Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 2, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/124/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109238159
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4109238159.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Z., nar. XX.
XX. XXXX, bytom H., E. 1, 2/ Z. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., E. 1, 3/ R. E., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C., T. 5, 4/ B. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., N. XX, všetci zast. JUDr. Pavlom Gráčikom,
advokátom so sídlom Nitra, Farská 40, proti žalovaným: 1/ Metro Group Properties SR s.r.o., so sídlom
Ivanka pri Dunaji, Senecká cesta 1881, zast. alianciaadvokátov ak, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vlčkova
8/A, v mene ktorej koná JUDr. Gerta Sámelová-Flassiková, advokátka a konateľka, 2/ Rímskokatolícka
cirkev Sídelná kapitula Nitra, so sídlom Nitra, Hradné námestie 7, zast. JUDr. Svoradom Petruškom,

advokátom v Nitre, Kupecká 18, za účasti P.. Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., R. XXXX/X, (pôvodne
vedľajšieho účastníka na strane žalovaných) zastúpeného JUDr. Karolom Spišákom, advokátom so
sídlom Bratislava, Tuhovská 1, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných
a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu v Nitre zo dňa 23. novembra 2015 č. k.
12C/271/2009-573, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom v 1. až 4. rade p r i z n á v a voči obom žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou doručenou súdu prvej inštanice dňa 30.12.2009 domáhali určenia, že Ľudovít
Karabín bol ku dňu svojej smrti dňa 24.10.2007 výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa
v obci H., kat. úz. Z. parc. č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere XXX m2, Xč. XXX/XX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX
m2, č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, č. XXXX/XX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere XX m2, č. XXXX/XX - orná pôda o výmere XXX m2, XXXX/XX - orná pôda o

výmere XXXX m2, ktoré vznikli geometrickým plánom P.. B. N. O. č. XX/XXXX, vyhotovenom dňa
10. 11. 2009. Dôvodili tým, že dňa 04. 05. 1958 bola pre R. E. vydaná prídelová listina na parc. č.
XXXX/X roľu o výmere X,X ha. Dňa 24.7.1959 v tiesni a nedobrovoľne podpísal zápisnicu o prídele a
odovzdaní pridelenej nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť bola pôvodne zapísaná v PKN vložke č. 103, k. ú. Z..
a vlastníkom bola pôvodne Nitrianska sídelná kapitula. Poznámka revízie, vyznačená v časti A a zápis v
PKN vložke pod bodom 14, 15 preukazuje, že nehnuteľnosť bola predmetom revízie prvej pozemkovej
reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb. O revízii prvej pozemkovej reformy. Nakoľko nebola zapísaná v

liste vlastníctva, identifikovali ju geometrickým plánom, z ktorého vyplýva, že nehnuteľnosti sú zapísané
na LV č.XXXX ako parc. č. XXXX/XX - zas. plochy a nádvoria o výmere XXX m2, XXXX/XX - ostatné
plochy o výmera XXX m2, XXXX/XX - zast. plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, XXXX/XX - zast.
plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, XXXX/XX - zast. plochy a nádvoria, o výmere XXXXX m2, XXXX/XX - zast. plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, XXXX/XX - zast. plochy a nádvoria o výmere 9673 m2
a 1068/40 - zast. plochy a nádvoria o výmere 1053 m2, vo vlastníctve žalovaného v 1. rade a i na LV
č. XXXX parc. č. 1068/1 - orná pôda o výmere 5230 m2 a parc. č. 1070/1- orná pôda o výmere 418098

m2 vo vlastníctve žalovaného v 2. rade. S poukazom na rozhodnutie NS SR 4Cdo/123/2003, podľa
ktorého sú výmery a prídelové listiny ako verejné listiny dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným
nehnuteľnostiamavkladuschopnýmilistinami,spôsobilýminazápisvlastníckehoprávamalizato,žeich
právny predchodca vlastnícke právo k prideleným nehnuteľnostiam nestratil a žalovaní a v 1. a 2. rade
nadobudli vlastnícke právo v rozpore s §123 OZ od nevlastníka, resp. bez relevantného právneho titulu,

v rozpore s ustanovením §132 ods. 1OZ, pretože prídelca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom sporných
nehnuteľností.

2. Preskúmavaným (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie žalobe vyhovel a o trovách konania
rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 123, § 124, § 125, §
126ods.1,§134ods.1,§129ods.1,§130Obč.zákonníkaa konštatoval,žereštitučnézákony majúvo

vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, ak sú dané všetky podmienky pre ich použitie. V
správnom konaní si žalobcovia uplatnili reštitučný nárok, ale boli odkázaní na občianskoprávne konanie,
preto majú naliehavý právny záujem na podanej žalobe a právo na ochranu vlastníckeho práva vedľa
ustanovenia Občianskeho práva, keďže bez tohto určenia by právne postavenie ostalo neisté. Prídelová
listina je vkladuschopnou listinou spôsobilou pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,

ak bola vydaná oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR (sp. zn. 4Cdo/123/2003, 4Cdo/48/2008,
3Cdo/45/2008,1NCdo/8/2009).Ďalejkonštatoval,ževdanejvecibolavydanáprídeloválistinaR.,bytom
Z. č. XX ONV H. subjektom oprávneným na jeho vydanie a spĺňa zákonné náležitosti. Obsahuje údaj,
kto ju vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého bola vydaná, akej veci sa týka, dátum a presné

označenie nehnuteľnosti, parcelným číslom a výmerou, podpis a odtlačok pečiatky orgánu, ktorý ju
vydal, preto perfektná a má povahu verejnej listiny preukazujúcej vlastnícke právo prídelcu. Vyslovil, že
súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť právneho aktu, iba jeho nulitnosť a to v prípade, ak by
ho vydal absolútne vecne nepríslušný orgán, čo nie je daný prípad.

3. Ďalej konštatoval, že zápisnica o prídele o odovzdaní pôdneho majetku v obci Z. z 24. 07. 1959
Štátnemu majetku n.p. H. - L. nemala za následok stratu vlastníctva prídelcu a je bez právneho významu.
Odnímať pridelený majetok mohlo iba Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
v prípade, že prídelca nehospodáril so starostlivosťou riadneho hospodára na pridelených pozemkoch
(§ 23 ods. 2 Nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR). Vzdanie sa prídelu na MNV preto nemohlo vyvolať

žiadne právne účinky. V tých časoch bolo bežné vnesenie majetku do JRD, čo neznamenalo vzdanie
sa vlastníctva. Vzdanie sa prídelu umožňoval Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. v ustanovení § 132
ods. 1 účinného od 01.01.1951, podľa ktorého sa vlastníctvo stráca tým, že ho nadobudne niekto iný,
alebo že sa ho vlastník vzdá. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca vlastnícke právo a
dochádza k jeho prechodu na štát alebo inú právnickú osobu, pričom pre platnosť právneho úkonu sa

vyžadovala písomná forma okrem prípadu, že išlo o nájom rodinného domčeka alebo podobnej stavby
alebo jej časti. Z právneho úkonu musela bezpochyby vyplývať vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva k
určitej nehnuteľnosti, ktorá musela byť presne špecifikovaná.

4. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. .k. 25Co/43/2012-346 z 05. 12.

2012 uviedol, že nehnuteľnosti boli predmetom revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č.
142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy a pkn. vlastníkovi, Nitrianskej sídelnej kapitule, bolo
vlastnícke právo odňaté a prešlo na štát. Všetky nehnuteľnosti pod poradovým číslom 15 zapísané
na strane A boli predmetom revízie Prvej pozemkovej reformy so znením zamýšľaného prevzatia za
použitia zákona č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkov (zákon náhradový).

