Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 15, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/638/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3214204411
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3214204411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobkyne A., zastúpenej advokátom U. proti
žalovanému P., o náhradu škody vo výške 1.489,68 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 15. apríla 2015, č.k. 6C/34/2015-82, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.489,51
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.489,51 Eur od 25.07.2014 do
zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Vyslovil, že v konaní za žalovaného koná Y.. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni na
účet jej zástupcu náhradu trov konania vo výške 338,14 Eur (z toho 20 Eur ako náhradu za zaplatený

súdny poplatok a 318,34 Eur ako náhradu trov právneho zastúpenia), a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Z vykonaného dokazovania zistil súd prvej inštancie tento skutkový stav: Vyšetrovateľ OR PZ A.
uznesenímpodČVS:Y.zodňa27.07.2010vzniesolobvineniežalobkynipreprečinporušovaniadomovej
slobody. Žalobkyňa podala dňa 30.07.2010 proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej

prokuratúry Bánovce nad Bebravou uznesením pod sp. zn. U. z 20.8.2010 zamietol.
Prokurátor dňa 18.11.2010 pod sp. zn. U. podal na žalobkyňu obžalobu. Okresný súd Bánovce nad
Bebravou trestným rozkazom, č.k. 1T/149/2010-116 uznal žalobkyňu za vinnú. Žalobkyňa podala proti
trestnému rozkazu odpor dňa 18.03.2011. Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom,
č.k. 1T/149/2010-260 zo dňa 10.07.2012 žalobkyňu oslobodil, pretože skutok nie je trestným činom.
Odvolanie prokurátora Krajský súd v Trenčíne uznesením, č.k. 23To/108/2012-287 zamietol, súčasne
tým istým uznesením zamietol odvolanie poškodeného. Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou, č.k. 1T/149/2010-260 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trenčíne, č.k. 23To/108/2012-287 nadobudol právoplatnosť 03.10.2013.
Splnomocnením zo dňa 27.07.2010 žalobkyňa ako obvinená splnomocnila na svoju obhajobu advokáta
U. A., ktorý podal v jej mene sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, zúčastnil sa na
výsluchu obvineného v R. dňa 30.07.2010 od 13:00 hod. do 13:45 hod., ďalej na preštudovaní spisu na
Okresnom riaditeľstve PZ A., pracovisko R. dňa 27.10.2010 od 09:00 hod. do 09:25 hod., podal odpor

proti trestnému rozkazu, zúčastnil sa na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
dňa 08.12.2011 od 09:00 hod. do 14:50 hod., na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Bánovce nad
Bebravoudňa11.1.2012,ktoréboloodročenébezprejednaniaveci,nahlavnompojednávaníOkresnéhosúdu Bánovce nad Bebravou dňa 18.05.2012 od 09:30 hod. do 11:00
hod., na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Bánovce nad Bebravou dňa 22.06.2012, ktoré bolo
odročené bez prejednania veci, na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

dňa 10.07.2012 od 09:00 hod. do 14:45 hod. a na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Trenčíne
dňa 03.10.2013 od 09:00 hod. do 09:40 hod. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podala dňa 24.01.2014 na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku (dátum podania tejto žiadosti aj jej totožnosť so žalobou podanou na tamojšom súde preukazuje
list Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky postúpilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky, tá žiadosť vrátila Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré ju
opätovne postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky žiadosť postúpila Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré jej žiadosť vrátilo a
napokon Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa 07.04.2014 odpovedala právnemu
zástupcovi žalobkyne, že zotrváva na stanovisku, že nie je orgánom, ktorý by mal v danej

veci konať v mene štátu, avšak ďalej už žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nepostúpilo.

3. Súd prvej inštancie uzavrel, že v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá za
škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo zastavením alebo oslobodením
spod obžaloby. Ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (predtým zákona č. 58/1969 Zb.) zásadne právo na náhradu škody
vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby (R 35/1991, R 70/1994). Ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom sa v konaní o náhrade škody nevyžaduje rozhodnutie o nezákonnosti trestného stíhania,
ale postačuje právoplatné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo právoplatný oslobodzujúci

rozsudok z dôvodov podľa § 285 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (ide o kvázi-nezákonné
rozhodnutie). Na takýto prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu, ktorá je danému prípadu najbližšia,
a to úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

4. K námietke Generálnej prokuratúry Slovenskej republliky, že príslušné na zastupovanie

štátu v tomto konaní je buď Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky a nie Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, súd prvej inštancie uviedol,
že žalobkyňa podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve vnútra Slovenskej
republiky. Po niekoľkonásobnej výmene stanovísk Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky už

