Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 30, 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/224/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110204611
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7110204611.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci navrhovateľa X. K., bytom J., G. XX, zastúpeného JUDr. Martinou
Gombosovou, advokátkou, Košice, Moldavská cesta 6, proti odporcovi X. P. Ž. Z., a.s., D., M. X, IČO:
31 690 904, o určenie, že poistný vzťah trvá, o odvolaní odporcu proti uzneseniu 18C 28/2010-244 z
18.4.2011 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením rozhodol o návrhu odporcu na prerušenie konania vedeného v
predmetnej veci podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. tak, že zamietol návrh odporcu doručený súdu
19.5.2011 na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

V dôvodoch uznesenia uviedol, že v priebehu konania odporca písomným podaním zo 7.3.2011 navrhol

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a postúpenie návrhu Ústavnému súdu SR na
zaujatie stanoviska. S poukazom na svoju obšírnu argumentáciu o nesúlade označených ustanovení
zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve s ustanoveniami Ústavy SR a aj so Zmluvou o Európskych
spoločenstvách sa podľa neho 2-násobne zakladá právomoc Ústavného súdu SR podľa článku 125
ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Výkon dohľadu nad poisťovníctvom je realizáciou výkonnej moci, ústava
výkonnú moc iným inštitúciám ako tým, ktoré sú uvedené v hlave 6 pod názvom Výkonná moc nezveruje

a z ústavy nemožno ani vyvodiť právomoc iných ňou zriadených orgánov a inštitúcií na realizáciu
výkonnej moci. Zákonnou úpravou vykonanou dvomi novelami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska (zákon č. 519/2005 a zákon č. 659/2007) došlo k ďalšiemu výraznému zásahu do
právomoci úloh, postavenia a funkcií Národnej banky Slovenska, keď týmito zákonmi je bola priznaná
výkonná moc ústavného útvaru, ktorý nie je orgánom verejnej správy bez toho, aby bola v ústave
vykonaná výnimka na výkon štátnej správy. Na základe dohľadu vykonávaného NBS v období od

30.4.2007 do 21.2.2008 táto konštatovala nedostatky v kalkulačných vzorcoch, ktoré sa dotkli obsahu
zmluvy medzi účastníkmi konania. NBS listom č. ODO 2262/2008 zo dňa 15.2.2008 určila lehoty, v
ktorých bol žalovaný povinný prijať a splniť opatrenia na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov.
Žalovanému zároveň hrozila v prípade nesplnenia týchto povinností pokuta. Podľa názoru žalovaného
posúdenie súhlasu namietaných zákonných ustanovení s Ústavou SR má jednoznačný vplyv aj na toto
konanie, považoval za nevyhnutné toto konanie prerušiť a poukázal na uznesenie o prerušení konania

uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.9.2009, č.k. 25Cb 89/2008-72, a týmto konaním
zároveň odôvodňoval aj alternatívny návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p.,
pretože prebieha konanie v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Z
predloženého uznesenia súd zistil, že v tomto konaní sa žalobca X., W. domáha proti Národnej banke
Slovenska zaplatenia 42.783,20 EUR. Súd konanie prerušil, pretože dospel k záveru, že je potrebné
posúdiť súlad zákonných ustanovení § 2 ods. 3, § 3 ods. 4, § 4 ods. 3, § 6 ods. 1 písm. b/, § 6

ods. 2 písm. d/, § 6 ods. 2 písm. k/, § 10, § 36, § 44 písm. b/ zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska a ustanovení § 5, § 45 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom ao zmene a doplnení niektorých zákonov s Ústavou SR, najmä s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods.
2, čl. 56, čl. 86 písm. f/ a čl. 122 Ústavy SR. Po posúdení dôvodov žalovaného, ktorými odôvodňoval
návrh na prerušenie konania, súd dospel k tomu záveru, že v tomto konaní pre určenie, či poistný

