Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 15, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/111/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203743
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2712203743.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: V. G., nar. X.X.XXXX, trvale bytom XXX
XXR.,t.č.bytom:Pplk.J.X,XXXXXR.,štátnyobčanSR,zastúpený:UDr.AlenaArbetová,advokátkaso
sídlomNámestiesv.Martina3A,90851Holíčprotižalovanej:U.G.,nar.X.X.XXXX,bytomM.X.XX,XXX
XX P., štátny občan SR, zastúpená: Právne centrum s.r.o., so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, IČO:
36 698 87, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Skalica zo dňa 26. novembra 2015, č.k. 1C/148/2012-354, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia,
že do dedičstva po poručiteľke H. G., zomrelej X.X.XXXX, naposledy bytom Dr. M. XXXX/XX, XXX
XX R. patrí 1 - izbový byt č. X na X. poschodí, vchod XX, bytového domu číslo XXXX na ulici Dr.
M. v R., vrátane spoluvlastníckeho podielu 19/3738 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu, ako i spoluvlastnícky podiel 19/3738 k pozemku: parc. registra „C“ p.č. 771 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 213 m2, parc. registra „C“ p.č. 772 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 213

m2, parc. registra „C“ p.č. 773 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 212 m2, parc. registra „C“ p.č.
774 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 212 m2, parc. registra „C“ p.č. 775 - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 212 m2, parc. registra „C“ p.č. 776 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere
212 m2, zapísané na LV č. XXXX, k.ú. a obec R., evidované na Okresnom úrade Skalica, katastrálny
odbor. Súčasne súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil použitím ust. § 628 ods. 1, 2, § 630 Občianskeho zákonníka, § 80
písm. c) O.s.p., vecne ho zdôvodnil záverom, že v konaní nebolo preukázané také správanie žalovanej
k poručiteľke ako darkyni, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

3. Súd vychádzal zo zistení, že pôvodná žalobkyňa H. G. ( ďalej len darkyňa) dňa 5.5.2000 darovala
žalovanej ako svojej vnučke vyššie označený byt v R. zapísaný na LV č. XXXX, vrátane príslušného
podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a podielu na pozemku.

Tento právny úkon bol schválený súdom v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.
P 86/2000. Dňa 25.05.2012 darkyňa podala na súd predmetnú žalobu, ktorou sa domáhala vrátenia
daru s odôvodnením, že obdarovaná ani jej matka žalobkyni ako staršej a veľmi chorej žene v
ničom nepomáhajú a toto neposkytovanie pomoci považuje za hrubé porušenie dobrých mravov a zaveľký nevďak, ktorým konaním žalovaná a jej matka naplnili skutkovú podstatu ustanovenia § 630
Občianskeho zákonníka a vzniklo jej tak právo na vrátenie daru. Tieto skutočnosti matke žalovanej
oznámila listom zo dňa 23.4.2012, v ktorom ju tiež žiadala o okamžité vrátenie daru, ale márne.

4. Po začatí konania žalobkyňa zomrela a konajúci súd preto pokračoval ďalej s jej právnym nástupcom
V. G. ( synom darkyne), ktorý trval na podanej žalobe, avšak zmenil jej petit tak, že žiadal, aby súd určil,
že predmetný byt vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu, ako i spoluvlastnícky podiel k pozemku patrí do dedičstva po poručiteľke H. G..

5. Okresný súd sa najskôr vysporiadal s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na tejto
určovacej žalobe a následne vykonal dokazovanie, z ktorého nezistil, že by obdarovaná svojím
správaním voči darkyni alebo členom jej rodiny dobré mravy porušila, a teda už vôbec nemožno
konštatovať, že ich porušila hrubo. Poručiteľka nešpecifikovala správanie mal. žalovanej, ktorým sa
mala dopustiť hrubého porušenia dobrých mravov voči nej ako darkyni, ani určenie presného časového

obdobia, kedy k nemu malo dôjsť, len všeobecne uviedla, že ani mal. žalovaná ani jej matka jej ako
staršej a veľmi chorej žene v ničom nepomáhajú, pričom poukázala na svoj zdravotný stav, ktorý
sa v posledných dvoch rokoch veľmi zhoršil, a v dôsledku ktorého nevládze sama vykonávať ťažšie
domáce práce, nosiť nákupy, chodiť po lekároch a pod, v ktorých veciach je odkázaná najmä na pomoc
cudzích ľudí. Súd v prvom rade poukázal na to, že vzhľadom na predmet tohto konania je právne

