Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/146/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210206780
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1210206780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika
- Okresný úrad Bratislava, Staromestská 6, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 51C/54/2010-114 zo dňa 26.10.2011 v spojení
s opravným uznesením č.k. 51C/54/2010-134 zo dňa 26.1.2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o určenie vlastníckeho práva k
novovytvorenému pozemku registra „C“ v k.ú. J.Ž., parc. č. XXXX/XXX - zastavené plochy a nádvoria o
výmere 159 m2 odčleneným Geometrickým plánom č. 2102/11, úradne overeným dňa 16.5.2011. Určil,
že vlastníkom pozemku registra „C“ v k.ú. J., parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere
185m2,zapísanéhonaLVč.XXXXapozemkovregistra„C“vk.ú.J.,parc.č.XXXX/X-zastavanéplochy
anádvoriaovýmere1.997m2,parc.č.XXXX/XXX-zastavanéplochyanádvoriaovýmere64m2aparc.
č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 6 m2, ktoré boli vytvorené Geometrickým plánom

č. 2102/11, úradne overeným dňa 16.5.2011 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), je navrhovateľ.
Odporcovi (Slovenská republika - Obvodný úrad Bratislava) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
náhradu trov konania 99,50 eura. Opravným uznesením č.k. 51C/54/2010-134, zo dňa 26.1.2012, súd
prvého stupňa opravil označenie odporcu v záhlaví napadnutého rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že pozemky registra „C“, parc. č.:
XXXX/XX o výmere 185 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č.: XXXX/X o výmere 2.226 m2 -

zastavané plochy a nádvoria, pôvodne pozemky určeného operátu parc. č. XXX/X T. XXX/X, zapísané
v PKV č. XXX od roku 1948 podľa Konfiškačného výmeru: K-VII/452-1948 zo dňa 18.2.1948, prešli
do vlastníctva štátu. Navrhovateľ dňa 10.3.2008 požiadal správu katastra o zápis vlastníckeho práva
k týmto pozemkom (žiadosť č. Z-296/08). Vlastnícke právo podložil výpisom z PK vložky č. XXX, k.ú.
X., konfiškačným rozhodnutím č. A.-V.-XXXX zo dňa 18.2.1948 a geometrickým plánom č. 217/2007.
Zápis v PK vložke svedčal v prospech P. O., ktorému boli dotknuté nehnuteľnosti skonfiškované
vyššie uvedeným rozhodnutím. Správa katastra však listom zo dňa 25.11.2008 odmietla vykonať zápis

v prospech navrhovateľa s odôvodnením, že nepredložil verejnú listinu, či inú listinu spôsobilú na
zapísanie vlastníckeho práva záznamom podľa § 35 ods. 2 písm. c) zákona o katastri nehnuteľnosti
v nadväznosti na § 14 zákona o majetku obcí. O zápis záznamom do katastra nehnuteľností požiadal
Správu katastra aj Obvodný úrad Bratislava, a to podľa Deklarácie sp. zn.: H.-/. zo dňa 8.11.2007,vydanej Obvodným úradom Bratislava podľa ustanovení zákona o správe majetku štátu. Správa katastra
ale v záznamovom konaní č. I. -XXXXX/XX zapísala vlastnícke právo inému subjektu - Slovenskej
republike, v správe Obvodného úradu v Bratislave. Navrhovateľ dňa 28.1.2009 opätovne požiadal

príslušnú správu katastra o vykonanie zápisu vlastníckeho práva (podanie sp. zn.: Z-739/09), pričom
správny katastrálny orgán jeho žiadosti opätovne nevyhovel.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb., §
5 ods. 1 prvá veta zák. č. 278/1993 Z.z. v znení účinnom od 1.1.1994, § 16 zák. č. 278/1993 Z.z. a §

65 ods. 1 a 3 Hospodárskeho zákonníka.

