Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 14, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/1128/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314202754
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4314202754.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a členov

senátuJUDr.VladimíraPribuluaJUDr.BorisaMinksa,vprávnejvecižalobkyne:J.D.,nar.XX.XX.XXXX,
bydlisko: XXX XX C. R. XXX, v konaní zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r.
o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 143 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 25. marca 2015 č.k. 16C/20/2014-107, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti výroku
p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 25. marca 2015 č.k. 16C/20/2014-107
(napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 143 eur s 8,05 % ročným úrokom z
omeškania z dlžnej sumy od 12.09.2014 do zaplatenia a trovy konania zodpovedajúce trovám právneho
zastúpenia vo výške 143 eur, trovy na účet právneho zástupcu žalobkyne, všetko v lehote troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť
súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 16,50 eura na účet Okresného súdu Levice,

vedený v Štátnej pokladnici, Radlinského 32, 810 05 Bratislava, číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, VS:
XXXXXXXXXX, KS: XXXX, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa žalobou podanou dňa 17.02.2014
žiadala prostredníctvom svojho právneho zástupcu súd, aby zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
143 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo z absolútne neplatnej
úverovej zmluvy č. 405400595 zo dňa 28.02.2012 v časti úrokov a poplatku.

3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril prípisom zo dňa 19.09.2014. Uviedol v ňom, že spornú úverovú
zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a nie je namieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Účastníci totiž
uzatvorili zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanú zmluvu, preto sa na
ňu zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje. Navyše, v bode 15 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy, sa účastníci

konania dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi
nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vzhľadom na uvedené nie je možné posudzovať zmluvu
o úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto táto nemusí obsahovať ani údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN), a teda odporca mal nárok nielen na vrátenie úveru, aleaj príslušného poplatku za jeho poskytnutie. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie na strane odporcu,
zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon.
Odporca plnil na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorá nikdy nebola právoplatne vyhlásená

za neplatnú a rovnako tak právny dôvod na plnenie z nej nikdy neodpadol a majetkový prospech získal
odporca z poctivých zdrojov. Žiadal preto súd, aby podaný návrh aj z dôvodu premlčania žalovanej
pohľadávky v celom rozsahu zamietol.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 28.02.2012 uzatvoril žalovaný

ako veriteľ so žalobkyňou ako dlžníčkou zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len zmluva o úvere),
na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalobkyni ako fyzickej osobe úver vo výške 200 eur, ktorý sa
žalobkyňa zaviazala vrátiť žalovanému zvýšený o bližšie nešpecifikovaný poplatok vo výške 143 eur, a
to v rámci 7 mesačných splátok po 49 eur, splatných vždy k 17.dňu príslušného kalendárneho mesiaca,
počnúc 17.03.2012 a končiac 17.09.2012. Ako vyplýva zo splátkového kalendára zmluvy, žalobkyňa
uhradila v dňoch 14.03.2012, 17.04.2012, 16.05.2012, 14.06.2012 a 17.07.2012 žalovanému sumu 49

eur a dňa 23.07.2012 sumu 98 eur, t. j. celkom 343 eur. E-mailovou výzvou zo dňa 04.02.2014 právny
zástupca žalobkyne vyzval žalovaného na vrátenie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho z úverovej
zmluvy č. XXXXXXXXX vo výške 143 eur z dôvodu absencie údaja o konečnej splatnosti úveru a
údaja o výške ročnej percentuálnej miery nákladov, a to najneskôr do 07.02.2014, avšak neúspešne.
Zaslanie predmetnej výzvy žalovanému podpísanej zaručeným elektronickým podpisom však žalobkyňa

v konaní nepreukázala. V prílohách k tejto výzve sa táto uvádza len ako výzva na vrátenie dlhu ? D.
XXXXXXXXX.zep.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 107
ods. 1, 2, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, 2 písm. f/, j/, § 11

ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách,
účinného ku dňu 28.02.2012,

