Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 21, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/458/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413206269
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4413206269.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
CD Consulting, s. r. o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,
IČO: 264 29 705, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanému: L.
C., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. B. XXX/XX, A., o zaplatenie zmenkovej sumy 387 eur s príslušenstvom
a zmenkovej odmeny 1,29 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 31. marca 2016 č. k. 13C/202/2013-154 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách

konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške
0,19% denne zo sumy 387 eur od 21. 06. 2010 do zaplatenia zastavil. V zostávajúcej časti súd návrh
zamietol a rozhodol, že žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil čl. 2 písm.
a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/EHS, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. k) l), § 39 a § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zák.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, čl. I § 77 ods. 1, 2,
čl. I § 10, čl. I § 11 ods. 1, čl. I § 14 ods. 1, čl. I § 17, čl. I § 5 ods. 1, 2, 3, čl. I § 48 ods. 1 bod 2 zák. č.
191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov a uviedol, že dňa 28. 01.
2010 žalovaný ako dlžník uzavrel so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava ako
veriteľom zmluvu o úvere č. 408200106, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 200 eur a
žalovaný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi úver spolu s poplatkom vo výške 196 eur, t.j. celkovo čiastku 396

eur a to v 12 mesačných splátkach po 33 eur počnúc dňom 16. 02. 2010. V zmluve bolo uvedené, že
finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon povolania a zároveň na druhej strane zmluvy o úvere sa
nachádzajúvšeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru,kdevčlánku14súuvedenéustanoveniadohodyo
vyplnení zmeniek, podľa ktorých na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek
vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ dve zmenky, v
ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu

4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce
splátky prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej
splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi,
ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumyvyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok
stal splatný celý dlh. Zároveň žalovaný dňa 28. 01. 2010 podpísal veriteľovi zmenku s tým, že zaplatí
za túto zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava sumu 387 eur a zmenkový úrok

0,25 % denne od 21. 06. 2010, pričom zmenková suma, ako aj dátum začiatku úročenia boli do zmenky
dopísané dodatočne, keď sa stal splatný celý dlh. V zmenke je uvedené, že je splatná „bez protestu“, „na
platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a že je splatná pre POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava. V exekučnom konaní tunajšieho súdu 9Er/192/2011 sa spoločnosť POHOTOVOSŤ
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, ako oprávnená domáhala voči žalovanému ako povinnému vymoženia

sumy 387 eur s príslušenstvom, pričom k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doložená zmluva o úvere č. 408200106 zo dňa 28. 01. 2010 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
Bratislava SR 10804/10 zo dňa 22. 11. 2010, ktorý bol vydaný na základe neúplnej zmenky vystavenej
dňa 28. 01. 2010. Oprávnený doložil aj uvedenú zmenku, pričom Okresný súd Nové Zámky svojim
uznesením 9Er/192/2011-9 zo dňa 28. 02. 2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a uvedené uznesenie sa stalo právoplatným dňa 16. 04. 2011. Následne ďalším uznesením

tunajšieho súdu 9Er/192/2011-15 zo dňa 28. 04. 2011 bolo exekučné konanie zastavené a uznesenie
sa stalo právoplatným dňa 07. 07. 2011. V súdnom konaní tunajšieho súdu 13C/202/2013, v ktorom
si žalobca uplatnil zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 387 eur spolu so zmenkovým úrokom, ako aj
s úrokom zo zmenkovej sumy a zmenkovou odmenou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, žalobca predložil zmenku totožnú so zmenkou predloženou

spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava v konaní tunajšieho súdu 9Er/192/2011 s tým, že na
druhej strane zmenky je už spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava uvedené, že namiesto nej je
na rad CD Consulting s.r.o. , K červenému dvoru 3269/25a, 130 00 Praha, Česká republika, IČO: 264
29 705. Podaním zo dňa 21. 12. 2015 žalobca bez uvedenia dôvodu vzal svoj návrh späť sčasti a to
v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 387 eur od 21. 06. 2010 do zaplatenia