V prvom rade sa zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení
a dospel k záveru, že tento je daný. Mal za to, že určovacia žaloba je v tomto prípade jediným
prostriedkom, na základe ktorého sa odstráni vzniknutý stav právnej neistoty navrhovateľa, keďže
príslušná správa katastra napriek opakovanému návrhu navrhovateľa odmietla zapísať jeho vlastnícke

právo a naopak, vykonala záznam v prospech odporcu. Právne postavenie navrhovateľa vo vzťahu k
sporným pozemkom je preto neisté a neexistuje iný spôsob odstránenia tejto neistoty. Následne súd
prvého stupňa pristúpil k vecnému posúdeniu dôvodnosti podaného návrhu. Vychádzal z toho, že medzi
účastníkmi nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti prešli na základe konfiškačného výmeru do
vlastníctva štátu ako ani to, že boli v správe národného výboru. Poukázal na § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991

Zb., v zmysle ktorého do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, ku ktorým ku
dňu24.11.1990patriloprávohospodárenianárodnýmvýborom,naúzemíktorýchsanachádzajú.Správa
nehnuteľného majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky bez konkrétneho správcu bola upravená
až § 5 zák. č. 278/1993 Z.z. s účinnosťou od 1.1.1994, podľa ktorého majetok štátu, ktorý nemá
žiadneho správcu, spravuje obvodný úrad v územnej pôsobnosti ktorého sa nehnuteľnosť nachádza. Na

základe uvedeného súd prvého stupňa mal za to, že nevyhnutným predpokladom prechodu vlastníctva
pozemkov zo štátu na obec podľa zák. č. 138/1991 Zb. je existencia práva hospodárenia patriaca
príslušnému národnému výboru k rozhodnému obdobiu, t.j. ku dňu účinnosti zák. č. 369/1990 Zb., ktorá
nastala dňa 24.11.1990. V prípade predmetných nehnuteľností bolo podľa názoru súdu prvého stupňa
nepochybné, že vo vzťahu k nim existovala dočasná správa národným výborom. Ak totiž nebolo možné

preukázať, že právo hospodárenia k 24.11.1990 vykonávala štátna organizácia, ktorej predmetom
činnosti bola poľnohospodárska výroba, ako je tomu v prípade predmetných nehnuteľností, platí, že
pozemky dočasne spravoval okresný národný výbor, a to podľa § 59 Hospodárskeho zákonníka. Keďže
zákon č. 138/1991 Zb. v § 2 ods. 1 nerozlišoval, či išlo o trvalú alebo dočasnú správu majetku a používal
pojem právo hospodárenia, súd prvého stupňa vzal do úvahy tiež úmysel zákonodarcu a dôvody prijatia

právnej úpravy. Uviedol, že predpokladom prechodu poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva obcí
(za predpokladu splnenia prvej zákonnej podmienky, že išlo o inú než hnuteľnú vec patriacu orgánu
miestnej štátnej správy) bola výlučne existencia práva hospodárenia, ktoré patrilo národnému výboru
k rozhodnému obdobiu, teda ku dňu 24.11.1990. Podľa súdu prvého stupňa pritom s poukazom na
judikatúru Najvyššieho súdu SR nie je rozhodujúce, či išlo o dočasnú alebo trvalú správu nehnuteľností

(rozsudok NS SR, sp. zn. 8Sžo 68/08). Aj v prípade, ak by išlo len o dočasnú správu, ako tvrdí odporca,
prešli sporné nehnuteľnosti do vlastníctva navrhovateľa. O tom, že zákon nerozlišoval medzi pojmom
„správa“ a „právo hospodárenia“ a že tieto pojmy zahŕňali tie isté oprávnenia a povinnosti, podľa súdu
prvého stupňa svedčí aj skutočnosť, že pojem právo hospodárenia bol v právnych predpisoch prijatých
po nadobudnutí účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. nahradený pojmom správa majetku (viď § 16 zák.

č. 278/1993 Z.z.). Vychádzajúc z uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že k predmetným
nehnuteľnostiam mal k 24.11.1990 právo hospodárenia, ako ho má na mysli § 2 zák. č. 138/1991
Zb., národný výbor Bratislava II, na území ktorého sa nachádzali. V zmysle tohto ustanovenia preto
predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva navrhovateľa a súd prvého stupňa jeho návrhu vyhovel.