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nepostúpila vec inému orgánu podľa § 4 ods. 3 a § 15 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. Poškodená osoba nemôže byť „rukojemníkom“ medzi orgánmi
verejnej moci v ich negatívnom kompetenčnom konflikte. Aj keby v takom prípade žalobkyňa nesprávne
označila orgán konajúci v mene štátu, bolo by odmietnutím spravodlivosti, ak by súd z tohto dôvodu
žalobuzamietol(akjesprávneoznačenýštátakožalovaný).Vprípadekompetenčnéhokonfliktuorgánov

konajúcich v mene štátu je súčasťou rozhodovania súdu o žalobe aj rozhodnutie, ktorý orgán je príslušný
konať v danej veci v mene štátu. Bolo v rozpore s účelom zákona, ak by poškodená osoba
bola nútená oddelene uplatňovať škodu spôsobenú vyšetrovateľom, resp. povereným príslušníkom PZ,
prokurátorom, prípadne súdom - pôsobenie týchto orgánov v trestnom konaní
treba posudzovať ako jeden súvislý celok. Na úseku trestného konania od jeho začatia po

podanie obžaloby vykonáva pôsobnosť vyšetrovateľ, resp. poverený príslušník policajného zboru, ale aj
prokurátor, ktorý vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti v tomto úseku trestného konania (§ 230
ods. 1 Trestného poriadku) a môže dávať vyšetrovateľovi, resp. poverenému príslušníkovi policajného
zboru záväzné pokyny. Nejde o posudzovanie vykonávania prokurátorského dozoru súdom v
civilnom konaní. Toto posúdenie implicitne urobil súd v trestnom konaní, keď oslobodil obvinenú spod

obžaloby, k čomu sa viaže fikcia nezákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania. Vo všeobecnosti vo
veciach náhrady škody spôsobenej vznesením obvinenia a vedením trestného stíhania
ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a neskôr v konaní pred súdom aj Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. V posudzovanej veci prokurátor zamietol sťažnosť

žalobkyne proti uzneseniu o vznesení obvinenia, čím je v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. b)
zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčené zastúpenie štátu Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Pokiaľ
ide o prípadné zastúpenie štátu Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako to požadovala
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, neexistuje na takýto procesný postup dôvod, keďže v tomtoprípade nedošlo k vydaniu žiadneho právoplatného súdneho rozhodnutia, s výnimkou
oslobodzujúceho rozsudku, teda škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom. Ministerstvo
spravodlivosti nie je príslušné konať v mene štátu ani podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,

keďže kompetenčný konflikt medzi orgánmi verejnej správy v skutočnosti neexistuje: Z vyššie uvedenej
argumentácie vyplýva, že ani Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ani Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky nie sú príslušné konať v mene štátu, a že jediným orgánom príslušným konať
v mene štátu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, teda v danom prípade nie je naplnená
hypotéza ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., že príslušný orgán nemožno určiť podľa

odseku 1.

5. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že žalobkyňa nevymedzila v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie súdu titul uplatňovanej náhrady škody (ktoré rozhodnutie považuje za
nezákonné). Zdôraznil, že vedenie trestného stíhania, ktoré je ukončené zastavením alebo oslobodením
spod obžaloby, predstavuje špecifický prípad zodpovednosti štátu, kde ani právna teória nie je jednotná

v tom, či ide výlučne o nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia), alebo (aj) o nesprávny
postup (celé vedenie trestného stíhania). Preto nemožno ani od žalobkyne požadovať jednoznačnú
právnu kvalifikáciu. Mal za to, že žalobkyňa dôvody, pre ktoré požaduje náhradu škody (titul) dostatočne
vymedzila skutkovo, pričom právne posúdenie je vecou súdu.

6. V danom prípade žalobkyni vznikla škoda rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, t.
j. uznesením ČVS: G. zo dňa 27.07.2010, ako aj uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry
Bánovce nad Bebravou, sp. zn. Pv 377/09-23 zo dňa 20.08.2010 o zamietnutí sťažnosti obvinenej,
ktoré rozhodnutia je potrebné posudzovať spoločne, ako jeden celok, keďže sťažnosť je opravným
prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia (§ 185 ods. 1 Trestného poriadku).

