Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, July 6, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/72/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200535
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014200535.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: Z.. A.. S. M., nar.
XX.XX.XXXX, N. L. X, XXX XX C., zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská 11,
P.O.BOX 21, 820 08 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: KM-OLVS-164/2013/
OPK zo dňa 19.02.2014, v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-
PO-385/2013 zo dňa 13.11.2013, takto, jednohlasne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutia správnych orgánov

1. Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ personálnym rozkazom ministra vnútra
SRč.754zodňa05.01.2006podľa§192ods.1písm.e)zákonač.73/1998Z.z.,pretožesvojímkonaním

zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť s tým, že jeho ponechanie v
služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

2. Proti rozhodnutiu o prepustení podal rozklad. Odvolací orgán svojím rozhodnutím č.p.: KM-29/
PK-2006 zo dňa 13.03.2006 rozklad žalobcu zamietol a súčasne napadnutý personálny rozkaz potvrdil.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho orgánu žalobca podal žalobu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom
pod č.k. 2S 190/2006 zo dňa 10.10.2008 rozhodnutie odvolacieho orgánu č.p.: KM-29/PK-2006 zo dňa

13.03.2006 podľa § 250j ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP") zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. V nadväznosti na to odvolací orgán svojím rozhodnutím č.p.: SLV-887/PK-2008 zo dňa 05.03.2009
rozklad žalobcu opätovne zamietol a potvrdil napadnutý personálny rozkaz. Uvedené rozhodnutie bolo
žalobcovi doručené dňa 13.03.2009, kedy zároveň nadobudlo právoplatnosť.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý svojím
rozsudkom č.k. 4S 59/2009-105 zo dňa 14.05.2010 jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
č.p.: SLV-887/PK-2008 zo dňa 05.03.2009, ktorým bol potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra SR
č. 754 zo dňa 05.01.2006, v plnom rozsahu zamietol. V konaní o odvolaní žalobcu proti citovanémurozsudku Krajského súdu v Bratislave Najvyšší súd SR tento rozsudok (č.k. 4S 59/2009-105 zo
dňa 14.05.2010) rozsudkom č.k. 2Sžo/181/2010 zo dňa 18.05.2011 potvrdil. Vo svojom rozhodnutí
Najvyšší súd SR o. i. konštatoval, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je

služobný orgán viazaný ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 301/2005 Z. z.") a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie
neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka,
či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa zákona

č. 73/1998 Z.z. Preto nemožno vo veci žalobcu v súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej
hlavy piatej časti OSP skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní
pred trestným súdom. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné
stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené
v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže
porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného

činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov PZ (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm.
f) zákona č. 73/1998 Z.z., o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom
trestného konania. Najvyšší súd tiež poukázal na správne tvrdenie krajského súdu, že ak sú pre účely
administratívneho konania využité dôkazy z trestného konania, tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle §
238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného

aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V správnom
konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú svojou formou pre účely
trestného konania.

5. Následne podanou žalobou, ktorá bola doručená na Krajský súd v Bratislave žalobca podal návrh

na obnovu konania, v ktorom o. i. poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23Tov/l
4-2009-1347 zo dňa 20.10.2009, ktorý v trestnom konaní, vedenom proti nemu zrušil rozsudok bývalého
Vojenského obvodového súdu Bratislava, č. k. 1T/20-2006-1320 zo dňa 25.02.2009, ktorým bol uznaný
vinným z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov na skutkovom základe totožné uvedenom

aj v personálnom rozkaze ministra vnútra č. 754 zo dňa 05.01.2006, pretože nebolo dokázané, že sa
tento skutok stal. V uvedenej žalobe odvolateľ o. i. navrhol, aby súd vydal uznesenie o povolení obnovy
konania a aby vydal rozsudok o zrušení rozhodnutia žalovaného zo dňa 05.03.2009, č.p.: SLV-887/2008
a personálneho rozkazu č. 754 zo dňa 05.01.2006.

6. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4S/163/2011-28 zo dňa 30.09.2011 konanie zastavil. Na
základe odvolania žalobcu proti tomuto uzneseniu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.
3Sžo/50/2011 zo dňa 07.02.2012 uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/163/2011-28 zo dňa
30.09.2011 zmenil a konanie zastavil s tým, že Krajský súd v Bratislave správne rozhodol o zastavení
konania,avšakopomenulvecpostúpiťpríslušnémuorgánu,doprávomociktoréhopatríkonanieonávrhu

na obnovenie konania vo veci prepustenia príslušníka PZ a preto Krajský súd v Bratislave vec postúpil
na Ministerstvo vnútra SR.

7. Minister vnútra Slovenskej republiky po posúdení veci rozhodnutím č. p.: SPC-ORSP-243/2012 zo
dňa 27.04.2012 návrh žalobcu na obnovu konania zo dňa 05.03.2012 zamietol z dôvodu, že bol podaný

po uplynutí zákonnej trojmesačnej lehoty ustanovenej na jeho uplatnenie s odôvodnením, že konanie
o prepustení odvolateľa zo služobného pomeru príslušníka PZ bolo vykonané na základe príslušných
ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. a v plnom rozsahu bol dodržaný zákonný postup.

8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobcu podal dňa 23.05.2012 rozklad, ktorý minister vnútra SR

druhostupňovým rozhodnutím č.p.: SLV-PS-PK-89/2012 zo dňa 01.08.2012 v zmysle ustanovenia § 243
ods.4zákonazamietolanapadnutérozhodnutiepotvrdil.Predmetnérozhodnutiebolosplnomocnenému
advokátovi žalobcu JUDr. Ľudovítovi Földesovi, Domašská 11, Bratislava doručené dňa 09.08.2012, V
nadväznosti na to žalobca podal dňa 13.09.2012 na Krajskom súde v Bratislave žalobu na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu služobného správneho orgánu. Krajský súd v Bratislave svojím

rozhodnutím č.k. 5S 301/2012-50 zo dňa 21.05.2013 napadnuté rozhodnutie č.p.: SLV-PS-PK-89/2012
zo dňa 01.08.2012 a napadnuté rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č.p.: SPC-ORSP-243/2012 zo dňa
27.04.2012 zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) OSP a vec vrátil na ďalšie konanie.9. Dňa 17.10.2013 žalobca doručil na Ministerstvo vnútra SR výzvu na začatie obnovy konania vo veci
jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998
Z.z., v ktorej žiada, aby v konaní o obnove konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru

príslušníka PZ bol zrušený právoplatný personálny rozkaz ministra vnútra č. 754 zo dňa 05.01.2006 pre
jeho nezákonnosť, rozpor so zákonom v ustanoveniach § 238 ods. 1, § 241 ods. 1 veta prvá zákona
č. 73/1998 Z.z.

10. Minister vnútra SR následne svojím rozhodnutím č. p.: SPOU-PO-385/2013 zo dňa 13.11.2013 podľa

ustanovenia § 245 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z. predmetný návrh žalobcu na obnovu konania
vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona
č. 73/1998 Z.z., ktoré bolo realizované personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 754/2006 zo dňa
05.01.2006 zamietol.

11. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom zvoleného advokáta v zákonom stanovenej

lehote rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra SR č. p.: KM-OLVS-164/2013/OPK zo dňa
19.02.2014 zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie potvrdené.

II. Žaloba

12. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. p.:
KM-OLVS-164/2013/OPK zo dňa 19.02.2014, ako aj rozhodnutia Ministra vnútra SR č. p.: SPOU-
PO-385/2013 zo dňa 13.11.2013 ("prvostupňové rozhodnutie"). Žalobca v podanej žalobe chronologicky
popisuje priebeh jeho podaní a rozhodnutí správneho orgánu, resp. súdov, ktoré nasledovali po doručení
personálneho rozkazu o jeho prepustení zo služobného pomeru. Ďalej podrobne rozpisuje dôvody,

pre ktoré je podľa neho personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 754/2006 nezákonným a neplatným
právnym úkonom.

