Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/326/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201676
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201676.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobkyne : POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej : Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k.
4C/88/2013 - 27 zo dňa 21.11.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) poskytuje okrem iného aj úvery vrátane
úverov spotrebiteľom. Úver poskytla aj T. Z..

2. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

3. Žalobkyňa za obdobných okolností ako v bode 2. podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným

znakom odmietavého prístupu exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania
žalobkyne ako nemravné a založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, najmä na nečestnej rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014,
3CoE 10/2014, 7CoE 105/2014, 8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014) alebo notárskej zápisnice spísanej
na základe neplatnej plnej moci.

4. Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a
nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal
napriek výzvam s prieťahmi a vo veci vedenej na Okresnom súde Poprad nedodržal 15-dňovú lehotu
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

5. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a za nespravodlivé riešenie veci.

6. Súd prvej inštancie žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe.7. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal
s prieťahmi, nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na
zákonného sudcu a nestranný súd. Poukázala na znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej

univerzity v Bratislave č. 1/2014 k rozsahu vzniknutej škody. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 385 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len „C.s.p.“) a dospel k

záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

9. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a
vec správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a v súvislosti
s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

10. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nedodržaním lehoty na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a s tvrdenými prieťahmi.

11. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.

1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra

Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

12. Podľa odvolacieho súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže
mať kapacity na to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu.

Z obsahu exekučných spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto
nápad pripravený, čo sa prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na
vykonanie exekúcie, je jeho podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného
faksimile, nie originálne. Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť
poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom,

ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru
súdu však uvedené zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou
vecou nemá dôvod sa zaujímať o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v
prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových
návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých

podmienkach je súd jeho podania schopný vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí
nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť
okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd
promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla
rozumne(legitímne)očakávaťvybaveniesvojichžiadostív15dňovejlehote.Zatýchtookolnostínemohla

žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“.
Za ujmu nemožno považovať ani samo „vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky“,
„vnútorné zásahy do spoločnosti“ (zrejme pocity „frustrácie členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u jej majiteľov“), keďže v tomto prípade ide o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné
následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v

prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi
vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie
žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§ 441 Občianskeho zákonníka).

13. To všetko vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj náhradou v peniazoch.

14. I napriek tomu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať
za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahyv konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V
takýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

15. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

16. Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový
súd uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

17. K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako stotožňuje aj s podrobným odôvodnením rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp. zn. 10C 175/2014. ,,Ku skutkovým záverom ohľadom
zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na správu informačného
systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť v tomto smere súd
nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom prípade nevyplýva,

že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v ktorom malo podľa
tvrdenia žalobkyne dôjsť k prieťahom (vec OS Poprad sp. zn. 10Er 21/2010, pozn. odvolacieho súdu).
Pri hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah:

18. Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo

znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo
nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené
náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožnonijakozistiť,čibyktýmtozvýšenýmnákladom

nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle
žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote.

19. Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v
podobe zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec

nie je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne

úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s

týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru

o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz

príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe
toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.20. Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu. Súd
prvej inštancie nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby formulárových
podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody rozhodoval súd, ktorý

bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 387 C.s.p.).

22. V odvolacom konaní bola žalovaná úspešná v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.sp.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).