V časti, v ktorej navrhovateľ vzal návrh späť z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody s odporcom, súd
prvého stupňa konanie podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p. zastavil.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov
konania v sume 99,50 eura predstavujúcej náhradu za zaplatený súdny poplatok za návrh.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca a napadol ním výrok, ktorým súd prvého stupňa určil vlastnícke
právo navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam ako aj výrok o náhrade trov konania. Žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a určil, že vlastníkom predmetnýchnehnuteľností je odporca, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a
rozhodnutie.

Odporca v odvolaní argumentoval tým, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, nakoľko nepreukázal, že by bez určenia vlastníckeho práva bolo jeho
právne postavenie ohrozené alebo by sa stalo neistým. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa s
preukázanímnaliehavéhoprávnehozáujmuvysporiadalvšeobecne,popisne,bezzohľadneniaokolností
prejednávanej veci a v plnom rozsahu si osvojil všeobecne koncipovanú formuláciu navrhovateľa.

Uviedol, že požiadal o zápis správy predmetného nehnuteľného majetku štátu návrhom na zápis
práv vyplývajúcich z Deklarácie sp. zn.: H.-/. zo dňa 8.11.2007. Navrhovateľ o zápis vlastníctva
pozemku požiadal dňa 10.3.2008 na základe výpisu z pozemkovej knihy č. 250, geometrického plánu
č. 217/2007 úradne overeného dňa 13.2.2008 a konfiškačného výmeru K-VII/452-1948 z 18.2.1948,
podanie evidované pod sp. zn. Z-2996/08. V súvislosti s týmto návrhom bol navrhovateľ správou katastra
dňa 10.10.2008 vyzvaný na doplnenie písomného protokolu o prechode vlastníctva vecí, postúpení

majetkových práv a záväzkov. Navrhovateľ však nepožiadal o spísanie protokolu orgán miestnej štátnej
správy a protokol nepredložil, následkom čoho bolo listom doručeným navrhovateľovi dňa 18.12.2008
konanie zastavené. Správa katastra následne nevyhovela ani druhej žiadosti navrhovateľa o zápis
vlastníckeho práva k predmetným pozemkom zo dňa 28.1.2009. Navrhovateľ bol pritom informovaný
o prebiehajúcom konaní odporcu na správe katastra, od roku 2007 však neurobil žiadne úkony na

odstránenie údajne protiprávneho stavu. Odporca poznamenal, že navrhovateľ podal návrh na zápis
vlastníckeho práva na príslušnú správu katastra takmer po 20 rokoch od nadobudnutia účinnosti
zák. č. 138/1991 Zb., pričom počas tejto doby neprejavoval záujem o predmetné nehnuteľnosti,
či ich majetkovoprávne usporiadanie. Navrhovateľ do dnešného dňa nemá usporiadané vlastníctvo
definované zákonom č. 138/1991 Zb., pričom k jeho zápisu na listy vlastníctva dochádza len postupne.

Odporca považoval za nesprávne tvrdenie navrhovateľa o neexistencii subjektu aktívne legitimovaného
na spísanie protokolu podľa § 14 zák. č. 138/1991 Zb. V čase účinnosti cit. zákona totiž boli miestnymi
orgánmi štátnej správy v podmienkach hlavného mesta podľa zák. č. 472/1990 Zb. Obvodné úrady
Bratislava I-V, a to od 1.1.1990 do 24.7.1996, kedy práva a povinnosti z majetkovoprávnych a iných
vzťahov podľa zák. č. 222/1996 Z.z. prešli na Okresné úrady Bratislava I-V; účinnosťou zák. č. 515/2003

Z.z. na Krajský úrad v Bratislave a účinnosťou zák. č. 254/2007 Z.z. od 1.1.2007 na Obvodný úrad
Bratislava. Miestne príslušný štátny orgán by však podľa odporcu spísal protokol len o majetku, o ktorom
by bolo nepochybne listinnými dôkazmi preukázané, že podľa § 1 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. prešiel
do vlastníctva obce, čo sa nevzťahuje na predmetné nehnuteľnosti ako nepridelené konfiškáty. Keďže
vzhľadom na uvedené navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, súd

prvého stupňa nemal vec ani meritórne prejednávať a rozhodnúť.