13. V žalobe poukazuje na to, že Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím č.k.: 5S 301/2012-50
zo dňa 21.05.2013 rozhodnutie žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-89/2012 zo dňa 01.08.2012 a rozhodnutie

prvostupňového orgánu č.p.: SPC-ORSP-243/2012 zo dňa 27.04.2012 zrušil podľa ustanovenia §
250j ods. 2 písm. c) OSP a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému. Súd v citovanom rozsudku
konštatoval, že nie je možne sa stotožniť s právnym názorom oboch správnych orgánov, že návrh
na obnovu konania bol podaný oneskorene po uplynutí prekluzívnej lehoty. Súd ďalej konštatoval, že
tvrdenie prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, že obnova konania je inštitútom na

odstraňovanie skutkových vád a predpokladom jeho uplatnenia je objavenie takých nových skutočností,
ktoré existovali v čase uskutočňovania pôvodného konania, ale účastník ich bez svojej viny nemohol
použiť, je neopodstatnené. Podľa názoru súdu rozhodnutia vydané v trestnom konaní majú také
vlastnosti, ktoré odôvodňujú zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Súd tiež poukázal na
odôvodnenia trestného rozsudku sp. zn. 1T/20/2006-VOS zo dňa 12.10.2010, že vykonané dôkazy

„operatívna kombinácia" a obrazovo zvukový záznam súd v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu
vyhodnotil ako dôkazy, ktoré nespĺňali podmienky podľa § 119 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z.z., t. j.
neboli vykonané zákonným spôsobom a preto na ne súd v konaní neprihliadol. Taktiež neprihliadol
ani na záznamy telekomunikačných činností a záznamy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke.
Žalobcatvrdí,žežalovanýpozrušenísvojichrozhodnutísúdombymalrozhodnúťozmenealebozrušení

právoplatného rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru, prípadne by mohol postupovať
podľa ustanovenia § 246 ods. 1, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.

III. Vyjadrenie žalovaného

14. K námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že konanie o jeho prepustení zo služobného pomeru
príslušníka PZ bolo vykonané na základe príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. a v jeho
medziach. Ako uviedol aj v napadnutých rozhodnutiach, predpokladom uplatnenia inštitútu obnovy
konania je objavenie takých nových skutočností, ktoré existovali v čase uskutočňovania pôvodného
konania, ale účastník ich bez svojej viny nemohol použiť (nepoznal ich, pre objektívne prekážky nemohol

zabezpečiť a pod.). Súčasne preukazujú, že bez ich uplatnenia v pôvodnom konaní nebol dostatočne
zistený skutočný stav veci alebo neboli dodržané podmienky konania a vznikajú vážne pochybnosti o
skutkových zisteniach. Rozhodnutia vydané v trestnom konaní, ktoré žalobca uviedol ako dôvod obnovy
konania, takýmito vlastnosťami nedisponujú. Tieto rozhodnutia nie sú takou novou skutočnosťou, ktoráby odôvodňovala zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Žiadny ďalší novoobjavený dôkaz,
ktorý by nebol použitý v personálnom konaní bez jeho viny, žalobca nepredložil.

15. Žalovaný trvá na tom. že poukázanie žalobcu na jeho oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní
nemožno akceptovať ako dôvod obnovy konania, keďže pri prepustení zo služobného pomeru podľa §
192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. zvlášť hrubým spôsobom (za splnenia zákonnej podmienky,
že ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby) ide
o sankciu zákona č. 73/1998 Z.z. za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, ktorú nie

je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou policajta. Zákonné podmienky prepustenia
musia byť splnené v čase rozhodnutia o ňom a nie sú závislé od výsledkov prípadného trestného
konania. V personálnom konaní o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ nebola
skúmaná zodpovednosť trestno-právna a teda ani otázka viny, či neviny, ale bolo skúmané naplnenie
dôvodov prepustenia podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. Šetrenie,
ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, bolo vykonané a dôkazy hodnotené podľa § 238 zákona

