Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244464
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244464.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: O. R., R..
XX. XX. XXXX, D. B.. S.. P.. H. Č.. XX, U. K., zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského č.
2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 4. 756,
45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.
novembra 2014, č. k. 14C/183/2011 - 271 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 13. júla 2016, č. k. 14C/183/2011 - 325, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 4. 756, 45 eur s 9, 25 % úrokom z omeškania ročne od 19.
apríla 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej

banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
SúdnymdvoromEurópskejúniepodľačlánku267ZmluvyofungovaníEurópskejúnie.Svojerozhodnutie
v časti výroku, ktorým návrh vo veci samej (od 01. 07. 2016 žalobu, pozn. odvolacieho súdu) zamietol
odôvodnil právne ust. § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, § 127 ods. 2, § 128, zák. č. 566/2011 Z. z. v znení, kedy Úrad pre finančný trh schválil

pre Družstvo prospekt investície a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, keďže žalobca nepreukázal
už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup
Národnej banky Slovenska a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku
zodpovednosti štátu, výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, nezaoberal. Poukázal na skutočnosť, že činnosť
vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len
čiastočne v § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch s tým, alternatívne investičné možnosti začala

v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08.
06. 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a
2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl.
66 ods.1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkovdo 22. 07. 2013, keď prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č.
203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných
papieroch. Uviedol, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak

poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť s tým,
že mal uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. 3K 95/2010 preukázané,
že na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený K..
K. Q. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia
konkurzu s tým, že vzhľadom na vznik nároku žalobcu voči Družstvu na vyplatenie vyrovnávacieho

podielu, patril medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu,
čo žalobca formou prihlášky do konkurzu dňa 27. 05. 2011 urobil, avšak pohľadávka do konečného
zoznamu pohľadávok zaradená nebola, nakoľko nespĺňala formálne náležitosti. Súd prvej inštancie v
dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. 05. 2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004 keď platí, že nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech

získal a je povinný ho vydať s tým, že ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako
prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa
úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa
zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody a z
uvedenýchdôvodovvyhodnotilžalobuzapredčasnepodanú.Uviedol,žežalobuzamietolakopredčasne

podanú aj z dôvodu, že žalobca ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stal v dôsledku nevyplatených
finančných prostriedkov Družstvom jeho veriteľom, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v
zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči
členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného
zákonníka, nakoľko Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne

zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti
členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý
veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody
proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky

veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže
uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili
svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým
družstvu spôsobili. Uviedol, že existencia pohľadávky žalobcu na náhradu škody voči vyššie uvedeným
subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona

č. 514/2003 Z. z., nakoľko nepreukázal, že by sa bez svojej viny bezúspešne domáhal náhrady škody
vočisubjektomDružstvastým,žeskutočnouškodoujeajujmaspočívajúcavneuspokojenejpohľadávke
navrhovateľky (pravdepodobne mal súd prvého stupňa na mysli navrhovateľa, resp. žalobcu), ako
veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za
prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že

podľa jeho názoru je v danom prípade právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého
by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému
subjektu, ktorým je Družstvo a iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo
do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobcovi vznikla
škoda s tým, že žalobca poukázal na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním

dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, pričom
uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich od neho získalo Obchodníkovi
s cennými papiermi, na základe zmluvy o riadení portfólia, čím medzi Družstvom a Obchodníkom s
cennými papiermi vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní
plniť z uzavretej zmluvy a ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti

vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na
ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok a iba v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky
nedomohlovočiObchodníkoviscennýmipapiermititulomnárokuvyplývajúcimzozmluvy,bolobymožné
(teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradnýmpostupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými
papiermi a v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom
nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane

Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobcu. Uviedol, že podľa jeho názoru z vyššie uvedených
dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad
Obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobcu
nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi,

z dôvodu ktorého sa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Poukázal na
skutočnosť, že žalovaný v konaní preukázal, že Národná banka Slovenska dohľad nad dohliadaným
subjektom - Družstvom nezanedbala a priklonil sa k jeho názoru, že Družstvo bolo dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch a v
súlade s uvedenými stanoveniami (pravdepodobne ustanoveniami, pozn. odvolacieho súdu), Úrad pre

finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v
spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch), t. j., či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad
predložených údajov a ich zrozumiteľnosť, keď za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány Družstva. Uviedol, že žalovaný zároveň preukázal, že nebolo v právomoci Národnej
banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia s tým, že prospekt investície mal podľa

zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a/
bodu 10 zákona o cenných papieroch), nakoľko Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií,
keďže až od 01. 06. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových

hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia
skonštatoval, že štát, Slovenská republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva
a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie, nakoľko vnútorné
vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom s tým,
že žalobca ako člen Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky

do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším
orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva,
kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov
PDSI, keď žalobca nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce
z členstva tak, že by aktívne zasahoval do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri

zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Uviedol, že žalobca bol rozhodnutím
predstavenstva Družstva prijatý za člena dňom 31. 03. 2010 (PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE) a stal sa vlastníkom členského podielu v hodnote 4. 756, 45 eur s tým, že žalobca
požiadal o zrušenie jeho členstva v Družstve a na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva
bolo jeho členstvo dňa 30. 03. 2011 zrušené s tým, že vyplatenie jeho vyrovnávacieho podielu bolo

splatné dňom 30. 09. 2011. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa
21. 03. 2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie
konania doručeným Úradu dňa 16. 04. 2003 o schválenie jeho dodatku s tým, že Úrad pre finančný trh
Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení
s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z. z. a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať

pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt,
pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
§ 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Uviedol, že
dňa 02. 06. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi Capital Invest, o.c.p., zmluvu

o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných

analýz s tým, že Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia
klienta vo výške 8 % ročne, pričom investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov
Družstva mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z
ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermia Družstvom, pričom zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo
dňa30.03.2010apozánikuzáväzkovéhovzťahumedziDružstvomaObchodníkomscennýmipapiermi
sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s cennými papiermi

rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm, avšak sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s
cennými papiermi nedomáhalo súdnou cestou. Uviedol, že Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo
od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy, v ktorej by
bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi priamo
disponovali s peniazmi Družstva, na základe ním udeleného súhlasu, pričom s finančnými prostriedkami

na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s cennými papiermi, I., T.,
R. O. K., keď Družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke
a.s. a Všeobecnej úverovej banke a.s. Zamietnutie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odôvodnil
vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, nakoľko odpoveď na požadované otázky nemá bezprostredný
súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho determinovala po právnej stránke, keďže

predmetom tohto konania je náhrada škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobná údajným nesprávnym
úradným postupom žalovaného, ktorý údajne nevykonal riadne a odborne dohľad nad Družstvom ako
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt a Obchodníkom s cennými papiermi a ani neprijal
vhodné opatrenia, aby zabránil škode na majetku žalobcu. Uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalobcu,
že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných

papierov vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie, (konkrétne
verejná ponuka majetkových hodnôt je regulovaná Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/
EÚ z 08. 06. 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc
2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení (ES) č. 1060/2009 a (EÚ) č. 1095/2010 a inštitút verejnej ponuky
cenných papierov je regulovaný Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 04.

11. 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na
obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami
uloženými štátu v čl. 21 ods. 3 písm. d) a f) Smernice 2003/71/ES, a sú upravené a zadefinované
v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku Slovenskej republiky, a to v § 126 (do 21.
07. 2013, inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt) a v § 120 (inštitút verejnej ponuky cenných

papierov) zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukázal na skutočnosť, že úprava verejnej ponuky
majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti
už existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala
a ani nevzťahuje z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné

stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri
verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného prospektu cenných papierov. Uviedol, že
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie
rozhodnutia vo veci samej z uvedených dôvodov, ako i na základe zhodnotenia dokazovania vo veci
samej, a preto sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s tým, že návrh na začatie prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
zamietol aj z dôvodu, že prvoinštančný súd nie je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a preto mu táto povinnosť, obrátiť sa na Súdny dvor
Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu,
voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania
nepriznal, pretože si ich neuplatnil.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie istiny 4.
756, 45 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s.
p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej
časti zmeniť a jeho žalobe vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. V dôvodoch svojhoodvolania namietol, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej

moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich
postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom

obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto
svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovaného, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale
nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto
zúženomdohľadeorgánuvedomosťanesúhlasilsozáveromsúduprvejinštancie,ženeexistujepríčinná

súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný
žalobca považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady
„právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani

zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1

Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania tvrdil
opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt

investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady
aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli

viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
X.. U. S., P.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými

papiermi z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo
po tomto vytknutí zo strany Národnej banky Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production

s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, X..
Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči

obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10. 000
eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať

činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním
vloženýchprostriedkovdoDružstva,pričombankasvojounečinnosťouaľahostajnýmprístupomksvojimkompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu
mu banka svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca 2011 Obchodníkovi s cennými papiermi

odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie
zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne
od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že
Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle Zákona o
cenných papieroch na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle § 126 Zákona o cenných

papieroch, a to na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila Národná banka Slovenska,
pričom prospekt investície bol vypracovaný k 20. 02. 2002 a doplnený Dodatkom k prospektu investícií
zo dňa 21. 03. 2003 a 03. 06. 2008. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím
zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska
ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu

boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v
sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe

verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ust.
§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Vo vzťahu k predčasnosti žaloby uviedol,

že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil
svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným,
pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania
objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom
rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie

konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty
o stave daného konkurzu, a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania žaloby a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru žalovaného a prvoinštančného súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým,
že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedol, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna

zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že aktuálny
stav konkurzu objektívne vylučuje jeho možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K/95/2010,
nakoľko z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. 08. 2013
vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými
pohľadávkami z neukončených súdnych sporov, ktoré vedie správca konkurznej podstaty voči Národnej

banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, poisťovni Chartis Europe a iným žalovaným. Namietol,
že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom,
resp. predložené stranami sporu neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s
poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6
MCdo 11/2010.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvoinštančný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z jeho
činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a
právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa konštantnejjudikatúry Ústavného súdu SR, všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené stranou, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami a odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces (IV. ÚS
115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na
úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobcu, a preto
jeho tvrdenie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za denegatio iustitiae, je účelové.

Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie
ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa
snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo,
pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že žalobca nevyužil
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za

hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku

2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu
a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca mohol
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu

nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01. júna

2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNárodnábankaSlovenskadohliadať,čiDružstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01. januára 2009, na základe

novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného

subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129

ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,

či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Žalovaný uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Namietol,
že nikdy počas súdneho konania netvrdil, že obchodník CI a Družstvo nepatria medzi dohliadanésubjekty, ale zdôraznil, že nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ktoré malo
široký predmet činnosti. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka
Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov

v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.
zn. 29Cdo/4968/2009 uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako
štátuaibasekundárneamarginálnesazaoberázodpovednosťouzaškoduspôsobenúorgánomverejnej

moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie
otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto
zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, z dôvodu ktorého musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti
veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky

tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná
existencia pohľadávky žalobcu a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych
konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka
žalobcu voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobcovi vzniknúť škoda. Uviedol,
že žalobca nepreukázal prvotný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to jej vznik, s poukazom

na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 165/2012-45 z 13. februára 2013. K námietke žalobcu,
že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani viac ako
dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla

2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva, že súd prvej inštancie

jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké
doklady išlo a aký je ich obsah s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecneznámealeboznámesúduzjehočinnosti,pričomzodôvodneniauzneseniaNajvyššiehosúdu
SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré strana dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože strana viedla desiatky sporov na rovnakom skutkovom

a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať.
Poukázal na skutočnosť, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého
právneho zástupcu.