Odporca ďalej poukázal na to, že podľa § 1 vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. pôdohospodársky majetok, ktorý
štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo
podľa predpisov o pozemkových reformách, ktorý sa dovtedy podľa týchto predpisov nepridelil a nie je

v správe organizácií štátneho sektora, spravujú okresné národné výbory, v obvode ktorých je uvedený
majetok. Zotrval na svojich tvrdeniach, že predmetné nehnuteľnosti ku dňu účinnosti zák. č. 369/1990
Zb. (t.j. k 24.11.1990), netvorili majetkovú podstatu, ku ktorej by mal národný výbor právo hospodárenia
ani právo hospodárenia štátnej organizácie, a teda neprešli podľa § 2 zák. č. 138/1991 Zb. do majetku
navrhovateľa. Zostali vo vlastníctve Slovenskej republiky. Podľa § 2 zák. č. 138/1991 Zb. do vlastníctva

obce prešli z majetku štátu len veci, ku ktorým ku dňu 24.11.1990 patrilo právo hospodárenia národným
výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

Pri pozemkoch, ktoré obce nevlastnili k 31.12.1949, ale do ich vlastníctva prešli 1.5.1991 z vlastníctva
Slovenskej republiky, pretože k nim mali k 24.11.1990 právo hospodárenia národné výbory, treba

skúmať, či k nim mali k uvedenému dátumu právo hospodárenia národné výbory, pričom nepostačovala
dočasná správa podľa vyhl. č. 61/1986 Zb. Podľa vykonávacích predpisov k vyhláške č. 158/1959 Ú.v.
správu neprideleného majetku vykonávali na okresných národných výboroch odbory pôdohospodárstva,
riadiace sa vládnym nariadením č. 81/1958 Zb. a vyhláškou MF č. 205/1958 Ú.v. s tým, že správa
neprideleného majetku mala len prechodný charakter, kým majetok nebude odovzdaný do užívania

iným organizáciám socialistického sektora k plneniu ich úloh. Dotknutý majetok bol evidovaný len
v operatívno-technickej evidencii, avšak majetok prevedený do správy inej organizácie musel byť v
organizácii začlenený do účtovnej evidencie. Ministerstvo pôdohospodárstva SR a Úrad geodézie,
kartografie a katastra SR vypracovali Metodický návod na spracovanie registra obnovenej evidenciepozemkov. Podľa jeho prílohy č. 7 správu národného majetku národným výborom zverovali a odnímali
bez náhrady príslušné ústredné úrady po dohode s príslušnými ministerstvami, prípadne dohliadací
národnývýborpodľaichsplnomocnenia.Skonfiškovanýmajetok,znárodnenýmajetokamajetokzískaný

na účely pozemkových reforiem národné výbory nespravovali, mohol im byť zverený len do dočasnej
správy.

Odporca bol toho názoru, že neboli splnené podmienky na prechod vlastníctva na obec zo zákona
podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb., nakoľko podľa tohto ust. do vlastníctva obce prešli z majetku

štátu len veci, ku ktorým ku dňu 24.11.1990 patrilo právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú. Podľa vyhl. č. 158/1959 Ú.v. majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisu č.
104/1945 Sb. n. SNR (o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Z., F. ako aj
zradcov a nepriateľov Slovenského národa) a ktorý nebol pridelený, bol v dočasnej správe príslušných
národnýchvýborov.Stotožnilsasnázoromsúduprvéhostupňa,ževprípadepredmetnýchnehnuteľností
existovala dočasná správa národným výborom. Nesúhlasil však s tým, že zák. č. 138/1991 Zb. v § 2

ods. 1 nerozlišuje, či išlo o trvalú alebo dočasnú správu majetku a používa pojem právo hospodárenia
a v tejto súvislosti s výkladom pojmu hospodárenie podaným súdom prvého stupňa, ktorý ho dával na
roveň s dočasnou správou (opieral sa pritom aj o Hospodársky zákonník a o skutočnosť, že pojem
práva hospodárenia bol postupne v právnych predpisoch prijatých po účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.
nahradený pojmom správa majetku, ako to vyplýva z § 16 zák. č. 278/1993 Z.z.) Odporca k tomuto

