Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/176/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115200837
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4115200837.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: R. R., bytom R., G. Y.
XXXX/X, zastúpená: Dávid Štefanka, advokát so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17, proti žalovaným: 1/ J.
Y., bytom O. XXX, zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3 a
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Viena Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00
585 441, zastúpená: JUDr. Felix Neupauer, advokátom so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo
dňa 9. decembra 2015 č. k. 17C/22/2015-203 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra

zo dňa 23. marca 2016 č. k. 17C/22/2015-253 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v l. a 2. rade zaplatiť žalobkyni z
titulu nemajetkovej ujmy 20.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Opravným uznesením opravil
výrokovúčasťrozsudkutak,žežalovanívl.a2.radesúpovinníspoločneanerozdielnezaplatiťžalobkyni
z titulu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 20.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej sumy ako náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do jej osobnostných práv z dôvodu, že žalovaný v l. rade dňa 04. 01.
2013 okolo 21.20 hod. v Obci Y. na rovnom úseku cesty 1/62 v smere od R. viedol osobné motorové
vozidlo zn. Y. D. s U.: X. XXX D. rýchlosťou najmenej 91,5 km/hod. V tom čase sa na vozovku z
miesta označenom vodorovným dopravným značením ako zastávka autobusu vošiel vodič neb. H. F.
s osobným motorovým vozidlom zn. K. H. U.: D. XXX L. a chcel sa otočiť smerom na R., zastal pri
stredovej čiare, znovu sa pohol, na čo žalovaný v 1. rade reagoval tak, že prešiel do protismerného

jazdného pruhu a začal na svojom aute brzdiť a došlo k narazeniu vozidla jeho prednou časťou do
bočnej ľavej strany osobného motorového vozidla zn. K. H.. Pri tejto zrážke H. F. (syn žalobkyne) utrpel
združené poranenia tela s poranením hlavy a trupu, ktorým dňa 05. 01. 2013 podľahol. Vzhľadom
na to, že žalovaný v 1. rade zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej prišiel o život syn žalobkyne, ako
vodič motorového vozidla nesie zodpovednosť za škodu podľa §420 ods. 1 OZ. Čo sa týka námietok
pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, rozsudok
zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12, vo veci S/WS, kde podľa záveru Súdneho dvora článok 3 ods.

1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z
30. 12. 1983 a článok prvý ods. tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 sa majú vykladať v
tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnejnehode, ak jej na náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.
z. je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny

predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z
extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na
zdravípatríakákoľvekujma,ajnemajetková,spôsobenáblízkymosobámobetíusmrtenýchpridopravnej
nehode. Skonštatoval, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej
nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným

poistením motorového vozidla. Účastníkom tohto poistného vzťahu je nepochybne žalovaný v 2. rade
a z toho vyplýva aj dôvodnosť jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní. Na základe takto vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že návrh žalobkyne bol podaný dôvodne, nakoľko žalobkyňa so svojim
synom viedla spoločnú domácnosť, pomáhal je finančne, po smrti jej manžela jej bol veľkou oporou a
protiprávnym konaním žalovaného v l. rade došlo k zásahu do jej súkromia, do jej osobnostných práv,
nakoľkonavždystratilamožnosťviesťsúkromnýarodinnýživotzosvojimsynom.Privýškenemajetkovej

ujmy u žalobkyne v zmysle § 13 ods. 2 OZ prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo a dospel k záveru, že výška finančného odškodnenia vo výške
20.000 eur je primeraná. Správaním sa žalovaného v l. rade došlo k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii
rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov a náhrada takejto imateriálnej ujmy v peniazoch nie je
náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom je nepochybné, že