bezvýznamné vytýkať správanie zákonnej zástupkyne mal. žalovanej, pretože ustanovenie § 630 OZ
nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania sa iných
osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych, nemožno totiž od obdarovaného spravodlivo požadovať,
aby znášal sankciu za správanie sa iných osôb voči darcovi, za ktoré sám nezodpovedá (por. rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 1. septembra 2004, sp. zn. 5 Cdo 103/2002). Ďalej mal súd za to, že tvrdenie

poručiteľky nebolo v konaní preukázané, pretože žalovaná bola maloletá a nemala plnú spôsobilosť
na právne úkony a ako vyplynulo z dokazovania, poručiteľku za jej života navštevovala a to buď v
sprievode svojej matky alebo staršej sestry, robili jej aj nákupy, poručiteľku navštívila aj v nemocnici
s matkou a nevlastným otcom, a ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí, matka žalovanej aj viackrát
požičaladarkynipeniaze,pritomtietonežiadalaspäť.Poručiteľkažalovanejosobnenikdynetelefonovala

a nikdy ju nežiadala osobne o pomoc. Z výpovede svedkyne V. O. (sestry poručiteľky) vyplýva, že si na
žalovanú ani nesťažovala, ale sťažovala sa na jej mamu, vyčítala, že za ňou nechodí. Rovnako podľa
výpovedí svedkýň G. P. a A. R., poručiteľka sa pri stretnutiach s nimi na mal. žalovanú nesťažovala. Z
jednotlivých svedeckých výpovedí vyplynulo, že ako žalovaná, tak aj jej matka poručiteľku navštevovali,
tiež počas hospitalizácie v rôznych obdobiach, robili jej nákupy, matka žalovanej jej požičiavala i

peniaze a zaviezla ju napríklad aj na pohreb brata, pretože sa tam nemala ako dostať. Súd navyše
poznamenáva, že sám žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v čase, keď bola poručiteľka chorá, teda
od r. 2010 jej pomáhal on, a to po finančnej stránke aj s nákupmi. Poručiteľka teda v tomto období
nebola odkázaná na pomoc mal. žalovanej, a preto v danom prípade nemožno hovoriť o neposkytnutí
potrebnej pomoci poručiteľke (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 1998, sp. zn. 2 Cdo

81/97). Nezáujem žalovanej, spočívajúci v nenavštívení poručiteľky v domove dôchodcov Mokrý Háj,
kam bola z dôvodu zlého zdravotného stavu presunutá z nemocnice krátko pred smrťou, je síce
podľa názoru súdu porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú
intenzitu, príp. sústavnosť. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je totiž akékoľvek
nevhodné chovanie obdarovaného alebo iba prostý nevďak, ale také chovanie, ktoré s ohľadom na

všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (por.
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 1998, sp. zn. 2 Cdo 81/97). Ani každé správanie sa,
ktoré nie je v súlade s uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi
ľuďmi, nenapĺňa znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka, ak ho nemožno kvalifikovať ako hrubé
porušovanie dobrých mravov. Za hrubé porušenie dobrých mravov súdna prax považuje prípady, ak

došlo k fyzickému útoku obdarovaného na darcu, k hrubým urážkam na cti darcu, k opakovanému
vyháňaniu darcu z domu, ktorý je predmetom darovania, k sústavnému odmietaniu poskytovania výživy,
na ktoré je darca voči obdarovanému odkázaný.

