Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 16, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/81/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114224368
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7114224368.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne C. I., F.. XX.X.XXXX, T. P., W. X,
zastúpenej AKMN, s. r. o. advokátskou kanceláriou, Bratislava, Eisteinova 25, IČO: 36 864 463, proti
žalovaným 1/ R. T.S., F.. XX.XX.XXXX, T. P., T. XX, X/ Groupama Biztosító Zrt.,cudzojazyčný (slovenský)
názov: Groupama poisťovňa, a. s., Erzsébet Királyné útja 1/C, Budapešť 1146, Maďarsko, konajúcej
prostredníctvom Groupama poisťovňa a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Bratislava,
Miletičova 21, IČO: 47 236, 060, zastúpenej Javor-Tokár, advokátskou kanceláriou, s. r. o., Bratislava,
Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch a o náhradu škody, o odvolaniach strán proti rozsudku 17C/247/2014-156 z 21.7.2015
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku, ktorým žalovaní v 1. a 2.rade boli zaviazaní zaplatiť spoločne
a nerozdielne 762,92 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne žalobkyni
zaplatiť sumu 12.762,92 eur a nahradiť na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 980,11

eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa voči žalovaným domáhala zaplatenia sumy 300.000 eur z
titulu náhrady nemajetkovej ujmy a sumy 762,92 eur titulom náhrady škody spojených s pohrebom, čo
odôvodnila tým, že žalovaný v 1.rade dňa 3.6.2013 spôsobil v obci C. F. R. dopravnú nehodu, pri ktorej
bol usmrtený jej syn O. C., za čo žalovaný v 1.rade bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia rozsudkom
Okresného súdu Prešov, spisovej značky 41T/119/2013, pričom vinník nehody povinné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla mal uzavreté u žalovanej v 2.rade
a podrobne ďalej rozpísal dôvody, ktoré podľa žalobkyne opodstatňujú základ i výšku uplatnených
nárokov. Vzal do úvahy stanovisko žalovaného v 1.rade, podľa ktorého nemajetkovú ujmu je povinná
nahradiťpoisťovňa,keďsumu300.000€považovalajzaneprimeranevysokú.Braldoúvahyistanovisko
žalovanej v 2.rade, ktorá namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, a to s poukazom na §
2 a § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. a tiež podrobne rozpísal jej právnu argumentáciu. Citoval ďalej vybrané
časti podaní a prednesov sporových strán prednesených počas konania a z rozsudku 41T/119/2013-294

zo dňa 9.4.2014 Okresného súdu Prešov zistil, že žalovaný v 1.rade bol uznaný vinným z prečinu
usmrtenia a ublíženia na zdraví v súvislosti so spôsobením dopravnej nehody dňa 3.6.2013, pri ktorej
smrteľné zranenia utrpel O. C., syn žalobkyne. Z pokladničného dokladu vystaveného firmou AVE
plus, s.r.o. zo dňa 7.6.2013 a z faktúr č. 2013/016 a 2371/13 mu vyplynula výška nákladov súvisiacichs pohrebom nebohého uhradených žalobkyňou. Citoval tiež vybrané časti z výpovedí žalobkyne a
žalovaného v 1.rade a za nesporné pokladal, že žalovaný v 1.rade mal so žalovanou v 2.rade uzatvorenú
zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla. Právne vec posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1 a § 427 ods. 1,2 Obč.zákonníka,
ako aj podľa § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z. a mal za preukázaný zásah zo strany
žalovaného v 1.rade do práv žalobkyne na ochranu osobnosti. Definoval znaky pojmu súkromie a
uviedol, že usmrtením najbližšieho človeka žalobkyne - jej najmladšieho syna, došlo k neoprávnenému
zásahu do práva na ochranu osobnosti, keďže žalobkyňa v niektorých oblastiach svojho života utrpela