názoru súdu prvého stupňa podotkol, že Hospodársky zákonník (zák. č. 109/1964 Zb.) bol zrušený
účinnosťou Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb., t.j. od 1.1.1991 a zák. č. 278/1993 Z.z. nadobudol
účinnosť dňom 1.1.1994. Uviedol, že pojem právo hospodárenia bol v skutočnosti zavedený zákonom
č. 98/1988 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Hospodársky zákonník, a nie po účinnosti zák. č. 138/1991
Zb., pričom nahradil pojem správa národného majetku. Zmena pojmoslovia však nemala žiaden vplyv

na zjednotenie obsahovej stránky pojmov hospodárenia a dočasná správa národného majetku. Tieto
dva právne inštitúty po obsahovej ako aj formálnej stránke naďalej upravovali rôzne zákony, ktoré mali
odlišný predmet a rozsah úpravy. Dočasnú správu národného majetku upravovala vyhl. č. 86/1977
Zb. (o dočasnej správe národného majetku), nakoľko v tom čase existovalo množstvo neprideleného
pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, ktorý nemal konkrétneho

správcu a bolo potrebné tieto právne vzťahy upraviť, aby sa mohlo s týmto majetkom nakladať. Uvedená
vyhláška bola zrušená vyhl. č. 61/1986 Zb. (o dočasnej správe národného majetku), ktorá bola účinná v
čase prijatia zák. č. 369/1990 Zb. a až do 1.1.1994. Nevyhnutnosti rozdielneho posudzovania dočasnej
správy národného majetku a trvalej správy, neskôr práva hospodárenia s národným majetkom má
nasvedčovať aj skutočnosť, že súčasne s vyhláškami o dočasnej správe národného majetku č. 86/1977

Zb. a č. 61/1986 Zb., upravujúcimi správu národného majetku nadobudnutého štátom podľa osobitných
predpisov, boli v platnosti a účinnosti vyhlášky č. 156/1975 Zb. (o správe národného majetku) a č.
119/1988 Zb. (o hospodárení s národným majetkom), ktorých pôsobnosti sa navzájom vylučovali.
Odporca poukázal tiež na komentár k zák. č. 138/1991 Zb. publikovaný v roku 1991 v čase účinnosti
zákona a vychádzajúci z dôvodovej správy k zákonu, ktorý vyvracal tvrdenie súdu prvého stupňa o

nerozlišovaní medzi trvalou a dočasnou správou. Naopak, zdôrazňoval, že majetok bol v dočasnej
správe bývalých okresných národných výborov s právom hospodárenia, resp. pred rokom 1988 správou
národného majetku, pričom veci v dočasnej správe neprešli ex lege do vlastníctva obce. V prípade
dočasnej správy nehnuteľností národnými výbormi nebolo možné prechod vlastníctva na obec riešiť
zákonom č. 138/1991 Zb., nakoľko neboli splnené zákonné podmienky. Predmetné nehnuteľnosti tak

mali byť v dočasnej správe do účinnosti zák. č. 278/1993 Z.z. (do 1.1.1994), ktorým bola zrušená vyhl.
č. 61/1986 Zb. a podľa § 5 ktorého takýto majetok prešiel do správy Obvodného úradu Bratislava.

Na podporu svojich tvrdení odporca opakovanie zdôraznil, že vychádza z právneho názoru Najvyššieho
súdu SR vo veciach sp. zn. X C. XX/XX zo dňa 25.9.2002 a sp. zn. F. C. XX/XX zo dňa 29.4.2003,

v ktorých rozhodoval o nadobudnutí vlastníctva k nepridelenému pôdohospodárskemu majetku podľa
§ 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. a zo stanoviska Ministerstva pôdohospodárstva SR, sp. zn. XXX/
XXXX-XXX zo dňa 25.1.2010. Nestotožnil sa s neskoršie publikovaným komentárom k zák. č. 138/1991
Zb. z roku 2010 v časti týkajúcej sa § 2, ktorý sa opieral o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
XSžo/XX/XX a podľa ktorého nie je rozhodujúce, že išlo iba o dočasnú správu nehnuteľností. Žiadal

zohľadniť aj Metodický návod na spracovanie registra obnovenej evidencie pozemkov Ministerstva
pôdohospodárstva SR, vykonávacie pokyny k vyhl. č. 158/1959 Ú.v., ustanovenia vyhl. č. 86/1977
Zb. o dočasnej správe národného majetku nahradenej vyhl. č. 61/1986 Zb. a všetky právne predpisyupravujúce správu národného majetku, resp. od roku 1988 právo hospodárenia s národným majetkom
národných výborov.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie
na pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., zopakoval dokazovanie oznámením obsahu

založených listín (§ 213 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti nie je vecne
správny.