a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, v dôsledku čoho súd konanie v tejto časti zastavil podľa § 96
ods. 1, 3 OSP. Na základe vykonaného dokazovania súd ďalej dospel k záveru, že návrh žalobcu v
zostávajúcej časti nie je dôvodný. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je
súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa
nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne

normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd
povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v
danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z rozhodovacej činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný
remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., v prospech ktorého žalovaný zmenku vystavil, a ktorý
predmetnú zmenku od žalovaného prijal, sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je

taktiež vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska ako
iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské/iné úvery. Preto si súd zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená a vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy.
Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd mal postupovať podľa procesných pravidiel nariadenia, súd
uviedol, že toto nariadenie v čl. 9 ods. 1 ustanovuje, že súd určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov

potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov. Keďže nariadenie
žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, v súlade s ustanovením čl. 19 nariadenia je potrebné
riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o prejednaciu zásadu podľa § 120 ods.
1 OSP, na ktorú odkazoval žalobca, súd zdôraznil, že povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či nejde
o spotrebiteľský vzťah. Žiadne ustanovenie nariadenia nevylučuje takéto skúmanie spotrebiteľského

charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je žalovaný prípadne
nečinný a nedoručí súdu odpoveď na žalobný návrh. Pre taký prípad čl. 7 ods. 3 nariadenia ustanovuje
len toľko, že súd má aj napriek nečinnosti žalovaného konať a vydať rozsudok; to však neznamená,
že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský vzťah.
Cieľom nariadenia je zjednodušiť a zrýchliť cezhraničné konania s nízkou hodnotou sporu a na ne

nadväzujúce vykonávacie konania, ale v žiadnom prípade nie vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou
sporu ochranu spotrebiteľa, keďže vysoká úroveň ochrany spotrebiteľov je jedným zo základných
princípov Európskej únie a je ustanovená aj v primárnom práve. Súd preto dospel k záveru, že aj v
európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú úroveň ochrany
spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na zistenie, či predmet konania

nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Aj pri nečinnosti
spotrebiteľa musí súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak
práva a povinnosti oboch strán (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03.
2012). Súd dospel k záveru, že daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky,nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto bolo v Slovenskej republike a aj
sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Až indosamentom sa dostal do tohto právneho
vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo, ktorým bolo od začiatku právo

Slovenskej republiky. Súd pojednávanie v právnej veci nariadil, nakoľko to považoval za potrebné pre
vykonanie dokazovania oboznámením so spisom Okresného súdu Nové Zámky 9Er/192/2011, ktorý
obsahuje zmluvu o úvere medzi predchodcom žalobcu spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. Bratislava a
žalovaným, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zistenie, či predmet konania súvisí
so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa účastníci konania mohli vyjadriť ku všetkým dôkazom,

ktoré sa vykonali. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia článku 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke
s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o
veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu
zmluvy o úvere súd dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka predložená žalobcom bola vystavená
žalovaným ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola vystavená v súlade s článkom 14

všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka. Predmetom tohto konania je teda nárok
žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným pôvodne vo forme blankozmenky
na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere. V prvom rade súd
považoval za potrebné posúdiť, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou,
je platná, a teda, či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Uvedená Zmluva o úvere č.

408200106 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52
Občianskeho zákonníka. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že v zmluve bolo vyznačené, že finančné
prostriedky sa poskytujú na výkon povolania, avšak z rozhodovacej praxe súdu je známe, že tieto
úvery neboli poskytované na výkon povolania, pričom údaje do zmluvy zapisoval pracovník spoločnosti,
ktorý cielene uvádzal účel poskytnutia úveru na výkon zamestnania, aby sa zmluva neposudzovala

ako spotrebiteľská. Keďže pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší,
súd musel dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade
poskytnutý na výkon povolania zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v
zmluve súdu preukázaný nebol, súd vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné
účely. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel

súd k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky

len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov
zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva prieči dobrým mravom
a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým
mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa

článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola,
nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Súd preto
nevidel najmenší dôvod na presadzovanie iného právneho názoru a bol si vedomý prísnej formálnosti
zmenkového práva, no nie je možné akceptovať právnu prax, v dôsledku ktorej dochádza k využitiu
resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej strany. V prejednávanej veci je

jednoznačné, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah založený zmluvou o úvere č. 408200106
zo dňa 28. 01. 2010, pričom v ten istý deň žalovaný vystavil veriteľovi zmenku v zmysle článku 14
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, avšak podľa názoru súdu uvedená zmenka je neplatná,
nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca
domáha svojich práv na základe takto vystavenej zmenky považuje súd za obchádzanie zákona, čo

znamená, že právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Ustanovenie článku 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru v zmluve o úvere zo dňa 28. 01. 2010 je jednoznačne v rozpore s § 3 OZ, ako aj
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa (§ 53 a § 54) a spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu a preto zmenku, ktorá bola vystavená na

základe tohto zmluvného dojednania je potrebné považovať za neplatnú, keďže samotná dohoda o
vyplnení zmenky je neplatná vzhľadom na vyššie uvedené. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu,
podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej
zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č.87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru síce používanie zmeniek v spotrebiteľských
zmluváchnezakazuje,alepodľačl.10tejtosmernicejednoznačnečlenskéštátymôžupovoliťpoužívanie

zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa.
Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter
zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného
právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje
nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z

judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle
ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorápodľaustanoveníSmerniceRadyč.93/13/EHSmusíbyťposkytnutáspotrebiteľovi,čopotvrdzujeaj
čl.14SmerniceRadyč.87/102/EHS.Akbyprivymáhanídlžnejsumyzindosovanejzmenkyvnútroštátny
súd vôbec nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých

zmluvných podmienok, išlo by o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. Zmenka bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a
aj v rozpore s právom Európskej únie. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na
ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade
takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto závere

nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, platná do 31. 12. 2010, umožňovala používať
zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje
žalovaného ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo
EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila za
istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je nepoužiteľná. Z

uvedených skutočností súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový
záväzok. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému úspešnému v konaní
náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,

že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, strane sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním,
ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie. V danej veci žalovaný nedoručil
súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s nariadením, preto mal súd postupovať podľa článku 7 ods.

1 nariadenia. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti
konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný
uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, ale najmä vyplýva z rozporu
napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími

listinnými dôkazmi. Žalobca a ani žalovaný však takéto dokazovanie nenavrhli. Podľa § 120 OSP
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len
zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany navrhli. Žalobca predložil súdu
ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb. dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej

príslušenstva. Voči forme obsahu zmenky zo strany žalovaného neboli námietky a preto neexistovala
okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V
danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva
len z predloženej zmenky. V danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania
rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier,

ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Žalovaný mohol v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods.
6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym

spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním ju prakticky uznal. Súd
iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný
podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad
rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanéhov tomto konaní. Takéto správanie súdu je neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na
spravodlivý súdny proces. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných
skutočností.Zanespornépovažovalto,žežalovanýsospoločnosťouPohotovosť,s.r.o.uzatvorilizmluvu

o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, a že
žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani
jednej zo strán. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Takéto
skutočnosti nemožno považovať za nesporné. Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy
nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd

svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou,
ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov práva
Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd

sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a
ignorovalpredmetsporu.Predmetomkonaniajevýlučnezmenka,anieinýzáväzkovýprávny vzťah.Súd
však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti
nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak

môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Z uvedeného vyplýva, že je síce prípustné za určitých
okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu aj iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V

danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu
prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Súd vyhodnotil zmenku
ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádzal len z kauzálnych

námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani žiadna zo strán nepreukazovala. Kauzálne námietky
sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní
irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo 1839/2000. Vzhľadom na úplnú
samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka

je zmenkou podľa Zákona spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v
tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok
žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Uviedol, že nikto v konaní netvrdil, že žalovanému bol
poskytnutý spotrebiteľský úver, teda nie úver v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a nikto túto
skutočnosť v konaní ani nepreukázal. Napriek tomu z tejto skutočnosti súd pri rozhodovaní vychádzal.