vzťah medzi účastníkmi konania vyplývajúci z poistnej zmluvy uzavretej dňa 10.1.1997 trvá, nie je pre
rozhodnutie súdu potrebné vyriešiť otázku, či dohľad nad poisťovníctvom, ktorý bol zverený Národnej
banke Slovenska bol v súlade s Ústavou SR alebo nie. Posúdenie otázok v súvislosti s predmetom
sporu nevyvolávajú žiadne také právne posúdenie, ktoré by spôsobovalo ústavný problém. V danom
prípadepretoniejenaplnenýzákladnýpredpokladnaochranuústavnostiposkytovanúÚstavnýmsúdom

v konaní podľa čl. 125 Ústavy, za ktorý treba považovať iba také konanie o súlade právnych predpisov
začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má
materiálne dôjsť k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, teda k posúdeniu skutkového stavu podľa
napádanej právnej normy. Právomoci zverené NBS vo veciach dohľadu nad poisťovníctvom nemajú
v danom prípade s rozhodnutím súdu o predmete sporu žiaden súvis. NBS nie je stranou v spore,
ani účastníkom právneho vzťahu, založeného poistnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným. Právny

vzťah medzi nimi má výlučne súkromno-právny charakter a je upravený v § 788 a nasl. OZ. Ustanovenia
zákonov č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctva ako aj zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska,
upravujú právne vzťahy, ktoré majú verejno-právny charakter. Posúdenie týchto vzťahov je predmetom
konania, ktoré prebieha na Okresnom súde Bratislava 1 sp .zn. 25 Cb89/2008. Z uvedených dôvodov
súd návrh na prerušenie konania podľa úst. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zamietol a zároveň nezistil ani

dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním odporca. Odôvodnil ho odvolacími dôvodmi podľa § 205
ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p., pretože mal za to, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Nesúhlas s rozhodnutím o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odôvodnil tým, že od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ústavný súd) môže byť priamo závislá samotná podstata tohto súdneho konania, predmetom
(meritom) ktorého je určenie platnosti trvania (existencie alebo neexistencie) poistného vzťahu a k
zákonnémuzáveruomeritevecimožnodospieťibanazákladezváženiavšetkýchokolnostíprípaduaich

vyhodnotenia a iba aplikáciou všetkých tých právnych noriem, ktoré možno na daný špecifický skutkový
stav aplikovať, pričom pre záver o (ne)platnosti trvania poistno-právneho vzťahu medzi účastníkmi je
nutné ako predbežnú otázku vyriešiť, či (ne)došlo k platnému ukončeniu poistno-právneho vzťahu medzi
účastníkmi. Tvrdil, že k ukončeniu poistenia s výplatou odkupnej hodnoty došlo platne zo zákona pod
vplyvomzmenenýchprávnychpomerov,kuktorýmdošlonezávisleodjehovôle,podstatouktorej(zmeny

pomerov) bolo zistenie nesprávnej kalkulácie poistného produktu zo strany orgánu dohľadu Národnej
banky Slovenska a následné uloženie opatrenia na odstránenie zisteného nedostatku, záväznosť
ktorého sa v každom prípade prezumuje vzhľadom na okolnosť, že listiny vydané NBS v rámci jej
úradnej povinnosti sa považujú za verejné listiny. Mal za to, že pokiaľ by ústavný súd konštatoval rozpor
napadnutých ustanovení zákona o poisťovníctve, týkajúcich sa najmä dohľadu NBS nad poisťovňami, s

Ústavou SR a Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, môže dôjsť k zásadnej zmene v priebehu
tohto konania, povedané inými slovami tento súdny spor by mohol byť de facto rozhodnutý ústavným
súdom a otázka, ktorá je v súčasnosti predmetom tohto konania, by medzi stranami už nemusela byť
spornou a žalovaná by mohla dobrovoľne plniť to, čoho sa žalobcovia v tomto konaní domáhajú. Uviedol,
že za súčasného právneho stavu jej bráni v ďalšom zotrvaní v poistno-právnom vzťahu rozhodnutie

