Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200280
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200280.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek
senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej v právnej žalobcov: 1/Patryk Zabawa - ARTIMA,
IČO: 46 022 546, Centrálna č. 632/7, Svidník, 2/ Y. Z., B. XXX, XXXXX N.I., B. L. obaja právne zastúpení
JUDr.Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova č. 2, proti žalovanej Sociálnej
poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu

a rozhodnutia žalovanej zo dňa 17.januára 2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA na základe žaloby jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu Patryka Zabawu - ARTIMA z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobe žalobcu Y. Z. z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 17.januára 2014 č.
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky v Prešove zo dňa 29.októbra
2013 č. XXXXX-XXX/XXXX-PO a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2

písm. c/, d/ O.s.p..

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi Y. Z. trovy konania v sume 213,06 eur, ktoré je povinná
zaplatiť právnemu zástupcovi tohto žalobcu do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 14.02.2014, ktorá bola súdu podaná osobne dňa 20.02.2014, sa žalobca v 1. rade
domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne,
pobočky Prešov zo dňa 29.10.2013 č. XXXXX-XXX/XXXX-PO, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanej
na ďalšie konanie, priznať náhradu trov konania a z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho
na tunajšom súde medzi žalobcom a žalovanou pod sp. zn.: 15Scud 1/2014 so skutkovo a právne
obdobným predmetom konania žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti konania navrhoval, aby
súd po prijatí žaloby konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/, prípadne ustanovenia § 110

O.s.p. prerušil.

Žalobu odôvodnil tým, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť na základe
osvedčenia o živnostenskom oprávnení a má zároveň registrovaný status zamestnávateľa a za účelom
riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých zamestnancov a to na základe
pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k

svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide
o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Poukázal na výrok prvostupňovéhorozhodnutia a na výrok rozhodnutia žalovanej. V tejto súvislosti argumentoval tým, že bod 8 základného
nariadenia upravuje, že všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre
pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných

pracovníkov. Podľa bodu 11 základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým
dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský
štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Poukázal na to, že podľa bodu 15
základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali
systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu

uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli
vzniknúť.Bod17základnéhonariadeniaupravuje,ževzhľadomnačonajefektívnejšiezaručenierovnosti
zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné
pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju
činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca

činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym

predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre
zamestnávateľa závislú prácu.

Podľa§4zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenízamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,
dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3.

Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné
zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60
dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,

čo treba oznámiť účastníkom konania.

Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a s ním súvisiacim rozhodnutím prvostupňového
orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné.

Dôvodil tým, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte
mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a

zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu
medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v
dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov
konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach

žalovanou dodržané.Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, dôvod jeho nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom,
že vydaním tohto rozhodnutia bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie
je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyporiadala
s argumentáciou žalobu v jeho odvolací a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného
skutkového stavu zamietla odvolanie žalobcov z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát žalobcovi

oznámené až žalovanou v napadnutom rozhodnutí. V tomto smere bolo žalobcovi a jeho zamestnancovi
odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a
povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť
sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo správny
orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so
zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.: 8Sžo 12/2009).

V tejto súvislosti poukazuje žalobca v 1. rade aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa
spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo
dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
DepartmentUbezpieczeniSladek)otom,žezamestnancižalobcuaďalšíchvybranýchzamestnávateľov

nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany
žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek.
Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu
rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy

zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala
individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou
firmou, ale riadne v SR podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu žalobca namietal, že toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore
s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote,
ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V
tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na
deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej

organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa
názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60

dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až
o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods.
3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len
vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

V ďalšom poukazuje žalobca v 1. rade na to, že vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu a
napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca
zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu
ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že

nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov
A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný
postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu,
že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k
všetkým zamestnancom žalobcu.

O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nie je dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský
orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskejrepubliky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným
spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela
právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v

rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Okrem doteraz namietaného je rozhodnutie prvostupňového orgánu nepreskúmateľné, keďže správny
orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone

závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly
nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,

ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) kontrolu, pričom nezistil
v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto
situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako
podkladypresvojerozhodnutia,keďženanedalpodnet.Žalovanáúčelovotvrdí,žekontrolavykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

Žalobca v 1. rade konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka
žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky
svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov
pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala

organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani
čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania
v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je
v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

Žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy
praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené,
určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to

považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných
právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali
byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva
podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v
ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto

podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť
a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných
služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto
kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde
má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemalmožnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu

uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou

pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne
sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali
rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej
republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so

zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky
povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

Žalovaná sa k veci vyjadrila v písomnom podaní zo dňa 18.03.2014 a navrhla žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004

v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú
všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné
vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou
správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia
Spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje
od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania základného nariadenia.

Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti
sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas

výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe
všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j.
neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.
Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou
je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o

všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného
nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje
uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri

určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v
tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho
výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu

ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,
ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na

tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany
zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa prevereniareálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo

zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o
určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a

požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto
prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát
Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku o zistených
skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať
medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských

štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a
vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú

bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých
prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré

sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V
mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc
Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z
podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.

Na základe podnetu ZUS Varšava, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike,
a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach
informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Následne, len v tých
prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických

kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy.

Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu. Pred vydaním napadnutých rozhodnutí,

dňa 07. marca 2013, vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, kontrolu zameranú na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Na určenie miesta výkonu
činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania
zamestnávateľa spĺňa základné kritériá, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci
tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným

z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní
splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

O vykonanej kontrole bol dňa 12.03.2013 spísaný záznam č. XXXXX-X/XXXX-PO, v ktorom boli
zhrnuté všetky kontrolné zistenia. Záznam o vykonanej kontrole bol prerokovaný so splnomocneným
zástupcom žalobcu dňa 13.03.2013, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu sa mal
možnosť oboznámiť s kontrolnými zisteniami pobočky sociálnej poisťovne. Uvedený záznam tvorí

prílohu tohto vyjadrenia. Až po vyhodnotení kontrolných výsledkov a ich sumarizácii pristúpila Sociálna
poisťovňa, pobočka Prešov k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým
zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne,
nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinnépoistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vznik a
zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v
nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia.

Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť,
s ktorou zákon ( v danom prípade nariadenie ) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška
do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného
sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadenia Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného,
ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne

neúčinná.

Zamestnanec žalobcu v 1. rade podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len do 13.09.2013, t.j.
do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý sociálna poisťovňa, ústredie vystavila zamestnancovi v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej

republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.05.2012 do 13.09.2013 nebol zrušený spätne,
ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však nebolo možno zo strany
sociálnej poisťovne ústredia vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol
zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Žalovaná uviedla, že podľa jej právneho názoru v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z.z. za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia
prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali
možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti,
ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania

(zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili. V rámci odvolacieho konania
sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán preskúmala skutkový stav veci každého napadnutého
rozhodnutia, t.j. aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov č. XXXXX-XX/XXXX-PO zo dňa
17.októbra 2013, pričom dospela k záveru, že predmetné rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne
boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu

potvrdila.

Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
dotknutému zamestnancovi žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že v rámci

kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej
republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa
zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a
právnystav,nazákladektoréhosociálnapoisťovňaústrediedospelakzáveru,ženapadnutérozhodnutie

pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe
ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol
prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej
lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Ako sociálna poisťovňa ústredie uviedla už v napadnutom rozhodnutí, je obstaranie podkladov pre

rozhodnutie vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie
je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré
môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej
poisťovnejeoprávnenározhodnúť,ktorédôkazyavakomrozsahuvykoná,pričomdôkazyhodnotípodľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je

vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané
dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre
rozhodnutie.Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v 1. rade sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a
postupu žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov.

Podľa § 247 ods. 1, 2 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho

orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Prvá hlava piatej časti O.s.p. v § 244 ods. 3 upravuje, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú
rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujúoprávneniaapovinnostifyzickýchaleboprávnickýchosôbaleboktorýmimôžubyťpráva,právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom
správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na

svojich právach... .

Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodnutím
vydaným dňa 29.10.2013 pod č. XXXXX-XXX/XXXX-PO ako príslušný orgán podľa §178 ods. 1 písm.
a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať

o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodla podľa § 210 ods. 1
Zákona o sociálnom poistení tak, že pánovi Y. Z., nar.... ako zamestnancovi zamestnávateľa Patryk
Zabawa - ARTIMA... zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti dňa 13.09.2013.