Podľa§9cit. zákonapoznámkapremýšľanéhoprevzatiapôsobíakopoznámkazamýšľanéhoodpísania
nehnuteľnosti, pokiaľ nezahrňuje všetky nehnuteľnosti vo vložke zapísané a spolu ako poznámka
vyvlastnenia. Ak nie sú predmetom zamýšľaného prevzatia všetky nehnuteľnosti zapísané v pkn. vl.
má za to, že tie, ktoré sú predmetom poznámky, sa odpisujú z vložky a teda na pkn. vl. zapísaný
vlastník už nemá právo k odpísaným nehnuteľnostiam. Ak sú predmetom zamýšľaného prevzatia všetky

nehnuteľnosti, má sa za to, že sú vyvlastnené. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. pozemkový
majetok získaný pre účely prídelov je určený spolu s ostatným zabraným majetkom, pokiaľ nebol alebo
nebude podržaný štátom pre účely všeobecne prospešné (§ 10 Záborového zákona) ani doposiaľ nebol
pridelený, pre prídel subjektom v citovanom ustanovení špecifikovaným. Z toho je zrejmé, že majetokzabraný podľa zákona č. 142/1947 Sb. mohol byť buď prevzatý (podržaný štátom) pre účely všeobecné
alebo určený pre prídely. Nehnuteľnosti zapísané v pkn. vl. XXX boli predmetom prídelu a parc. č. 1068/4
bola pridelená R. E.. Z ust. § 28 zák. č. 329/1920 Sb. vyplýva, že ak rozhodol pozemkový úrad už skôr

o prídele, zámene alebo scudzení prevzatých nehnuteľností do vlastníctva osôb iných, nie je potrebné
previesť skôr príslušný vklad vlastníckeho práva priamo na nadobúdateľa pozemkovým úradom. Zákon
č. 142/47 Sb. v § 17 odkazoval na procesný postup konania podľa zák. č. 215/1919 Sb., Záborového
zákona, ktorý vydanie rozhodnutia k prechodu vlastníctva na štát nevyžadoval, stačilo teda priame
konanie štátu. Inak povedané, ak bola prevzatá nehnuteľnosť pridelená do vlastníctva iných osôb, t.j.

prídelcov, nebolo potrebné vykonať skôr, ako boli nehnuteľnosti pridelené, vklad vlastníckeho práva
na štát a súdy prevádzali vlastnícke právo priamo na prídelcu. Po zápise do pozemno-knižnej vložky,
že nehnuteľnosti sú predmetom revízie prvej pozemkovej reformy podľa zák. č. 142/1947 Sb., nebolo
možné po 01. 01. 1951 - po zániku účinku intabulácie, považovať v pozemkovej knihe evidovaného
vlastníka za hodnoverného vlastníka, keďže už bol možný prevod a prechod vlastníctva mimo tohto
zápisu. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných, že v konaní nebolo preukázané,

že by nehnuteľnosti boli predmetom akéhokoľvek revízneho rozhodnutia.

5. Vychádzajúc z uvedeného potom, keďže Nitrianska sídelná kapitula stratila vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam v dôsledku revízie, nemohla sa domnievať, že jej zostalo zachované, preto nie je
možné uvažovať o tom, že by pri svojom nesprávnom výklade zákona č. 142/1947 Sb. mohla zostať

v presvedčení, rovnako ako jej nástupca - Rímskokatolícka cirkev Sídelná kapitula Nitra, že vlastnícke
právo jej nebolo odňaté a od toho odvíjať dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Následne potom
ani žalovaní v 1. a 2. rade sa nemohli stať vlastníkmi na základe kúpnych zmlúv. S poukazom
aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení z 10. 02. 2010, sp. zn. I.ÚS 50/10
vyslovil právny názor, podľa ktorého platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca,

ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol
a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. V tomto smere poukázal aj na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3Cdo/144/2010, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže
dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoci
dobromyseľného nadobúdateľa. Nadobudnutie vlastníckeho práva od vlastníka zapísaného na liste

vlastníctvajenadobúdacímtitulom,odktoréhomôžeodvíjaťsvojudobromyseľnosť,žemunehnuteľnosti
patria za splnenia podmienok vydržania.

6. Žalovaný v 2. rade odvodzoval vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od zápisu v roku 1869 v
PKN vložke č.103, tvrdiac, že mu nebolo štátom odňaté. Poukazoval na zákon č. 480/1991 Zb.

o dobe neslobody a tvrdil, že jeho užívacie právo bolo "v čase neslobody" obmedzené, ale nikdy
nebolo odňaté, preto si v procese vysporiadania vlastníckych práv po roku 1989, v roku 1996, nechal
záznamovým konaním na základe žiadosti z 10.12.1996 zapísať okrem iných aj sporné nehnuteľnosti
na list vlastníctva. Za tým účelom boli vyhotovované aj geometrické plány. Podľa svedka P.. A. C. sa
do geometrického plánu automaticky písal ako účel vyhotovenia reštitúcia. Súd uviedol, že vyzval

žalovaného v 2. rade, aby vysvetlil duplicitu subjektov, teda prečo novovytvorená parcela č. 1068/1,
zapísaná pod položkou výkazu zmien 49/97 bola vytvorená z PKN parcely č. 1068 evidovanej v
PKN vložke č. 103 a parcely č. XXXX v čase vytvorenia parcely č. XXXX/X, zapísanej na LV XXXX
v prospech Rímskokatolíckeho biskupského úradu Nitra, ktorý je iným subjektom ako žalovaný v 2.
rade a tvrdenia žalovaného v 2.rade, že od roku 1869 vlastnícke právo nestratil, sú v rozpore so

skutkovým stavom, pretože od roku 1995 bol vlastníkom časti nehnuteľností iný subjekt. V konaní
žalovaní nepredložili dôkaz preukazujúci relevanté odňatie vlastníckeho práva prídelcovi. Vyslovil, že
žalovaný v 2. rade nesplnil podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, pretože jednou z podmienok
je oprávnenosť držby, pri ktorej musí sa jednať o faktické ovládanie veci s vôľou nakladať vecou ako s
vlastnou. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vlastnícke právo malo vzniknúť,

to znamená k právnemu titulu vzniku vlastníckeho práva. Nakoľko vlastnícke právo žalovanému v 2.
rade nezostalo zachované, nemohlo mu vzniknúť momentom zápisu v PKN vložke č. 103 v roku
1869. Zápisy vlastníckeho práva v záznamových konaniach Z 2563/95 a Z 8545/96 nemohli vyvolať
v žalovanom v 2. rade presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže záznam plní v zmysle
§ 5 ods. 2 v spojení s § 34 zák. č. 162/1995 Z. z. O katastri nehnuteľností len evidenčnú funkciu a

nemá vplyv na zmenu, vznik a zánik práv k nehnuteľnostiam. Záznam mal iba deklaratórny charakter.
O dobromyseľnosti možno hovoriť len tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu patrí a ide pritom o
omyl ospravedlniteľný. Vzhľadom na uznávanú zásadu ignoratia iuris non excusat, právny omyl držiteľa,
vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia právneho predpisu nie je ospravedlniteľný, nieje možné uvažovať o tom, že žalovaný v 2. rade pri svojom nesprávnom výklade zákona č. 142/1947
Sb. mohol zostať v presvedčení, že vlastnícke právo jeho predchodcovi nebolo odňaté a od toho odvíjať
dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Vyslovil, že dobromyseľnosti žalovaného v 2. rade nesvedčí ani

duplicita subjektov, to znamená, že parcela č. 1068/1 bola vytvorená z PKN parcely č. XXXX evidovanej
vo vložke č. 103 a parcely č. XXXX, v čase vytvorenia parcely č. XXXX/X, zapísanej na LV XXXX v
prospech Rímskokatolíckeho biskupského úradu Nitra, t. j. subjektu odlišného od žalovaného v 2. rade.
Preto tvrdenie žalovaného v 2. rade, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nestratil je v rozpore aj
s údajmi na LV č. XXXX, pretože od roku 1995 bol vlastníkom časti nehnuteľností iný subjekt. Súd

neakceptoval jeho vyjadrenie, že neexistovali prídelové listiny ako tie, ktoré sú uvedené v PKN vložke
č. 103, a preto nemohol vedieť o iných prídelových listinách. Žalovaný v 2. rade v konaní nepreukázal
a ani nechcel preukazovať vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zotrvával na názore, že
vlastníctvo nestratil a reštitučný nárok si neuplatnil, pretože sa pokladal za vlastníka nehnuteľností. Súd
prvej inštancie uzavrel, že vlastnícke právo žalovanému v 2. rade nezostalo zachované a nenadobudol
ho ani vydržaním.