nenapraviteľnú stratu, nakoľko so synom prežila vyše 22 rokov života a nesporne v dôsledku jeho
straty utrpela citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku zo
smrti milovanej osoby, čo sa prejavilo nepriaznivo aj na jej zdravotnom stave. Keďže na vyváženie
stratynajbližšiehočlovekanepostačujeprimeranézadosťučinenievžiadnejjehoforme,priznalžalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle kritérií § 13 ods. 2 Obč.zákonníka. Vo všeobecnosti
špecifikoval kritériá určujúce výšku primeraného zadosťučinenia v peniazoch a za primeranú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu, pokladal sumu 12.000 €, keď prihliadal na nenapraviteľný,
najzávažnejší následok vzniknutý v dôsledku smrteľnej nehody syna žalobkyne, na následky, ktoré
skutok vyvolal u žalobkyne a zohľadnil tiež ľútosť a osobné, či majetkové pomery žalovaného v
1.rade, pričom priznaná náhrada sa podľa neho nevymyká iným náhradám nemajetkovej ujmy obvykle
priznávaným pozostalým osobám pri úmrtiach. Priznal tiež žalobkyni náhradu skutočne vynaložených

nákladov v súvislosti s pohrebom zosnulého syna v celkovej výške 762,92 €. K námietke žalovanej
vo vzťahu k nedostatku jej pasívnej legitimácie v spore citoval § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a
stotožnil sa s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča, pripojeným k uzneseniu Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009 z 20.4.2011, z ktorého obsiahlo citoval a zaoberal sa tiež podrobne
rozhodnutiami Súdneho dvora C-22/12 z 24.10.2013 a C 277/12. Vychádzajúc z toho, že žalovaný v

1.rade mal so žalovanou v 2.rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dospel k záveru, že žalovaná v 2.rade je nositeľkou
hmotnoprávnej povinnosti nahradiť vzniknutú škodu i nemajetkovú ujmu, a preto žalovaných na plnenie
zaviazal spoločne a nerozdielne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalovaných
zaviazal nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 980,11 €.

3. Rozsudok v jeho zamietavej časti napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zmeniť
a priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške zodpovedajúcej závažnosti nemajetkovej ujmy
a okolnostiam, za ktorých k nej došlo, nakoľko priznanú náhradu vo výške 12.000 € pokladala za
mimoriadne nízku s poukazom na tragický následok - smrť jej syna. Súd prvého stupňa sa podľa

nej mal dôslednejšie vysporiadať s taxatívne určenými predpokladmi priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, a to so závažnosťou vzniknutej ujmy a s okolnosťami, za ktorých k ujme došlo a rozhodnutie
považovala za nepreskúmateľné. Výška náhrady mala byť určená podstatne vyššie, ako sú „bežné“
náhrady, napr. v prípade difamačných žalôb, ktorých následok nemožno ani len porovnávať so smrťou
človeka. Ako príklad uviedla rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/49/2012 z 28.11.2013, kde už okresný

súd priznal náhradu škody vo výške 150.256,14 €, kde však nedošlo k tragickému následku, ale „len“
k poškodeniu zdravia. Napadnuté rozhodnutie vyvoláva dôvodné pochybnosti o jeho vecnej správnosti,
nakoľko deklaruje, že smrť človeka je z pohľadu vzniknutej nemajetkovej ujmy menej závažný následok,
ako je škoda na zdraví v podobe zlomenej nohy alebo difamujúci článok v novinách, napr. na adresu
politika, či inej verejnej známej osoby.

4. Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadla včas podaným odvolaním aj žalovaná v 2.rade, navrhla
ho zmeniť a voči nej žalobu zamietnuť s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci. Zotrvala na
námietke svojej pasívnej legitimácie a uviedla, že Najvyšší súd SR, ako aj krajské súdy v Slovenskej
republike pred vydaním rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci U. proti H. pokusy žalobcov domôcť

sa náhrady nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi zodpovedného subjektu zamietali a judikatúra súdov
bola konštantná v tom smere, že podľa platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah
do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti
za škodu, t.j. podľa § 11 a nasledujúcich Obč.zákonníka (NS SR 4 Cdo/168/2009). Upozornila, že v
Slovenskej republike neprišlo k zmene vnútroštátnej právnej úpravy a táto aj po rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ vo veci U. ostala nezmenená. Uvedené tvrdenie vychádza zo znenia zákona - z § 4 zákona č.
381/2001 Z.z.. Na podporu svojho názoru citovala vybrané časti z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 12Co/89/2013 z 26.6.2014. Poukázala tiež na písomné vyjadrenie Slovenskej republiky vo veci
U., z ktorého vyplýva, že slovenská vnútroštátna úprava ustanovenie, ktoré by priznávalo náhradunemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v dôsledku zásahu do ich osobnostných práv
z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel nezavádza. Takéto
stanovisko prijala aj právna teória, konkrétne JUDr. O. M., B.. v zborníku z konferencie SAK, 20.