Napadnutérozhodnutiesúdujeprekvapivé,čopredstavujeodňatiemožnostikonaťpredsúdom.Žalobca
na záver uviedol, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len
výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí
spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,

akékoľvek doložky a zároveň je blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by
použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Z
uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava

explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V ďalšom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR a rozsudky okresných a krajských súdov a uviedol, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania
spĺňa všetky náležitosti, a preto nemôže byť neplatnou z dôvodu, že by obsahom alebo účelom
odporovala zákonu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie jepotrebné podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania ako
vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 387 eur, zmenkového úroku vo
výške 0,25% denne zo sumy 387 eur od 21. 06. 2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej
sumy 387 eur od 06. 09. 2010 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy, a teda
1,29 eura a náhrady trov konania. Podaním zo dňa 21. 12. 2015 vzal žalobca žalobu v časti zaplatenia
zmenkového úroku 0,19% denne späť. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o

zaplatenie zmenkového úroku 0,19% denne zo sumy 387 eur od 21. 06. 2010 do zaplatenia zastavil,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,

b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi s stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom

v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné
skutočnosti a to i tie, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, preto námietka žalobcu
ohľadne nedostatočného odôvodnenia je nedôvodná.

12. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietkyboliprejavomsnahyonepripustenieakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenky

a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, spochybňujúcou
postup súdu pri vykonávaní dôkazov nestotožnil. Predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky
indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky
uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou
sporu upraveného nariadením. Článok 4 nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob

vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti.
Odvolací súd však dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov
potrebnýchprerozhodnutievoveci,aleumožniťimvyužívanietechnickýchainýchprostriedkovvzáujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Z
čl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná

možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho
dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.

13. Občiansky súdny poriadok, účinný do 30. 06. 2016, v zmysle ktorého súd prvej inštancie postupoval
dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, ktoré umožňovalo súdu výnimočne vykonať aj
iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
V danom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu spojených so

spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby
súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvej inštancie správne skúmal charakter tohto vzťahu. Špeciálna
úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bola obsiahnutá v Zákone o
spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere v danej veci bol preukázaný bez
akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú väčšinou pre spotrebiteľa

vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere
boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný nemohol ovplyvniť, lebo boli vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanému na výkon zamestnania. V

prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť
si žalobca v danej veci nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený
nebol. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri rozhodovaní

o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný
záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice
jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy,

ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci
je z pohľadu ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie
výlučne abstraktného charakteru zmenky je vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ neprijateľné.

Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré
prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu
predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady
č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/
EHS. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť

hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo
by o podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. V
takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol
ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné skúmať nekalosť zmluvných
podmienok. Napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v súvislosti
s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola

maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanievydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv
zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda

vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.
Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera
bolo zhoršené postavenie žalovaného. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy
na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na
podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na

takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010
umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože keďže zmenkové právo ako také
v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna
právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, je nepoužiteľná. Z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že z takejto zmenky

nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že vzhľadom na odlišnú rozhodovaciu činnosť v týchto veciach
súdov v rámci Slovenskej republiky sa na NS SR dňa 20. októbra 2015 uskutočnilo spoločné zasadnutie

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa
zaoberalo posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou, pričom podľa stanoviska z tohto
zasadnutia, ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu
na povahu procesného nástroja, ktorý žalobca použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej
veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku,

je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu,
v ktorom má nárok základ. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky
(bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa
okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými
mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje. Odvolací súd pri

preskúmavaní napadnutého rozsudku zohľadnil aj záver spoločného zasadnutia občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zaoberajúceho sa posúdením
otázok súvisiacich s prejednávanou vecou.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v

odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade
by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2

CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).