7. Vychádzajúc z uvedených záverov ďalej konštatoval, že časový úsek od momentu zápisu
vlastníckeho práva záznamom v prospech žalovaného v 2. rade nie je možné započítať do vydržacej
doby žalovaného v 1.rade, ktorý potom nesplnil jednu zo základných zákonných podmienok vydržania,
10 ročnú vydržaciu dobu. Ohľadom žalovaného v 1. rade posudzoval otázku dobrej viery pri nadobúdaní

nehnuteľností a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uzavrel, že žalovaný v 1. rade nadobudol
nehnuteľnosti od Ing. D. kúpnou zmluvou z 17. 04. 2000. Žaloba bola podaná 30. 12. 2009, t.j. pred
uplynutím zákonnej 10 ročnej vydržacej doby žalovaného v 1. rade, ktorý si nemohol započítať vydržaciu
dobu právneho predchodcu P.. D., pretože ten nadobudol nehnuteľnosti od žalovaného v 1. rade, ktorý
nebol ich vlastníkom.

8. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalovaných na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov,
pretože za podstatné považoval listinné dôkazy, keďže zásadným je právne posúdenie veci, ku
ktorému vyjadrenia svedkov nepotreboval a reštitučný spis už bol súčasťou spisu, v ktorom je založené
rozhodnutie správneho orgánu .

9. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1., 2. rade a vedľajší účastník, ktorí
žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

10. Žalovaný v 1. rade namietal nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne skutkové zistenia a
neúplne zistený skutkový stav. V súvislosti so zápisnicou z 24. 07. 1959 spísanou na MNV Mlynárce
poukázal na § 1, zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, podľa ktorého v rokoch 1948 až 1989
komunistický režim porušoval ľudské práva aj svoje vlastné zákony, čo zákonodarca považoval za
potrebné deklarovať zákonom. Štátne orgány nedodržiavali predpisy upravujúce odnímanie pridelených

pozemkov, o odnímaní rozhodovalo nielen Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo, ale aj iné štátne
orgány, najmä miestne národné výbory. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Sž-o-KS 38/2003,
podľa ktorého rozhodnutie o zrušení prídelu bolo vydané ONV odborom poľnohospodárstvo, vodné
hospodárstvo a lesníctvo 11.01.1965 a tento orgán o zrušení prídelu nemohol rozhodovať. Ďalej uviedol,
že právny predchodca žalobcov vlastnícke právo k pozemkom stratil v roku 1959 vzdaním sa prídelu.

Po roku 1959 nevyvíjal právne ani iné kroky, svedčiace o tom, že sa považoval za vlastníka pozemkov,
čo potvrdzuje jeho presvedčenie o strate vlastníckeho práva. Zápisnica o vzdaní sa prídelu bola
absolútne neplatná, došlo k reálnej strate jeho vlastníckeho práva na základe faktickej okupácie v
prospech Štátneho majetku n.p. Nitra - Chrenová, t. j. na základe ich prevzatia bez právneho dôvodu.
Uvedený dôvod bol dôvodom reštitúcie uplatnenej v zmysle § 3 ods. 1 písm. o zák. č. 503/2003 Z.

z. prídelcom, z čoho vyplýva, že prídelca a jeho právni nástupcovi boli presvedčení, že vlastnícke
právo ich právnemu predchodcovi bolo odňaté. R. E. vlastnícke právo stratil a mal sa domáhať jeho
navrátenie len vrámci reštitučného zákona, nie podľa Občianskeho zákonníka, preto žalobcovia nemajú
právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva v tomto konaní. K dobej viere uviedol, že je právnym
nástupcom spoločnosti METRO Cash and Carry Slovakia s.r.o., ktorá nadobudla vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere 6.007 m2, parc. č.
XXXX/X orná pôda o výmere 1.239 m2, parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere 29.830 m2, parc. č. XXXX/
X orná pôda o výmere 23.409 m2 na základe kúpnej zmluvy zo 17.04.2000. Pri uzatvorení kúpnej zmluvy
vynaložil maximálnu starostlivosť, vykonal všetky činnosti smerujúce k zisteniu dostupných informácií opozemkoch, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy bol dobromyseľný, že
pozemky nadobudol od vlastníka, nemal možnosť objektívne akýmkoľvek spôsobom získať informácie
spochybňujúce vlastníctvo predávajúceho P.. D.. Prvou skutočnosťou spochybňujúcou vlastnícke právo

predávajúceho bolo uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva na ObPÚ 15. 12. 2004, t.j. štyri roky
po podpise kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené preto tvrdí, že pozemky platne nadobudol aj keby
predávajúci nebol v čase podpisu kúpnej zmluvy ich vlastníkom. Rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I ÚS
50/10 a NS SR sp. zn. 3Cdo/144/2010, ktoré citoval súd prvej inštancie boli v posledných rokoch
prekonané a české súdy začali presadzovať princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa aj v prípade

nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 z
27.02.2013, v ktorom je vyslovený názor, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou nikto
nemôže previesť viac práv než sám, má možnosť prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ
je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva
nadobudol. Ústavný súd ČR v Náleze II. ÚS 165/11 uvádza, že vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov,
pokiaľ svoje vlastnícke právo nadobudli v dobrej viere ,používa ochranu a nezaniká. Na záver dodal, že

súd prvej inštancie nerešpektoval návrh na vykonanie dôkazov, vypočutie žalobcov a výsluch svedka
riaditeľa Biskupského úradu, ktoré boli podľa jeho názoru pre rozhodnutie veci podstatné.

11. Žalovaný v 2. rade namietal odňatie možnosti konať pred súdom a nesprávne právne posúdenie veci.
Dôvodil, že súd prvej inštancie nerešpektoval, že bol vlastníkom sporom dotknutých nehnuteľností na

základe pôvodného zápisu z 30.12.1869 pod poradovým číslom 15414 a to až do prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vedľajšiemu účastníkovi P.. Horváthovi. Vo svojom vlastníckom práve nebol
nikým rušený a žiadna skutočnosť, až do doručenia žaloby 30. 12. 2009, nenasvedčovala tomu, že
by jeho vlastnícke právo mohlo byť spochybnené. Uviedol, že počas obdobia komunistického režimu
nemohol so svojím vlastníctvom slobodne nakladať, čo vyplýva zo zákona č. 480/1991 Zb. o dobe

neslobody. Okamžite po skončení doby neslobody sa začal zaujímať o usporiadanie vlastníctva, pričom
pri PKV vložke č. 103 pre k. úz. Z. nezistil žiadnu prekážku záznamu, preto si dal vlastnícke právo
obnoviť. K záveru súdu prvej inštancie, že záznam svedčil pre dva rozdielne subjekty uviedol, že sa
jednáocirkevnýmajetok,ktorýmsapodľapredprevratovejliteratúryrozumelsúboruvecíaprávmajúcich
majetkovú cenu patriacich cirkvi, ktoré boli trvalo spojené s niektorým ústavom a slúžili účelom cirkvi.