č. 73/1998 Z.z. a nie podľa zákona č. 301/2005 Z.z., či zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v
znení neskorších predpisov. Z toho vyplýva, že porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom nie je možné stotožňovať s trestno-právnou zodpovednosťou a viazať ho na
akékoľvekrozhodnutie,ktorébolovydanévtrestnomkonaní.Oslobodzujúcitrestnýrozsudoksámosebe
nie je dôkazom, že žalobca sa protiprávneho konania nedopustil. Nadriadený nie je pritom viazaný, ani

vybavený kompetenciami na to, aby sledoval priebeh trestného konania, vyvodzoval rezultáty a tieto
následne aplikoval do konania o prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ.

16. Úlohou súdu bolo v predmetnej veci preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.p.: č.p.: KM-
OLVS-164/2013/OPK zo dňa 19.02.2014, ktorým rozhodol o rozklade proti rozhodnutiu o návrhu na

obnovu konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192
ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. SPOU-
PO-385/2013 zo dňa 13.11.2013 a či uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zák. č. 73/1998 Z.z.

IV. Právne posúdenie

17. Podľa § 245 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. ak sa dodatočne zistia nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohli ich uplatniť a ktoré
mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie, možno na ich návrh právoplatné rozhodnutie preskúmať a

na základe toho toto rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

18. Podľa § 245 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z. návrh na obnovu konania sa podáva do troch mesiacov odo
dňa, keď sa policajt alebo nadriadený dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do troch
rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

19. Podľa § 245 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z. v návrhu na obnovu konania treba uviesť dôvody obnovy
konania a skutočnosti svedčiace o tom, že návrh je podaný včas.

20. Podľa § 238 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

21. Podľa § 238 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z. dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane
účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a
organizácií, listiny, veci a obhliadka.

22. Podľa § 241 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi,
musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V
písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a
označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie

toho, kto ho vydal, opatrené otlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania
vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto
rozhodnutie vydal, má zostať utajené, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa
v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.23. Podľa § 241 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri

použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

24. Podľa § 234 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z., podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí
byť zrejmé, kto ho urobil, akej veci sa týka a čo sa navrhuje.

25. V predmetnej právnej veci ide teda o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného o
obnove konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Zákon č. 73/1998 Z. z. upravuje štátnu službu
príslušníkov Policajného zboru (okrem iných). Štátnou službou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie
úloh Policajného zboru policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace;
štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4 zákona

č. 73/1998 Z. z.). Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 171/1993 Z. z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní
úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných
foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi,

zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými
je Slovenská republika viazaná (ods. 3).

26. Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento
silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru

občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.) je zloženie služobnej prísahy v znení
uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z („Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný,
statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov,
ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou,
ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“).

Teda sľubu, ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, že na to využije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj
s nasadením vlastného života. Uvedená prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným
efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením
záväzku. Zložením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých
konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu

tohto sľubu. Takýto zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na
plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne,
dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení
budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali
(napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.novembra 2002 sp. zn. 4 Sž

118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004).
Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným
príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina
pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh
sa však nachádzajú vyššie požiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej

služby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu služobných povinností
zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako ustanovení iných zákonov
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 53/03 zo dňa 18.novembra 2003).

27. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sž92/97, 4 Sž 185/2000,

6 Sž 13/2001, Sžo-NS 23/2003, Sž-o-NS 53/2003, 4 Sž 143/2002, 7 Sž 107/2001, 7 Sž 86/2002, 2
Sžo 156/2008, 2 Sž-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS
366/06, III. ÚS 263/06) vyplýva, že v konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je
služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada
prezumpcie neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení

žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny,
ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru
podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Preto nemožno vo veci žalobcu v súdnom preskúmavacom konaní
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny,trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom. Sankciu za porušenie služobnej
prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné
predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od

výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti
nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov
Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z., o ktoré však
v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného konania.

28. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou
procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V správnom konaní možno použiť ako
dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú svojou formou pre účely trestného konania.