6. Pokiaľ žalobca vytýkal žalovanej, že napriek vedomosti o zhoršenom zdravotnom stave poručiteľky

začiatkom roku 2010, ponechala poručiteľku odkázanú na jej dôchodok bez materiálnej pomoci a tiež ju
nechala samu platiť si všetky náklady spojené s užívaním bytu, súd mal zistené, že neexistovala žiadna
zaopatrovacia zmluva medzi poručiteľkou a mal. žalovanou a aj keby taká zmluva existovala a žalovaná
si neplnila povinnosti z nej, nemalo by to právny význam pre posúdenie povinnosti žalovanej vrátiť darporučiteľke, keďže pojmovým znakom darovacej zmluvy je jej bezodplatnosť a teda poskytnutie daru
nemožno viazať na protipovinnosť (peňažnú, či nepeňažnú) obdarovaného. Treba tu však poukázať i
na okolnosti daného prípadu, keď poručiteľka darovala predmetný byt svojej dvojročnej vnučke, pričom

dôvodom mali byť problémy darkyne so synom (žalobcom), a jej obavy, že príde o bývanie, čo vyplynulo
aj z výpovede svedkyne V. O. (sestry poručiteľky) a z vyjadrenia R. K.. Darovacia zmluva neobsahuje
žiadne obmedzenia vlastníckeho práva obdarovanej ani žiadne vecné bremeno v prospech darkyne.
Toho istého dňa účastníci zmluvy uzatvorili aj Zmluvu o budúcej zmluve podľa § 50a Občianskeho
zákonníka, ktorou sa maloletá obdarovaná zaviazala uzavrieť do 1 mesiaca s darkyňou zmluvu o

nájme predmetného bytu na dobu neurčitú a tým jej umožniť predmetný byt užívať až do smrti za
symbolické nájomné 1,- Sk ročne s tým, že darkyňa si bude hradiť všetky poplatky spojené s užívaním
bytu a byt udržiavať v riadnom stave. Takáto zamýšľaná zmluva síce písomne uzatvorená nebola,
avšak bola tu ústna dohoda, že darkyňa bude byt naďalej užívať ( tento aj nerušene užívala ) a taktiež
si bude aj uhrádzať náklady spojené s užívaním bytu. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že výlučne
poručiteľka platila všetky platby spojené s užívaním bytu, aj keď vlastníčkou bytu bola už žalovaná,

zrejme opomenul, že žalovaná v byte vôbec nebývala, ale bývala v ňom práve poručiteľka, niekedy aj
so žalobcom, pričom platby za služby spojené s užívaním bytu by mal znášať ten, kto tieto služby užíva.
Za významnú skutočnosť považoval súd to, že žalovaná mala v roku 2010, na ktorý poukazuje žalobca,
len 12 rokov, bola žiačkou základnej školy, bez vlastného príjmu, navyše výživou odkázaná len na svoju
matku, nakoľko ako potvrdil sám žalobca, ktorý je zároveň otcom maloletej žalovanej, tento si svoju

vyživovaciu povinnosť určenú súdom voči nej riadne neplní a má dlh na výživnom, podľa vyjadrenia
zákonnej zástupkyne až vo výške 2.900,- eur. Samotná žalovaná mala následne v r. 2011 zdravotné
problémy, na to vážne ochorel manžel matky žalovanej, čo ovplyvnilo finančný príjem do domácnosti
žalovanej. Uvedené obdobie bolo podľa žalovanej pre nich veľmi zlé, a to ako po stránke psychickej, tak
aj finančnej, je preto celkom logické, že mal. žalovaná mohla poručiteľku materiálne podporovať len v

takomrozsahu,vakomtozodpovedalojejmožnostiamauvedenénemožnopovažovaťzasprávaniesav
hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ako nepravdivé sa v konaní preukázalo žalobcove tvrdenie o tom, že
poručiteľka si pôvodne myslela, že spísala závet a až neskôr asi v r. 2010 si uvedomila, že bola spísaná
darovacia zmluva ( z výpovede sestry poručiteľky vyplynulo, že poručiteľka mala po celú dobu vedomosť
o darovaní predmetného bytu žalovanej) a tiež jeho tvrdenie o tom, že nemal vedomosť o spísanej

darovacej zmluve (vedomosť žalobcu o darovacej zmluve ešte v roku 2000 pritom vyplýva z obsahu
spisu zn. P 86/2000, predmetom ktorého bolo schválenie právneho úkonu za maloletú, kde sa žalobca
osobne zúčastnil na súdnom pojednávaní v tejto veci a výslovne navrhol, aby súd schválil tento právny
úkon). Napokon súd poukázal na to, že k výzve na vrátenie daru došlo práve z iniciatívy družky žalobcu
a žalobcu samotného, ktorý je zaťažený viacerými dlhmi, a tieto skutočnosti znižujú vierohodnosť ich