Škoda ďalej žalobkyni vznikala aj v dôsledku pokračovania v trestnom konaní a podania
obžaloby, čo je rozhodnutie prokurátora sui generis. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti so
všetkými týmito rozhodnutiami, pretože k škode (spočívajúcej v trovách obhajoby pri úkonoch trestného
stíhania) by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ale ani vtedy, ak by
uznesenie o vznesení obvinenia bolo na základe sťažnosti obvinenej prokurátorom zrušené. Ak súdna

prax ustálila pre prípad oslobodenia spod obžaloby fikciu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia,
potom je potrebné za takisto nezákonné považovať aj uznesenie o zamietnutí opravného prostriedku
proti nezákonnému rozhodnutiu o vznesení obvinenia.

7. Keďže súd prvej inštancie zistil nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia v spojitosti s

uznesením o zamietnutí sťažnosti obvinenej (vyslovenú implicitne oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom) a súčasne zistil splnenie podmienky predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (pričom súčasne zistil totožnosť predbežne
prerokovaného nároku s nárokom uplatneným v tomto súdnom konaní, aj totožnosť skutkového
zdôvodnenia), považoval nárok žalobkyne vo svojom základe za dôvodný.

8. Pokiaľ ide o výšku nároku, žalobkyňa uplatňovala len náhradu trov trestného konania vo výške
1.489,68 Eur s príslušenstvom s poukazom na účelne vynaložené trovy trestného konania podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. Súd prvej inštancie trovy
trestného konania preskúmal a dospel k záveru, že žalobkyňa trovy konania svojmu obhajcovi zaplatila

a za účelne vynaložené považoval trovy trestného konania vo výške 1.489,51 Eur, v ktorej časti žalobe
vyhovel a vo zvyšnej časti (0,17 Eur) žalobu zamietol ako nedôvodnú v dôsledku korekcie výpočtu
cestovných nákladov obhajcu. Priznal žalobkyni i úrok z omeškania podľa ustanovenia § 16 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z. z. od 25.07.2014 vo výške 5,15 % ročne.

9. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. a), písm. c), § 4 ods. 1 písm. a)
bod 1, písm. b), písm. f), ods. 2, ods. 3, § 9 ods. 1, § 15 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, o trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 3 O.s.p.

10. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď
mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanoveniaprávneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne vyriešil otázku
príslušnosti orgánu, ktorý koná v mene štátu, keď s touto otázkou sa vysporiadal tým spôsobom, že

aplikoval ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z. z. a z dôvodov zamietnutia sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorom, podania obžaloby na súde a z dôvodu, že jediným
právoplatným rozhodnutím súdu bol oslobodzujúci rozsudok, automaticky určil, ako príslušný orgán
Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky bez toho, aby naďalej skúmal podmienky zakotvené v §
4 ods. 1 písm. f) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., teda, či bola škoda spôsobená prokuratúrou

(v tomto prípade v trestnom konaní), a to buď vydaním nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávnym
úradným postupom, prípadne kombináciou oboch uvedených. Za nezákonné rozhodnutie v danej veci
považoval súd prvej inštancie uznesenie o vznesení obvinenia v spojení s uznesením prokurátora o
zamietnutísťažnosti,akoajobžalobuprokurátora.Zdôraznil,ževzmysleustanoveníTrestnéhoporiadku
obžaloba nie je rozhodnutím, a preto o nej ako o nezákonnom rozhodnutí nie je ani vôbec možné
uvažovať. V zmysle 7. hlavy Trestného poriadku sú rozhodnutiami v trestnom konaní iba rozsudok,

trestný rozkaz alebo príkaz súdu a uznesenie a príkaz orgánov činných v trestnom konaní, ak
zákon neustanovuje niečo iné. Z ustanovení § 162 Trestného poriadku nemožno vyvodiť, že obžaloba
je rozhodnutím (čo potvrdzuje aj súdna prax vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
Z., preto v prípade podania obžaloby možno uvažovať iba v intenciách nesprávneho úradného postupu.
Zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní môžu trestné stíhanie zastaviť iba v prípade, keď je

spoľahlivo zistené a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné
stíhanie, sa nestal, prípadne z iných taxatívne vymedzených dôvodov, uvedených v § 215 Trestného
poriadku. Ak takéto podmienky nie sú splnené, prokurátor podľa platnej právnej úpravy nemá inú
zákonnú možnosť, ako postupovať tak, že podá obžalobu. Práve nepodanie obžaloby v takomto prípade
by bolo nesprávnym úradným postupom zo strany prokuratúry. Z uvedeného mal za to, že pri podaní