29. Dôvody prepustenia policajta podľa § 192 od. 1 psím. e) zákona musia byť dané v okamihu
prepustenia bez ohľadu na možný budúci výsledok trestného konania, pretože personálne konanie

prebieha nezávisle od trestného konania.

30. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava
I pod sp. zn. 1T/20/2006-VOS-1379 bol v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo
preukázané, že sa skutok pre ktoré bol trestne stíhaný ako obžalovaný stal. Podľa žalobcu mal jeho

nadriadený v personálnom konaní vo veci porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti čakať
na výsledky trestného konania vedeného proti žalobcovi. Žalobca vyslovil názor, že svojim konaním sa
nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom,
nakoľko v trestnom konaní sa preukázalo, že skutok sa ani nestal.

31. Súd zhodne so záverom žalovaného uvádza, že konanie o služobnom pomere a trestné konanie
sú dve samostatné konania, pričom pre konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru nie je
rozhodujúci výsledok trestného konania v tom zmysle, či žalobca bude uznaný vinným zo spáchania
skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. V konaní o prepustení zo služobného pomeru, v zmysle ustálenej
judikatúry najvyššieho súdu, je postačujúce preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie príslušného policajta v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tiež je potrebné uviesť, že služobný orgán
je v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. kompetentný v personálnych veciach konať samostatne a nemá
povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného konania. Ani prípadný právoplatný
oslobodzujúci rozsudok by ešte neznamenal, že policajt sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny.

Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna.

32.V danom prípade preto nemôže mať právny význam pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia
argumentácia žalobcu, že bol v konaní 1T 20/2006-VOS-1379 pred Okresným súdom Bratislava I
rozsudkom zo dňa 12.10.2010 oslobodený spod obžaloby. V danom prípade si žalobca musí uvedomiť,

že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru sa nerieši jeho trestná zodpovednosť. Otázka
viny zo spáchania trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o
prepustení policajta z dôvodu uvedeného v ust. § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. Taktiež
vedené trestné konanie voči policajtovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Oprávnený orgán
nie je povinný ani prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými.

Zákontakýtopostupaninepredpokladá,čovyplývaztoho,žestriktnestanovilkrátkelehotynauplatnenie
prepúšťacieho dôvodu, a pritom ide o alternatívu (súbeh trestného a personálneho konania), s ktorou
možno bežne rátať.

33. Súd pre úplnosť veci uvádza, že sa v rámci hodnotenia dôkazov a napĺňajúc legitímny cieľ

správneho konania, t.j. priniesť účastníkom konania spravodlivé rozhodnutie, oboznámil s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T 20/2006-VOS-1379 ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 23Tov/6/2011-1394 zo dňa 24.05.2011. Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 v
odôvodnení konštatuje, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby Vojenskej obvodnej prokuratúry č.k.
OPv 409/05 zo dňa 01.12.2012 pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158

ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 z dôvodu, že nebolo dokázané, že
sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Okresný súd Bratislava I zhrnul dovtedajší priebeh
predmetného trestného konania. Uviedol, že Vojenský obvodový súd rozhodol dňa 02. 10. 2007
rozsudkom č.k. 1T/20/2006-1292, ktorým uznal obžalovaného vinným z predmetného trestného činua uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na 12 mesiacov.
Následne Vyšší vojenský súd Trenčín uznesením č.k. 2To/2/2008-1313 zo dňa 04. 03. 2008 napadnutý
rozsudok zrušil v celom rozsahu a vrátil ho súdu 1. stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie z

dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku. Na základe tohto rozhodnutia Vojenský obvodový súd Bratislava
opätovne konal vo veci a po doplnenom dokazovaní rozsudkom zo dňa 25. 2. 2009 č.k. 1T/20/2006-1350
opätovne uznal obžalovaného vinným zo žalovaného trestného činu a uložil mu opätovne trest odňatia
slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na 12 mesiacov. Krajský súd v Trenčíne
uznesením č.k. 23Tov/14/2009-1367 zo dňa 20.10.2009 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a