I keď sa uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát cirkevného majetku,
jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy a že i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu,
nebolo možné prehliadnuť, že tieto ústavy, resp. majetkové podstaty im patriace neprestávali medzi
sebou právne súvisieť a nestrácali preto svoj osobitný charakter a vlastnosť ako článok celého veľkého
organizmu cirkvi a zostávali v majetkoprávnom pomere s organizmom cirkvi náboženskej podriadenosti

(rozsudokNSSRsp.zn.2Cdo/208/2009z30.11.2010anález správnehosúduz25.06.1925č.9720/26).
S poukazom na uvedené preto mal za to, že nie je významné, aký konkrétny cirkevný subjekt bol
zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, keďže majetok patrí Rímskokatolíckej cirkvi. Dôvodom zmeny
zápisu subjektu z Rímskokatolíckeho biskupského úradu na Sídelnú kapituli Nitra bolo zosúladenie
skutkového a právneho stavu k dotknutým nehnuteľnostiam vnútrocirkevne, pričom voči tretím osobám

išlo o tú istú Rímskokatolícku cirkev vlastniacu nehnuteľnosti. Ku všetkým nehnuteľnostiam nemohol
obnoviť svoje vlastnícke právo, keďže niektoré boli aj reálne odňaté a prešli na československý štát. V
prípadeparcieldotknutýchsporomnebolopotrebnéaanimožnézískanienehnuteľnostiprostredníctvom
reštitučného konania, ale iba obnovou vlastníckeho práva záznamom v katastri nehnuteľností, keďže k
odňatiu jeho vlastníckeho práva nedošlo. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že poznámka

zamýšľaného prevzatia mala za následok stratu vlastníckeho práva. Poznámka mala za následok
obmedzenie dispozičného práva vlastníka. Pokiaľ zákon výslovne pripúšťa, aby doterajší vlastník s
vecou disponoval, uznáva jeho vlastníctvo. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto
smere dôvodiac tým, že je v rozpore s uznesením NS SR sp. zn. 6Cdo/84/2010 z 30.11.2011v časti
posudzovania poznámky. Uviedol, že ak by odňatiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech

štátu došlo, boli by nehnuteľnosti odpísané a vpísané do novej PKN vložky, v prípade časti B predmetnej
PKN vložky č. XXX by sa nachádzala poznámka svedčiaca o nadobudnutí vlastníctva Československým
štátom. Titulom by bola až poznámka (Vážny, civilná časť 6613) nie je zamýšľané prevzatie, ktoré má
iba upozorňovať tretie osoby na budúci možný prechod vlastníctva na štát. Poznámky v pozemkovej
knihe sa od zápisov a vkladov líšili práve tým, že nimi nevznikali ani sa neprevádzali práva, aj keď

právne poznámka zamýšľaného prevzatia mala nepochybne osobitný charakter. Nielen judikatúra,
ale aj právna veda bola toho názoru, že samotným záborom sa právny pomer vlastnícky nemení
a doterajší vlastník zostáva vlastníkom zabratého majetku až do prevzatia. Ak bolo v pozemkových
knihách poznamenané iba zamýšľané prevzatie, malo to evidenčný význam a nemalo vplyv na trvanievlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ak by podľa § 26 náhradového zákona prevzatie znamenalo
vklad vlastníctva pre štát do pozemkovej knihy a pokiaľ by po účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. tomu
už tak nebolo, predpokladom vzniku vlastníctva štátu k zabraným nehnuteľnostiam sa stáva úradné

rozhodnutie Ministerstva poľnohospodárstva. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
ČSR Boh 9307/38, že o právnom prevode zabraného majetku v prospech štátu je možné hovoriť, ak
štát prejaví, že zabraný majetok skutočne preberá. Do tej doby zostáva jak právnym tak i faktickým
vlastníkom zabraných nemovitostí doterajší majiteľ. S predmetným dobovým judikátom ani s právnymi
závermi teoretikov tej doby sa súd prvej inštancie nevysporiadal. V závere vyslovil, že nehnuteľnosť

nikdy neprešla do vlastníctva štátu, o čom svedčí aj fakt, že v pkn. vl. č. 103 je zapísaných viacero
prídelových listín, pričom ani jeden zápis sa netýka žalovaných nehnuteľností. K odňatii prídelu, uviedol,
že pôsobnosť rozhodovania o prídeloch prešla na ONV - MsNV, a teda o odňatí prídelu rozhodoval
kompetentný orgán, pričom zotrval na názore, že k odňatiu vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi
nedošlo.

12. Vedľajší účastník v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený
skutkový stav. Uviedol, že platnosť prídelovej listiny mal súd riešiť ako predbežnú otázku a spochybnil
jej platnosť z dôvodu absencie relevantného podpisu. Vyslovil, že súd mal vykonať dokazovanie, či
prídelovú listinu podpísal predseda ONV alebo iná oprávnená osoba, pretože ak by nebola podpísaná
oprávnenou osobou, nebola by perfektná a platná. Poukázal na to, že R. E. počas svojho života si

uplatnil na Obvodnom pozemkovom úrade reštitučný nárok na parc. č. XXXX/X a pričom správny orgán
jednoznačne určil, že časť parc. č. XXXX/X je vo výmere 10979 m2, je vo nie 14386 m2. Uviedol, že
žalobcovia sa domáhajú určenia, že ich právny predchodca bol ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom.
Judikatúra pripúšťa petit určujúci, že nehnuteľnosti ku dňu smrti patrili do vlastníctva poručiteľa, ako
aj určujúci, že patrili do dedičstva po poručiteľovi. V prvom prípade sa určenie vzťahuje na okamih

smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu môžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V
druhom prípade ide o určenie, pri ktorom je rozhodujúci stav ku dňu vyhlásenia rozsudku s tým, že
súd síce musí predbežne určiť, či nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti poručiteľa, avšak nie je možné sa
uspokojiť s takýmto zistením, pretože medzičasom mohlo dôjsť k právnym skutočnostiam spôsobujúcim,
že v čase vyhlásenia rozsudku už nehnuteľnosť nepatrí do dedičstva. V posudzovanej veci je potrebné

zohľadniť aj okolnosti, ktoré nastali po smrti právneho predchodcu žalobcov. Pre správne rozhodnutie je
potrebné skúmať neskoršie právne vzťahy až po súčasnosť. Ochranu skutočného vlastníka zabezpečuje
zásada nemo pluris iuris ad alium trasferre protest quam habet (nikto nemôže previesť na iného viac
práv ako sám má). Túto zásadu možno prelomiť jedine ochranou dobrej viery nadobúdateľa len v
prípade, ak je nad všetku pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný a vec nadobudol riadne

podľa práva. Uviedol, že Ústavný súd Českej republiky vo viacerých nálezoch priznal dobrej viere vo
vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva z neplatného právneho úkonu relevantný charakter. Poukázal na
nález I. ÚS 143/07, II. ÚS 165/2011 z 11.05.2011, II. ÚS 800/12 z 28.11.2012. Ďalej dôvodil tým, že
zo spisu vyplýva, že nadobudol nehnuteľnosti na základe kúpnej a zámennej zmluvy v presvedčení,
že ich nadobudol od skutočného vlastníka, nadobudol ich dobromyseľne v dobrej viere, v súlade so

zákonom, čo preukazuje tým, že žalovaný v 2. rade bol v čase podpisu kúpnej a zámennej zmluvy
evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, je cirkevnou katolíckou osobou, právnickou osobou,
ktorá sama osebe je držiteľom a predstaviteľom čestnosti, morálky, spravodlivosti. Pred uzatvorením
zmlúv z dôvodu obvyklej opatrnosti, ktorú bolo možné od neho vzhľadom na okolnosti požadovať
vykonallustráciusúdnych,katastrálnych,reštitučnýchainýchkonaníscieľomzistiť,čidotknutépozemky

nie sú predmetom súdneho, katastrálneho, alebo iného konania. V roku 2000, keď podpisoval so
žalovaným v 2. rade kúpnu a zámennú zmluvu, nebolo možné uplatniť reštitučné nároky, lebo toto právo
zaniklo oprávneným osobám 31.12.1992. Bol vnútorne presvedčený, že je legitímnym vlastníkom a
držiteľom pozemkov, čo možno preukázať jeho správaním, keď spoločnosť ISTROCONTI a.s. zaplatila
do Štátneho fondu za trvalé odňatie pozemkov viac ako 15 miliónov Sk. Poukázal na to, že súd prvej

inštancie nevyhovel návrhom na doplnenie dokazovania, pričom ich považoval za potrebné.