6. Mal preukázané, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili dňa 28.02.2012 žalovaný ako veriteľ so
žalobkyňou ako dlžníčkou je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 1

ods. 2 cit. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách. V zmluve
absentuje údaj o RPMN, ktorá podľa § 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona č. 129/2010 Z. z. musí byť v zmluve
uvedená. Jej neuvedenie zo strany žalovaného má podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona č. 129/2010
Z. z. za následok, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za úver bez poplatkov a povinnosťou
žalobkyne v zmysle uzavretej zmluvy tak bolo vrátiť žalovanému len sumu poskytnutého úveru vo

výške 200 eur. Ako vyplýva zo splátkového kalendára zmluvy, žalobkyňa uhradila v dňoch 14.03.2012,
17.04.2012, 16.05.2012, 14.06.2012 a 17.07.2012 žalovanému sumu 49 eur a dňa 23.07.2012 sumu
98 eur, t. j. celkom 343 eur, v ktorej už bol zahrnutý aj poplatok vo výške 143 eur. Na plnenie záväzku
v tejto časti však nebol právny dôvod, čím sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil (§ 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka) a predmet bezdôvodného obohatenia je povinný žalobkyni vydať (§ 456

Občianskeho zákonníka).

7. Žalovaný sa zaplateniu sumy 143 eur bránil tvrdením, že zmluvu o úvere uzatvoril so žalobkyňou
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanú zmluvu, na ktorú sa zákon č. 129/2010
Z. z. nevzťahuje, a preto údaj o RPMN nemusel byť v zmluve uvedený. Súd prvej inštancie poznamenal,

že uzavretie zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nič nemení na jej spotrebiteľskom
charaktere (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a nevylučuje aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z., upravujúceho náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Okrem uvedenej skutočnosti žalovaný
namietal aj premlčanie žalovanej pohľadávky. Premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia
je upravená v § 107 Občianskeho zákonníka, v ktorom je zakotvená kombinovaná premlčacia doba,

t. j. subjektívna a objektívna premlčacia doba, ktoré začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe.
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v trvaní dvoch rokov je rozhodujúce, kedy sa
oprávnený (žalobkyňa) skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej úkor a subjekte
(žalovanom),ktorýsabezdôvodneobohatil.Rozhodujúcijetedasubjektívnymoment,kedysažalobkyňa
o svojom práve skutočne mohla a musela dozvedieť. Pre začiatok plynutia trojročnej premlčacej

doby (v prípade neúmyselne získaného bezdôvodného obohatenia), resp. desaťročnej
premlčacej doby (v prípade úmyselne získaného bezdôvodného obohatenia) je rozhodný deň, kedy
došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Keďže k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného
došlo dňa 17.07.2012, kedy mu žalobkyňa uhradila časť sporného poplatku vo výške 45 eur a dňa23.07.2012, kedy mu uhradila jeho zostávajúcu časť vo výške 98 eur, pričom žalobný návrh bol na
tunajší súd podaný dňa 17.02.2014, žalovaná pohľadávka nie je premlčaná, pretože bola uplatnená tak
v rámci dvojročnej subjektívnej, ako aj desaťročnej objektívnej premlčacej doby. Najskôr sa žalobkyňa

mohla dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia dňa 17.07.2012, resp. 23.07.2012, kedy k nemu
došlo a najneskôr v deň, kedy splnomocnila na svoje zastupovanie v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia svojho právneho zástupcu, t. j. dňa 25.01.2014. Pokiaľ ide o dĺžku objektívnej premlčacej
doby, súd v tomto prípade vychádzal z toho, že žalovaný ako obchodná spoločnosť poskytuje úvery z
vlastných zdrojov už od svojho vzniku, t. j. od 14.03.2001 a uvádzanie RPMN bolo jednou z náležitostí

zmlúv o spotrebiteľskom úvere už v predchádzajúcej právnej úprave (§ 4 ods. 2 zákona č. 258/2001
Z. z.). Je preto povinnosťou žalovaného poznať a dodržiavať právne predpisy upravujúce poskytovanie
úverov. Z vyjadrenia žalovaného k podanému návrhu je zrejmé, že údaj o RPMN nemienil v zmluve
uvádzať, keďže sa podľa jeho názoru na tento typ zmluvy zákon č. 129/2010 Z. z. nevzťahuje.
Ignorovanie tejto zákonnej povinnosti predpokladá, že žalovaný ako veriteľ nebude môcť od žalobkyne
ako dlžníčky žiadať dohodnutý poplatok a pre prípad, že tak urobí, je s touto sankciou uzrozumený.