Výrok tohto rozhodnutia prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že citoval ustanovenia Zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2013 a to konkrétne § 4 ods. 1, 2, podľa
ktorého zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v
nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej
zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem fyzickej

osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, fyzickej osoby v právnom
vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom
starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a
dovŕšila dôchodkový vek alebo invalidného výsluhového dôchodku a žiaka strednej školy a študenta
vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe. Zamestnanec na účely

dôchodkového poistenia je aj fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na nepravidelný
príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe ňou
určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, ak priemerný mesačný príjem podľa § 3
ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 z tejto dohody nepresiahne sumu podľa odseku 5, žiaka strednej školy a
študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe. Zamestnancom na

účely dôchodkového poistenia je aj fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej
práci študentov, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a
3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe ňou určenej dohody o brigádnickej práci študentov
podľa § 227a, ak mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 z tejto dohody nepresiahne sumu
podľa odseku 5 a fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody

o pracovnej činnosti, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/
a ods. 2 a 3, ak je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku
podľa osobitného predpisu a dovŕšila dôchodkový vek alebo invalidného výsluhového dôchodku.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom 01.januára 2011 je

zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2
a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a
ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou
dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika, alebo na území Švajčiarskejkonfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá
má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2011 je zárobková
činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo
závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho
vzťahu, ktorá zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z

prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2013 povinne
nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona v znení účinnom od
01.januára 2013.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2013 povinne
dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona v znení účinnom od
01.januára 2013.

Podľa § 19 ods. 1 a 3 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.januára 2013 povinné

poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon
neustanovuje inak. Poistenie v nezamestnanosti s nevzťahuje na zamestnanca podľa osobitného
predpisu, na obvineného vo väzbe a na odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, a na fyzickú
osobu, ktorej bol priznaný starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok
z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%,a fyzickú osobu, ktorá má

priznaný invalidný dôchodok a dovŕšila dôchodkový vek.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a
sú priamo uplatniteľné.

Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004.

Podľa čl. 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 a 16 osoba vykonávajúca činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom
tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu
základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca

činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym
predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto

činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Sociálna poisťovňa ústredie vydala na základe oznámenia príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy dňa 10.10.2012 formulár PD A1 č. XX-

XXXXXXXX-XXX-XXX-A-XXXXXXX, v zmysle obsahu ktorého sa na sociálne zabezpečenie pána Y.
Z.... ako osoby vykonávajúcej činnosť zamestnanca a činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby na
území rôznych členských štátov, v období od 01.05.2012 do 13.09.2013 vzťahuje legislatíva Slovenskej
republiky.

Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov vykonala v dňoch 07.03.2014 a 11.03.2013 kontrolu, v rámci
ktorej mala zistené, že zamestnávateľ Patryk Zabawa - ARTIMA nemá v mieste sídla 17.novembra
116, Prešov zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, používa len predmetnú poštovú schránku
patriacu súkromnej osobe - občanovi SR. Súčasne mala zistené, že uvedený zamestnávateľ využíva naspracovaniepersonálnej,účtovnej amzdovejagendyzamestnancov,prihlásenýchnasociálnepoistenie
SR, služby externej firmy so sídlom vo Svidníku. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané,
že pani V. W. H. reálne vykonávala činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto

nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti pánovi Y. Z. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa

13.09.2013, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozhodnutia.

O odvolaní žalobcov vo veci rozhodla žalovaná rozhodnutím zo dňa 17.01.201č č. XXXXX-X/XXXX-
BA podľa § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom
poistení tak, že odvolanie zamestnávateľa Patryka Zabawu - ARTIMA... a odvolanie pána Y. Z. zamietla

a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

V odôvodnení rozhodnutia predovšetkým konštatovala, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu a mala za preukázané, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.
Uviedla, že podľa § 4 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení zamestnanec je na účely nemocenského

poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak,
fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods.
1 písm. a/ a ods. 2 a 3.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s

účinnosťou od 01.januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť
podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem
uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v
štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika
alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú

medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky,neustanovujeinak,činnosťvyplývajúcazprávnehovzťahu,

ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného
príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou

od 01.januára 2010 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec,
ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Účastník konania (žalobca v 1. rade) vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o
živnostenskom oprávnení sp. č. OŽP-Z/XXXX/XXXXX-XXXXX, z 21. januára 2011. V živnostenskom

registri Okresného úradu M. je účastník konania zapísaný pod číslom XXX-XXXXX. Vo výpise zo
živnostenského registra je uvedené miesto podnikania žalobcu 089 01 Svidník, Centrálna 632/7 (do
18. novembra 2013 - 089 01 Svidník, Karpatská 754/7, do 03.septembra 2013 - 080 01 Prešov, 17.
novembra 116). V registri zamestnávateľov je účastník konania vedený od 01. februára 2011.