13.Žalobcoviavpísomnomvyjadreníkodvolaniamžalovanýchavedľajšiehoúčastníkanavrhlirozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnili sa s tvrdením žalovaného v 2. rade,
že súd prvej inštancie sa neriadil závermi Najvyššieho súdu, neriadil sa iba tými závermi, ktoré si

žalovaný v 2. rade účelovo vytrhol z kontextu, pričom tendenčne a nekomplexne vykladá rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/84/2010. Aj keby prijali jeho argumentáciu o neexistencii práva
prideľujúceho orgánu je potrebné okrem neexistencie vlastníctva tiež pristúpenie ďalších okolností,
napríklad nedoručovanie, nesprávne označenie prídelcu, aby bolo vôbec možné uvažovať o ničotnostisprávneho aktu, čo nie je posudzovaný prípad. Rozhodnutie v posudzovanej veci nie je možné aplikovať,
pretože vychádza z odlišného skutkového stavu, keďže v odkazovanom rozhodnutí absentujú viaceré
náležitosti pre posúdenie prídelovej listiny ako ničotné. V danej veci sa tak veľká závažnosť miery

nedostatku nepotvrdila, naopak bolo preukázané, že prídelcom bola osoba zákonom predpokladaná, čo
stačí na to, aby nebolo možné závery z odkazovaného rozhodnutia aplikovať, keď sám Najvyšší súd
uvádza v podstate minimálne podmienky, pre ktoré je možné uvažovať o ničotnosti správneho aktu s
tým, že uvádza, že ak nie sú splnené aspoň v tej miere, ako bolo v ním posudzovanej veci samotná
viera a správnosť konania štátnych orgánov musí prevážiť. K argumentácii vedľajšieho účastníka

spochybňujúceho platnosť prídelovej listiny z titulu absencie relevantného podpisu na prídelovej listine
a potreby skúmať neskoršie právne vzťahy až po súčasnosť s dôrazom na ochranu dobromyseľného
nadobúdateľa uviedli, že spoločným znakom všetkých odvolaní je odkazovanie na možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo od nevlastníka v prípade, ak nadobúdateľ bol dobromyseľný pri vstupe do držby.
Žalovaní uvádzajú, že ak nadobudol vlastnícke právo niekto od subjektu, ktorý bol v čase prevodu
vlastníckeho práva evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, ide o nadobudnutie

platné, bez ohľadu na to, či pôvodný vlastník nadobudol vlastníckeho práva na základe hoci aj
neplatného právneho úkonu, napríklad od nevlastníka, poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu ČR.
Zdôraznili, že ani Ústavný súd SR takýmto zásadným spôsobom v zásade v konflikte v dobromyseľnosti
a zásade memo pluris iuris nedal prednosť dobromyseľnosti, hoci by sa to tak z niektorých jeho
rozhodnutí mohlo na prvý pohľad nesprávne javiť, čo sám v časovo nadväzujúcich a aktuálnych

rozhodnutiach upresňuje. V náväznosti na svoju judikatúru a argumentáciu Ústavný súd zdôrazňuje,
že netvrdil, že dobrá viera je jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva a nevytvoril teda nový
spôsob nadobudnutia vlastníctva ako je mu podsúvané (nález ÚS sp. zn. IV.ÚS 402/2015) a v tejto
súvislosti ešte zjednoznačňuje ústavnosť rozhodovacej praxe ČR aj Najvyšší súd SR, keď uvádza,
že podľa právneho poriadku platného a účinného do 31.12.2013, resp. 31.12.2014, nemohlo okrem

zákonom stanovených spôsobov prísť k tomu, že by oprávnený držiteľ mohol pri len dobrej viere v
zápis do katastra nehnuteľností nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka. Z pohľadu
rozhodovacej praxe SR tak Ústavný ako aj Najvyšší súd nikdy vo svojich rozhodnutiach v predmetnej
právnej otázke nepripustili odkazované rozhodnutia žalovaného v 1. rade. Rozhodnutie NS SR sp. zn.
6Cdo/71/2011 nemožno aplikovať z dôvodu odlišného skutkového stavu, a preto, že žalovaným v 1.

rade prezentovaný záver o prelomení zásady nemo pluris iuris neobstojí pri dôkladnom preštudovaní
obsahu odôvodnenia rozhodnutia. V cit. rozhodnutí Najvyšší súd reštriktívne vyložil požiadavku dobrej
viery a na rozdiel od ÚS ČR sa nesnažil totálne prevalcovať ustálenú civilistiku a tvrdiť, že dobromyseľný
nadobúdateľ nadobudne vlastnícke právo, iba tvrdí, že chráni dobromyseľného držiteľa, aby mohol v
držbe pokračovať a zrejme neskôr nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania. Z hľadiska výsledku

je to jedno a z hľadiska doktríny nejde o zavádzanie dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva, ale
skôr o citlivé vyvažovanie práv vlastníka a oprávneného držiteľa. K spochybňovaniu prídelovej listiny
poukázalnato,žezustálenejrozhodovacejpraxevyplýva,ževýmeryaprídelovélistinysúnadobúdacím
vlastníckym titulom. Skúmanie relevantného podpisu nie je v kompetencii všeobecného súdu a uviedol,
že protistrana neprodukovala žiaden dôkaz preukazujúci, že by bol sporovaný podpis bol sfalšovaný

alebo spôsobujúci inak priamo neplatnosť. Otázka skúmania vecnej stránky je ustálená zhodne s
argumentáciou Najvyššieho súdu napríklad aj v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/110/2000, 2Cdo/337/2006.
K námietke odňatia možnosti konať pred súdom uviedol, že súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo
nevykonal navrhnuté dôkazy, a prečo ich nepovažoval za nevyhnutné, keď ich cieľom nebolo prispieť
k objasneniu veci, ale len nehospodárne a nedôvodne predĺžiť konanie.

14. Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k vyjadreniam žalobcov zotrval na svojom odvolaní,
opätovne zdôraznil nadobudnutie vlastníckeho práva dobromyseľným držiteľom, argumentujúc, , že
žalobcovia vo vyjadrení neposudzovali celý nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 402/2015, podľa ktorého
dobrej viere je potrebné dať prednosť pred tvrdenými nárokmi predchádzajúcich vlastníkov, resp. tieto

záležitosti dať do pomeru. Poukázal na jednotlivé body citovaného nálezu Ústavného súdu ČR s
dôrazom na body 26 až 29, v ktorých sa Ústavný súd venoval otázke dobromyseľnosti pri nadobúdaní
vlastníckych práv a i poukázal na ďalšie nálezy II.ÚS 165/11 z 11.05.2011, I. ÚS 143/07 z 25.02.2009, I.
ÚS 2219/11 zo 17.04.2014 a I. ÚS 2219/12 zo 17.04.2014, v ktorých dôvodil najmä závermi súvisiacimi
s otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou v
neprospech ktorej bolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal odvolanie bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie a nevyžadoval si za dôležitý verejný záujem, s verejným vyhlásením rozhodnutia
(§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania žalovaných a vedľajšieho účastníka nie sú dôvodné.
Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, preto
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

17. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že ich právny predchodca R.
E. bol ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. Z., (špecifikovaných v odseku
l), ktoré boli vytvorené geometrickým plánom P.. B. N. č. 67/2009 a ktoré tvoria pkn. parc. č. XXXX/

X roľu o výmere 1,5 ha, pridelenú ich právnemu predchodcovi prídelovou listinou z 04. 05. 1958. Ich
právny predchodca vlastníctvo nestratil, pričom nehnuteľnosti sú na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX/XX,
XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX zapísané vo vlastníctve
žalovaného v 1. rade a na liste vlastníctva parc. č. XXXX, parc. č. XXXX/X - orná pôda o výmera
5230 m2 a parc. č. XXXX/X- orná pôda o výmere 418.098 m2´vo vlastníctve žalovaného v 2. rade,

pričom vlastnícke právo nemohli platne nadobudnúť. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom
č. k. 12C/271/2009-284 dňa 12.09.2011 tak, že žalobu zamietol vychádzajúc zo záveru, že žalovaný v
1. rade nadobudol vlastnícke právo dobromyseľne v dobrej viere od vlastníka Ing. D. riadnou kúpnou
zmluvou, a preto požíva ochranu vlastníckeho práva, keď dodatočné odpadnutie právneho dôvodu
nemôže mať za následok zánik jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k žalovanému

v 2. rade zaujal právny záver, že bol pozemnoknižným vlastníkom sporných nehnuteľností zapísaných
v pkn. vl. č. 103, ale vlastnícke právo mu nezostalo zachované, keďže nehnuteľnosti boli predmetom
revízie prvej pozemkovej reformy zákona č. 142/1947 Sb. a vrámci prídelového konania bola parcela
pridelená právnemu predchodcovi žalobcov. Žalovaný v 2. rade však nadobudol vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam vydržaním s počiatkom oprávnenej držby v roku 1997 a do podania žaloby, do 31.