Konanie žalovaného preto súd vyhodnotil ako úmyselné konanie smerujúce k získaniu majetkového
prospechu bez právneho dôvodu.

8.Súdprvejinštancievecprávneposúdilpodľa§563,§517ods.2Občianskehozákonníka,auviedol,že
pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, podľa § 563 Občianskeho zákonníka vzniklo na jeho zaplatenie

žalobkyni právo až prvým dňom nasledujúcim po dni, čo žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 143 eur
požiadala. Žalobkyňa tak prostredníctvom svojho právneho zástupcu síce urobila e-mailovou výzvou
zo dňa 04.02.2014, jej zaslanie žalovanému však v konaní nepreukázala, preto súd prvej inštancie
považoval za kvalifikovanú výzvu až doručenie žalobného návrhu žalovanému dňa 11.09.2014, pričom
až dňom nasledujúcim, t. j. dňom 12.09.2014 sa žalovaný ocitol v omeškaní. Pre účely stanovenia výšky

úroku z omeškania vychádzal súd z cit. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a cit. § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., v zmysle ktorého predstavoval súčet úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky (ECB), platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu vo výške 0,05 % ročne + 8
percentuálnych bodov celkom 8,05 % ročne.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni 143 eur s 8,05 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 12.09.2014 do zaplatenia,
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 160 ods. 1 OSP. V zostávajúcej časti
uplatneného úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 143 eur od 08.02.2014 do 11.09.2014 a
vo výške 0,20 % ročne zo sumy 143 eur od 12.09.2014 do zaplatenia súd návrh ako nedôvodný zamietol.

10.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§142ods.3OSP,nakoľkomalažalobkyňa
vovecineúspechlenvnepatrnejčastiúrokuzomeškania, priznal jejplnúnáhradutrovzodpovedajúcich
trovám právneho zastúpenia vo výške 143 eur. Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia vychádzal z
vyhláškyMSSRč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb

v znení neskorších predpisov, a to z 3 úkonov právnej služby podľa § 10 ods. 1 a § 13a ods. 1 písm.
a), c), d) cit. vyhlášky po 16,60 eura z tarifnej hodnoty 143 eur (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom zo dňa 25.01.2014, písomné podanie na súd vo veci samej - žalobný návrh
zo dňa 10.02.2014, účasť na pojednávaní dňa 03.11.2014), t. j. 49,80 eura + 3 x 8,04 eura režijný
paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky. V rámci trov právneho zastúpenia priznal súd žalobkyni podľa

§ 15a cit. vyhlášky aj náhradu cestovného koncipienta právneho zástupcu žalobkyne z Košíc do Levíc
a späť na pojednávanie dňa 03.11.2014 vo výške 78,24 eura (576 km x 0,183 eura + 576 km x 1,43
eura/l x 6,2 l/100 km/2, keďže sa koncipient právneho zástupcu žalobkyne zúčastnil dňa 03.11.2014 na
tunajšom súde aj ďalšieho pojednávania v inej právnej veci vedenej pod sp. zn. 16C/19/2014) a podľa
§ 15b cit. vyhlášky aj náhradu za stratu času vo výške 107,20 eura (2 x 8 začatých polhodín cesty na

pojednávanie dňa 03.11.2014 z Košíc do Levíc a späť po 13,40 eura/2, keďže sa koncipient právneho
zástupcu žalobkyne zúčastnil dňa 03.11.2014 na tunajšom súde aj ďalšieho pojednávania v inej právnej
veci vedenej pod sp. zn. 16C/19/2014). Z vyčíslených trov právneho zastúpenia v celkovej výške 259,36
eura si vzhľadom na hodnotu sporu žalobkyňa uplatnila len pomernú časť vo výške 143 eur.

11. Žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. za), § 2 ods. 2 veta
prvá, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, ods. 11 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a podľa položky 1 písm.
a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Vzhľadom na to, že žalobkyňa je ako spotrebiteľka domáhajúca sa
ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh avo veci mala takmer plný úspech, pričom žalovaný nie je od platenia tohto poplatku oslobodený, podľa §
2 ods. 2 vety prvej cit. zákona súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok
z návrhu na začatie konania vo výške 16,50 eura.

12. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný. Namietal nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozsudku, čo je v rozpore s § 157 ods. 2 OSP. Uviedol, že zmluva o úvere nie je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, ktorú by bolo možné posudzovať podľa zák. č. 129/2010. V danom prípade
je možné hovoriť o nepomenovanej zmluve tak ako je to uvedené vo Všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru. Obligatórne náležitosti sa posudzujú podľa tých ustanovení, ktorým je zmluva o úvere
najviac pripodobnená, t.j. zmluve o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Za obligatórne
náležitosti nemožno považovať RPMN. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka
nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v
prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda nepochybné,
že zmluva o úvere sa riadi Obchodným zákonníkom. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej

úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom
a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných
právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah,
absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Ďalej uviedol, že
u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného

bankami. V týchto prípadoch je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky
klientov sú vybavované omnoho pružnejšie ako u konzervatívnych bánk. Namietal aj výšku trov konania,
podľa jeho názoru bol výrok vydaný predčasne, keďže vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, trovy
boli priznané v rozpore s vyhláškou č. 644/2005 Z.z., náhradu za stratu času je možné priznať iba vtedy,
ak sa pojednávania zúčastní osobne advokát a nie jeho koncipient. Na pojednávaní dňa 03.11.2014 bol

prítomní koncipient. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, žiadala napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že právny názor žalovaného

je nesprávny. Právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak
ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje.
Na predmetné vzťahy založené zmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť práve ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Poukázala na ust. § 1 a 2 zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení v čase uzavretia zmluvy. Podľa jej názoru nedošlo v danom

prípade k uzavretiu zmluvy o úvere, ale došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho
zákonníka. Ide o zrejme reálnu zmluvu, lebo pri samotnom podpise zmluvy došlo k odovzdaniu peňazí.
Zmluvu je potrebné posúdiť podľa jej obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu
(zmluvy). Podľa jej názoru ide o spotrebiteľský medzi účastníkmi konania, nakoľko žalobkyňa pri
uzatváraní a plnení nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti. Preto predmetná zmluva mala obsahovať výšku RPMN, ktorú zákon o spotrebiteľských úveroch
predpokladá ako obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere a jej absenciu sankcionuje bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 02.06.2013
sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3 MCdo
14/2014.

14.KrajskýsúdvNitre,akosúdodvolací(§34Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalejiba„CSP“)preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie procesným postupom podľa § 378 ods. 1 a § 380
ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospejúc k tomu
záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdil.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.17. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil v relevantnom rozsahu, vec
správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odvolací
súd sa plne stotožňuje so závermi a dôvodmi súd prvej inštancie, v celom rozsahu na ne poukazuje ako

na správne a preto ich nebude opakovať.

18. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že z dôvodu nevyhnutnosti
urýchlenej transpozície smernice 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky nedošlo k
systematickej úprave problematiky spotrebiteľských zmlúv, ktorá by tvorila harmonický celok so všetkými

dotknutými všeobecne záväznými právnymi predpismi. V aplikačnej praxi preto (resp. aj preto) vznikli
otázky súvisiace s uplatniteľnosťou ustanovení zákona č. 150/2004 Z. z. (t.j. § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka) v niektorých právnych vzťahoch. Ukázalo sa ako sporné, či je možné predmetné ustanovenia
aplikovať pri poskytovaní telekomunikačných služieb, služieb v oblasti energetiky, bankovníctva alebo v
právnych vzťahoch regulovaných ustanoveniami Obchodného zákonníka a podobne.

19. Občiansky zákonník totiž obsahoval po novelizácii zákonom č. 150/2004 Z. z. de facto taxatívny
výpočet zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať politika ochrany spotrebiteľa zavedená smernicou 93/13/
EHS. Za spotrebiteľské zmluvy sa tak v zmysle Občianskeho zákonníka považovali: zmluva podľa § 55
(spotrebiteľská zmluva o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch), kúpna zmluva, zmluva
o dielo, alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami boli

na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

20. Táto formulácia nespĺňala požiadavky smernice 93/13/EHS, keďže uvedená smernica neobsahuje
taxatívny výpočet zmlúv, na ktoré sa má vzťahovať politika ochrany spotrebiteľa. Preambula k smernici

93¬¬/13/EHS určuje ako výnimku z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv len pracovné zmluvy,
zmluvy týkajúce sa dedičského práva, rodinného práva, dohody o včlenení a organizácii spoločností
a dohody o partnerstve, pričom normatívny text citovanej smernice obsahuje v článku 1 ďalšiu
výnimku z pôsobnosti tejto smernice v podobe zmluvných podmienok vyplývajúcich z niektorých
medzinárodných zmlúv.

