Rozsudok Judgement was issued on Thursday, February 15, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/126/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210224567
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1210224567.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová, v právnej veci navrhovateľa: L.. H. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N., S. XX, zastúpený advokátkou: JUDr. Eva Vodová, Advokátska kancelária,
Wilsonova 4, Bratislava, proti odporkyni: L.. R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., Č.. A. XX, zastúpená
advokátkou: Doc. JUDr. Vlasta Kovalančíková, CSc., so sídlom Senec, Mierové nám. 3, o rozvod

manželstva a výkon rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému H. P., nar.
XX.XX.XXXX, zastúpenému Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, o odvolaní matky
maloletého proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 9C 208/2010-132 zo dňa 2. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 9C 208/2010-132 zo dňa 2. júla 2012 rozviedol manželstvo

účastníkov konania podľa § 24 Zákona o rodine, keď mal preukázané, že vzťahy medzi manželmi sú
tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že ich manželstvo neplní svoj účel, od októbra 2010 nežijú
v spoločnej domácnosti, spoločne nehospodária a intímne spolu nežijú minimálne od augusta 2010.
Navrhovateľ má partnerský vzťah s inou ženou, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a z ktorého vzťahu
sa dňa XX.XX.XXXX narodila dcéra U.. Manželia stratili k sebe citový vzťah a na obnovení manželského
spolužitia nemá záujem ani jeden z manželov.

2. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že manželstvo je len formálny
zväzokaanivbudúcnostinemožnoočakávať,ževzťahymedzimanželmisaupraviatak,abymanželstvo
bolo harmonickým a trvalým životným spoločenstvom, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Manželstvo
preto rozviedol a v súlade s ustanovením § 113 ods. 1 O.s.p. rozhodol o úprave práv a povinností
rodičov k maloletému H., nar. XX.XX.XXXX, na čas po rozvode manželstva. Maloletého zveril do osobnej
starostlivosti matky so súhlasom otca a kolízneho opatrovníka a určil, že zastupovať maloletého a

spravovať jeho majetok budú obaja rodičia a upravil styk otca s maloletým každý utorok od 7,30 hod. do
19,00 hod., každý štvrtok od 7,30 hod. do 19,00 hod. a každú sobotu od 8,30 hod. do 19,00 hod. a tiež v
čase veľkonočných a vianočných sviatkov a v čase letných prázdnin prvý júlový týždeň a prvý augustový
týždeň podľa úpravy vo výroku napadnutého rozsudku. Vyživovaciu povinnosť otca maloletého súd určil
v sume 500,- eur mesačne, keď vychádzal z odôvodnených potrieb maloletého, ktorý má 4,5 roka, chodí
do súkromnej škôlky I.I. s poplatkom 380,- eur mesačne. Matka vyčíslila pravidelné mesačné výdavky

na maloletého v sume 880,- eur mesačne, ktoré otec nenamietal. Súd vychádzal zo zárobkových a
majetkových pomerov obidvoch rodičov, keď otec má podstatne vyšší príjem ako matka. Maloletý má
zdravotné problémy, trpí deficitom slizničnej imunity a za návštevu u lekára matka uhrádza 20,- eur ana lieky 50,- eur. Matka s maloletým býva u svojich rodičov v štvorizbovom byte, v ktorom býva ešte
jej 34 ročný brat. Otec maloletého je riaditeľom hotela W. v Bratislave a podpredsedom predstavenstva
obchodnej spoločnosti Hotel W., a.s., a podľa vyjadrenia otca príjem má len z funkcie riaditeľa, ale ako

podpredseda predstavenstva nemá žiadny príjem. Otec mal podľa potvrdenia zamestnávateľa zo dňa
16.12.2010 mesačný príjem 4.300,- eur, ku ktorému sa vypláca ročná odmena. Otec mal podľa výpisu
zo mzdových listov v roku 2010 priemerný čistý mesačný príjem 4.593,81 eur, v období január až apríl
2011 mal čistý mesačný príjem 3.305,24 eur a v období september až máj 2012 mal čistý mesačný
príjem 5.188,90 eur, v mesiaci máj 2012 bola otcovi vyplatená ročná odmena 16.000,- eur. Otec je

vlastníkom bytu na C. ulici č. X v N., vlastní chalupu v G. a spolu s matkou maloletého vlastnia chatu
vo S.. Otec nevlastní žiadny hodnotnejší hnuteľný majetok a úspory má okolo 2.500,- eur. Otec vyčíslil
svoje mesačné výdavky sumou 1.776,03 eur a to poistné na maloletého 82,98 eur a priemerné mesačné
výdavky 148,- eur na iné vecné plnenia pre maloletého a to ošatenie, hračky, dovolenka v
Taliansku. Ďalšie mesačné výdavky otca sú nájomné 165,- eur za byt na C. ulici X v N., elektrinu 9,24
eur, splátky hypotekárneho úveru, ktorý otec čerpal na kúpu bytu na C. ulici uhrádza v sume 411,75 eur,