NBS ako orgánu dohľadu o tom, že poistné v poistnom produkte ÚDP-K nebolo vypočítané v súlade
s poistno-matematickými metódami pre výpočet poistného, že bolo vypočítané a inkasované v nižšej
výške, ako malo byť a že z tohto dôvodu a v tejto časti sú poistné zmluvy ÚDP-K v rozpore so zákonom
o poisťovníctve. Podľa jeho názoru je skutočnou príčinou tohto sporu rozhodnutie NBS ako orgánu
dohľadu o nesprávne vypočítanom poistnom, sadzbe ÚDP-K a o rozpore poistných zmlúv (ÚDP-K) so

zákonom z tohto dôvodu, a nebyť rozhodnutia orgánu dohľadu (NBS), nikdy by k prepočtom poistného
v poistných zmluvách (ÚDP-K) sama z vlastnej iniciatívy nepristúpila. Uviedol, že dôvody na prerušenie
konania a postúpenie veci ústavnému súdu na zaujatie stanoviska vidí v nesúlade niektorých ustanovení
zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve s Ústavou SR a Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ktoré podrobne špecifikovala v časti III. svojho podania zo 6.3.2009 a opätovne na ne poukazuje aj v

tomto odvolaní. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho uznesenia sa vôbec nevyjadril
k týmto dôvodom a argumentom a nijako sa s nimi nevysporiadal a neuviedol ani vlastné právne
relevantné argumenty, na základe ktorých rozhodol, preto podľa jej názoru ide o nepreskúmateľné
rozhodnutie, ktoré nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu a vychádza tiež z neprávnehoprávneho posúdenia veci. Mal za to, že procesný návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p. nie je návrhom samoúčelným a nesúvisiacim s právnou vecou, ktorá je predmetom
tohto konania, práve naopak, týmto procesným návrhom sa snaží dospieť k riešeniu skutočnej príčiny

sporu, túto príčinu odstrániť a odstrániť tak spornosť vzniknutú medzi účastníkmi a v konečnom dôsledku
tak vyriešiť tento spor, keďže v prípade, ak by ústavný súd dospel k záveru o protiústavnosti dohľadu
nad poisťovníctvom vykonávaným NBS, mohlo byť sa v tomto prípade dospieť do právneho stavu pred
vydaním rozhodnutia NBS voči nej, toto rozhodnutie ústavného súdu by mohlo znamenať, že účastníci
naďalej zotrvávajú v poistno-právnom vzťahu podľa pôvodnej poistnej zmluvy bez zmeny jej obsahu.

Tvrdil, že zamietnutím návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom, keďže sama ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnená podľa čl. 130
Ústavy SR predložiť na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, a preto
podaný návrh na prerušenie konania a postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska je
jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa môže domáhať v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom súde SR. Odňatie možnosti

konať pred súdom mu vyplynulo aj z nesprávnej ústavno-právne nekonformnej aplikácie § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. a v súvislosti s tým uviedol, že Ústavný súd SR v druhom funkčnom období medzi
podmienky typu „conditio sine qua non“ zaradil aj v ústave a v zákone neustanovenú podmienku, podľa
ktorej náležitosťou návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podaného všeobecným
súdom je aj jeho presvedčenie o nesúlade namietnutých ustanovení právneho predpisu s právnym

predpisom vyššej právnej sily. Poukázal tiež na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/06 z
18.10.2006, v ktorom je o.i. uvedené, že „v danom prípade nie je splnená zákonná náležitosť návrhu na
začatie takéhoto konania, pretože samotný okresný súd síce podal návrh na začatie konania, ale podľa
jeho vlastnej formulácie nie je presvedčený o nesúlade namietaných ustanovení zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov s uvádzanými článkami ústavy, listiny a dohovoru, ale návrh na začatie