21. Okruh právnych vzťahov, na ktoré sa vzťahuje smernica 93¬¬/13/EHS je teda väčší ako okruh
právnych vzťahov podľa transpozičného opatrenia Slovenskej republiky - zákona č. 150/2004 Z. z..
Definícia spotrebiteľských zmlúv v zmysle zákona č. 150/2004 Z. z. navyše narážala na odlišnú právnu
úpravu obsiahnutú v § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších

predpisov, podľa ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala zmluva uzavretá podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

22. Právna úprava Občianskeho zákonníka obsahujúca vymedzenie spotrebiteľských zmlúv taxatívnym
spôsobom bola preto s účinnosťou od 1. januára 2008 zrušená (zákon č. 568/2007 Z. z.) a nahradená
novou definíciou, ktorá lepšie korešponduje s požiadavkami smernice 93/13/EHS. Za spotrebiteľskú
zmluvu sa podľa platného znenia § 52 Občianskeho zákonníka považuje každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa platného znenia § 52 ods. 2 sa

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné.

23. V slovenskom právnom poriadku jestvuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich
občianskoprávnuaobchodnoprávnuúpravu.Vzťahtýchtodvochkódexovsúkromnéhoprávajevzťahom
lex specialis ku lex generalis, pričom použitie Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy
podriadené režimu Obchodného zákonníka sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach,
ktoré Obchodný zákonník neupravuje (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).

24. „Kolíznu“ normu subsumujúcu konkrétny právny vzťah (alebo jeho časť) pod režim konkrétneho
kódexu (Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka) predstavuje § 261 Obchodného
zákonníka. Toto kogentné ustanovenie obsahuje kritériá pre určenie, kedy sa záväzkové vzťahy spravujúustanoveniami Obchodného zákonníka. Pokiaľ záväzkový vzťah tieto kritériá nenaplní, vzťahuje sa
naň právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Na základe uvedeného potom rozlišujeme
tzv. relatívne obchodné záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom iba v prípade,

keď všetci účastníci záväzkového vzťahu sú podnikateľmi a absolútne obchodné záväzkové vzťahy,
na ktoré sa Obchodný zákonník aplikuje bez ohľadu na povahu účastníka právneho vzťahu. Uvedený
systém rozlišovania obchodných záväzkových vzťahov možno ešte doplniť o tzv. fakultatívne obchodné
záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti dohodnúť
obchodno-právny režim svojho záväzku (§ 262 Obchodného zákonníka).

25. V aplikačnej praxi vznikla otázka významu rozlišovania, či ide o záväzkový vzťah regulovaný
Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom (ba dokonca otázka významu rozlišovania v
rámci Obchodného zákonníka, či ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah, fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah, atď.) vo vzťahu k možnosti aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv.

26. Riešenie tejto otázky má niekoľko rovín, pričom každá z nich nám sama o sebe dáva odpoveď na
otázku, či aplikovať inštitút spotrebiteľských zmlúv. Je potrebné:
1. riešiť otázku vzťahu medzi Občianskym a Obchodným zákonníkom
2. zobrať do úvahy existenciu zákona o ochrane spotrebiteľa, s obsahom kogentných noriem verejno-
právneho charakteru

3. zohľadniť požiadavky komunitárneho práva - nevyhnutnosť aplikácie eurokonformného výkladu.

27. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je
nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o

relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah.