8,35 eur za káblovú televíziu na C. ulici, poistné 5,87 eur, internet 23,99 eur v byte na C. X a poistné
154,48 eur na životné poistenie otca, nájom za byt na S. ulici v N. vo výške 385,- eur, splátky
úveru, ktorý čerpal na dovolenku s odporkyňou vo výške 151,- eur, bežné výdavky na
domácnosť vo výške 400,- eur a 50,- eur za lieky. Otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej
U., ktorá sa narodila dňa XX.XX.XXXX zo vzťahu otca so R. S.. Zdravotný stav otca je dobrý. Matka

maloletého je zamestnaná S. Y. I. Z..V.. ako manažérka s čistým mesačným príjmom v roku 2010 v
sume 1.287,17 eur a v roku 2011 s čistým mesačným príjmom 1.364,14 eur. Matka iný príjem nemá,
nevlastní žiaden nehnuteľný, ani hodnotnejší hnuteľný majetok, úspory vyčíslila v sume 4.175,53 eur.
Matka vyčíslila mesačné výdavky v sume 1.320,- eur, a to výdavky na maloletého vo výške 880,- eur,
ktoré tvorí úhrada maloletého za škôlku 380,- eur a 480,- ostatné bežné výdavky a tiež ďalšie mesačné

výdavky matky 30,- eur na mobilný telefón, 40,- eur na internet, 50,- eur stavebné sporenie, poistné
120,- eur a príspevok na bývanie 100,- eur, ktoré platí rodičom. Matka nemá inú vyživovaciu povinnosť a
jej zdravotný stav je dobrý. Súd pri určení výživného prihliadol na príjem obidvoch rodičov, u otca na jeho
príjem a výdavky, pričom neprihliadol na výdavky za nájom bytu na S. ulici, v ktorom otec býva, nakoľko
otec má možnosť bývať v byte na C. ulici X v N., ale zohľadnil splátky hypotekárneho úveru, ktorý čerpal

otec na kúpu bytu na C. X v N.. Súd prihliadol aj na ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca maloletého, pri
určení výživného vychádzal zo zásady, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov
a zistil, že životná úroveň otca je nad priemer životnej úrovne občana Slovenskej republiky a
odôvodňovala by vyššie výživné otca na maloletého. Súd bol toho názoru, že právo dieťaťa podieľať
sa na životnej úrovni rodičov v zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine nie je absolútnym právom dieťaťa

a pri jeho aplikácii je potrebné vychádzať z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine,
podľa ktorého ďalším kritériom pri určení výšky výživného je odôvodnenosť potrieb maloletého, ktorá
by mala byť určitou hornou hranicou, na ktorú by mal súd vždy prihliadať. Súd uložil otcovi povinnosť
uhrádzať na tvorbu úspor maloletého podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine, vzhľadom na jeho príjem. Pri
rozhodovaní o výške výživného súd zohľadnil aj osobnú starostlivosť matky o maloletého. Podľa názoru

súdu výživné v sume 500,- eur mesačne zodpovedá odôvodneným potrebám maloletého a možnostiam
a schopnostiam otca platiť výživné a majetkové pomery otca umožňujú, aby okrem výživného otec platil
aj na účet zriadený na tvorbu úspor sumou 200,- eur mesačne. O trovách konania súd rozhodol podľa §
144 prvá veta O.s.p., podľa ktorého v konaní o rozvod manželstva účastníci nemajú právo na náhradu
trov konania.

3. Proti výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol o vyživovacej povinnosti na maloletého podala odvolanie
matka maloletého, ktorá žiadala rozsudok v napadnutých výrokoch zmeniť a otcovi uložiť povinnosť
platiť výživné v sume 1.200,- eur mesačne a na účet na tvorbu úspor sumu 300,- eur mesačne.
Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s ustanoveniami Zákona o rodine a nechráni

záujem maloletého dieťaťa, ktorý je v konaniach týkajúcich sa maloletých detí vždy prvotný. V odvolaní
poukázala na ustanovenie § 62 ods. 2 a 4 Zákona o rodine a namietala, že súd rozhodol v rozpore s
uvedeným ustanovením zákona, keď súd neprihliadol na zásadné skutočnosti a to, že príjem otca zo
závislej činnosti, ako riaditeľa Hotela W. je v sume 5.188,90 eur mesačne. Otec okrem funkcie riaditeľa
vykonáva aj funkciu podpredsedu predstavenstva spoločnosti Hotel W., a.s., pričom súd neskúmal, aké