Predmetom konania v danej veci po pripustení zmeny petitu na pojednávaní dňa 26.10.2011 je určenie
vlastníckeho práva navrhovateľa k nehnuteľnostiam (pôvodne zapísaným v p. k. vložke č. XXX, k. ú.
Prievoz)-pozemkuregistra„C“vk.ú.Ružinov,parc.č.XXXX/XX-zastavanéplochyanádvoriaovýmere

185 m2, zapísaného na LV č. XXXX a pozemkov registra „C“ v k.ú. Ružinov, parc. č. XXXX/X - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1.997 m2, parc. č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 64 m2
a parc. č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 6 m2, ktoré boli vytvorené Geometrickým
plánom č. XXXX/XX, úradne overeným dňa 16.5.2011 (t. j. k predmetným nehnuteľnostiam). V časti
novovytvoreného pozemku registra „C“ v k.ú. Ružinov, parc. č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 159 m2 odčleneného uvedeným geometrickým plánom bolo konanie v dôsledku späťvzatia
návrhu navrhovateľa zastavené.

Odporca v podanom odvolaní namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na
požadovanom určení. Odvolací súd sa preto pred meritórnym prejednaním veci zaoberal touto otázkou,

keďže jej kladné zodpovedanie je podmienkou procesnej prípustnosti určovacieho návrhu.

Určovací návrh v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na
požadovanom určení proti odporcovi, resp. odporcom. Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde
by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho

právne postavenie neistým. To znamená, že u navrhovateľa musí buď o právny vzťah či právo existujúce
alebo o takú jeho procesnú či hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom
vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej
ujme.

Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v
konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže
dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver
o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa teda predpokladá posúdenie, či podaný
určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje

a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak navrhovateľ
neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý
dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že určovací návrh nie je z dôvodu
nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným
prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej

a pasívnej legitimácie účastníkov konania).

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný spravidla v prípade, keď nie je možné
domáhať sa priamo plnenia, ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté.
Určujúca žaloba tak má preventívnu povahu a jej účelom je poskytnutie ochrany právneho postavenia

navrhovateľa skôr, ako dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva; nie je opodstatnená v prípade,
keď právny vzťah alebo právo už porušené boli a je možné domáhať sa ich ochrany žalobou na plnenie.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení môže byť daný v prípade, kedy možno žalovať
splnenie povinnosti len vtedy, ak by sa určujúcou žalobou vytvoril pevný právny základ pre právne vzťahy
účastníkov sporu a predišlo by sa prípadným žalobám na plnenie.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o danosti naliehavého právneho záujmu
navrhovateľa na požadovanom určení a odvolacie námietky odporcu v tomto smere nepovažuje za
dôvodné. Navrhovateľ sa v konaní domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pri ktorýchje ako vlastník v katastri nehnuteľností uvedený iný subjekt (odporca), ktorý považuje svoje vlastnícke
právo za dané. Cieľom navrhovateľa, ktorý podaným návrhom sledoval, bola zmena zápisu vlastníka v
katastri nehnuteľností, ktorú predtým správa katastra dvakrát odmietla vykonať z dôvodu, že nepredložil

verejnú listinu alebo inú listinu spôsobilú na zápis vlastníckeho práva záznamom, konkrétne písomný
protokol v zmysle § 14 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. Navrhovateľ tak má naliehavý právny záujem
na tomto určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu určujúce vlastnícke právo
k nehnuteľnosti by bolo podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností, pričom navrhovateľ nemá inú možnosť ako docieliť zmenu zápisu vlastníckeho práva v

katastri nehnuteľností než podaním určovacej žaloby. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že
v zmysle ustálenej súdnej praxe je naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva daný vždy,
ak je v evidencii nehnuteľností vedený ako vlastník nehnuteľnosti niekto iný než navrhovateľ, ktorý sa
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti domáha.

