva Európskej únie a poukazuje na to, že priama aplikácia smerníc EÚ prichádza do úvahy
len v sporoch, kde je odporcom členský štát, aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie
povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe. Naša vnútroštátna úprava vychádza z § 442 až § 449

OZ, do ktorého spadajú aj nemajetkové ujmy poškodeného podľa zák. č. 437/2004 Z.z., na ktorý vo
svojom ustanovení tiež odkazuje. (V novele zák. č. 434/2008 Z.z. k zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona o zdravotnom poistení č.
273/1994 Z.z.). Keďže doteraz aj NS SR (porovnaj rozhodnutie 4Cdo/168/2009) zaujal stanovisko pri
zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, ktoré sú osobitné a nemožno

spojiť alebo subsumovať pri náhrade škody podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP aj nároky ochrany
osobnosti, rozsudok je nesprávny a preto žiadajú zmeniť právne posúdenie rozsudku. (prípadne nároky
z titulu ochrany osobnosti vedú k výkladu contra legem, ktorú možnosť uplatnenia vylučuje aj samotné
komunitárne právo). Pritom je evidentné, že posudzovaný prípad ESD v konaní C-22/2012, vec U. L.
E. X/ Z. E., X/ Y. L. na KS v Prešove, že o prípad dopravnej nehody, ktorý sa stal na území ČR, bola
nehoda spôsobená motorovým vozidlom p. L. a zavinil túto p. E., pri dopravnej nehode na území ČR

došlo 7.8.2008 k úmrtiu p. L., manžela p. L. a pri Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody
uzavretého v Haagu 4.5.1971 (SR ho uverejnila vo vyhláške č. 130/1976 Zb.), ratifikovaný bol SR aj
ČR ako i ďalšími krajinami „Rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k
nehode“.
Návrhy na dokazovanie odvolateľka neuviedla a podľa žalovanej prvostupňový súd vo svojom rozsudku

žiadnym spôsobom nezdôvodnil na základe akej právnej skutočnosti dospel k záveru o aplikácii smerníc
EÚ, rozsudku ESD č. C-22/2002 ako aj zákona PZP, a to v prospech žalobcov.

V odvolacom konaní sa vyjadrili žalobcovia podaním z 9.11.2015, navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne
správny a priznať trovy odvolacieho konania, spolu 162,10 € + DPH. Poukázali na rozsudok KS v

Prešove 6Co/127/2010 z 28.10.2013, ktorý pripojili k vyjadreniu so zdôraznením, že zmyslom a cieľom
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia
náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je
veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenia a prenášať ho na plecia osôb, ktoré
práve za účelom nepredvídateľnej situácie sa nechali, resp. museli povinne zmluvne poistiť a ktoré ani

nedokáže ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. Preto nevidia žiaden dôvod, prečo
by žalovaná nemala byť pasívne legitimovaná, ak uzavrela zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu
s poistníkom. Súd správne posúdil, že žalovaná je pasívne legitimovaná vo veci.

Odvolacísúdpostupompodľa§214ods.2O.s.p.,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2

O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa a zistil, že rozsudok je vecne správny, jeho dôvody sú
zákonné a presvedčivé, pričom odvolanie žalovanej je neopodstatnené.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. nebol preukázaný, lebo súd riadne zistil skutkový
stav, konanie pred prvostupňovým súdom ako aj odvolacím súdom predstavuje jeden celok a napokon
skutkové zistenie súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonaným dôkazom, súd aj vyhodnotil dôkazy

v súlade s § 132 O.s.p., nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazu v napadnutom rozsudku.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti a
dôkazy, ktoré predložili účastníci konania a z týchto skutočnosti neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá
z vykonaných dôkazov vyplynula.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav.
Súd použil správny právny predpis a správne ho aj vyložil, na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.
Rozsudok spĺňa kritéria podľa § 153 ods.1 a § 157 O.s.p., nedošlo k žiadnej vade v konaní, ktorá

bola vytýkaná odvolateľom a odvolací súd hodnotí odvolanie aj z týchto odvolacích dôvodov ako
neopodstatnené.
Zust.§153ods.1O.s.p.vyplýva,žesúdrozhodnenazákladeskutkovéhostavuzistenéhozvykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým
a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto
konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní
nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápanátak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To
znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť
označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O.s.p.) a

povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej
pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej súčasťou nášho civilného procesu
a je vyjadrená v ust. § 153 ods. 1 O.s.p.
Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov
odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,

účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako
aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho
priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo
súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti
a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z

uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu
konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň
aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou
účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva. Podľa judikatúry Súdneho
dvora neodporuje žiadna právna úprava členského štátu Únie, najmä nie § 4 zák. č. 381/2001 Z.z. o

povinnom zmluvnou poistení so zreteľom na pokrytie nemajetkovej ujmy vo forme peňažnej, spôsobenej
pozostalým po obetiach dopravnej nehody.
Odvolacísúdkvýstižnýmdôvodomuvedenýmvrozsudkuprvéhostupňadoplňuje,žezhľadiskariešenej
veci, v tomto spore bolo dôležité určiť či medzinárodné právo súkromné zakladá použitie Slovenského
právneho poriadku a či Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody, ktorý bol podpísaný 4.

mája 1981 v Haagu, ktorý ratifikovala aj Slovenská republika, sa aplikuje na rozhodné právo, ktorým
sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. So zreteľom na právo Únie (nariadenie
Európskeho parlamentu a rady ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve na mimozmluvné
záväzky (II) sa v čl. 28 stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných
dohovorovprizmluvnýchzáväzkochvovzťahuzmluvnýchstrán,akjedenaleboviaceročlenskýchštátov

v čase prijatia tohto nariadenia sú zmluvnými stranami, avšak má toto nariadenie medzi členskými
štátmi prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi dvoma alebo viacerými z nich. Smernica rady
72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia tejto
zodpovednosti o. i. stanovila, že každý členský štát prijme v súlade s čl. 4 všetky primerané opatrenia,

aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich
na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia
na základe týchto opatrení (pozri aj tretiu smernicu Rady 90/232/EHS z roku 1990 ako aj smernicu
84/5/EHS. Napokon zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
vyplýva, že táto vyplynula z kodifikácie oboch uvedených smerníc a toto zrušenie predchádzajúcich

smernícsastaloúčinnýmvzmyslečl.29smernice2009/103/ESvspojenísjejčl.30až27.októbra2009.
Dopravná nehoda, ktorá je predmetom škody v riešenej veci sa stala 27.11.2010 a preto je treba
vychádzať z novej smernice.
Tak ako správne súd prvého stupňa aplikoval aj rozsudok súdneho dvora vo veci C-356/05 Farrell, body
32 a 33 v riešenej veci, za škodu v členských štátoch podľa súčasného práva únie členské štáty môžu

voľne upraviť režim zodpovednosti za škodu uplatniteľný na poistné prípady vyplývajúci z prevádzky
motorových vozidiel a sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich
vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami uvedených smerníc, rozsudok je
korektný, spravodlivý a vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora (pozri rozsudok SD vo veci
C-537/03 Candolin, body 27 a 28), lebo vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd

vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať uvedené ustanoveniami o ich potrebný
účinok (cieľ zabezpečenia, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam
nehody spôsobenej vozidlom odškodnenie za ujmu, ktorú trpeli). Práve teda aj s poukazom na §§ 11,
13 OZ umožňovala žalobcom právna úprava požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá náhrada
nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, pritom právna úprava,

ktorá by tomuto stanovisku odporovala (resp. právnemu pravidlu) bráni naplneniu cieľa uvedených
smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Únijné právo vzťahy ohľadne náhrady
škody nereguluje a prvostupňový súd vychádzajúc z ustálenej judikatúry ESD správne rozhodol, lebo
náhradu ujmy možno priznať aj podľa názoru odvolacieho súdu najmenej v rozsahu 1.000.000 € (podľavnútroštátneho práva o zodpovednosti za škodu pri úmrtí blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej
nehode, kde je maximalizácia výšky škoda, ktorá je nižšia ako sumy stanovené a limitované v čl. 1 ods.
2 druhej smernice 84/5 (pozri aj rozsudok NS SR 2Cdo/151/2009 o povinnosti poisťovne pri náhrade

škody).
Záleží na konkrétnej nehode, okolnostiach uplatnenia náhrady a v danej veci odvolací súd vychádzal zo
skutkových zistení súdu a neaplikoval § 213 ods. 1, 3 O.s.p.
Vzhľadom na ust. § 238 O.s.p. odvolací súd pre prípad výkladu právnych predpisov nevidí dôvod, aby
podľa § 238 ods. 3 O.s.p. proti rozhodnutiu pripustil možnosť podania dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku, keďže takýto návrh žalovaná vôbec neodôvodnila a podala ho len alternatívne
z opatrnosti (pre odvolacie konanie nie je potrebné pripustiť dovolanie vzhľadom na presvedčivý záver
súdu prvého stupňa o povinnosti žalovanej vo veci samej).
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny
a podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p. a v odvolacom konaní nikomu trovy konania nepriznal (ani úspešným
žalobcom), lebo aj bez vyjadrenia podaného v odvolacom konaní by musel odvolací súd rozhodnúť,

a neúčelne vynaložené trovy konania podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. sa javia ich trovy ako neúčelné za
úsporné až strohé vyjadrenie žalobcov (§§ 1, 2).

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.