výpovedí. Pokiaľ ide o kúpnu zmluvu zo dňa 31.7.2013, ktorou po začatí konania previedla žalovaná
na tretiu osobu, súd poukázal na rozsudok NS SR z 30. januára 1998, sp. zn. 2 Cdo 81/97, v zmysle
ktorého predaj darovanej veci cudzej osobe nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov,
navyše v tomto prípade dôvodom predaja boli dlhy na predmetnom byte, ktoré nemala žalovaná spolu so
zákonnou zástupkyňou z čoho zaplatiť. Po zhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru,

že skutková podstata pre uplatnenie vrátenia daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka v danom
prípade naplnená nebola a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil neúplným zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym

posúdením veci v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, keď niektorým ( najmä svedeckým
výpovediam) bezdôvodne pridal na ich dôkaznej hodnote. Svedecké výpovede blízkych osôb žalovanej
sú pritom nedôveryhodné, pričom na podporu svojej žaloby odvolateľ poukázal predovšetkým na
výpovede svedkyne J., O., R. a K., ktoré podľa neho potvrdzujú zhodne to, že poručiteľka požadovala
vrátenie daru z dôvodu, že žalovaná neprejavovala o ňu opravdivý záujem, ktorý by mal potomok

prejavovať a neposkytla jej potrebnú pomoc v chorobe, starobe, i v iných závažných prípadoch. Pokiaľ
by tomu tak nebolo, poručiteľka by nebola dar žiadala vrátiť, pričom podľa odvolateľa je najdôležitejším
dôkazom právny úkon jeho matky a to podanie žaloby o vrátenie daru. Pripomenul, že žalovaná, hoci
vedela o zlej finančnej situácii poručiteľky, neplnila si ako vlastníčka bytu svoje zákonné povinnosti
(úhrada fondu opráv, správy bytového domu, poistenia bytového domu a iné) a ponechávala tieto úhrady

na poručiteľke, čo viedlo k narastaniu dlhu na byt, negatívne to pôsobilo na psychický a zdravotný
stav poručiteľky a prispievalo k zhoršovaniu jej zdravotného stavu. V konečnom dôsledku to malo za
následok,žedarkyňaakoležiacipacientmuselabyťpreloženádodomovadôchodcovvMokromHájikde
aj zomrela, pričom po celú dobu ju v domove dôchodcov žalovaná ani raz nekontaktovala, nezaujímalasa o jej zdravotný stav a neposkytla jej žiadnu pomoc. Poukázal na to, že poručiteľka mala záujem s
maloletou žalovanou sa stýkať, aby sa nemusela pýtať cudzích osôb na jej život, čo však nie je možné
vynucovaťodvnukov,pokiaľonisamizáujemnemajú.Žalovanásvojejstarejmatkeanivčasejejchoroby

tesne pred smrťou nezavolala. Ustanovenie § 630 O.z. má jediný cieľ a to zákonom určiť povinnosť
dodržiavať dobré mravy v správaní obdarovaného voči darcovi. Podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Cdo
191/1996 je správaním v hrubom rozpore s dobrými mravmi aj neposkytnutie pomoci darcovi. Za
neprijateľné súdna prax považuje aj spoliehanie sa, že k poskytnutiu pomoci príde od inej osoby. V
zmysle rozhodnutia R 88/1998 sa za hrubé porušenie dobrých mravov považuje porušenie dobrých

mravov značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie, v súvislosti s čím odvolateľ poukázal aj na
definíciu dobrých mravov opierajúcu sa o doslovnú dikciu zákona, ktoré za konanie v rozpore s dobrými
mravmi považuje také konanie, ktorého právne uznanie je nezlučiteľným so zdravým, v tomto prípade
dobrým sociálnym cítením. Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí a výpovedi i samotnej žalovanej,
žalovaná sa nesprávala v súlade so sociálnym cítením a neposkytla darkyni pomoc, keď ju potrebovala,
čím sa zjavne dopustila konania v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ súd v odôvodnení poukazoval aj