Navrhovateľ sa teda v konaní domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,

pričom mal za to, že vlastnícke právo k nim nadobudol ex lege podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. V
zmysle tohto ustanovenia prechádzajú do vlastníctva obcí z majetku Slovenskej republiky veci, okrem
hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného
predpisu, t.j. zák. č. 369/1990 Zb. s účinnosťou od 24.11.1990, právo hospodárenia národným výborom,
na území ktorých sa nachádzajú. Odporca nedôvodne namietal skutočnosť, že navrhovateľ podal návrh

na zápis vlastníckeho práva takmer po 20 rokoch od nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb., ako
aj to, že o jeho prebiehajúcom konaní na správe katastra bol informovaný od roku 2007, ale neurobil
žiadne úkony na odstránenie údajne protiprávneho stavu. Vlastnícke právo sa totiž v zmysle § 100 ods.
2 Obč. zák. nepremlčuje, a preto nie je rozhodujúce, kedy si ho navrhovateľ uplatnil.

Medzi účastníkmi konania nebola spornou skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli na základe
rozhodnutia Konfiškačnej komisie č. A.-V.-XXXX zo dňa 18.2.1948 skonfiškované pôvodnému
vlastníkovi P. O. a prešli do vlastníctva štátu. Správu národného majetku národnými výbormi konštituoval
zák. č. 279/1949 Zb. (o finančnom hospodárení národných výborov). V zmysle § 29 ods. 1 tohto
zákona národné výbory spravovali národný majetok zverený do ich správy príslušným ústredným

orgánom po dohode s ministerstvami vnútra a financií. Uvedeným ustanovením neboli dotknuté právne
predpisy o majetku skonfiškovanom a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem v zmysle
§ 31 ods. 2 zák. č. 279/1949 Zb. Tento poľnohospodársky majetok národné výbory však nemali v
trvalej správe. Na základe vyhl. č. 507/1950 Ú.v. im mohol byť zverený do dočasnej správy. Do
trvalej správy mohol prejsť až po 1.9.1959 v zmysle vyhl. č. 158/1959 Zb. (o správe neprideleného

poľnohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem). V prípade zapísania takýchto
pozemkov v pozemkovej knihe na československý štát v správe ONV - odbor poľnohospodárstva
ich národné výbory mali k 24.11.1990 iba v dočasnej správe. Do trvalej správy mohol byť zverený
národným výborom poľnohospodársky majetok príslušným ústredným úradom, t.j. najmä povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy alebo keď prešiel do ich správy podľa vyhl. č. 158/1959

Ú.v. Takéto prevody (t.j. prevody povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ale aj na
základe vyhlášky) boli zaznamenávané v pozemkovej knihe s odkazom na § 3 vyhl. č. 158/1959
Ú.v. Na základe uvedeného konfiškovaný pozemok mohol byť zverený národným výborom príslušným
ústredným úradom, t.j. najmä povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy do trvalej správy,
ale takýto prevod musel byť vyznačený v pozemkovej knihe s odkazom na § 3 vyhl. č. 158/1959 Ú.v.

Vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zmenu
dočasnej správy na správu trvalú. Súd prvého stupňa tak dospel k správnemu záveru, že tieto
nehnuteľnosti boli v dočasnej správe národného výboru, čo v podanom odvolaní nerozporoval ani
odporca. Sporným však aj v odvolacom konaní zostal výklad § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb., konkrétne

význam a obsah pojmu „právo hospodárenia národným výborom“. Podľa navrhovateľa uvedený pojem
v sebe zahŕňa tak trvalú správu, ako aj dočasnú správu majetku, kým odporca mal za to, že pod právo
hospodárenia spadá len trvalá správa, a preto k nehnuteľnostiam v dočasnej správe národného výboru
vlastnícke právo na obec neprešlo. Rozdielne názory na to, či pojem právo hospodárenia v sebe zahŕňa
len pojem trvalá správa alebo ide o správu ako takú, bez časového obmedzenia, a teda aj o dočasnú

správu,sapritomvyskytujúajvrozhodovacejčinnostisúdov.Súdprvéhostupňavnapadnutomrozsudku
vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. XSžo/XX/XX (na ktorý sa odvolával aj navrhovateľ v
priebehu konania), podľa ktorého nie je rozhodujúce, či išlo o dočasnú alebo trvalú správu nehnuteľností,
ale predpokladom prechodu poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva obcí je existencia právahospodárenia patriaceho národnému výboru k rozhodnému obdobiu (k 24.11.1990). Odporca v rámci
svojej obrany v konaní a opätovne aj v podanom odvolaní okrem iného uviedol, že sa opiera o právny
názorNajvyššiehosúduSRvyslovenývrozsudkochsp.zn.XCdo/XX/XXzodňa25.9.2002asp.zn.F.C.