Slovenské dni práva. Ak by aj súd dospel k opačnému názoru, t.j., že vnútroštátne právo uplatniteľné
vo veci samej náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode upravuje, bolo by potrebné vyriešiť otázku, či na základe smerníc je možné týmto priznať
priamy účinok v tom, ktorom súdnom spore. Vo veci U. podľa nej Súdny dvor otázku, či má byť
náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí pokrytá povinným zmluvným poistením

jednoznačne ponechal na vnútroštátne právo. V dôsledku tohto výkladu ani nemôže prísť k rozporu
medzi Smernicou a vnútroštátnym právom. Pokiaľ ide o otázku eurokonformného výkladu, t.j., keď sa
jednotlivec domáha toho, aby súd prihliadol na nepriamy účinok Smernice a aby vnútroštátne právo
vykladalvsúladesnimi,t.j.eurokonformne,ajtakýtovýkladjelimitovanýzákladnýmiprávnymiprincípmi,
a to princípom právnej istoty a zákazom retroaktivity. Citovala ďalej § 2 písm. g/ zákona o PZP a bola
toho názoru, že osoby domáhajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3 Obč.zákonníka,

nie je možné považovať za poškodeného podľa citovaného zákona a nie je možné na nich aplikovať
ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP a nie je sporné, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je predmetom úpravy
zákona o PZP. Mala za to, že súd prvého stupňa použitím extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví“
de facto nad vôľu zákonodarcu novelizoval vnútroštátny predpis a porušil princíp právnej istoty.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2.rade ho navrhla zamietnuť ako nedôvodné a priznať
jej náhradu trov odvolacieho konania. Napadnutý rozsudok pokladala z hľadiska právneho posúdenia
veci za ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane argumentačne zdôvodnený. Po
rozbore posúdenia vplyvu a záväznosti rozhodnutí Európskeho súdneho dvora na slovensku legislatívu
a súdnu prax v rámci rozsahu plnenia pri poistení motorových vozidiel pokladala za nepochybné, že

rozhodnutia slovenských súdov vo veciach, ktoré sú harmonizované právom únie, nesmú byť v rozpore
s týmto právom, a to vzhľadom na postavenie Slovenskej republiky v rámci Európskeho spoločenstva.
Citovala vybrané časti z rozsudku Krajského súdu Prešov 20Co/183/2014 a poukázala na jeho záver,
že povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu. Pri definícii
pojmu škody citovala z rozsudku Súdneho dvora vo veci U., v ktorom súd hovorí o „akejkoľvek ujme“,

zahŕňajúc do tohto pojmu aj nemajetkovú ujmu uplatnenú ňou v tomto spore. Bola toho názoru, že pojem
nemajetkovejujmynepochybnepatrídovecnéhorozsahuzmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškodu.

6. V podaní doručenom odvolaciemu súdu 4.4.2016 žalovaná v 2.rade upozornila na nedostatok
podmienky konania, a to spôsobilosť byť účastníkom konania a vzhľadom na to voči nej konanie navrhla

zastaviť. Žalobkyňa podľa nej za žalovaného označila pobočku poisťovne z iného členského štátu, ktorá
je len organizačnou zložkou a zápisom do obchodného registra sa nestala samostatnou právnickou
osobou, ale je len časťou podnikateľa, v danom prípade spoločnosti Groupama Biztosító Zrt..

7. Žalobkyňa vo vyjadrení z 15.4.2016 navrhla na krajne účelové podanie žalovanej v 2.rade neprihliadať

a poukázala na to, že žalovaná v 2.rade je v žalobe, ako aj vo všetkých ostatných písomných podaniach
a úkonoch označená správne, a to obchodným názvom zahraničnej osoby so zapísaným slovenským
názvom (slovenský preklad podľa zápisu v obchodnom registri) Groupama garancia poisťovňa, a.s., čo
predstavuje úplný obchodný názov, plné a správne meno zahraničnej osoby. Označenie organizačnej
zložky len upresňovalo, že vec sa týka tejto organizačnej zložky. Zdôraznila, že v priebehu konania

nebolatakzostranysúdu,anizostranyúčastníkovkonaniapochybnosťotom,ktojeúčastníkomkonania
na strane žalovanej, a to aj vzhľadom na existenciu komplexného právneho zastúpenia advokátskou
kanceláriou Javor - Tokár. Zastavenie konania v danej veci by sa javilo len ako prílišný formalizmus,
ktorý nepochybne by bol v rozpore s účelom občianskeho súdneho konania a v rozpore s článkom 46
ods. 1 Ústavy SR.