Zamestnanec účastníka konania (žalobca v 2. rade) je vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne
od 01.mája 2012.Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné

osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov
a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa
vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie").

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva

žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného

členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (1) (a) základného
nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec
v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak
podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

článkom 13 (1) základného nariadenia.

Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú
legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a
vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania

základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu
systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom
a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských
štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania

základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76
základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku

6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu

odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanierelevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len

orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o

sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 01. februára 2011 do 11.marca 2013, vykonala dňa 07. marca 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Prešov, a dňa 11.marca 2013, Sociálna poisťovňa, pobočka M., z dôvodu, že miesto
podnikania účastníka konania sa od 04. septembra 2013 nachádza vo M..

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej
Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,

ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom

štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti

a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe
dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v

členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,
kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a
pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto

podnikania.

V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti Prešov, 17. novembra 116, neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa.
Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno

Patryk Zabawa -ARTIMA. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese
nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu
Svidník, Karpatská 7. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, poverení na vykonanie
kontroly zistili, že na adrese Svidník, Karpatská 7, je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal.Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa
uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela L., H. ulica, M.. V týchto
priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy,

korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania (zamestnávateľ) z adresy
svojho trvalého bydliska V. Y. XX, N., B. republika. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom
účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje žalobca svojim zamestnancom
telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné
zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky.

Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra
nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti alebo miesta podnikania.

Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na
reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností,

ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia
základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento
účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov
relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu k všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Zamestnanci účastníka konania,

ktorí disponujú prenosným dokumentom A1, na základe ktorých sa na týchto zamestnancov vzťahuje
slovenská legislatívy, majú tieto formuláre vystavené na dobu určitú. Formuláre PD A1 vystavila Sociálna
poisťovňa v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie
podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na
území Slovenskej republiky.

Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve, ale je oprávnená určovať
uplatniteľnú legislatívu podľa základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a v prípade určenia
slovenskej legislatívy, ako uplatniteľnej, je sociálna poisťovňa príslušná formulár PD A1 vystaviť.

Sociálna poisťovňa ústredie vystavila pre zamestnanca účastníka konania dňa 10.10.2012 formulár
PD A1 na obdobie od 01.05.2012 do 13.09.2013, t.j. na dobu určitú. Vzhľadom na výsledky kontroly
zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky,
vystavenie formulára PD A1 na obdobie po 13.09.2013 nie je opodstatnené.

Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru ,
že zamestnancovi účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo dňom 13.09.2013, t.j. dňom
skončenia platnosti formulára PD A1 zo dňa 10.10.2012.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania bude po
09.augusta 2013 považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva
bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej
republike.

Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o
sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom
poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, apreto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala
potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu

vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j O.s.p. je zrejmé, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou

zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných
náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá,
vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj

procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia

sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri
vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred

správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca

ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o sociálnom
poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna
poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo
právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia

tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej
osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo
na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom
bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľaods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet
pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné
alebo voči jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na citované ustanovenia rozhodnutiami žalovanej a Sociálnej poisťovne pobočky nemohlo
byť zasiahnuté aj do majetkovej sféry žalobcu.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie ako svojich

subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady EHS, z
citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva žalobcovi
v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako

organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach

starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na

starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že

organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky

rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä

výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa
ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch

nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby
sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci

a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových

rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup
žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Žalobcom napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením § 209
ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutí
správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s
uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto
postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku
2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva tohto žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je
namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2. rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom,
a preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Uznesením zo dňa 13.08.2014 č. 1S/12/2014-44 súd na návrh pribral do konania žalobcu v 2. rade.
Vec 1S/14/2014 bola spojená na spoločné konanie spolu s vecami 1S/12/2014 až 1S/15/2014 na
pojednávaní dňa 08.júla 2014. Následne po vydaní vyššie citovaného uznesenia boli tieto veci vylúčené
na samostatné konanie, pretože po pribratí ďalších žalobcov súd zistil, že sa na spoločné konanie

nehodia.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd skúmal, či vzhľadom na postup súdu v konaní žaloba bola podaná
včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty a to preto, že žalobca v 2. rade sa
stal účastníkom súdneho konania až na základe právoplatného uznesenia súdu citovaného vyššie, súd

považoval žalobu podanú za včas. Totižto z obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že
rozhodnutie žalovanej bolo síce doručené dňa 27.01.2014, avšak z výpovede žalobcu v 2. rade, ale aj
z doručenky pripojenej v spise, vyplýva, že toto rozhodnutie neprevzal žalobca ale sestra tohto žalobcu
F. V..