obžaloby neprichádza do úvahy ani nesprávny úradný postup zo strany prokuratúry v trestnom konaní,
keď túto nemožno nesporne vzhliadnuť ani v priebehu samotného trestného konania po
podaní obžaloby na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou, sp. zn. 1T/149/2010, v ktorom súd po
podaní obžaloby vydal dňa 31.01.2011 trestný rozkaz, ktorým žalobkyňu (hoci neprávoplatne) uznal
vinnou v zmysle podanej obžaloby. Zdôraznil, že súd je v trestnom konaní vždy povinný obžalobu najskôr

preskúmať, a to z hľadiska posúdenia zákonnosti trestného konania, ktoré jej podaniu predchádzalo a
v prípade, ak zistí nezákonnosť, resp. porušenie hmotnoprávnych alebo procesno-právnych
predpisov, má možnosť ihneď sám rozhodnúť o zastavení trestného stíhania, resp. postúpení veci inému
orgánu, prípadne odmietnuť obžalobu a vrátiť vec prokurátorovi do prípravného konania. Napriek tejto
skutočnosti Okresný súd Bánovce nad Bebravou v uvedenom trestnom konaní nerozhodol žiadnym z

uvedených spôsobov, ale rozhodol (neprávoplatne), že žalobkyňu uznal vinnou v zmysle obžaloby, z
čoho nesporne vyplýva, že podanie obžaloby, ako aj prípravné konanie, ktoré jej podaniu predchádzalo,
vrátane rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní, súd nepovažoval za nezákonné, naopak, vyhodnotil
ich ako zákonné a správne a na ich podklade vydal trestný rozkaz. Mal za to, že Generálna prokuratúra
by konala za štát iba v prípade, ak by škodu spôsobila ona, krajská prokuratúra alebo okresná

prokuratúra. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nevydala v predmetnej trestnej veci, vedenej
proti žalobkyni, žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo možné označiť za nezákonné, nakoľko obžaloba nie
je rozhodnutím, a preto nemožno ani uvažovať o jej nezákonnosti.

11. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

12. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalovaného došlo k zmene právnej úpravy
sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie. V prechodných ustanoveniach (§

470 ods. 1) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú zachované
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle
týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalovaným, nakoľko
toto bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

13. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015
Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospelk záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods.
1, ods. 2 CSP.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného spochybnený vo výroku, ktorým
bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol
právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané
každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré
tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania
vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej
inštanciezodpovedápožiadavkámust.§157ods.2O.s.p.(i§220CSP).Námietkyžalovaného,uvedené

v podanom odvolaní, ktoré boli totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, a
ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal a výstižne a správne sa s nimi vysporiadal, nemohli
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, a ani tvrdené také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387

ods. 2 O.s.p. v napadnutej časti poukazuje.
16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

17. Žalovaný podaným odvolaním vytýkal súdu prvej inštancie iba tú skutočnosť, že nesprávne vyriešil
otázku príslušnosti orgánu, ktorý koná v mene štátu, keď nesprávne aplikoval ustanovenia § 4 ods.

1 písm. a), písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré podľa jeho názoru nie je možné automaticky
paušalizovať na všetky prípady, keď mal za to, že v danej veci nebolo preukázané, že by škoda
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím - teda rozhodnutím vydaným v rozpore so zákonom, a ani
nesprávnym úradným postupom prokuratúry, nakoľko okresný súd v trestnom konaní obžalobu prijal a
na jej podklade vydal trestný rozkaz, a preto je sporné, či v danej veci má konať za Slovenskú republiku

Generálna prokuratúra alebo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

18. Odvolací súd uvedenú námietku žalovaného považuje za nedôvodnú. Poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo/289/2014 zo dňa 14.10.2015, z
ktorého vyplynula právna veta v nasledovnom znení: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo

právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f)
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 01.01.2013 Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní
súd z úradnej povinnosti.“ Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci sa jedná o prípad skutkovo
totožný, a preto iné rozhodnutie o tom, ktorý orgán štátu je príslušný v konať v tomto prípade za štát,
neprichádza do úvahy, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým za orgán, ktorý je príslušný
za štát konať stanovil Generálnu prokuratúru, vecne správne. Za právne bezvýznamnú považoval

skutočnosť, že v trestnom konaní bol súdom vydaný trestný rozkaz, ktorý v dôsledku odporu, podaného
obvinenou, nenadobudol právoplatnosť, nakoľko významným je výlučne právoplatný oslobodzujúci
rozsudok vydaný súdmi v danej trestnej veci.

19. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalobkyňa, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).