XX/XX zo dňa 29.4.2003, ako aj o právny názor vyslovený v stanovisku Ministerstva pôdohospodárstva
SR sp. zn. XXX/XXXX-XXX zo dňa 25.1.2010. Vtedajšie Ministerstvo pôdohospodárstva SR vo svojom
stanovisku uviedlo, že v prípade dočasnej správy nedošlo k prechodu vlastníctva na obce zákonom
č. 138/1991 Zb., nakoľko neboli splnené zákonné podmienky, a to právo hospodárenia v prospech
národného výboru. Obdobne z uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nevyhnutným

predpokladom prechodu vlastníctva poľnohospodárskych nehnuteľností zo štátu na obec v zmysle
zák. č. 138/1991 Zb. je existencia práva hospodárenia, a teda trvalej správy, ktorá patrila príslušnému
národnému výboru k 24.11.1990. Dočasná správa nezakladá prechod pozemkov z vlastníctva štátu do
vlastníctva obce.

Odvolací súd má za to, že pri posudzovaní prejednávanej veci je potrebné vychádzať najmä zo

zámeru zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 138/1991 Zb. Súd prvého stupňa síce v napadnutom
rozsudku taktiež uvádza, že vzal do úvahy aj úmysel zákonodarcu, tento si však podľa názoru
odvolacieho súdu nevyložil správne. Podľa pôvodného komentára k tomuto zákonu, na ktorý poukázal
aj odporca vo svojom odvolaní, dočasnú správu podľa zák. č. 278/1993 Z.z. nemožno zamieňať
s právom hospodárenia, resp. pred rokom 1988 so správou národného majetku a veci v dočasnej

správe neprešli ex lege do vlastníctva obcí. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k
záveru, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi dočasnou správou majetku a hospodárením. Kým
pod dočasnou správou treba rozumieť činnosť smerujúcu k ochrane a udržiavaniu zvereného majetku,
hospodárenie zahŕňa aj využívanie majetku na jeho hospodársky účel smerujúce k jeho zveľadeniu
a zisku. Hospodárenie je teda možné len v režime trvalej správy a predpokladá, že účel zvereného

majetku je v súlade s predmetom činnosti správcu, ktorý ho má nielen chrániť, ale aj využívať na
vlastné hospodárenie a podnikanie. Odvolací súd sa preto stotožňuje s judikatúrou, na ktorú v konaní
poukazoval odporca a má za to, že nehnuteľnosti v dočasnej správe národného výboru nemohli prejsť ex
lege do vlastníctva navrhovateľa (obce), pretože národný výbor s nimi nehospodáril, t.j. neboli splnené
podmienky vyžadované § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. Právny záver odvolacieho súdu vychádza

z ustálenej judikatúry (rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. F., XCdo/XX/XX, F., XCdo/XXX/XX,
XCdo/XX/XXXX), podľa ktorej nevyhnutným predpokladom prechodu vlastníctva poľnohospodárskych
nehnuteľností zo štátu na obec v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. je existencia práva hospodárenia, teda
trvalej správy, ktorá patrila príslušnému národnému výboru k 24.11.1990.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v
zmysle § 220 O.s.p. zmenil a návrh ako nedôvodný zamietol.

Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, o náhrade trov konania
rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. (v zamietajúcej časti) a § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. (v zastavujúcej

časti, keď v dôsledku uzavretia mimosúdnej dohody v danej časti nie je dôvodná aplikácia prvej alebo
druhejvety§146ods.2O.s.p.)vspojenís224ods.1,2O.s.p.Odporcovináhradutrovkonanianepriznal,
nakoľko tieto si neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.