8. Žalobkyňa a žalovaná podávali odvolanie v čase účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok účinný do 30.6.2016 a Krajský súd v Košiciach vec prejednával v čase účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (ďalej len CSP).

9. Podľa ust. § 470 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.10. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

11.KrajskýsúdvKošiciachnazákladepodanýchodvolanívecpodľaust.§385ods.1CSPprejednalbez
nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania,
t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami
strán uvedenými v ich odvolaniach) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že odvolanie strán nie je dôvodné, preto rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vo výroku vecne správny.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní pred termínom vyhlásenia na úradnej tabuli
Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).

13. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a vo vzťahu k uplatneným
odvolacím dôvodom dopĺňa nasledovné:

15. Žalobkyňa a žalovaná v odvolaní namietali odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.

účinného v čase podania odvolania, t.j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V zmysle CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu ide o
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h/.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) odvolací

súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový. Nesprávnym právnym posúdením je
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikáciu práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

18. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli ani nevyšli

za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až 135
účinných v čase jeho rozhodovania alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy hodnotil podľa § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

20. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje, pričom ani odvolacie námietky žalobkyne a žalovanej v 2.rade nemajú vplyv
na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.

21. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
zaoberal sa námietkou žalovanej v 2.rade argumentujúcou nedostatkom podmienky konania, a to
spôsobilosti byť účastníkom konania (podanie žalovanej na č.l. 250-251). Podľa žalovanej žalobkyňa za
žalovaný subjekt označila pobočku poisťovne z iného členského štátu, ktorá však nie je samostatnýmprávnym subjektom. Ako už bolo uvedené, žalobkyňa trvala na tom, viď podanie (č.l. 253- 254), že
žalovanú v 2.rade v žalobe aj vo všetkých písomných podaniach označila správne, a to obchodným
názvom zahraničnej osoby so zapísaným slovenským názvom (slovenským prekladom podľa zápisu

v obchodnom registri). Odhliadnuc od toho, že žalovaná v 2.rade nedostatok podmienky konania
namietala až po rozhodnutí súdu prvej inštancie a aj po podaní odvolania vo veci samej je zrejmé,
že žalovaná v 2.rade absolvovala celé konanie pred súdom prvej inštancie súc zastúpená právnym
zástupcom a zjavne tak nemala problém so svojou identifikáciou a nemala pochybnosti o tom, že
žaloba smeruje aj voči nej. Žalobkyňa v žalobe žalovanú v 2.rade označila tvarom: Groupama Garancia

poisťovňa, a.s.. Označila ju teda názvom, aký zahraničná osoba Groupama Garancia Biztosító Zrt.
mala v rozhodnej dobe (v čase začatia konania) zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava, vo vložke č. 2019/B, keď obchodné meno tohto subjektu v cudzojazyčnom (slovenskom)
názve znelo ako Groupama Garancia poisťovňa, a.s.. Pri označení žalovanej žalobkyňa nepoužila IČO
pobočky poisťovne z iného členského štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa žalovanú v
2.rade označila nepochybne a nezameniteľne, spôsobom umožňujúcim identifikovať obchodné meno

zahraničnejosobyaakbyvtomtoštádiukonaniatotobolovočižalovanejv2.radezastavené,odporovalo
by to ústavným princípom upravujúcim prístup k súdu i elementárnym zásadám spravodlivosti.