na údajnú absenciu konkretizácie konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi, podľa odvolateľa treba
považovať neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľku v čase staroby a choroby v čase, kedy
bola na túto pomoc odkázaná, za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Podľa právnej teórie
akceptovanej súdnou praxou ak zákonodarca v jednom prípade urobí určité hodnotové rozhodnutie, je
vylúčené, aby v inom podobnom prípade urobil hodnotové rozhodnutie iné - viď ustanovenie § 469a O.z.,

ktoré identické dôvody uvádza ako dôvody pre vydedenie. Z uvedeného vyplýva, že takéto konanie
(nezáujem a neposkytnutie pomoci pričom v zmysle judikatúry je irelevantné spoliehanie sa na pomoc
iného) musí byť v hrubom rozpore s dobrými mravmi a teda relevantným dôvodom na vrátenie daru.
Žalovaný napokon poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 630 O.z. je treba skúmať nielen správanie sa
obdarovaného voči darcovi ale aj voči členom jeho rodiny, pričom žalovaná má so žalobcom zlý vzťah,

nekontaktuje ho hoci on záujem mal a má a nedvíha mu telefón. Ako rodič žalovanej, ktorá sa s ním
nerozprávala ani v čase, keď mal závažné zdravotné problémy, považuje jej konanie za také, ktoré je
v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

8. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konanie. Bola toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď z konania nevyplynulo ani to, že by poručiteľka mala zlý vzťah so žalovanou ako svojou
vnučkou, a ani neprejavovanie záujmu vnučky o darkyňu, ako sa to snaží podsunúť žalobca. Označila
závery, ktoré žalobca vyvodzuje zo svedeckých výpovedí za absurdné, nie je pravdou, že z nich
vyplývajú nedobré vzťahy medzi darkyňou a obdarovanou, práve naopak, rovnako potom svedeckou

výpoveďou bolo tiež preukázané, že k darovaniu bytu žalovanej došlo kvôli problémom darkyne s
jej synom - žalobcom, konkrétne sa poručiteľka bála, aby neprišla o bývanie. Zníženú vierohodnosť
výpovede žalobcu a svedkyne J. súd prvej inštancie správne vyhodnotil s poukazom na ich majetkový
motív, keď darkyňa spísala žiadosť o vrátenie daru a aj podala žalobu pod vplyvom svedkyne J.,
ako vyplýva z jej výpovede a žalobcovej. Tvrdenie žalobcu, že dlh na byte mal mať negatívny vplyv

na zdravotný stav poručiteľky je nepodložené, navyše existencia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa
05.05.2000 preukazuje dohodu medzi darkyňou a žalovanou v zastúpení jej zákonnou zástupkyňou o
tom, kto z nich bude ďalej znášať náklady na darovaný byt a toto vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania
v konaní o schválenie právneho úkonu - darovacej zmluvy. Obdarovaná umožnila darkyni ako i tretím
osobám ňou zvoleným vrátane žalobcu v byte bývať, plnila si aj povinnosť hradenia dane z nehnuteľností

a pokiaľ išlo o hradenie nákladov spojených s užívaním bytu, z konania vyplynulo, že zo strany správcu
hrozila kvôli nedoplatkom dražba bytu, pričom žalovaná preukázala, že tieto nedoplatky uhradila cestou
svojej zákonnej zástupkyne. Medzi účastníkmi darovacej zmluvy nebolo dohodnuté žiadne dochovanie,
všeobecné staranie sa o darkyňu, ani zaplatenie pohrebu ako sa snažil tvrdiť žalobca.

9. K tomuto vyjadreniu žalovanej podal stanovisko žalobca, ktorý označil vyjadrenie žalovanej za plné
účelových tvrdení a v ďalšom v podstate iba zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia o neposkytnutí
potrebnej pomoci zo strany žalovanej a to aj v najťažšej chvíli tesne pred smrťou, hoci o ťažkom
zdravotnom stave darkyne mala vedomosť, zopakoval aj vyjadrenia uvedené už v odvolaní o legitimite
určitých požiadaviek darcu na obdarovaného, tiež o tom, čo treba považovať za konanie v rozpore

s dobrými mravmi, opakovane poukazoval na dlhodobé neplnenie si povinností vo vzťahu k darkyni
(neplatenie poplatkov nesúvisiacich s užívaním bytu a to aj v čase, keď mala mať žalovaná vedomosť
o nedostatku financií zo strany darkyne s tým, že svoje povinnosti plynúce zo vzájomnej dohody az vlastníckeho práva prenechávala na dôchodkyňu, ktorá podľa tvrdenia samotnej žalovanej nemala
peniaze ani na jedlo), čo považoval za viac ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