12. 2009, splnil podmienku vydržacej lehoty 10 rokov a bol dobromyseľný, keď vychádzal z toho, že
bol zapísaný ako pôvodný vlastník sporných nehnuteľností a bol vnútorne presvedčený, že nekoná
bezprávne a dôvodne sa považoval za vlastníka. Odvolací súd uznesením č. k. 25Co/43/2012-346 zo
dňa 06.12.2012 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa so
záverom súdu prvej inštancie o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným v 2. rade vydržaním a ani so

závermisúduprvejinštancieonadobudnutí vlastníckehoprávažalovanýmv1.rade. Súdprvejinštancie
po doplnení dokazovania odvolaním preskúmavaným rozsudkom žalobe vyhovel, keď dospel k záveru,
že pôvodnému pozemnoknižnému vlastníkovi, Nitrianskej sídelnej kapitule bolo odňaté vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn. vl. č. 103 a prešlo na štát. Nehnuteľnosti boli predmetom prídelu
a parcela 1068/4 bola pridelená právnemu predchodcovi žalobcov. Keďže Nitrianska sídelná kapitula

stratila vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dôsledku revízie, nemohla sa domnievať, že je vlastnícke
právo zachované a od toho odvíjať ani prípadnú dobromyseľnosť pri vstupe do držby pri záznamom
konaní Z 2563/95 a Z 8545/96 zo dňa 10.12.1996. V tejto súvislosti vyslovil, že právny omyl držiteľa
vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia právneho predpisu je neospravedlniteľný, a
preto nie je možné uvažovať ani o tom, že žalovaný v 2. rade by pri svojom nesprávnom výklade zákona

č. 142/1947 Sb. mohol zostať v presvedčení, že vlastnícke právo jeho predchodcovi nebolo odňaté a
od toho odvíjať dobromyseľnosť pri vstupe do držby. Navyše, dobromyseľnosti žalovaného v 2. rade
nesvedčí ani duplicita subjektov týkajúca sa parc. č. 1068/1, ktorá bola vytvorená z parcely zapísanej
v pkn. vl. č. 103 a z časti zapísanej na LV č. 7386 v prospech Rímskokatolíckeho biskupského úradu.
Žalovaný v 2. rade v čase prevodu nehnuteľností nebol vlastníkom nehnuteľností, a preto ani žalovaný v

1. rade, ktorý nadobudol sporné nehnuteľnosti od predávajúceho P.. D. kúpnou zmluvou zo 17. 04. 2000
nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pretože žalovaný v 2. rade v čase prevodu P.. D. nebol
vlastníkom nehnuteľností, a preto nemohol previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Žalovaný v
1. rade nenadobudol nehnuteľnosti ani titulom vydržania, keďže ich nadobudol kúpnou zmluvou zo 17.
04. 2000 a žaloba bola podaná 30.12.2009, t. j. pred uplynutím zákonnej desaťročnej vydržacej doby. S

uvedenými závermi súdu prvej inštancie žalovaní a vedľajší účastník nesúhlasili.

18. Žalovaný v 1. rade v odvolaní tvrdil, že zápisnica z 24. 07. 1959, spísaná na MNV Mlynárce je
bez právneho významu s poukazom na zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, ktorý deklaroval,že štátne orgány Českej a slovenskej federatívnej republiky porušovali aj svoje vlastné zákony z čoho
vyplýva, že štátne orgány nedodržiavali predpisy upravujúce odnímanie pridelených pozemkov a
rozhodovali o nich aj miestne národné výbory. Uvedený názor žalovaného v 1. rade v posudzovanej

veci odvolací súd nevzhliadol právne významným a súhlasí so závermi súdu prvej inštancie, že
zápisnicu o odovzdaní pôdneho majetku obce Mlynárce z 24. 07. 1959 Štátnemu majetku n. p. H. L.
nemala za následok stratu vlastníctva prídelcu a je bez právneho významu, keďže odnímať pridelený
majetok malo iba Povereníctvo SNR pre pôhospodárstvo a pozemkovú reformu v prípade, že prídelca
nehospodáril so starostlivosťou riadneho hospodára na pridelených pozemkoch, ako vyplýva z § 23

ods. 2 Nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR. Tento názor vyslovil už odvolací súd vo svojom predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí a na týchto svojich záveroch zotrváva. Argumentácia žalovaného v 1. rade
zákonom č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, ktorý by mal potvrdiť „rozšírenie kompetencií“ aj na iné
orgány rozhodovať o odnímaní prideleného majetku aj miestnym národným výborom neobstojí, pretože
kompetencie Povereníctva vyplývajú z Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. a ide o predpis, ktorý bol vydaný
mimo doby vymedzenej v § 1 cit. zákona.

19. Správny je záver súdu prvej inštancie, že R. E. vlastníctvo pozemkov v roku 1959 nestratil a jeho
vlastnícke právo zostalo zachované. Názor, že ak právny predchodca žalobcu a následne žalobcovia
uplatnili reštitučný nárok v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z., by nemali byť oprávnení domáhať sa
určenia vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka nie je správna a súd prvej inštancie správne

konštatoval, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď Obvodný
pozemkový úrad v Nitre, na ktorom si reštitučný nárok uplatnili, vydal rozhodnutie, z ktorého vyplýva,
že s vlastníctvom prídelcu (právneho predchodcu žalobcu) nakladali mimo rozhodného obdobia iné
osoby ako štát alebo JRD a boli ním odkázaní na občianskoprávne konanie. Odvolací súd v zrušujúcom
rozhodnutí (strana 13) vyslovil svoj právny názor k otázke naliehavého právneho záujmu žalobcov na

požadovanom určení a poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu, z ktorých vyplýva,
že lex specialis neruší platnosť (záväznosť) lex generalis len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej
doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno
uplatniť. Na uvedenom právnom názore odvolací súd zotrváva a odvolanie žalovaného v 1. rade v tomto
smere nepovažuje za dôvodné.