22. Žalovaná okrem toho trvala na nedostatku svojej pasívnej legitimácie s poukazom na to, že rozsah
poistenia zodpovednosti je upravený v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. a podľa platnej právnej úpravy

možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo
rámec inštitútu zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že žalovaná v 2.rade,
ako poisťovňa, s ktorou mal žalovaný v 1.rade uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je nositeľkou hmotnoprávnej povinnosti - nahradiť vzniknutú
škodu i nemajetkovú ujmu a je teda pasívne legitimovaná. S týmto názorom súhlasí aj odvolací súd, keď

v minulosti z rovnakej premisy vychádzal aj vo svojom rozhodnutí 11Co/12/2009. Je si však vedomý aj
existencie rozdielnych rozhodnutí (viď. napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016, či
rozhodnutie 4Cdo/168/2009), pričom však doposiaľ nie je k dispozícii zjednocujúce stanovisko prijaté
v obdobnej veci.

23. Súd prvého stupňa správne konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 2/, vyplývajúcu z
aplikácie ustanovenia § 15 ods. 1 ZoPZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ
za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Odvolací súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalovanej 2/, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a

nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením. Zásah do osobnostných práv žalobkyne (do jej
práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpela psychickú ujmu (nemateriálnu alebo
nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo
povinné zmluvné poistenie, zodpovednosti za škodu u žalovanej 2. Preto žalobkyni prislúchalo právo,
aby jej tento poisťovateľ (žalovaná 2/) nahradila (ako poškodenému subjektu) žalobou uplatňovaný

nárok.

24. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD
C-22/12 U., T. 39) a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade

s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Tzv. motorové
smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel

nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu
porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez
ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanoveniavnútroštátnehopráva,ktoréupravujúnáhraduškodyprinehodáchspôsobenýchprevádzkoumotorových
vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10
Marques Almeida, C-22/12 U., bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich

vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD
C-22/12 U., bod 55).

25. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj nemajetková

ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§11,§130 Obč. z.). Pod pojem ujma na zdraví
je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa
tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi
rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice,
ako aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú

vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade
rozporu medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu
právneho predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem
„ujma na zdraví", ako aj „osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy
dopĺňajú pojem „škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom

posilnenia ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 U., bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá
podľa vnútroštátneho práva vyplýva z §ll a §130 Obč. z., vznikla na základe dopravnej nehody a
má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 U., bod 57,
58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie ustanovení

§ 11, § 13 0 Obč.zák. úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti
za škodu.

26. S poukazom na uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto

ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z
24. októbra 2013). Žalobkyňa sa preto dôvodne domáhala náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči
žalovanej 2/, ktorá má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy.

27.PreúčelyZoPZPbolopotrebnépojemškodavykladaťeurokonformne,tedaextenzívnevtomzmysle,

že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah
do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život s blízkym
človekom.

28. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je

zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k
uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ
podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť
za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí
byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda,

vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení Obč. zák. o zodpovednosti za škodu, teda ak by
náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to
neprípustné značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú
ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že
pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná).

29. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP
tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že
aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc

Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES
zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a
o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa
slovné spojenie „personál injury" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma".Komunitárne právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu
považuje majetkovú aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz).

30. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr.
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 O. z.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu

vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám
imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie).
Podľa nálezu ÚS ČR PI. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody
ako majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú
integritu poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo
nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej

definícii prispôsobuje. Obč. zák. nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§442 ods.
1). Skutočná škoda bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda
a preto ustanovenia o náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra
prvorepublikových najvyšších súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo
vzťahu k imateriálnej škode.

Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia
citovej ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho
konania.

31. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov.
Súdmusínielenrešpektovaťprávo,alejehovýkladaaplikáciamusísmerovaťkspravodlivémuvýsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalistický aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného

príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte
nejde len o dodržiavanie práva bez zohľadňovania hodnôt, na ktorých je právny poriadok vybudovaný.
Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi
členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke
rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa

zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že
tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý
bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých
právnych predpisov podaný žalovanou v 2.rade uvedené požiadavky nespĺňa.

32. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom
eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava

obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o
posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep

SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitámy predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitámeho práva
ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu

definície škody.33. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a
smernica Rady 84/5/EF1S sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

34.Primárnymcieľomtzv.motorovýchsmernícEurópskejúniebolozjednodušiťvoľnýpohybmotorových

vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto
smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy
poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania
nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primáme a sekundárne
pramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v
motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii
národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP)
a preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom, že v danom prípade ide o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (ZoPZP je výsledkom transpozície tzv. piatich

motorových smerníc upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel).