konania podal len z dôvodu opatrnosti s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania a rozhodovaciu
prax odvolacieho súdu“. Bol toho názoru, že slová „ak sa súd domnieva“ použité na uvedenie prvej
vety čl. 144 ods. 2 Ústavy SR zdanlivo naozaj možno legitímne interpretovať a aplikovať ako ústavný
základ pre vyvodenie podmienky o „presvedčení súdu“, ust. čl. 144 ods. 2 však bez pochybností patrí k
ústavným normám, ktoré nemožno interpretovať doslovne, lebo doslovným výkladom tohto ustanovenia

by sa totiž nastolil ústavne odporujúci právny stav, v ktorom by všeobecný súd bol povinný prerušiť
konanie pre nesúlad platnej právnej úpravy s medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale
nemal by takú povinnosť na zabezpečenie súladu vnútroštátneho prameňa práva s medzinárodnými
dohovormi podľa čl. 154c ústavy, tento stav hroziaci konaním proti Slovenskej republike pred príslušnou
inštitúcioumedzinárodnejorganizácienadväzujenazlúúpravučl.144ods.1ÚstavySR,kdesasudcovia

pri rozhodovaní podriaďujú medzinárodným zmluvám podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ale nie medzinárodným
dohovorom podľa čl. 154c ústavy. To, že čl. 144 ústavy nemožno vysvetľovať a uplatňovať doslovne,
samo osebe nepreukazuje, že aj slovné spojenie „ak sa súd domnieva“ treba interpretovať s využitím
extenzívneho výkladu, istotne však stačí na vyvolanie relevantnej pochybnosti a téza ústavného súdu,
podľa ktorej ústavné normy možno vysvetľovať samostatne, bez vzájomnej väzby s inými ústavnými

normami, má za tohto stavu mimoriadny význam. Poukázal ďalej na to, že podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
Slovenská republika nie je iba právny štát, ale je aj demokratický štát, pričom za súčasť demokratickej
formy vlády v súčasnej Európe sa často pokladá aj právo jednotlivcov vyvolať konanie, v ktorom ústavný
súd preskúma, či všeobecne záväzný právny predpis neodporuje ústave, že v jedenástich štátoch
Európy sú fyzické osoby a právnické osoby aktívne legitimované podať návrh na začatie konania o

súlade právnych predpisov pred ústavným súdom daného štátu, že prvou vetou čl. 30 ods. 1 ústavy sa
občanom zaručuje právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí, pričom toto základné právo neslúži
iba na zabezpečenie účasti občanov na verejnej správe; jeho účelom je zabezpečenie účasti občana na
politickom živote štátu, správe štátu a na správe verejných záležitostí v obciach a k takto vymedzenej
správe verejných vecí patrí aj participácia občanov na zabezpečovaní ústavnosti právneho poriadku, a

že Ústavný súd SR svojou judikatúrou vylúčil možnosť konania o súlade právneho poriadku na základe
sťažnosti a de facto jediným prostriedkom, ako občan môže uplatniť základné právo priznané podľa čl.
30 ods. 1 ústavy vo sfére ochrany ústavnosti právneho poriadku, je predloženie návrhu adresovaného
všeobecnému súdu, aby prerušil konanie a podal na ústavný súd návrh, ktorým sa občan bráni proti
uplatneniu s ústavou nesúladného prameňa práva vo svojej veci. Mala za to, že o túto možnosť Ústavný

súd SR pripravil každého občana Slovenskej republiky vytvorením podmienky „presvedčenia súdu o
nesúlade“ ako podmienky, ktorá sa musí splniť pri predložení návrhu všeobecným súdom na začatie
konania o súlade právneho poriadku, a vo svojom treťom funkčnom období namiesto toho, aby si
uvedomil problém a zmenou judikatúry vytvoril priestor pre posilnenie prvkov demokracie v Slovenskejrepublike a pre dostupnosť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 pri zabezpečovaní ústavnosti právneho
poriadku, nadviazal na vyššie citovaný právny názor ústavného súdu, keď v uznesení sp. zn. III. ÚS
99/08 z 1.4.2008 uviedol: „S prihliadnutím na uvedené a vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2 ústavy, §