žiadna ujma priznaná súdom nie je dostatočná a vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila
život človeka. Čo sa týkalo námietky žalovaného v 2. rade, že by mal súd prihliadnuť na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, keď v súdom spise bolo uvedené, že nebohý v čase smrti bol pod
vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti uviedol, že zo znaleckého posudku vykonaného v rámci šetrenia
trestného konania bolo konštatované, že technickou príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bola

nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Y. D., pričom nesprávna techniky jazdy tohto vodiča spočívala
v prekročení maximálnej povolenej rýchlosti na danom úseku vozovky, a preto na návrh žalovaného v 2.
rade ohľadne posúdenia uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol. V závere uviedol, že nebolo
možné opomenúť skutočnosť, že neoprávneným zásahom došlo nielen k strate života, ale aj k zásahu
do rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov a k ničím nenahraditeľnému zásahu do väzieb, ktoré

majú rodičia so svojimi deťmi a naopak. O trovách konania rozhodol tak, že o trovách rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 OSP.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v 2. rade a domáhal
sa jeho zmeny tak, že návrh žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 2. rade

bude v celom rozsahu zamietnutý. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že odvolanie podáva v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ OSP. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že rozhodnutie
neobsahuje konkrétne dôvody, ktorý súd k prípadnej aplikácii viedli a ani úvahy, akými sa pritom riadil.
Konajúcisúd tedajasneazrozumiteľnenevysvetlilsvojmyšlienkovýpostup,nazákladektoréhodospelk
záveru, že žalovaný v 2. rade je nositeľnom hmotnoprávnej povinností v konaní o náhradu nemajetkovej

ujmy. Stále zastáva názor, že Kooperatíva poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group nie je v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy pasívne legitimovaná. Poukázal, že podľa názoru žalovaného v 2. rade, ani
z jednej zo smerníc EÚ nemožno vyvodiť, že by sa poistné krytie poskytované zo strany žalovaného v
2. rade ako poisťovateľa, na základe uzatvorenej poistnej zmluvy, predmetom ktorej je povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla malo vzťahovať aj na

nároky z ochrany osobnosti. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia tak krajských súdov
ako aj Najvyššieho súdu SR. Priama aplikácia smerníc EÚ prichádza do úvahy len v sporoch, kde je
žalovaným členský štát. Smernice EÚ by z uvedených dôvodov bolo v rozsahu uplatnenom žalobcami
voči žalovanému v 2. rade len ak by Zákon o povinnom zmluvnom poistení vo svojich ustanoveniach
takýto rozsah poistného krytia stanovil. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej

interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice,
nemôže však smernice EÚ vykladať v rozpore s vnútroštátnym právom. Existujúca vnútroštátna právna
úprava neumožňuje subsumovať pod § 4 ods. 2 písm. a/ Zákona o PZP aj nároky v zmysle ust. § 13
OZ, keďže zákonodarca rozsah poistného krytia v § 4 resp. v 5 svojho Zákona o PZP nerozšíril o nároky
uplatniteľné pozostalými postupom podľa § 13 OZ. Žalovaný v 2. rade preto opätovne zdôrazňuje, že

prípadné uplatnenie eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 Zákona o PZP v smere, že pod náhradu
škody podľa § 4 ods. 2 Zákona o PZP je možné subsumovať aj prípadné nároky z titulu ochrany
osobnosti vedie k výkladu contra legem, ktorú možnosť uplatnenia vylučuje aj samotné komunitárne
právo. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v tom, že Kooperatíva poisťovňa a.s., ViennaInsurance Group je v konaní, pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne legitimovaná. Povinnosť
poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do týchto práv iného
dopustil. Jedná sa preto výlučne o osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu.

Občiansky zákonník nemá ani ustanovenie, ktoré by umožňovalo prípadný prechod tejto povinnosti na
ďalšiu osobu ako osobu z tohto hmotnoprávneho vzťahu povinnú. Z uvedených úvah vyplýva, že v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11 a
nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných
práv spôsobil. Čo sa týka osobného oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov uviedol, že súd sa

vôbec nezaoberal argumentom žalovaného v 2. rade týkajúceho sa osobného oslobodenia od súdnych
poplatkov v prejednávanom prípade. V danom prípade je toho názoru, že povinnosť uhradiť súdny
poplatok za podaný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy je prostriedkom pre zamedzenie „ulietavania“
uplatnených nárokov do niekoľko miliónových výšok. Je tiež toho názoru, že v predmetnom konaní súd
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Týmto konaním súdu bola v konaní
porušená „zásada rovnosti zbraní“ vyplývajúca spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho

konania. Úlohou konajúceho súdu bolo objektívne posúdiť okolnosti prípadu a zabezpečiť rovnaké
možnosti na uplatnenie práv účastníkov konania. K otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
uviedol toľko, že v prípade smrti príbuzného v dôsledku spáchania trestného činu s poukazom na ust.
§ 13 ods. 1 OZ je jediným možným nástrojom odstránenia tohto zákona primerané zadosťučinenie,
ktorého je prejavom v tomto konkrétnom prípade bolo postihnutie vinníka nehody odsúdením v trestnom

konaní. Poisťovňa ako subjekt, ktorý do práv žalobkyne nezasiahol, nie je schopný žalobkyni poskytnúť
morálne zadosťučinenie, to znamená, nie je schopná sa ospravedlniť za konanie svojho klienta, nakoľko
tento zásah nespôsobila, ani ho nijakým spôsobom nevedela ovplyvniť, a preto nemôže byť pasívne
legitimovaná v danom spore. Naviac, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako súd
zohľadnil skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nespôsobil dopravnú nehodu úmyselne, nakoľko priznal

žalobkyni sumu korešpondujúcu so žalobným návrhom, t. j. 20.000 eur. Je toho názoru, že v danom
prípade je nevyhnutné, aby konajúci súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na všetky
skutočnosti, a to aj na skutočnosť, že nebohý bol v čase dopravnej nehody pod vplyvnom alkoholu v krvi,
čo nie je možné pri posudzovaní všetkých okolností prípadu ignorovať. V závere uviedol, že vzhľadom
na skutočnosť, že v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významného

žiadal, aby súd v prípade, že potvrdí rozhodnutie okresného súdu, vo svojom rozsudku pripustil možnosť
podania dovolania.

3. V doplnení svojho odvolania podaného prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 16. 08. 2016
uviedol, že na svoju podporu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 03. 2016 sp.

zn. 3Cdo/301/2012 v obdobnej záležitosti. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR podal výklad ust. § 4
zák. č. 381/2001 Z. z., z ktorého vyplýva, že v predmetnej zmluve poistenie kryje nároky explicitne
uvedené v citovanom ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. Posudzoval
otázku pasívnej legitimácie žalovanej poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých

po obetiach dopravnej nehody so záverom, že pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 381/2001 Z. z. nie je daná. Nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4
ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. ani po rozhodnutí ESD rozsudkom C-22/12 vo veci F. P. proti K. J.
a L. P.. Dovolací súd dospel k záveru, že priamy účinok (článok 1 ods. 1 druhej smernice, resp. článok 3
štvrtý pododsek) Smernice č. 2009/103/EHS o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú
smernicu, druhú smernicu a tretiu smernicu, je vylúčený.

4. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Vo vyjadrení uviedla, že rozsudok Okresného súdu Nitra je riadne odôvodnený po právnej a

aj vecne stránke správny. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/60/2015,
podľa ktorého usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych
osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách, vrátane nemajetkovej
ujmy s priamym nárokom proti poisťovni. Spornou právnou otázkou zostáva medzi súdmi Slovenskej
republiky otázka, či si Slovenská republika svoju povinnosť transformovať Európsku smernicu splnila.

Ak je pravdou, že poisťovňa nemá zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom si
Slovenská republika svoju transpozičnú povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým
súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Z
hľadiska gramatického výkladu je potrebné považovať za dôležité, že ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č.381/2001 Z. z. upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách. Pod škodou na zdraví treba zaradiť
všetky jej zložky tak v rovine majetkovej ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví
napr. nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne

kryté. Niet dôvod na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla
najmä na pozostalé blízke osoby.

5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to,
že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem a
teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového
poriadku s výnimkami tohto pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. V preskúmavanom prípade nebolo sporné, že dňa 04. 01. 2013 bola spôsobená dopravná nehoda
žalovaným v l. rade, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu syna žalobkyne dňa 05. 01. 2013. Za to bol
žalovanému v l. rade uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, pričom výkon trestu odňatia

slobody bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 4 roky. Žalovaný v l. rade mal uzatvorenú poistnú
zmluvu a to poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na základe
poistnej zmluvy uzatvorenej dňa 04. 10. 2007. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k
záveru, že zodpovednosť žalovaného v l. rade je daná v súlade s ust. § 420 ods. 1 OZ a žalovaného v
2. rade v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa

priznávaajpodľaustanoveníoochraneosobnostiupravenýchv§11anasl.OZ.Predmetomodvolacieho
konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska pasívnej legitimácie žalovaného
v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S takýmto právnym posúdením
sa odvolací súd plne stotožňuje a ako na vecne správne ďalej poukazuje.

8. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poznamenáva, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie
poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitím zák. č.
381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení najmä na ust. § 4 ods. 2 zákona, ktorý upravuje vecný
rozsah poistného krytia v našom právnom prostredí a pojem škoda je podľa názoru odvolacieho súdu

potrebné vykladať eurokonformne. Rozhodujúcim je v danej veci rozsudok ESD C-22/12 vo veci P.
a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúcej sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103.
K námietke nepriameho účinku smerníc odvolací súd udáva, že táto charakteristika smerníc nič nemení
na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých okolností.

Aj v prípade, že nedochádza k priame aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa
na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade
s právom ES. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone
svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú
náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať

smernici jej potrebný účinok (rozsudok ESD z 09. 06. 2011 vo veci C-409/2009). Z vyššie označeného
rozsudku ESD vo veci P. taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že
tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby, pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom rozsudku totiž ESD nehovorí

o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu
nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu.
Za rozhodujúce je konštatovanie, že zodpovednosť poisteného vzniká na základe dopravnej nehody
a máva občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ust. § 4 ods. 2zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným

subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení, vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobkyni.

9. Aj keď otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13
a nasl. Občianskeho zákonníka za zásah do osobnostných práv pozostalých spôsobený usmrtením

blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z. už bola v rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu SR riešená (rozsudok 3Cdo/301/2012 z 31. 03. 2016) v zmysle ktorého
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa nevzťahuje na nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods.
2 OZ. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od rozhodovacej praxe, pričom vychádzal z

uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 17. 08. 2016 sp. zn I. ÚS 474/2016, kde v obdobnej veci bola
sťažnosť poisťovne odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zaujal
názor, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166 /EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady

84/5/EHS z 30. 12. 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom

zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode ako aj náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vi veci samej. Poukázal na ďalšie svoje rozhodnutie pod sp. zn. III.ÚS/646/2012,
na základe ktorého aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení

Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných
nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ústavný súd k danému záveru dospel s
prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do

osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla ako aj aplikujúc extenzívny pojmu
náhrada škody. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade je pasívne
legitimovaný v danej veci.

10. Žalovaný v 2. rade sa nestotožnil ani s výškou priznanej finančnej náhrady, keď považoval túto

sumu za neprimeranú. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pri stanovení výšky náhrady je
namieste prihliadnuť ku kritériám, ktoré sú na strane poškodeného a osôb jemu blízkych a to a/ intenzita
ich vzťahu, b/ vek zomrelého a pozostalých, c/ prípadná existenčná závislosť na zomrelom, d/ prípadné
poskytnutie inej satisfakcie ako aj na strane škodcu, a/ postoj škodcu, b/ dopad udalostí do jeho duševnej
sféry, c/ majetkové pomery škodcu a za d/ miera jeho zavinenia. Odvolací súd sa stotožňuje s priznanou

výškou náhrady nemajetkovej ujmy, keď zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa
so svojim synom viedla spoločnú domácnosť, bola odkázaná na jeho finančnú pomoc, jej trauma je o
to väčšia, že krátko smrti manžela, prišla aj o svojho syna a jej trauma zo smrti syna je v jej živote
prakticky neodstrániteľná. Podľa záveru odvolacieho súdu v dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej
nehode došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je žalobkyňa

aj do budúcna ochudobnená o rodinný život. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného v
2. rade, že je potrebné vychádzať i z tej skutočnosti, že taktiež zomrelý bol pod vplyvom alkoholu, keď
vychádza jednoznačne zo znaleckého posudku, vykonaného v rámci šetrenia trestného konania, kde
bolokonštatované,žetechnickoupríčinouvznikupredmetnejdopravnejnehodybolanesprávnatechnika
jazdy vodiča - žalovaného v 1. rade, a preto na tieto jeho námietky neprihliadal. Z vyššie uvedených

dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.11. O náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, pretože súd prvej inštancie si vymienil, že o
trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 OSP, preto pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej
inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 395 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).