20. Názor žalovaného v 1. rade prezentovaný v odvolaní , že vlastnícke právo nadobudol kúpnou
zmluvou z 17. 04. 2000, pri uzatváraní zmluvy vynaložil maximálnu starostlivosť a bol dobromyseľný,
že pozemky nadobudol od vlastníka, preto je vlastníkom nehnuteľnosti, odvolací súd nepovažuje
za správny. Žalovaný v 1. rade dôvodil tým že rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

50/2010 a NS SR sp. zn. 3Cdo/144/2010, z ktorých súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí,
viazaný aj právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal, boli v posledných rokoch prekonané a
začal sa presadzovať princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva aj v prípade
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. Odvolací súd argumentáciu žalovaného v 1. rade
opierajúcu sa o rozhodnutia súdov (všeobecných a ústavného) Českej republiky s ohľadom na súčasnú

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR nepovažuje za aplikovateľnú. Odvolací
súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sa podrobne zaoberal zásadou, že nikto nemôže previesť na
inéhoviac práv, než sám má a poukázal aj na odlišnú právnu úpravu katastrálneho zákona Českej
republiky a Slovenskej republiky. Podľa právnej úpravy SR, § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa právnej

úpravy Českej republiky, § 11 zákona č. 265/1992 Zb. (platného do 31. 12. 2013), ten, kto vychádza zo
zápisu v katastri vykonanom po dni účinnosti tohto zákona je dobromyseľný, že stav katastra zodpovedá
skutočnému stavu veci. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavných súdov Českej republiky, ktoré
sa týkali poskytnutia ochrany dobrej viery nadobúdateľa, pričom princíp ochrany vlastníckeho práva a
materiálnej publicity bol odvodený z § 11 zákona č. 265/1992 Zb. Odvolací súd zotrváva na stanovisku,

že právny názor vyslovený Ústavným súdom ČR nekorešponduje s právnou úpravou Slovenskej
republiky, a preto z rozhodnutí, , na ktoré žalovaný v odvolaní poukazuje, nie je možné vychádzať.
Vzhľadom na doterajšiu súdnu prax Slovenskej republiky vychádzajúcu zo starej zásady rímskeho
práva,ženiktonemôženainéhopreviesťviacprávakosámmá,odvolacísúd posudzovalprávnevzťahy
strán sporu, a na svojom názore vyslovenom v predchádzajúcom rozhodnutí zotrváva aj s poukazom na

ďalšiu rozhodovaciu činnosť NS SR. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 21. 01. 2017
(odsek 26) vychádzal z právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3Cdo/144/2010
a 5MCdo/12/2011, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca ak subjekt, od
ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto nikdy nenadobudol, a tedaho nemohol ďalej platne ani previesť. V rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/20/2011 uviedol, že ani existencia
platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na
nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie,

ktoré by ustanovovalo opak (napríklad § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, §
93 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov /§
19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov/ . Ďalej konštatuje ( odsek 26.02), že na právnom náhľade možnosti nadobudnutia
vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom zotrváva aj odborná právnická

literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad, že vo vzťahu k možnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva
na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého
Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka
neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (napríklad nadobudnutie vlastníckeho práva
od nepravého dediča podľa § 486 Obč. zákonníka) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť
chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla nemožno

ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na
dôslednomuplatnenízásadymemoplurisiurisadaliumtransferepotestquamibsehabetaj vprípadoch,
ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídavosti rozhodovania súdnej moci je preto
potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu
ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje (viď

publikáciu Občiansky zákonník II. N., M., C., U., K., R. a kol., H. C.H. C., 215, str. 2087). Ďalej vyslovil,
že prijatie právneho názoru, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva prevádzanej nehnuteľnosti má
právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby po ktorú trvala), nadobúdateľa v to,
že kupuje od vlastníka, že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá právnemu stavu, by
viedlo k obsolentnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti), tých ustanovení právneho poriadku

Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej viere pretrvávajúcej po
stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú hmotnoprávnu úpravu a bez
ďalšieho by povyšoval dobrú vieru nadobúdateľa nad už spomenutú zásadu memo pluris iuris. Zároveň
vyslovil, že so zreteľom na princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia súdov by k zmene
náhľadu na tak významnú zásadu súkromného práva nemalo dôjsť bez primeraného legislatívneho

vyjadrenia, teda len na základe „nového“ (opačného) výkladu doterajších ustanovení právneho poriadku,
ktorý by podal súd v niektorej individuálnej veci, ale v prípadnej budúcej hmotnoprávnej úprave.
Na zásade memo pluris iuris ad alium transfere potest quam ibse habet zotrval aj Ústavný súd v
uznesení I. ÚS 239/2016-14 z 20. apríla 2016, v ktorom konštatoval, že nakoľko nebol preukázaný titul
nadobudnutia pozemku právnou predchodkyňou žalovaných, nemohli ani ďalší právni predchodcovia,

od ktorých odvodzovala svoje vlastnícke právo k žalovanému v 2. rade nadobudnúť platné vlastnícke
právo k prevádzanej nehnuteľnosti a nemohli nehnuteľnosti previesť na žalovanú i napriek tomu, že
vklad kúpnopredajnej zmluvy bol Správou katastra povolený, pretože neboli nositeľom žiadnych práv
k nehnuteľnosti, a teda nemali čo previesť a nemohli previesť viac práv ako sami mali. Ďalej vyslovil,
že dobrá viera nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje

absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto
prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za
platné len pokiaľ sa nepreukáže opak.

21. Žalovaný v 2. rade namietal správnosť záverov súdu prvej inštancie, že vlastnícke právo mu

bolo odňaté a poukazujúc na zákon č. 480/1991 Zb. O dobe neslobody dôvodil, že okamžite po
skončení doby neslobody obnovil svoje vlastnícke právo v katastri nehnuteľností záznamom, pričom
nebolo významné, na aký konkrétny cirkevný subjekt bol nehnuteľný majetok zapísaný, keďže celý patril
Rímskokatolíckej cirkvi. Nestotožnil sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že poznámka zamýšľaného
prevzatia v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. znamenala prechod vlastníctva na štát. V tejto súvislosti

poukazoval na rozhodnutie 6Cdo/84/2010, ktoré považoval pre súdy za záväzné. Uviedol, že poznámka
mala iba evidenčný význam a nemala vplyv na trvanie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ďalej,
že predpokladom vzniku vlastníctva štátu k zabraným nehnuteľnostiam sa stalo až úradné rozhodnutie
Ministerstva pôdohospodárstva.

22. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalovaného v 2. rade poukazuje na odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje, pretože je súladné s právnym názorom
odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č. k. 25Co/43/2012-346, v ktorom vyslovil právny názor
týkajúci sa účinkov poznámky zamýšľaného prevzatia pozemnoknižnej vložky č. 103 pod položkouč. 15. Odvolací súd zotrváva na názore, že poznámka premýšľaného prevzatia, pokiaľ sa týkala
všetkého majetku, všetkých nehnuteľností v pkn. vl. zapísaných v zmysle § 9 zákona č. 329/1920
Sb. je poznámkou vyvlastnenia a pokiaľ zabraný majetok nebol štátom podržaný pre účely všeobecne

prospešné (§ 10 Záborového zákona), bol v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. o revízii
prvej pozemkovej reformy získaný pre účely prídelov. Teda majetok zabraný podľa zákona revízii
prvej pozemkovej reformy bol štátom prevzatý (podržaný pre účely všeobecne prospešné alebo bol
určený pre prídely). V posudzovanej veci bola pkn. parcela č. XXXX predmetom prídelu a ako parc.
č. XXXX/X bola pridelená právnym predchodcom žalovaných. Nehnuteľnosť bola predmetom prídelu,

preto nebolo potrebné prevádzať vklad vlastníckeho práva pre štát, keďže na návrh pozemkového
úradu bolo vlastnícke právo k pozemkovým úradom prevedené priamo na nadobúdateľa. Rozhodnutie
sp. zn. 6Cdo/84/2010 z 30. 11. 2010, na ktorých žalovaný v 2. rade poukazuje, s posudzovanou
vecou nesúvisí. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd konštatuje, že zápis z 08. 08. 1948, že
podľa oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa zákona
č. 147/1947 Sb. v znení zákona č. 44/1948 Sb. sa poznamenáva, že nehnuteľnosti na strane A

Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a tieto sú predmetom revízie podľa zákona č.
142/1947 Sb. nemal za následok prechod vlastníctva na štát, a ani že by sa nehnuteľnosti zo
záboru už predtým prepustené stali opäť zabranými, a mohli byť predmetom rozhodovania podľa
zákona č. 142/1947 Sb.. V tomto rozhodnutí dovolací súd totiž posudzoval, či pozemky zapísané v
pozemnoknižnej vložke na základe prídelovej listiny spadali pod možný prídel podľa zákona č. 142/1947

Sb. a to v súvislosti s tým, že v pozemnoknižnej vložke bola poznámka o zamýšľanom prevzatí
nehnuteľnosti podľa zákona č. 220/1922 Sb, pričom následne bola poznámka o zábore a zamýšľanom
prevzatí pod B 34 vymazaná, s tým, že v ostatných nehnuteľnostiach zostala v platnosti, a u pozemkov,
ktoré neboli zo záboru rozhodnutím prepustené, sa v pozemnoknižnej vložke zápis o ich prídele novému
vlastníkovi ani zápis vkladu vlastníckeho práva pre štát nenachádza. Podstatou rozhodnutia nebolo

posudzovanie právnych dôsledkov poznámky zamýšľaného prevzatia nehnuteľnosti, ale posúdenie
zápisov v pozemnoknižnej vložke nasledujúcich po zápise tejto poznámky.