výhodyotcoviztejtofunkcieplynúaneskúmalanito,čiotecje,aleboniejevlastníkomakciítejtoakciovej
spoločnosti. Súd vychádzal iba z nepreukázaných tvrdení otca, že žiaden príjem v súvislosti s výkonom
funkcie podpredsedu predstavenstva nemá. Napriek tomu, že otec je výlučným vlastníkom niekoľkých
nehnuteľností, ktoré neobýva, súd nezohľadnil, že je v možnostiach otca zvýšiť si príjem prenájmomtýchto nehnuteľností o ďalších 600,- až 800,- eur mesačne. Súd pri skúmaní možností a schopností
rodičov neprihliadol na to, že matka sa sama stará o 4,5 ročného syna so zníženou imunitou,
prejavujúcou sa častým ochorením, z ktorého dôvodu nie je v možnostiach matky vykonávať

popri zamestnaní ďalšiu prácu, ale v možnostiach otca je zvýšiť si príjem prípadnými ďalšími aktivitami.
Súd mal prihliadnuť podľa § 62 ods. 4 prvá veta Zákona o rodine, aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere
sa o dieťa osobne stará, keď o maloletého sa od rozchodu účastníkov osobne stará výlučne matka,
pričom matka sa má na jeho bežné výživné podieľať sumou 380,- eur, čo predstavuje viac ako 28% jej
mesačného príjmu, naproti tomu otec, ktorý má príjem 5.188,90 eur sa má podieľať na bežnej výžive

syna sumu 500,- eur, čo je necelých 10 % jeho mesačného príjmu, pričom potenciálny príjem otca
vychádzajúci z jeho reálnych možností môže byť ešte oveľa vyšší. Matka ďalej namietala, že rozhodnutie
súduprvejinštanciejezmätočnéaarbitrárneazdôraznila,ževrozhodovacejčinnostisúdovnenachádza
miesto "názor súdu", ale povinnosťou každého súdu je vykonať výklad dotknutých ustanovení zákona
a ich aplikáciu. Úvahy súdu tak, ako ich vo svojom odôvodnení vyjadruje súd prvej inštancie nemožno
akceptovaťanemožnoichvnímaťakoriadneodôvodnenierozhodnutia.PoukázalanajudikátR14/1966,

podľa ktorého "Jsou-li reálné možnosti a schopnosti rodičů velmi široké, jsou odůvodněnými též další
potřeby dítěte, ktoré nejsou nezbytné, ale prospěšné všetrannému vývoji dítěte." Ďalej matka uviedla,
že pojem "odôvodnené potreby dieťaťa" nie je totožný s pojmom "náklady na výživu dieťaťa", nakoľko
odôvodnené potreby dieťaťa sú oveľa širšie, než náklady nevyhnutne vynakladané na jeho výživu. Súd
prvej inštancie však evidentne tieto dva pojmy nerozlišuje. Z uvedených dôvodov preto

matka žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určí vyživovaciu povinnosť
sumou 1.200,- eur mesačne a na účet na tvorbu úspor sumou 300,- eur mesačne.

4. K odvolaniu odporkyne sa vyjadril navrhovateľ podaním zo dňa 30.05.2013, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V odvolaní navrhovateľ uviedol, že podľa jeho názoru odvolanie

odporkyne nie je odôvodnené žiadnymi skutočnosťami, v dôsledku ktorých by bolo možné mu vyhovieť.
Súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonom a na základe správnych skutkových zistení.
Namietal, že tvrdenie odporkyne v podanom odvolaní, že príjem navrhovateľa zo závislej činnosti je vo
výške 5.188,90 eur nezodpovedá skutočnosti a tiež ani tvrdenie, že súd pri určení výživného nevzal
do úvahy, že otec maloletého okrem funkcie riaditeľa Hotela W., vykonáva aj funkciu podpredsedu

predstavenstva spoločnosti Hotel W., a.s. a v tejto súvislosti neskúmal, aké výhody otcovi z tejto
funkcie plynú a či nie je vlastníkom akcií tejto akciovej spoločnosti a či v súvislosti s výkonom tejto
funkcie nemá ďalší príjem. V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností k tvrdeniu odporkyne,
navrhovateľ predložil zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva spoločnosti zo dňa 02.05.2006
a poukázal na čl. 4, z ktorého vyplýva, že ako člen predstavenstva spoločnosti nemá z titulu tejto