vec vrátil súdu 1. stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení uznesenia Krajský súd
v Trenčíne uviedol, že rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko v skutkovej vete ani odôvodnení rozsudku
nie je uvedená žiadna právna norma, v rozpore s ktorou mal obžalovaný vykonávať svoju právomoc ako
verejný činiteľ. Taktiež konštatoval po vyhodnotení podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku s odkazom
na §88d a §88e Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005, nezákonnosť vykonaných dôkazov a
to "operatívnej kombinácie " a obrazového a zvukového záznamu, pričom uložil súdu 1. stupňa vec

opäť prejednať a rozhodnúť bez prihliadnutia k obsahu vyššie uvedených dôkazov. Vylúčil teda uvedené
dôkazy v rámci trestného konania. Okresný súd Bratislava 1 v novom konaní žalobcu spod obžaloby
oslobodil, pričom uviedol, že z dôvodu nezákonnosti uvedených dôkazov a nemožnosti prihliadnuť ani
na dôkazy získané na ich základe, nebolo v konaní preukázané, že by sa skutok stal tak, ako to bolo
uvedené v obžalobe. Z rozsudku Okresný súd Bratislava 1 súd tiež zistil, že žalobca ako obžalovaný

poprel, že by lustroval v centrálnej evidencii značky vozidiel uvedené v obžalobe.

34. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s uvedenými trestnými rozhodnutiami zistil, že dôvodom
oslobodenia žalobcu spod obžaloby bolo nepripustenie dôkazov "operatívne kombinácie " a obrazového
a zvukového záznamu a v dôsledku toho dôkaznej núdze pri preukazovaní, že by sa skutok stal tak,

ako to bolo uvedené v obžalobe. Krajskému súdu v Bratislave neprináleží v tomto konaní hodnotiť
závery Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu Bratislava I ohľadom nezákonnosti uvedených
dôkazov. Na tomto mieste však Krajský súd v Bratislave poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 2Sžo/181/2010, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.4S/59/2009 zo dňa 14.05.2010. Ide o rozsudok, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci

žaloby o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený personálny
rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 754 z 05. januára 2006, na základe ktorého bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru, teda rozhodol vo veci samej. Išlo o konanie v ktorom súdy
preskúmavali totožnú vec s vecou prejednávanou v tomto konaní pred vydaním uvedených trestných
rozhodnutí. Súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť účastníkov konania na skutočnosť, že Krajský súd

Bratislave v konaní č.4S/59/2009, ako aj Najvyšší súd skúmali žalovaným použité dôkazné prostriedky
aj v kontexte namietaného trestného konania. Najvyšší súd na základe dôvodov, ktoré uvádza aj Krajský
súd v Bratislave v odsekoch 26-34 tohoto rozhodnutia, konštatoval, že z obsahu súdneho spisu
ako aj administratívneho spisu žalovaného č. UIS-425/KOK-2005, ktorý je súčasťou súdneho spisu,
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že žalobca v čase od 24.novembra 2005 do 8.decembra 2005

vstupoval do centrálnej evidencie motorových vozidiel aj vo veciach, ktoré nesúviseli s jeho služobnou
povinnosťou, najmä pomáhal (podľa jeho vyjadrení) svojej rodine a blízkym priateľom v prípade kúpy
motorového vozidla a zisťoval, či je vozidlo kradnuté, či na vozidlo nie je lízing alebo či nepochádza z
trestnej činnosti. Tieto lustrácie pre svoje blízke osoby neevidoval v žiadnych záznamoch (zápisnica o
výsluchu žalobcu č. PPZ-50-BOK-C-2005 zo dňa 9.decembra 2005). Sprístupňovanie vylustrovaných