23. V odvolaní žalovaný v 2. rade poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/2008/2009 dôvodí,
že nie je podstatné, na aký konkrétny cirkevný subjekt boli nehnuteľnosti zapísané, rozhodujúce je,

že patria Rímskokatolíckej cirkvi. V tejto súvislosti odvolací súd má za to, že v uvedenom rozhodnutí
NS SR posudzoval nároky uplatňované podľa zákona č. 161/2005 Z. z., otázku aktívnej legitimácie
Rímskokatolíckej cirkvi, v súvislosti s čím poukázal na Modus vivendi zo 17. 12. 1927, ktorý upravoval
vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou, týkajúce sa ohraničenia diecéz Svätej
stolice a určenia obvodov diecéz na území Československej republiky. Zotrval na ustálenej judikatúre

Najvyšších súdov z minulosti, že cirkevným majetkom Rímskokatolíckej cirkvi sa rozumel súbor vecí a
práv majúcich majetkovú cenu, ktorú patrí cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a
slúžili účelom cirkvi. I keď sa uznávalo, že sú právnym predmetom jednotlivých majetkových podstát a
majetkových podstát cirkevného majetku jednotlivé cirkevné zariadenia a ústavy (kostoly, korporácie,
benefírie a základiny a podobne) a že i platné právo priznávalo týmto ústavom právnu subjektivitu,

nebolo možné prehliadnuť, že tieto majetkové podstaty im patriace medzi sebou právne súviseli a
nestrácali svoj osobitný charakter a vlastnosť ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a zostávali
preto tiež v majetkoprávnom pomere vo svojej podstate organizmom cirkvi v náboženskej podriadenosti.
Odvolací súd aj po oboznámení sa s citovaným rozhodnutím NS SR z hľadiska právneho posúdenia
dobromyseľnosti žalovaného v 2. rade zotrváva na právnom názore, že žalovaný v 2. rade záznamom Z

2563/95 a Z 8545/96 v katastri nehnuteľností nemohol obnoviť svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,
keďže toto mu zaniklo v dôsledku revízie v zmysle zák.č. 142/1947 Sb. tak ako je uvedené vyššie a
ani prípadný právny omyl vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia právneho predpisu
nemohol založiť jeho dobromyseľnosť o počiatku oprávnenosti držby nehnuteľností, ktorú napokon ani
netvrdil. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolacie námietky žalovaného v 2. rade nevzhliadol

dôvodnými.

24. Vedľajší účastník odvolacie dôvody zameral na tvrdenie, že nehnuteľnosti nadobudol dobromyseľne,
v dobrej viere od žalovaného v 2. rade kúpnou a zámennou zmluvou v roku 2000 a nemohol vedieť,

že žalobcovi uplatnia reštitučné nároky, resp. budú sa domáhať vlastníckeho práva, keďže možnosť
uplatniť reštitučné nároky uplynula 31.12.1992. Ďalej poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu ČR,
nálezy I. ÚS 143/07, II. ÚS 165/2011, II. ÚS 800/2012, v ktorých Ústavný súd ČR priznal dobrej viere
vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva z neplatného právneho úkonu relevantný charakter. K uvedenýmnámietkam odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia uvedené vyššie v odsekoch 19 a 20, v
ktorých reagoval na odvolanie žalovaného v 1. rade. Odvolací súd zastáva názor, že v súčasnosti platná
zásada rímskeho práva memo pluris iuris je praxou súdov Slovenskej republiky akceptovaná, a preto

odvolacie dôvody vedľajšieho účastníka ohľadom jeho dobromyseľnosti pre nadobudnutie vlastníckeho
práva sú argumentačne neudržateľné. Ani námietku spochybňujúcu platnosť prídelovej listiny pre
nejasnosť osoby podpisujúcej prídelovú listinu odvolací súd nevzhliadol dôvodnou jednak preto, že sa
stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o platnosti prídelovej listiny z hľadiska jej obsahu
a následkov a tiež z dôvodu, že skúmanie, či bola podpísaná oprávnenou osobou, je skúmaním vecnej

správnosti listiny a táto nie je v kompetencii všeobecného súdu; žalovaný v tomto smere neprodukoval
napokon žiaden dôkaz preukazujúci ním tvrdené dôvody neplatnosti listiny. Ostatné odvolacie námietky
vedľajšieho účastníka sú totožné s odvolaniami žalovaných v 1. a 2. rade, ku ktorými odvolací súd
vyslovil právne závery vyššie.

25. Nevykonanie navrhovaných dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd nehodnotí ako odňatie

možnosti konať pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť
taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a
právomchránenýchzáujmov.Onaplnenietohtoodvolaciehodôvodupôjdevždyajvtedy,akhrubévadyv
postupe prvoinštančného súdu spôsobili, že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať

pred súdom. Prvoradou povinnosťou súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti.
Navrhované dôkazy odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vykonať,
nakoľko podstatné pre vyriešenie veci bolo právne posúdenie veci, čo súd prvej inštancie dostatočne a
správne hodnotil aj bez výsluchu svedka a pripojenia spisu správneho orgánu. Otázky, ktoré žalovaní
návrhmi chceli vyriešiť, neboli pre posúdenie veci potrebné.

26. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. CSP potvrdil.

27.Neušlopozornostiodvolaciehosúdu,žepozemkyvytvorenégeometrickýmplánomP..N.č.XX/XXXX

v súčasnosti nie sú totožné s parcelami, z ktorých vychádzala geodetka pri vyhotovení geometrického
plánu. Konkrétne ide o parcelu zapísanú v LV č. XXXX č. XXXX/XX, ktorá má zmenšenú výmeru zo
6.026 m2 na 4.897 m2 a parcelu č. XXXX/XX, ktorá z pôvodnej výmery 9.673 m2 má výmeru 9.708 m2
a zapísanú v LV č. XXXX, parcelu č. XXXX/X, ktorá mala pôvodne výmeru 418.098 m2 a v súčasnosti
316.203 m2. V LV č. XXXX a XXXX pre k. ú. Z. je zapísaná poznámka P1 XXX/XX-XXX/XX, ktorou sa

poznamenal návrh žalobkýň o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v súlade s geometrickým
plánom č. 67/2009 vytvoreným GEOREAL P.. B. N., k novovytvoreným parcelám č. XXXX/XX, XXXX/
XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, vedenom na Okresnom súde v Nitre
pod sp. zn. 12C/271/2009. Podľa § 228 ods. 2 CSP výrok právoplatného rozsudku o určení vecného
práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre

osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný
v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní. Z aktuálnych údajov
listovvlastníctvavyplýva,žeparcelycitovanévyššie,zktorýchgeodetkavychádzalaprivytvorenínových
(žalovaných) parciel majú pozmenené výmery, pričom zmeny nastali v priebehu konania, t. j. po zápise
poznámky, a preto vzhľadom na citovanú právnu úpravu odvolací súd výrok rozsudku považuje za

vykonateľný bez potreby vyhotovenia nového geometrického plánu podľa aktuálneho stavu v katastri
nehnuteľností v súdnom konaní.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, v
odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal plnú náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).