funkcie nárok na žiadnu odmenu, ani inú výhodu, má len nárok na náhradu cestovných výdavkov, ktoré
mu vzniknú v súvislosti s výkonom tejto funkcie, čo sa nepochybne za osobitnú výhodu považovať
nedá. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nie je vlastníkom akcií uvedenej akciovej spoločnosti a
jediným akcionárom obchodnej spoločnosti Hotel W., a.s., z domácich subjektov je spoločnosť H., a.s.
Navrhovateľ potvrdil, že je výlučným vlastníkom bytu na C. X v N. a chalupy v G., ale prenájom žiadnej

z týchto nehnuteľností nie je reálny. Navrhovateľ vo vyjadrení poukázal tiež na to, že od roku 2006
je vo funkcii generálneho riaditeľa Hotela W. a zároveň je členom štatutárneho orgánu - podpredseda
predstavenstva obchodnej spoločnosti Hotel W., a.s. a vzhľadom na náročnosť týchto pozícií nie je
v jeho kapacitných možnostiach, aby sa venoval aj ďalším aktivitám, resp. činnostiam tak, aby to
nebolo na úkor jeho styku s maloletým H. a tiež na úkor plnenia ďalších rodičovských povinností a ako

člen štatutárneho orgánu je tiež v prípadných ďalších podnikateľských aktivitách limitovaný zákazom
konkurencie. Vzhľadom na uvedené, ak odporkyňa žiadala, aby súd určil výživné vo vyššej sume, tak
odporkyňou uvádzané argumenty nie sú kvalifikovaným dôvodom, pre ktorý by súd návrhu odporkyne
mal vyhovieť, keď v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o rodine, pri určení výživného na
maloleté dieťa súd zohľadňuje najmä odôvodnené potreby maloletého a možnosti a schopnosti rodičov.

Preto podľa názoru navrhovateľa určené výživné zodpovedá požiadavkám zákona s prihliadnutím
na to, že pravidelné výdavky na maloletého podľa vyčíslenia matkou v sume 880,- eur mesačne už
nezodpovedajú skutočnosti, pretože od septembra 2012 maloletý navštevuje štátnu materskú škôlku U.
v N. D. O. na ulici U. X, N., kde je od 01.01.2013 stanovený mesačný poplatok vo výške 15,- eur bez
stravy, ktorá je v sume 1,80 eur denne, mesačný poplatok za škôlku je spolu 51,- eur, v dôsledku čoho sú

pravidelné mesačné výdavky na maloletého nižšie o 329,- eur oproti sume, ktorú vyčíslila matka a tak sú
vo výške 551,- eur. Zmena nastala aj na strane otca maloletého tým, že jeho čistá mzda od 01.01.2013
v dôsledku vyššej dane je nižšia o 150,- eur, čo nie je zanedbateľná suma. Podľa názoru navrhovateľatakáto zmena pomerov na strane maloletého a tiež na starne otca maloletého by odôvodňovala skôr
zníženie výživného a nie zvýšenie tak, ako navrhuje odporkyňa v podanom odvolaní.

5. Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd preskúmal vec bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania § 2 ods. l, § 65, § 66, § 395
ods. l, ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok; ďalej len C.m.p.), vec prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l., zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok; ďalej len

C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné a nie sú splnené podmienky pre zmenu
rozhodnutia okresného súdu.

7. V odvolaní matka namietala, že rozhodnutie súdu je v rozpore s ustanoveniami Zákona
o rodine a nechráni záujem maloletého dieťaťa, ktorý je v konaniach týkajúcich sa maloletých detí
vždy prvotný. V odvolaní poukázala na ustanovenie § 62 ods. 2 a 4 Zákona o rodine a namietala, že

súd rozhodol v rozpore s uvedeným ustanovením zákona, keď neprihliadol na zásadné skutočnosti
a to, že príjem otca zo závislej činnosti, ako riaditeľa Hotela W.Í. je v sume 5.188,90 eur mesačne a
vykonáva aj funkciu podpredsedu predstavenstva spoločnosti Hotel W., a.s., pričom súd neskúmal, aké
výhody otcovi z tejto funkcie plynú a neskúmal ani to, či otec je, alebo nie je vlastníkom
akcií tejto akciovej spoločnosti. Súd vychádzal iba z nepreukázaných tvrdení otca, že žiaden príjem v

súvislosti s výkonom funkcie podpredsedu predstavenstva nemá. Súd tiež nezohľadnil, že
je v možnostiach otca zvýšiť si príjem prenájmom nehnuteľností o ďalších 600,- až 800,- eur
mesačne. Súd pri skúmaní možností a schopností rodičov neprihliadol na to, že matka sa sama stará o
4,5 ročného syna so zníženou imunitou, prejavujúcou sa častým ochorením, z ktorého dôvodu nie je v
možnostiach matky vykonávať popri zamestnaní ďalšiu prácu, ale v možnostiach otca je zvýšiť si príjem

prípadnými ďalšími aktivitami. Súd mal prihliadnuť podľa § 62 ods. 4 prvá veta Zákona o rodine, aj na
to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, keď o maloletého sa od rozchodu účastníkov
osobne stará výlučne matka. Matka ďalej namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zmätočné
a arbitrárne.