informácií z centrálnej evidencie motorových vozidiel vykonával prostredníctvom mobilného telefónu
NOKIA 3310 č. X. (išlo o komunikáciu medzi telefónmi č. X. a č. X.). Z operatívno-pátracej činnosti je
zrejmé, že tento mobil NOKIA 3310 č. X. užíval v inkriminovanom čase žalobca. Rovnako z prepisov
zvukových, obrazových a telekomunikačných záznamov (záznamov z pevnej linky, mobilného telefónu)
vyplýva, že žalobca v čase od 24.novembra 2005 do 08.decembra 2005 pri lustrácii v centrálnej

evidencii motorových vozidiel nepostupoval v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z., nariadením ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 23/2004 o prevádzke informačného systému centrálna evidencia vozidiel;
motorové vozidlá a ich vlastníkov lustroval na súkromné účely vo svoj prospech alebo v prospech iných
neoprávnených osôb a informácie poskytoval subjektom, ktoré neboli oprávnené na prijímanie takých
informácií. Celkovo išlo o 172 lustrácií v súkromnom záujme žalobcu, žalobcom nezaevidovaných do

zoznamu lustrovaných motorových vozidiel, prípadne ich vlastníkov. Navyše, informácie z centrálnej
evidencie motorových vozidiel žalobca poskytoval vždy na jedno telefónne číslo (X.), čím je vyvrátené
tvrdenie žalobcu, že informácie poskytoval viacerým svojim informátorom alebo svojim blízkym (v takom
prípade by boli informácie posielané na viac telefónnych čísiel).35. Použitie informačno-technických prostriedkov bolo vykonané na základe príkazu sudcu Krajského
súdu v Bratislave č. Ntt-3-V-2914/2005, Ntt-3-V-2915/2005, Ntt-3-V-2916/2005, Ntt-3-V-29172005,

Ntt-3-V-2918/2005 zo dňa 25.novembra 2005 a patria do režimu utajenia stupňa Vyhradené. Preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval vykonané dôkazy za súladné so všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na správne tvrdenie
krajského súdu, že ak sú pre účely administratívneho konania využité dôkazy z trestného konania,
tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. Administratívne konanie sa

od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou
procesnou úpravou dokazovania. V správnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky,
ktoré nepostačujú svojou formou pre účely trestného konania. Vzhľadom na vyššie uvedené tunajší súd
prisvedčilargumentáciižalovaného,žežalobcanepredložilžiadnetakénovéskutočnosti,ktoréexistovali
v čase uskutočňovania pôvodného konania, ale účastník ich bez svojej viny nemohol použiť. Súčasne
by tieto mali preukazovať, že neboli dodržané podmienky konania a poskytujú vážne pochybnosti o

skutkových zisteniach. Rozhodnutia vydané v trestnom konaní, ktoré žalobca uvádza ako dôvod obnovy
konania, takýmito vlastnosťami nedisponujú. Tieto rozhodnutia nie sú takouto novou skutočnosťou, ktorá
by odôvodňovala zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Žiadny ďalší novoobjavený dôkaz,
ktorý by nebol použitý v personálnom konaní bez jeho viny, žalobca nepredložil. Navyše, ako vyplýva
z uvedeného, oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní bol založený na nepripustení dôkazov, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto istej veci ako dôkazy použiteľné v správnom konaní plne
pripustil.

36. Pokiaľ žalobca mal za to, že skutkový stav tvoriaci podkladový materiál o jeho prepustení, nebol
dostatočne zistený, resp. že bol spracovaný neobjektívne, tendenčne a pod., tak nič nebránilo žalobcovi,

aby príslušné služobné hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. O.s.p., čo žalobca
aj spravil a súd uvedené riadne preskúmal s právoplatným výsledkom ako je popísaný v odseku 35 tohto
rozsudku.

37. Na základe odvolania žalobcu sa súd vysporiadal s námietkami žalobcu, opätovne posúdil aj

odôvodnenie rozhodnutia o prepustení, pričom dospel k záveru, že nebol dôvod na zrušenie alebo
zmenu predchádzajúceho rozhodnutia.

38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žaloba dôvodná nie je a preto
ju podľa § 190 S.s.p. zamietol.

39. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 S.s.p. v spojení s § 175 ods. 1 S.s.p.
avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si
ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

40. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanierozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).