10. S účinnosťou od 01.07.2016 vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalejlenCSP),pričompodľajeho§470ods.1,akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,

že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359
a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Žalobca v odvolaní
dôvodil neúplne zisteným skutkovým stavom veci a tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia, avšak preskúmaním spisu a napadnutého rozhodnutia odvolací súd vytýkané
nedostatky nezistil.
13. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenéhonárokuapretože
odvolacísúdvcelomrozsahuzdieľaiprávnezáveryprvoinštančnéhosúduvoveci,ktorýnavecaplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na

ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty, ktoré navyše sú iba zopakovaním
tvrdení žalobcu uvádzaných v základnom konaní, nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

14. Podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

15. Sporným v konaní bola skutočnosť, či sa žalovaná dopustila voči darkyni správania definovaného v

ust. § 630 OZ, v dôsledku ktorého vzniklo darkyni právo domáhať sa vrátenia daru. Z obsahu právneho
úkonu zo dňa 23.4.2012 vyplýva, že darkyňa žiada vrátiť dar z dôvodu, že ani mal. žalovaná ani jej matka
darkyni ako staršej a veľmi chorej žene v ničom nepomáhajú, hoci je chorá, v dôsledku čoho nevládze
sama vykonávať ťažšie domáce práce, nosiť nákupy, chodiť po lekároch a pod, a je v tomto odkázaná
najmä na pomoc cudzích ľudí.

16. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že takto popísané tvrdené nevhodné
správanie obdarovanej nepredstavuje jasne, zrozumiteľne, konkrétne a nezameniteľne označené
správaniesa,ktorébyzakladaloprávodarcudomáhaťsavráteniadaru.Pokiaľbysmevšakajopomenuli
vágnosť popísaného vytýkaného správania, nedá sa nesúhlasiť so súdom prvej inštancie, že takto

popísané správanie obdarovanej nemožno považovať za správanie hrubo porušujúce dobré mravy v
zmysle § 630 OZ. Ako sa správne uvádza už v odôvodnení napadnutého rozsudku, predpokladom
úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ale také
správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. V súlade s uvedeným preto nemožno akékoľvek neetické konanie, alebo

konanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného konania vo vzájomných
vzťahoch medzi ľuďmi vyhodnotiť ako hrubo porušujúce dobré mravy. V tomto prípade kedy označené
konanie má spočívať v neposkytnutí pomoci starej a chorej darkyni - starej matke, vykazuje síce určitý
rozpor s pravidlami slušnosti a nie je vylúčené, že za iných okolností ( predovšetkým ak by sa toto
správanie nebolo vytýkalo maloletému dieťaťu, ktoré v čase výzvy na vrátenie daru bolo vo veku 13

rokov ) by bolo možné hodnotiť ako priečiace sa dobrým mravom, nie je však hrubým porušením dobrých
mravov. Na tom nič nemení skutočnosť, že takúto formu neúcty, resp. nevďaku pociťovala ako hrubé
porušenie dobrých mravov sama darkyňa, pretože subjektívny pocit darcu nestačí. O tom, či objektívnedošlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, teda kvalitu tohto porušenia dobrých mravov je oprávnený
posúdiť výlučne súd, pričom každý prípad sa posudzuje individuálne.