8. Pokiaľ odvolateľka namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal
ním navrhnutý dôkaz, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno
zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických

osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.).
O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje
však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie odvolateľ v danej veci aj využil (nebolo
mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno

zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

9. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv odvolateľky nie je postupom, ktorým by jej súd
odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd preto svojim postupom

matku nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva.

10. K výhrade matky ohľadne nevykonania dokazovania v potrebnom rozsahu treba uviesť, že súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté
dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi

odňatie možnosti konať pred súdom (porovnaj R 37/1993), pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1
veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie
súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania.

11. Po posúdení námietky matky maloletého, spochybňujúcej presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia

okresného súdu, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie zodpovedá požiadavke ustanovenia §
157 ods. 2 O.s.p.12. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať
úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia

rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

15. V súvislosti s námietkou matky maloletého, že okresný súd pri rozhodnutí na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
acitovalprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery.
Prijaté právne závery náležite objasnil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere
o stanovení výšky výživného a so záverom súdu sa stotožnil aj kolízny opatrovník. Krajský súd s
prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v
danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia. Krajský súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom zamietnutia návrhu na
zníženie vyživovacej povinnosti otca. Okresný súd sa dostatočne vysporiadal aj so všetkými námietkami
matky v priebehu prvoinštančného konania. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnili svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľky.

16. K uvedeným námietkam odvolateľky, treba uviesť, že v priebehu celého konania mala umožnené
dostatočne sa k celej veci vyjadriť a jej postoje a návrhy boli okresnému súdu bez pochybností známe.
Ani týmto postupom preto nedošlo k porušeniu jej procesných práv.

17.Tvrdenieoneúplnostivykonanéhodokazovania,resp.žeokresnýsúddospelnazákladevykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
tvrdenie odvolateľky o nedostatkoch dokazovania je neopodstatnené.

18. V odvolaní matka namietala, že rozhodnutie súdu je v rozpore s ustanoveniami Zákona

o rodine a nechráni záujem maloletého dieťaťa, ktorý je v konaniach týkajúcich sa maloletých detí
vždy prvotný. V odvolaní poukázala na ustanovenie § 62 ods. 2 a 4 Zákona o rodine a namietala, že
súd rozhodol v rozpore s uvedeným ustanovením zákona.

19. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná

povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

20. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

21. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.22. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

23. Vyživovacia povinnosť zaťažuje obidvoch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v
manželstve. Zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Vychádza
z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov. Kritériá na strane
rodičovsaposudzujúvovzájomnejsúvislostisodôvodnenýmipotrebaminastraneoprávnenéhodieťaťa.

Ide o osobné právo každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu
osobitne na základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb vyjadruje požiadavku, aby
plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno
očakávať. Miera potrieb dieťaťa je rôzna. Závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, schopnosti,
zdravotného stavu, záujmov, nadania, talentu, vzdelania, od formy budúcej prípravy na povolanie.
Nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú a duševnú vyspelosť toho

- ktorého dieťaťa, potreby detí v tom istom veku sa môžu odlišovať, súčasne závisí od schopností a
možností rodič.

24. V súvislosti s námietkou matky maloletého v podanom odvolaní, že okresný súd nesprávne rozhodol,
keď nevyhovel návrhu na výživné v sume 1.200,- eur a 300,- eur na tvorbu úspor, odvolací súd

poukazuje na to, že každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, teda rovnako ako otec aj matka.
Vyživovacia povinnosť môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo čiastočne starostlivosťou o
domácnosť, tiež je plnená poskytovaním vecných plnení, napr. bývanie, alebo stravovanie. Ďalšou
formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného, ako peňažného príspevku na uhradzovanie
potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním

vecných plnení, ako je napr. strava, bývanie, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti
a pod. a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará prispieva na jeho výživu
výživným, ktoré určil súd.

25.Právorodičavychovávaťsvojedieťaastaraťsaodieťazaručujeajčl.41ÚstavySlovenskejrepubliky.

Na rovnakom mieste tiež zaručuje dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Dohovor o
právachdieťaťaukladázmluvnýmštátnompovinnosťvynaložiťvšetkoúsilienato,abysauznalazásada,
že sú to obaja rodičia, ktorí majú spoločnú a rovnakú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa,
pričom zmyslom ich starostlivosti musí byť vždy záujem dieťaťa.

26. Vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom majú obaja rodičia a každý z nich má povinnosť prispievať
navýživupodľasvojichschopnostíamožností,akoajmajetkovýchpomerov,pričompriurčenívýživného
sa prihliada i k tomu, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, keďže práca a osobná
starostlivosť o dieťa vynaložená jedným z rodičov predstavuje materiálnu hodnotu zodpovedajúcu
finančnému príspevku druhého rodiča a rozsah tejto závisí od veku, potrieb a zdravotného stavu toho,

ktorého dieťaťa.

27. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb maloletého dieťaťa, v
súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom, tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej.
Rozsah nákladov na úhradu týchto životných potrieb dieťaťa je rôzny a to vzhľadom na jeho vek, spôsob

prípravy na jeho budúce povolanie, zdravotný stav, ale aj jeho schopnosti.

28. V zmysle § 62 ods. 2 Zákona o rodine schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodiča treba
posudzovať vždy komplexne a najlepším ukazovateľom je práve životná úroveň rodiča.

29. V danej veci otec maloletého podal návrh na rozvod manželstva zo dňa 03.11.2010, v ktorom žiadal,
aby súd manželstvo účastníkov rozviedol, upravil styk otca s maloletým a aby maloletého zveril do
osobnej starostlivosti matky. Otec navrhol, aby súd určil výživné na maloletého vo výške 300,- eur
mesačne.

30. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že otec maloletého v čase rozhodovania súdu mal čistý
mesačný príjem 5.188,90 eur a v mesiaci máj 2012 mu bola vyplatená ročná odmena 16.000,- eur. Otec
je vlastníkom bytu na C. ulici X v N., má vo vlastníctve chalupu v G. a s matkou maloletého vlastnia
chatu vo S.. Otec maloletého žije v spoločnej domácnosti s partnerkou, s ktorou má maloleté dieťa, nar.XX.XX.XXXX, ku ktorému má vyživovaciu povinnosť. Na pojednávaní dňa 28.06.2012 otec maloletého
predložilrozpisvýdavkovzamesiacjanuár2012vsume2.594,82eur.Zvýpovedekolíznehoopatrovníka
na pojednávaní vyplýva, že navrhol, aby súd uložil otcovi povinnosť platiť výživné na maloletého v

sume 650,- eur mesačne a na tvorbu úspor 250,- eur mesačne.

31. Podľa § 62 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť a obaja rodičia prispievajú na
výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pri skúmaní schopností,

možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča,
ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

32. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou rodiča. Pre určenie
výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné koľko si rodič prácou (podnikaním alebo inou
zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie

jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými
nárokmi na zabezpečenie uspokojovania jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery
životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča.
Cieľom ust. § 62 ods. 5, podľa ktorého výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov je zvyšovať
mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojované až následne, keď rodič

splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má
povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce
finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Životné potreby si potom povinný rodič
bude uspokojovať zo sumy príjmu, ktorá mu zostane po uhradení výživného.

33. Matka maloletého v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s
ustanovením § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého obaja rodičia prispievajú na výživu svojich
detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať
sa na životnej úrovni rodičov. V súvislosti s tým poukázala na príjem otca maloletého vo výške
5.188,90 eur mesačne, ako i na skutočnosť, že otec tvrdil, že žiaden príjem v súvislosti s výkonom

funkcie podpredsedu predstavenstva nepoberá.

34. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením matky maloletého, že životná úroveň otca je pomerne vysoká,
a preto podľa § 62 ods. 2 druhá veta Zákona o rodine, má maloletý právo podieľať sa na životnej úrovni
rodičov. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu matky maloletého v podanom odvolaní, že otec dostatočne

nepreukázal svoj príjem. Pre posúdenie možností a schopností povinného rodiča nie sú rozhodujúce
jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové, aj majetkové možnosti, dané okrem iného
jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a
podobne. Do príjmov rodiča sa pre účely výživného okrem zárobku započítavajú tiež výnosy z majetku,
napr. podiely na zisku z obchodných spoločností, výnosy z akcií, prijaté odplaty za nájom a iné.