Zákon č 461/2003 Z.z. v ustanovení § 212 ods. 3 písm. c/ upravuje, že rozhodnutie sa účastníkovi
konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s
doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom... .

Ak teda rozhodnutie žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom,

teda žalobcom v 2. rade, súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej opätovne
toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 2. rade, ktorý sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o
obsahu rozhodnutia dozvedel a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalobu žalobcu v 2. rade
za podanú včas.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení, ktoré v odôvodneniach rozhodnutí citujú správne orgány, jednoznačne vyplýva, že
pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a
samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v
ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva

žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v čl. 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha
osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného
nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť
ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom
členskéhoštátu,vktoromvykonávačinnosťakozamestnanec,aleboakvykonávatakútočinnosťvdvoch

alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného
nariadenia.Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, tzn. či zamestnanec skutočne vykonáva

zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybností z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej

republike.

Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcovi v 2.
rade dňa 13.09.2013 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou Prešov
v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013 a Sociálnou poisťovňou, pobočkou M. mala zistené, že žalobca v

1. rade ako zamestnávateľ žalobcu v 2. rade nemá v mieste sídla 17.novembra 116, Prešov zriadenú
žiadnukanceláriu,resp.prevádzku,používalenpredmetnúpoštovúschránkupatriacusúkromnejosobe,
občanovi SR, a že využíva na spracovanie personálnej, účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov
prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky služby externej firmy so sídlom vo Svidníku.
Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 2. rade reálne vykonáva činnosť

ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym
predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver prvostupňového
správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, bol realizovaný na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení nevyplýva, akým spôsobom bolo
preukázané, že žalobca v 2. rade reálne činnosť zamestnanca nevykonával.

Dôsledne sa správne orgány nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou
atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom

zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 upravuje, že osoba, ktorá
zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o takzvaný
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované
sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v K. L.,
M., (či nebola uzatvorená nájomná zmluva atď.) nebolo ďalej preukázané, kde bola uzatvorená väčšina
zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, miesto
náboru zamestnancov a podobne. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za

účelom reálneho výkonu činnosti žalobcu v 2. rade ako zamestnanca.

Z výpovede žalobcu vyplýva, že výkon jeho práce bol zameraný na roznášanie reklamných letákov do
poštových schránok a podobne aj v nákupných centrách.Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 195 ods.
1 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby

presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu

na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov
konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných
fyzických osôb a právnických osôb, netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe

alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná
zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o
ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z doteraz vykonaného dokazovania podľa názoru súdu, ktoré je nedostatočné na vykonanie

objektívneho záveru, že žalobca v 2. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca
nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ak teda sociálna poisťovňa pobočka a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho

prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209
ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá uviesť, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov
a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov a rozhodnutia žalovanej v rozsahu a
z dôvodov uvedených žalobcom v 2. rade súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe
nedostatočne zisteného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j
ods. 2 písm. c, d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutia zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne
pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, že žalobca v 2. rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonával.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi v 1. rade trovy nepriznal pre
neúspech v konaní a žalobcovi v 2. rade, ktorý mal v konaní úspech, súd priznal náhradu trov konania
v sume 213,06 eur.

Právny zástupca žalobcov trovy konania vyčíslil písomným podaním zo dňa 29.10.2014 tak, že žiadal

priznaťtrovyprávnehozastúpeniavsume426,12euratoza3úkonyprávnejslužby(prevzatieapríprava
zastúpenia, žaloba a pojednávanie dňa 28.10.2014 - § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č.
655/2004 Z.z.) - 1 úkon vo výške 134,-- eur, spolu vo výške 402,-- eur a 3x režijný paušál po 8,04 eur
(§ 15 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) - spolu vo výške 24,12 eur, celkovo náhrada trov konania vo
výške 426,12 eur.

Súd preskúmal predložené vyúčtovanie a zistil, že je iba čiastočne v súlade s ustanoveniami vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Totižto podľa §
13 ods. 2 uvedenej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. S poukazom na uvedené súd znížil vyčíslenie trov konania

o polovičku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.