17. V uvedenom prípade nebola obdarovaná, ktorá je žalovanou v tomto konaní, v čase opísanom vo
výzve na vrátenie daru zo dňa 23.4.2012 ( a neskoršie obdobie už nemalo byť predmetom prieskumu
súdu), plne spôsobilá na právne úkony, sama bola ešte odkázaná na starostlivosť a pomoc svojej
matky a preto ani nebola spôsobilá poskytovať pomoc, akú obvykle starý a chorý človek potrebuje,
navyše vykonané dokazovanie potvrdilo, že obdarovaná ani nebola nikdy darkyňou o konkrétnu pomoc

požiadaná. Treba si tiež uvedomiť, že od dieťaťa len sotva bolo možné spravodlivo žiadať, aby samé
vedelo, že je na strane darkyni potreba jeho osobnej pomoci a ako formou ju má vôbec poskytovať,
odhliadnuc od toho, že aj samotný výkon prípadnej pomoci musel byť schválený a zrejme aj dozorovaný
zákonným zástupcom dieťaťa, preto možnosti dieťaťa v tomto smere boli veľmi obmedzené. Konanie
zákonnej zástupkyne maloletej obdarovanej je pritom pre účely tohto konania irelevantným, ako to
správne uviedol a zdôvodnil už súd prvej inštancie.

18. Z dokazovania vyplynulo, že obdarovaná sa nedopustila správania, vytýkaného darkyňou.
Obdarovaná prenechala darkyni bezodplatne v užívaní darovaný byt a tiež v sprievode svojej matky
alebo staršej sestry sa s darkyňou stretávali a robili jej aj nákupy, čo možno vzhľadom na okolnosti
prípadu považovať za formu pomoci zodpovedajúcu možnostiam maloletej obdarovanej. Odvolateľova

námietka, že treba skúmať nielen správanie sa obdarovanej voči darcovi ale aj voči žalobcovi ako členovi
darcovej rodiny, poukazujúc tu na zlý vzťah žalovanej k nemu, nemôže obstáť, pretože žiadny takýto
dôvod na vrátenie daru darkyňa neuvádzala.

19. Pokiaľ žalobca dôvodil, že žalovaná, hoci vedela o zlej finančnej situácii poručiteľky, neplnila si

ako vlastníčka bytu svoje zákonné povinnosti (úhrada fondu opráv, správy bytového domu, poistenia
bytového domu a iné) a ponechávala tieto úhrady na poručiteľke, čo viedlo k narastaniu dlhu na byt
a negatívne to pôsobilo na psychický a zdravotný stav poručiteľky, odvolací súd vyhodnotil aj túto
námietku ako nedôvodnú. Maloletej nemožno vytýkať neplatenie týchto platieb vzhľadom na absenciu jej
vlastných príjmov, okrem toho v byte bývala práve darkyňa, ktorá služby spojené s užívaním bytu užívala

a mala ich teda aj sama znášať, ako už správne zdôvodnil súd prvej inštancie. Odvolací súd navyše v
tejto súvislosti dáva do pozornosti, že povinnosť zmierniť prípadný finančný nedostatok darkyne nemala
maloletáobdarovaná,aleprávežalobcavrámciplneniasvojejvyživovacejpovinnostikrodičomvzmysle
§ 66 Zákona o rodine, keďže darkyňa bola jeho matkou a bol to on, kto mohol dosahovať vlastné príjmy
a nie maloletá vnučka darkyne.

20. Preskúmaním spisu a napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom sa nepotvrdilo odvolateľom
vytýkané neúplné zistenie skutkového stavu ani nesprávne právne posúdenie veci. Vychádzajúc z
vyššie uvedeného odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov súdu prvej inštancie, ktorý vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, správne

zhodnotil skutkový stav, dôsledne sa vysporiadal so všetkými podstatnými argumentami strán sporu,
zároveň vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a za použitia správnych ustanovení zákona
vyvodil správny záver o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal ním tvrdené
hrubé porušovanie dobrých mravov obdarovanej voči nebohej darkyni. Za takéhoto stavu odvolací súd
sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nie sú splnené zákonné podmienky na vrátenie daru.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súc viazaný rozsahom odvolania ( § 379 CSP) a odvolacími
dôvodmi ( § 380 ods. 1 CSP), s výnimkou vád, týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré odvolací
súd musí prihliadnuť aj bez toho, aby boli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( § 380 ods. 2 CSP), ktoré
však neboli v konaní zistené, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať

úspech, pretože ním vytknuté odvolacie dôvody sa ukázali ako neopodstatnené a preto rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, stotožniac sa v celosti
aj s jeho odôvodnením. Súčasne rozhodol aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní
bola plne úspešná žalovaná.

22. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).