35. Nebolo možné ani vychádzať zo záveru, že súkromné právo členského štátu sa neprieči právu

Európskej únie. Odvolací súd vzhliadol práve vo výklade pojmu škoda nesúlad vnútroštátneho práva a
práva Európskej únie, pričom eurokonformný výklad tohto pojmu (preložený ako osobné ujmy na tele,
psychike alebo v emočnej sfére poškodeného) je jediným možným správnym výkladom, na rozdiel od
reštriktívneho gramatického výkladu vnútroštátneho práva (ktorý je v rozpore s cieľmi vyjadrenými v tzv.
motorových smerniciach). Je potrebné súčasne zdôrazniť, že sa nejedná o priamu aplikáciu smerníc ale

o výkladovú metodológiu vzťahujúcu sa na oblasť harmonizovanú právom Európskej únie.

36. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu upravuje, na základe zodpovednosti poisteného
za škodu, v danom prípade žalovaného 1/, aplikáciou ustanovenia § 11 a § 13 Obč. zák., a to v
dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej
sipredmetnýnároknašiellegislatívnypriestorajpriamovustanoveniachObč.zák.upravujúcichnáhradu

škody,tzv.„odškodneniezasmrť"),pretožesanejednáotradičnýnárokspadajúcipodochranuosobnosti
(historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna prax na základe zodpovednosti poistených za škodu
priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená
prevádzkou dopravného prostriedku zakladá občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča
dopravného prostriedku a právo domáhať sa zo strany oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle

vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu
do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť
inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (O. z.) nemôže brániť
aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu
cieľov smerníc.

37. Argumentáciu žalovanej v 2.rade poukazujúcej na oprávnenie členských štátov upraviť
vnútroštátnymprávomrozsahnáhradyškodynebolomožnéprijať.Preskúmavanýnároksatýkalvýkladu
charakteru (druhu) škody na zdraví (zahŕňajúcej aj psychickú traumu), t. j. pojmu predmetu poistného

krytia, nie však rozsahu teda výšky náhrady škody.38. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným
právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia.
Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia

komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a
psychickej).

39. Z vyššie uvedených hľadísk vychádza aj aktuálna prax Ústavného súdu SR, keď (napr. v uznesení
I. ÚS 474/2016 zo 17.8.2016, ktorým sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa a.s. majúca

základ v obdobnej veci bola odmietnutá) Ústavný súd poukázal okrem iného na svoje predchádzajúce
rozhodnutie - uznesenie sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015, v ktorom v obdobnej
veci konštatoval, že „hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia
vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne
právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a
§ 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných

nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti
zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.VSlovenskejrepublikepovinnézmluvnépoistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z.,
podľa ktorého má ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej
republiky.“

40. Ústavný súd dodal, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel a súčasne zohľadňujúc
zodpovednosť za neoprávnený zásah osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, aplikujúce
extenzívnyvýkladnáhradyškody.Ústavnýsúdvtejtosúvislostipoukázalajnasvojerozhodnutie sp.zn.I.

ÚS 206/2015 z 29. apríla 2015, ktorým bola obdobná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

41. Odvolací súd má tak za to, že súd prvej inštancie nepochybil, ak na plnenie zaviazal aj žalovanú
v 2.rade.

42. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady, spochybnenú žalobkyňou, i tu je možné s preskúmavaným
rozhodnutím súhlasiť a toto sa nejaví ako nepreskúmateľné.

43. Žiada sa predovšetkým zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd), nepatrí právo účastníka, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia súdom ním navrhnutých dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
predpisov tak, ako to prekladá účastník. Ani rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať požiadavky zákonného

rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré musí dať účastníkovi odpoveď na podstatné (zásadné)
otázky v danej veci. Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom
nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny význam rozhodnutia. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne i žalovanej
2/ o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku

postačujúco a jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti v prejednávanej veci považoval za rozhodujúce, k akým
záverom na ich základe dospel a prečo nebolo možné vyhovieť námietkam žalovanej. Za odňatie
možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