28. K uvedenému je potrebné ešte doplniť, že znenie § 52 Občianskeho zákonníka bolo významne
korigované. Bol odstránený už spomenutý nevyhovujúci taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv a

podľa novej definície je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Toto ustanovenie bolo komentované odbornou verejnosťou
slovami: „Zákonodarca však pod „právnou formou“ s veľkou pravdepodobnosťou rozumel akýkoľvek
zmluvný vzťah (nominátny, formálny či neformálny, dvojstranný aj viacstranný a pod.), ktorý vznikne
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to bez ohľadu na to, ustanovenia akého právneho predpisu sa

naň aplikujú.“

29. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov obsahoval s účinnosťou
od25.11.2004ustanovenie§23a,podľaktoréhosazaspotrebiteľskézmluvypovažovalizmluvyuzavreté
tak podľa Obchodného ako aj podľa Občianskeho zákonníka. Teda ani zmluvou uzatvorenou podľa

ustanovení Obchodného zákonníka nebolo možné obísť inštitút spotrebiteľských zmlúv obsiahnutý v
Občianskom zákonníku, a to aj preto, že naň odkazovala kogentná norma obsiahnutá v § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.

30. Túto konštrukciu prevzal aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v § 3 ods.

3 zakotvoval právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách, pričom sa za takúto zmluvu považovali tak zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, ako aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Táto konštrukcia odkazu na inštitút
spotrebiteľských zmlúv pokrývajúca Obchodný aj Občiansky zákonník bola vypustená novelou č.
397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2008, a to vzhľadom na novelu Občianskeho zákonníka č.

568/2007 Z. z., v zmysle ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva uzatváraná medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, a to bez ohľadu na jej právnu formu.

31. Odpoveď na otázku aplikovateľnosti inštitútu spotrebiteľských zmlúv vo vzťahoch spravujúcich sa
Obchodným zákonníkom významne ovplyvní aj skutočnosť, že tento inštitút je zakotvený v Smernici

Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica
je právny nástroj Európskych spoločenstiev, ktorý a priori nedisponuje vlastnosťou priameho účinku, čo
znamená,ženormaobsiahnutávsmernici štandardnepotrebujepresvojuaplikáciuprenosdoprávneho
poriadku členského štátu. Motívom smernice teda nie je unifikácia právnych poriadkov, ale len vytvorenieplatformy pre existenciu elementárnych pravidiel spoločných pre všetky členské štáty, ktoré uľahčia
fungovanie vnútorného trhu. V procese prenosu normy obsiahnutej v smernici do všeobecne záväzných
právnych predpisov členského štátu však môže dôjsť k nepresnostiam. Keďže tieto nepresnosti môžu

viesť k diskrepanciám vo fungovaní vnútorného trhu Európskych spoločenstiev, bola vyvinutá doktrína
požadujúca tzv. eurokonformný výklad ustanovení právnych predpisov členského štátu, čo znamená
povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento pojem je potrebné
zahrnúť aj súd) vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne, čiže v súlade
s právom Európskych spoločenstiev (t.j. tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou)

- v našom prípade v súlade so smernicou 93/13/EHS, ktorá požaduje, aby za tzv. spotrebiteľské
zmluvy boli požadované všetky zmluvy medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Takéto
použitie eurokonformného výkladu sa týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva (teda nie len
transpozičného opatrenia) a je vylúčené, iba ak by išlo o výklad contra legem, alebo ak by došlo k
porušeniu všeobecných zásad práva, najmä požiadavky právnej istoty a zákazu retroaktivity. Podľa
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev je povinnosť eurokonformného výkladu inherentnou súčasťou

systematiky Zmluvy o založení ES, pretože umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby vo veciach spadajúcich
do jeho pôsobnosti zabezpečil plnú účinnosť komunitárneho práva.

32. Právny vzťah medzi účastníkmi konania treba preto posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z., pretože
v danom prípade išlo o poskytnutie úveru (§ 1 ods. 2 písm. e/ Zák. č. 258/2001 Z. z.). Spory týkajúce

sa zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú občianskoprávnymi vecami a podstata vzťahu založeného
poskytnutím spotrebiteľského úveru je občiansko-právna. Argumentácia navrhovateľa ustanoveniami
Obchodného zákonníka je potom bezpredmetná.

