Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/502/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244678
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244678.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: mal.
P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, X., zastúpený zákonným zástupcom F.. S. H., nar. X.X.XXXX,
bytomY.XX,X.,zastúpenýadvokátskoukanceláriouFUTEJ&Partners,s.r.o.,Radlinského2,Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1,

Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 217,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05. mája 2015 č.k. 9C 198/2011-221, a proti
uzneseniu zo dňa
10. septembra 2015 č.k. 9C 198/2011-258 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby vo veci
samej, vrátane náhrady trov konania, potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, č.k. 9C 198/2011-258 zo dňa 10.09.2015, potvrdzuje.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 217,91 eur
s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania postupom podľa § 142 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku ako procesnej normy platnej a účinnej v čase vydania napadnutého

rozhodnutia (zákon č. 99/1963 Zb., ďalej len „OSP“). Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby vo veci
samej odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, § 15
ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, § 126 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 566/2001 Z. z. § 127, § 135 ods.
1, 2, 7 uvedeného zákona, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 747/2004 Z. z., § 233, § 243 ods. 1, 2 , § 243a,
§ 244 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a vecne tým, že žalobca v konaní nepreukázal vznik škody,

ani namietaný nesprávny úradný postup žalovaného, a tým ani príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou
škodou a nesprávnym úradným postupom žalovaného.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil
PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt investície, pri
ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.04.2003 o schválenie

jeho dodatku a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09.01.2003, podľa ktorej mal
Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad prefinančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.05.2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie
tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo
s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35
828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník

s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade
so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom
klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz, a obchodník s cennými
papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Investíciami

vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov družstva mal právo disponovať jedine Capital Invest,
o.c.p. na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán
uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany
obchodníka výpoveďou z 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu sa Družstvo domáhalo výzvami
na zaplatenie dlžných súm. Z vykonaného dokazovania tiež zistil, že žalobca bol členom družstva

PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do tohto družstva vložil členský vklad v žalovanej
sume, o vrátenie ktorého požiadal pri vystúpení z Družstva, avšak bezvýsledne. Z uvedeného dôvodu
si prihlásil pohľadávku v konkurze vyhlásenom na Družstvo uznesením súdu prvej inštancie zo dňa
11.4.2011. Prihlásená pohľadávka bola v konkurznom konaní správcom konkurznej podstaty popretá a
žalobca inicioval incidenčnú žalobu, konanie o ktorej nie je doposiaľ ukončené.

3. Uviedol, že Na základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010 NBS ako aj jej právny predchodca
Úradprefinančnýtrhvsúladesozákonomč.566/2001Z.z.ocennýchpapierochainvestičnýchslužbách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne vo vzťahu k
Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých

nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom,
čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
družstva a NBS dňa 24.08.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal
súd preukázaný z obsahu listinného dôkazu a to zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v
činnosti družstiev zo dňa 24.08.2007. Rokovanie bolo uskutočnené v priestoroch NBS. Družstvo NBS

dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev
nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov
v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa v odpovedi taktiež vyjadrilo k systému fungovania družstiev
vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva

narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane
náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.
Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev
iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny
CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli

zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej
zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej
zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. V odpovedi
bolo na záver taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom
finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám

nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám.

Z obsahu listinných dôkazov ,ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovaného mal súd
prvej inštancie preukázané, že NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s
cennými papiermi dohľad na mieste.

Z obsahu listinných dôkazov ako aj z vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalovaného mal súd prvej
inštancie preukázané, že Družstvo NBS predložilo dňa 28.04.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov kprospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa
ustanovenia § 21 ods. 1, písmeno a/ zákona
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.05.2010 na čas, po ktorý
Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom
predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS
rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie
bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo GUV-1744/2010, zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa

16.12.2010.

NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ZoCP/ za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods.1 písmeno b/ c/ h/ ZoCP a ustanovenia

§ 125c ods. 1 v spojení s ustanovením §127 ods. 4 ZoCP. Rozhodnutím ODT -10890-4/2010, zo dňa
30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011 NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto
rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie
voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala.

Dodával, že NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa
27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného
činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja
proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné
stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods.

1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

4. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3K 95/2010 zo dňa 11.4.2011, ktoré bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku č. 75/2011 pod zn. K000394 v časti 75B, vyhlásil na majetok družstva konkurz, v
ktorom si žalobca prihlásil svoju pohľadávku, podal v ňom incidenčnú žalobu. Konkurzné konanie nie je

doposiaľ skončené, pretože prebieha speňažovanie majetku.

5. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na vyvodenie ktorej je potrebné
kumulatívnesplnenievšetkýchzákonomstanovenýchpodmienok,ktorýmisúexistenciamajetkovejujmy

vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
pričomnepreukázaniečoilenjednéhoztýchtopredpokladovmázanásledokzamietnutieceléhonávrhu.
S poukazom na ust. § 231 ods. 1 a 2 a § 233 ods. 1 Obch. zák. a na stanovy Družstva (čl. 16 úplného
znenia v dodatku č. 9) dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

6. Žalobu žalobcu zamietol predovšetkým z dôvodu, že nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS, preto sa už v konaní ani nezaoberal
správnosťou výšky vyčíslenej škody. Poukázal na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej
ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ust. § 126
až 130 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.

7. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene
a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, ktorú

podľa jej článku 66 ods.1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich
právnych poriadkov do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu
novely zákona
č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže
byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči
dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznomkonaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého
členom bol čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - žalobcu ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom

odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok
žalobcu na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobcu bola
síce správcom konkurznej podstaty popretá /čo však neznamená, že počas incidenčného konania
pohľadávku žalobcu neuzná/, žalobca si uplatnil pohľadávku na tunajšom súde incidenčnou žalobou.
Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe žalobcu nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné

ustáliť výšku škody, ktorá žalobcovi vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie škody je možné
považovať za predčasne podané.

Uviedol, že žalobca ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných
prostriedkov družstvom veriteľom družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle
ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči

členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244
Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník
v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v
mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti
voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom

mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a
tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku
družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov
družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať
správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorý ak porušili svoje

povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu
spôsobili.

Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu,

ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy,
že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobcovi vznikla škoda. Žalobca
poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany
NBS nad činnosťou Obchodníka s CP. Samotný navrhovateľ pritom poukazoval na to, že Družstvo
poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobcu Obchodníkovi s CP na základe

zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na
základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že
Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by
sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcemu zo

zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt
odlišný od žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny

úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný,
pretože na strane žalobcu nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, preto sa súd
takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Mal za to, že žalovaný v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom
nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru žalovaného, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v
obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt/ v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre
finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť /§ 127 ods. 4 v

spojení s § 125 ods. 7 ZoCP/, posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených
údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány
Družstva. Žalovaný tiež preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení /alebo
správe/ portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujúodbyt výrobkov žalobcu verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje /
podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu
10ZoCP.NBSnemohlavykonávaťdohľadnadcelkovoučinnosťouDružstva,pretoževtakomprípadeby

došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície.

Dodal, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva

sa spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca ako
člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu,
na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú
činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobca
v konaní nepreukázal, že počas členstva v družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z

členstva tak, že by aktívne zasiahol do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení
nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva.

8. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom
žalovaného, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu

ani žiadne nevznikli.

9. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby vo veci samej podal žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok v tejto časti
zmeniť a jeho žalobu vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že podľa ustálenej
judikatúry sa spoliehala na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, ktoré je podľa jej názoru arbitrárne
a svojvoľné.

10. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej uviedol, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje

povinnosti pri výkone dohľadu nad Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku
2007. Poukázal na to, že jej povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ust.
§ 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu
celéhokonaniatvrdilopak,apretomalaNárodnábankaSlovenskazisťovaťvšetkyinformácieapodklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu
(Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný

Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad
zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane
rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal

na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011
bolo výpoveďou svedka F.. L. Z., U.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s., ktorý v tom čase
akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné

prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom
a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s
takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami

CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva
alebo konateľom, F.. X. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná
banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že vydala právoplatnésankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty

vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch, a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej
činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobcom do

Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim
kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu
jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi
odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie
zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne

od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím
č.
ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska
ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu

boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k
31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými
členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti
a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od
01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov

nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery
podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim
konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c)
a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná
banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala.

Uviedol, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to
ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
žalovaného a prvostupňového súdu povinný, mu dané plnenie vrátiť, s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či

inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa žalobcu fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietol tiež, že zo zápisníc o pojednáva súdom

vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené účastníkmi konania
neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny,
a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii všetky pre
vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných rozhodnutí vydaných
žalovaným, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je

povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (pričom
ani nešpecifikovala, na ktoré otázky nedostala odpoveď), keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie
nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavámžalobcu,apretojehotvrdenie,žerozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastipovažujezadenegatio
iustitiae, je účelové. Mal za to, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších
právne irelevantných dôkazov, ktoré iba oddiaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a zároveň sa snaží

vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo,
pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázal na to, že žalobca
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti
členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,
za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.

12. Ohľadom žalobcom v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom a
obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom Národná

banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt

malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových

hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, a informácie a podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností.
Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových

hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o

verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal

na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľky v odvolaní s tým, že Národná banka
Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to,
či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v

rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou
SR. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že sa
bezúspešne domáhal vydania svojej pohľadávky od dlžníka, teda Družstva, keďže stále je účastníčkou
prebiehajúceho konkurzného konania. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného

súdu SR, č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa 13.02.2013, podľa ktorého, kým má žalobca pohľadávku
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázala bezúspešné
domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu
podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody. Aktuálne podľa neho nemožno ani odhadnúťvýšku škody žalobcu, keďže vznik škody a jej výška závisia od výsledku konkurzného konania, teda
škoda môže žalobcovi vzniknúť až po jeho ukončení. Škoda totiž podľa neho nevzniká v okamihu
splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale mohla by vzniknúť okamihom, keď

sa právo veriteľa stalo fakticky nevymáhateľným (III.ÚS 361/09 z 26.11.2009). Zároveň uviedol, že
v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z
jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.
zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym

dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom žalovanému je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu.

13. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Vzhľadom na dikciu príslušného prechodného ustanovenia CSP o okamžitej aplikabilite nového

procesného poriadku účinného od 1.7.2016 (zákon č. 160/2015 Z. z.) podaním odvolania žalobcu proti
rozsudku súdu prvej inštancie tento v napadnutom rozsahu nenadobudol právoplatnosť a je potrebné
ho odvolacím súdom v tomto rozsahu prejednať za použitia príslušných ustanovení CSP a v ich zmysle
o odvolaní i rozhodnúť.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací teda prejednal vec podľa § 378 ods. 1,
§ 379 a § 380 CSP bez pojednávania s poukazom na st. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa
§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
pre zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 393 ods. 2
CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu prednesenými v konaní, z ktorého

dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku v
celom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Vzhľadom na
vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobcu.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v žalovanej sume, ktorá jej Družstvom nebola
vyplatená, a ktorú si uplatnila voči Družstvu v konkurze. Zo súdom prvej inštancie vykonaného
dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé

nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť
mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že

po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144
ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm.
b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o

cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa žalobca návrhom domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu škodu, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho
doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust.

§ 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala
Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.12.2006, v prijatí nedostatočných
opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané
peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s

cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a že Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia
obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej
investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú

službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

16. V posudzovanej veci sa teda žalobca voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

17. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

18. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon

č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné
považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s

výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného
postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v
dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v
stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov
(článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

19. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a

následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len
v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vznikuzodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

20. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

21. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

22. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho
práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa

uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

23. Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.

3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda
až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenskadohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák.
č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009

na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák.
č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č.
566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák.

č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu,
žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobcu. Podľa platnej právnej úpravy mohla
totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č.

566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomá toho, že s jej
investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
(ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013, § 126 až § 130
boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným
dňa 22.07.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky

Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o jej argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala
vedomosť.

24. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne

z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

25. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s

cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s

cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva,
ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je

spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.26. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa

21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom
pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne

posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

27. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone

verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
právaľudskýchslobôd,apretojejpostupniejemožnékvalifikovaťakonesprávnypodľazák.č.514/2003
Z. z..

28. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade
s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto

právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosťzanezákonnérozhodnutie,pričomžalobcavpriebehuceléhokonaniapredsúdomprvého

stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky
spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne)
vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia.
Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu
tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že žalobca tvrdený nesprávny úradný postup žalovaného v konaní

nepreukázal.

29. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

30. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k.
3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca v
konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky

voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii
dlžníka povinného mu vydať získaný prospech.

31. Napokon nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu o nevykonaní listinných
dôkazov, keď zo zápisnice z pojednávania konaného pred súdom prvej inštancie dňa 5.5.2015 vyplýva,

že zástupcovia oboch procesných strán výslovne netrvali na tom, aby listinné dôkazy založené v spise
boli súdom vykonané čítaním, nakoľko vzhľadom na vysoký počet identických súdnych konaní je im
obsah týchto listinných dôkazov známy. Nemožno teda vo veci konštatovať odňatie možnosti konať pre
súdom.32. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na obsah preskúmavaného spisového materiálu odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby vo veci samej, ako aj

v súvisiacej časti týkajúcej sa náhrady trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a s poukazom na ust. § 378 ods. 1 CSP, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 CSP).

34. Napadnutým uznesením č. k. 9C 198//2011-258 zo dňa 10. 09. 2015 súd prvej inštancie uložil
žalobcovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrubený podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

35. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,

a žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a konanie o vyrubenie súdneho poplatku
zastaviť. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona
č. 71/1992 Zb., účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného
k 01.10.2012, namietal uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že
predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003

Z. z., pričom konanie sa začalo do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie
od súdneho poplatku ex lege, ktoré smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych
poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkov, účinného do 01.10.2012, teda aj k
vyrubenému poplatku. Mal za to, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.

36. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal napadnuté uznesenie
podľa § 378 ods. 1, 2, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

37. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal

odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku
ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo

výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

38.Odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštancienapadnutýmuznesením,ktorýmuložilžalobcovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a
správne ho aj vyložil, a súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený aj v správnej výške. Postup súdu
prvej inštancie, ktorým rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol pretosprávny. Odvolacie námietky žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné, že
v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po

30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná
zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto
odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“.

Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a
dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.
Z uvedeného potom vyplýva, že žalobcovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku
vznikla. Žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá
veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie

však podal dňa 7.7.2015, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák.
č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z.. Preto postupoval súd prvej inštancie správne, ak mu
napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie, pričom poplatok vyrubil aj v
správnej výške 20 eur.

39. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).