44. Zodpovednosť žalovaného v 1.rade bola daná porušením pravidiel cestnej premávky, čím spáchal
žalovaný prečin usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1 a 2 písm. a/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s prečinom ublíženia na zdraví, podľa § 138 písm. h/ a § 158 Trestného zákona (vina bola konštatovaná

v rozsudku Okresného súdu Prešov 41T/119/2013 a týmto rozhodnutím je súd občianskom súdnom
konaní viazaný).45. Nečakaným šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobkyne došlo k závažnému zásahu
do jej osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu
je nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má

absolútny charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia ustanovenia § 11 a §
13 ods. 1 Obč.zák., v dôsledku čoho žalovaný 1/ zodpovedá i za nemajetkovú ujmu spôsobenú
žalobkyni prevádzkou dopravného prostriedku. Zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej
zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobkyne, ako aj pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli tak v prípade žalovaného 1/ naplnené (neoprávnený zásah do

chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej
osoby, nemajetková ujma v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosti medzi nimi).
Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie
a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným

sociálnych,morálnymacitovýmväzbámpredstavovaťnatoľkozávažnúnemateriálnuujmuprerozvíjanie
a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či
vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005).
Z tohto pohľadu ustanovenia O. z. upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu
spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre

väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Preto šokujúca smrť syna žalobkyne
predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia
z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca.

46. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného
zásadu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1/ došlo v danom

prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity
vzťahu so zomrelým. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často
vnímanáakoneznesiteľná,fyzická,obmedzujúcaaktivitypozostalého,častovyžadujúcaodbornúpomoc
(v dôsledku duševného ochorenia) je žalobkyňa zasiahnutá stratou osoby, ktorej nezastupiteľným
poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov a odovzdávanie synovskej lásky.

Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich
základ rodinného života.

47. Správne súd prvej inštancie bral do úvahy, že žalobkyňa s nebohým prežila 22 rokov života, tento jej
bol oporou a pomáhal jej s výchovou vnuka, ktorého má zvereného do náhradnej starostlivosti. Nebohý

syn jej denne poskytoval pomoc fyzickú, psychickú aj finančnú.

48. Súd prvého stupňa aj vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom rozsahu
skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom stanovené kritériá

priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný
zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať.
Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu

požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke
nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami
proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom
priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému
odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských

právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutámej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačné. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v danom prípade).Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu

(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani
nedá odškodniť). V rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol napr. konštatovaný
zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu
z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných
nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).

49. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva
v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade

Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre
ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú
by priznal v porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ

domohol(JUDr.AndreaErdösová,PhD.,Krátkepojednanieoškodách,ujmáchaichnáhradáchvosvetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské
práva). Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je
nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14).

50. Z titulu náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu 12.000 € (sumu
762,92 € ako náhradu nákladov súvisiacich s pohrebom, žalovaná v 2.rade osobitne argumentačne ani
nespochybnila) a táto zodpovedá vyššie uvedeným kritériám a nevymyká sa zaužívanej súdnej praxi.

51. Došlo tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne
(reštitučnej podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Podľa ustanovenia článku 8
ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromia a rodinného
života. Aj v ústavnej rovine je zakotvená v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby

a jej súkromia, ktorá je zaručená, pričom každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.
Je nesporné, že medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené
v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie aj tej druhej z týchto osôb tvoriacich rodinné spoločenstvo. Zásah

do osobnostnej, emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby,
následkom ktorého je tak závažná ujma blízkej osoby, ako to je v danom prípade, zakladalo právo
domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovenia Obč.zák. (uvedené už odznelo napr. v rozsudku
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/330/2012). Značná miera dotknutia (zásahu) osobnosti fyzickej
osoby (tak ako to bolo v prípade žalobkyne) je potom dôvodom na priznanie peňažnej náhrady, pretože

morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce (§ 13 ods. 2 O. z.).

52. Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí likvidačné,
ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobkyne v prípade, kedy

navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyne v zmysle
zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou
spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. Z hľadiska komparácie s právnou
úpravou v Českej republike javí sa vhodné poukázať na úpravu tzv. „odškodnenia za smrť", ktorým
právna úprava priznávala vo výške 240.000 Kč pozostalému manželovi, ako i každému dieťaťu,

jednorazovú peňažnú satisfakciu (v prípade jej nedostatočnosti nebolo vylúčené, aby sa dotknuté osoby
domáhali ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti - rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. PI. ÚS 16/2004).53. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

54. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1,2 CSP,

keďže ani jedna zo strán úspech so svojím odvolaním nemala.

55. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).