33. V riešení problému, či aplikovať inštitút spotrebiteľských zmlúv aj v právnom vzťahu, ktorý sa

spravuje, či už ex lege alebo ex contractu, ustanoveniami Obchodného zákonníka, je potrebné mať na
pamäti skutočnosť, že táto právna úprava bola a je sprevádzaná právnym predpisom verejnoprávneho
charakteru obsahujúcim kogentné ustanovenia t.j. zákonom na ochranu spotrebiteľa, pričom išlo in
concreto o zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktorý bol neskôr
nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa“).

34. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov obsahoval s
účinnosťou od 25. 11. 2004 ustanovenie § 23a, podľa ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považovali

zmluvy uzavreté tak podľa Obchodného ako aj podľa Občianskeho zákonníka. Teda ani zmluvou
uzatvorenou podľa ustanovení Obchodného zákonníka nebolo možné obísť inštitút spotrebiteľských
zmlúvobsiahnutývObčianskomzákonníku,atoajpreto,ženaňodkazovalakogentnánormaobsiahnutá
v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.

35. Túto konštrukciu prevzal aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v § 3 ods.
3 zakotvoval právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách, pričom sa za takúto zmluvu považovali tak zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
ako aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Táto konštrukcia odkazu na inštitút
spotrebiteľských zmlúv pokrývajúca Obchodný aj Občiansky zákonník bola vypustená novelou č.

397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2008, a to vzhľadom na novelu Občianskeho zákonníka č.
568/2007 Z. z. , v zmysle ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva uzatváraná medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, a to bez ohľadu na jej právnu formu.

36. Odpoveď na otázku aplikovateľnosti inštitútu spotrebiteľských zmlúv vo vzťahoch spravujúcich sa

Obchodným zákonníkom významne ovplyvní aj skutočnosť, že tento inštitút je zakotvený v Smernici
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica
je právny nástroj Európskych spoločenstiev, ktorý apriori nedisponuje vlastnosťou priameho účinku, čo
znamená,ženormaobsiahnutávsmernici štandardnepotrebujepresvojuaplikáciuprenosdoprávneho
poriadku členského štátu. Motívom smernice teda nie je unifikácia právnych poriadkov, ale len vytvorenie

platformy pre existenciu elementárnych pravidiel spoločných pre všetky členské štáty, ktoré uľahčia
fungovanie vnútorného trhu. V procese prenosu normy obsiahnutej v smernici do všeobecne záväzných
právnych predpisov členského štátu však môže dôjsť k nepresnostiam. Keďže tieto nepresnosti môžu
viesť k diskrepanciám vo fungovaní vnútorného trhu Európskych spoločenstiev, bola vyvinutá doktrínapožadujúca tzv. eurokonformný výklad ustanovení právnych predpisov členského štátu, čo znamená
povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento pojem je potrebné
zahrnúť aj súd) vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne, čiže v súlade

s právom Európskych spoločenstiev (t.j. tak aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou)
- v našom prípade v súlade so smernicou 93/13/EHS, ktorá požaduje, aby za tzv. spotrebiteľské
zmluvy boli požadované všetky zmluvy medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Takéto
použitie eurokonformného výkladu sa týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva (teda nie len
transpozičného opatrenia) a je vylúčené, iba ak by išlo o výklad contra legem, alebo ak by došlo k

porušeniu všeobecných zásad práva, najmä požiadavky právnej istoty a zákazu retroaktivity. Podľa
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev je povinnosť eurokonformného výkladu inherentnou súčasťou
systematiky Zmluvy o založení ES, pretože umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby vo veciach spadajúcich
do jeho pôsobnosti zabezpečil plnú účinnosť komunitárneho práva.

37. Daný vzťah medzi účastníkmi konania treba posudzovať v zmysle zák. č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Spory týkajúce sa zmlúv o
spotrebiteľských úveroch sú občianskoprávnymi vecami. Podstata spoločenského vzťahu založeného
poskytnutím spotrebiteľského úveru je občianskoprávna vec. Vzťah medzi účastníkmi konania je
potrebné preto posudzovať, ako občianskoprávny vzťah i s poukazom na ust. § 52 ods. 1 OZ, ktorý
definoval už v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

38. Už uvedené potom následne vedie k tomu, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci
prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na

jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy (1. ZoSÚ, 2. O. z. a 3: Obch. z.) tak v
prípadoch naznačených vyššie panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak
tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre
prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obch. z. sa môže uplatniť

len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu).

39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).