35. Vzhľadom na uvedené v danej veci je možné prijať záver, že s prihliadnutím
na životnú úroveň otca maloletého a jeho majetkové pomery, je otec schopný platiť výživné, ako určil
súd prvej inštancie, pretože pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje, treba zohľadniť tiež náklady na
voľnočasové aktivity, dovolenky, výlety, detské tábory, lyžiarsky kurz a pod., tak aby sa dieťa podieľalo

na výhodách vyššej životnej úrovne rodiča. V súvislosti s tvrdením matky v podanom odvolaní, že súd
neprihliadol na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará podľa § 62 ods. 4
Zákona o rodine, je potrebné vychádzať z danej situácie, že rodičia maloletého sú rozvedení a maloletý
je zverený do osobnej starostlivosti matky a preto je preukázané, že matka sa o dieťa osobne stará, na
ktorú skutočnosť je potrebné prihliadnuť v zmysle zákona pri určení vyživovacej povinnosti, keď dieťa

naďalej potrebuje osobnú starostlivosť matky a vzhľadom na tvrdené časté ochorenia maloletého, vzniká
nastranematkyprekážkazabezpečiťsiďalšípríjemprípadnýmďalšímzamestnaním,akomatkauviedla.

36. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného súd prihliadne na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného aj vtedy ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.37. Okolnosťou tvoriacou v súhrne celkové majetkové pomery povinného sú aj pasíva (úvery, pôžičky).
Aj tu treba vychádzať z priority vyživovacej povinnosti a posudzovať ich z hľadiska potencionality.
Zadĺženie povinného z dôvodov, ktoré nie sú nevyhnutné, resp. súvisia so zaobstaraním predmetov

nadštandardnej hodnoty, z tohto hľadiska znamená, že na ne súd pri ustálení majetkových pomerov
nebude prihliadať. V prípade kúpy takýchto vecí by sa majetkový stav nezmenil, povinnému by síce
vznikli dlhy, majetok by sa však zhodnotil o zakúpenú vec.

38. Súd prvej inštancie zohľadnil výdavky, ktoré otec vynakladá na splátky hypotekárneho úveru, ktorý

čerpal na kúpu bytu na C. X v N. a výdavky, ktoré súvisia s vlastníctvom tohto bytu. V súvislosti
s uvedeným je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní majetkových pomerov povinného rodiča treba
prihliadnuť aj na pasíva a to prípadné úvery, pôžičky a iné výdavky, ale v takomto prípade to súd nemôže
považovať za výdavok na úrok prostriedkov na výživu dieťaťa a treba tiež pripomenúť, že vynaložením
finančných prostriedkov takýmto spôsobom by došlo k ich úbytku na strane povinného rodiča, ale jeho
majetok by sa zhodnotil o zakúpenú vec a teda o predmetnú nehnuteľnosť - byt na C. ulici č. X

v N.. Nebol preto dôvod, aby súd prihliadol na tento výdavok otca pri určení výšky výživného.

39. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že sú splnené podmienky na určenie
výživného v sume 500,- eur mesačne k rukám matky a 200,- eur mesačne na tvorbu úspor, vzhľadom na
životnúúroveňotcamaloletéhonadpriemerživotnejúrovneobčanaSlovenskejrepubliky,sprihliadnutím

na to, že príjem otca je v sume 5.188,90 eur a v mesiaci máj 2012 mu bola vyplatená ročná odmena
16.000,- eur, i s prihliadnutím na tvrdenie otca v podanom vyjadrení k odvolaniu matky, že jeho príjem
bol znížený od 01.01.2013 cca. o 150,- eur. Táto suma však je zanedbateľná oproti výške príjmu otca
a vyplatenej odmene v sume 16.000,- eur. Bolo potrebné tiež prihliadnuť aj na vyjadrenie otca v podaní
zo dňa 30.05.2013, v ktorom uviedol, že ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti Hotel W., a.s.

nemá z titulu tejto funkcie nárok na žiadnu odmenu, ani inú výhodu, má len nárok na náhradu
cestovných výdavkov, ktoré mu vzniknú v súvislosti s výkonom tejto funkcie. Ďalej otec uviedol, že
vo funkcii generálneho riaditeľa a zároveň člena štatutárneho orgánu - podpredsedu predstavenstva
obchodnej spoločnosti Hotel W., a.s. pôsobí od roku 2006.

40. Odvolací súd v tej súvislosti považuje za potrebné uviesť, že za daného stavu otec od roku 2006
vykonáva funkciu podpredsedu predstavenstva uvedenej obchodnej spoločnosti takmer bez príjmu a
finančného ohodnotenia a má nárok len na cestovné výdavky, a preto bez akéhokoľvek príjmu vykonáva
túto funkciu otec už 7 rokov. Je možné preto dospieť k záveru, že takéto konanie otca nie
je zodpovedné vo vzťahu k plneniu si vyživovacej povinnosti, pretože čas, ktorý venuje otec plneniu

povinností súvisiacich s výkonom člena štatutárneho orgánu, by mohol venovať práci, v ktorej by bol
finančne ohodnotený a tým by mohol zároveň prispievať vo väčšom rozsahu na výživu maloletého.

41. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že žiadny účinný zákon v Slovenskej republike
nezakotvuje povinnosť pracovať, nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je

osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa v § 62 ods. 1
Zákona o rodine, preto nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej otec maloletého pracuje bez príjmu už
7 rokov, iba za náhradu cestovných výdavkov, ktoré mu vzniknú v súvislosti s výkonom funkcie.

42. V zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na

odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj
na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Pre posúdenie možností a schopností
povinného rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové,

prípadne aj majetkové možnosti dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom
získaných vedomostí a pracovných skúseností a podobne.

43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd bol toho názoru, že výživné navrhované otcom
maloletého v sume 300,- eur nie je primerané odôvodneným potrebám maloletého a s prihliadnutím na

zistené možnosti a schopnosti otca zabezpečiť si príjem a tiež na životnú úroveň otca je odôvodnená
vyššia suma výživného, ktorá bola určená okresným súdom v sume 500,- eur a 200,- eur na tvorbu
úspor, keď vychádzal z reálnych zárobkových možností otca.44. Súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutočný stav veci a správne aj právne danú vec
posúdil. Námietky matky maloletého v podanom odvolaní nemajú za následok zmenu rozhodnutia súdu
a priaznivé rozhodnutie vo veci v prospech matky by nemalo ani doplnenie navrhovaného dokazovania

v odvolaní, že súd neprihliadol na zásadné skutočnosti a to, že príjem otca zo závislej činnosti, ako
riaditeľa Hotela W. je v sume 5.188,90 eur mesačne a vykonáva aj funkciu podpredsedu predstavenstva
spoločnosti Hotel W., a.s., pričom súd neskúmal, aké výhody otcovi z tejto funkcie plynú a neskúmal ani
to,čiotecje,aleboniejevlastníkomakciítejtoakciovejspoločnosti.Súdvychádzalibaznepreukázaných
tvrdení otca, že žiaden príjem v súvislosti s výkonom funkcie podpredsedu predstavenstva nemá. Súd

tiež nezohľadnil, že je v možnostiach otca zvýšiť si príjem prenájmom nehnuteľností o ďalších 600,-
až 800,- eur mesačne. Uvedené dokazovanie na návrh matky neodôvodňuje zmenu rozsudku súdu
prvej inštancie vo výroku o výživnom na sumu 1200 eur a tiež tvorbu úspor, pretože rovnako ako
otec, aj matka má zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému a na osobnú starostlivosť matky
už bolo prihliadnuté pri rozhodovaní súdu prvej inštancie a tak nemožno opakovane túto skutočnosť
zohľadniť pri rozhodovaní v odvolacom konaní. Námietka matky v podanom odvolaní, že rozhodnutie

súdu je arbitrárne a zmätočné nebola opodstatnená. Arbitrárnosť rozhodnutia môže byť kvalifikovaná
buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom,
alebo situácia, v ktorej súd svoj jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré
prichádzajú do úvahy. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením
nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06).

45. Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých
vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené,
rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný

podľa okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c.
Španielsko). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá
má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo
uvedené, súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.

46. Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti
s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

47. Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké
má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd

oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok
nemožno považovať za preskúmateľný.

48. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

49. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o vyživovacej
povinnosti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. a určil výživné na maloletého v sume 600,- eur mesačne k rukám

matky, s prihliadnutím na skutočnosť, že matka sa o maloletého naďalej osobne stará, maloletý má
zdravotné problémy, ktoré neumožňujú matke zabezpečiť si vyšší príjem a tiež s prihliadnutím na životnú
úroveň otca maloletého, ktorá je značne vysoká, i keď otec maloletého svoj príjem a majetkové
pomery dostatočne nepreukázal, a preto súd vychádzal z možností a schopností otca dosiahnuťpríjem,zktoréhomôžeplatiťvýživnéurčenésúdom stým,žemaloletýmáprávopodieľaťsanavyššej
životnej úrovni otca. Pretože životná úroveň a majetkové pomery otca odôvodňujú, aby otec prispieval
aj na tvorbu úspor pre maloletého, odvolací súd uložil otcovi povinnosť prispievať sumou 250,- eur

mesačne podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine, ktorú uložil otcovi poukazovať na osobitný účet maloletého,
ktorý v prospech maloletého zriadi matka, ktorej bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti s tým, že
na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu. Zároveň súd uložil
matke povinnosť, aby založila osobitný účet na meno maloletého v určenej lehote a oznámila otcovi číslo
účtu, na ktorý má výživné na tvorbu úspor zasielať.

50. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 52 C.m.p
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c)strananemalaspôsobilosťsamostatnekonaťpredsúdomvplnomrozsahu anekonalzaňuzákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisovorovnakomzaobchádzaní aoochranepreddiskriminácioualeboodborovouorganizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).