4.

Žalobca, resp. jeho právny zástupca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu doručené
dňa 03. 03. 2017, sa k nemu nevyjadril.

5.

Súdprvejinštancieuznesenímzodňa13.júla2016,č.k.14C/183/2011-325,povráteníspisuodvolacím
súdom dňa 22. 12. 2015, opravil záhlavie a odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol
nesprávnu adresu bydliska žalobcu a výšku škody, ktorej sa žalobca v spore domáhal.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP
(zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. marca 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení
s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni
zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.7.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovýmaprávnymzáverom,ktorévnapadnutomrozhodnutíajnáležiteodôvodnil(§220ods.2CSP).

8.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,

právoplatným dňa 05. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. apríla 2010 v sume 4. 756, 45 eur,
pričom v dôsledku žiadosti žalobcu o zrušenie členského podielu zo dňa 21. 01. 2011 došlo k zrušeniu
jeho členstva v Družstve a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 4. 756, 45
eur, ktorý bol splatný podľa čl. 21 ods. 2 Stanov družstva PDSI do 6 mesiacov odo dňa zániku účasti
člena v družstve, t. j. do 30. 09. 2011.

10.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej

„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé

nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

11.

Medzi stranami nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.

ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011,
č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu

porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

12.

V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 30. decembra 2011
domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu škodu v sume 4. 756, 45 eur s 9, 25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnymúradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanej žalobe a doplnenej podaním
zo dňa 19. 11. 2013, ktorý spočíval v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1

písm.b),c),h)aust.§125cods.1vspojenísust.§127ods.4zák.č.566/2001Z.z.ocennýchpapieroch
a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti,
zakázalaDružstvučinnosť,hocineaktuálnosťProspektuinvestíciíbolaužod31.decembra2006,vprijatí
nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo

malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná
banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 04. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobca nemohol rozpoznať
riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu

investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

13.

Žalobca sa teda voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným

postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák. č. 514/2003 Z. z.“).

14.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003
Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

15.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

16.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

17.Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

18.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

19.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

20.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanoveniaodseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

21.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej

veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
žalovaného mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investícií Družstva.

22.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobcu,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení,
že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

23.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú

bankuSlovenskanemohlavzťahovaťpovinnosťdohliadaťnaaktuálnosťProspektuinvestíciírealizovanú
pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009 z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do
novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala
samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama

o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

24.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od
31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka
Slovenska skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe

nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

25.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti

skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne

z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať
ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.26.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená, a žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,

ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011, č.
GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma

nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobcovi.

27.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermipričinnostivočiDružstvu,nakoľkoodhliadnucodaktívnehoprístupuNárodnejbankySlovenska

k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16. 596, 96 eur
(500. 000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.

decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, je dôležité zdôrazniť nasledovné.

28.

Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho

posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

29.

Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že Národná banka Slovenska svojím
postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich

kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani
nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej
postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.30.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s

článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal

ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri
ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu
zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom žalobca v priebehu celého konania pred
prvoinštančným súdom vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne

(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup žalovaného, v
konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých Národnou bankou
Slovenska, podľa názoru žalobcu, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa

nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

31.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 05. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, a nakoľko si žalobca pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu

uplatnilvkonkurznomkonaní,škodamueštenevznikla,apretonemôžebyťdanázodpovednosťštátuza
škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal,
že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená
v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy
zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie

je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky
rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č.
4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

32.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvoinštančným súdom zo

dňa 19. 11. 2014 vyplýva, že riadne oboznámil strany sporu s obsahom listinných dôkazov a vyjadrení,
nachádzajúcich sa v spise (viď č. l. 267 - 269 spisu) v súlade s ustanovením § 119 ods. 5 O. s. p., ktorý
bol účinný v čase vydania napadnutého rozsudku.

33.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 220 ods. 2 CSP aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok v jeho napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

34.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
2 CSP tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V
dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).