37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d/ zákona o ústavnom súde a § 109 ods.1 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku, ústavný súd pripomína, že na základe návrhu všeobecného súdu má jedine on
právomoc konať o súlade právnych predpisov, o danej problematike nemá právomoc konať všeobecný
súd, ale práve jemu prináleží iniciovať konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p. a ak má pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je

v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá
vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania, predloženie návrhu na preskúmanie
súladu právneho predpisu s ústavou alebo s medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý
návrh podáva, a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie,
že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu, ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie

presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára“ s ústavným súdom.“ Z
rozdielnej formulácie ustanovení odseku 1 a odseku 2 § 109 O.s.p. mu vyplynulo, že úpravou v § 109
ods. 1 O.s.p. sa súdu ukladá povinnosť konanie prerušiť, kým podľa § 109 ods. 2 O.s.p. má súd možnosť
úvahy, či konanie preruší, pričom prerušenie konania v súvislosti s predložením návrhu na ústavný súd
je ustanovené v § 109 ods. 1 O.s.p., ide teda o zákonom určenú povinnosť prerušiť konanie a podať

návrhnaústavnýsúd,abypreskúmalsúladprávnychpredpisov,ktorápovinnosťniejeobmedzená,preto
súd musí vždy prerušiť konanie, ak sa splnia podmienky uvedené v druhej vete § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. a ak navrhovateľ predloží argumentáciu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, pričom všeobecný súd by uplatnil kompetenciu rozhodnúť o merite ústavného
sporu,ktorúnemá,akbyrozhodovalotom,čiuplatnenéargumentyobstoja,vtakomprípadebypretomal

návrhu účastníka konania vyhovieť a splniť svoju povinnosť ustanovenú v § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Napokon poukázal tiež na uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 25Cb 89/2008-72 z 24.9.2009
(pripojené k odvolaniu), ktorým bolo rozhodnuté o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
s tým, že súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska pre možný rozpor v uznesení
uvedených zák. ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto veci vedie spor s NBS o zaplatenie

42 783,20 €. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods.
1 a 2 O.s.p. zrušil a konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prerušil, pretože prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie, alebo aby napadnuté uznesenie zrušil
a konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil a návrh postúpil ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska, alebo aby podľa ust. § 221 ods. 1 a 2 O.s.p. uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žiadna z námietok odporcu procesnoprávneho
charakteru z dôvodov, na ktoré poukázala, nemá dôvod byť úspešná a že nič nebráni tomu, aby súd v
konaní pokračoval. Navrhla napadnuté uznesenie potvrdiť ako vecne správne.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3, 4 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne,
preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

SúdprvéhostupňanaprejednávanúvecaplikovalsprávneustanovenieObčianskehosúdnehoporiadku,

ktoré aj správne vyložil. Postupom (rozhodnutím) súdu, ktorým nevyhovel návrhu odporcu na prerušenie
konania, nedošlo ani k odňatiu možnosti mu konať pred súdom, preto jeho odvolanie z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave,
ústavnémuzákonu,medzinárodnejzmluvepodľačl.7ods.5alebozákonu,konanieprerušíapodánávrhna začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí
je pre súd záväzný.

V ust. § 109 ods.1 písm. b/ O.s.p. zákon ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na
ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov vždy, ak sa splnia podmienky uvedené v druhej
vete § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., to znamená, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne
záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou a zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru

súdu; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný. Preto, ak súd návrhu účastníka na
prerušenie konania z dôvodu uvedeného v § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nevyhovie, nejde o nesprávny
postup, ktorým by došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo 294/2008).

Ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nadväzuje na čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý

ukladá všeobecnému súdu povinnosť prerušiť konanie len v prípade, ak sa domnieva, že všeobecne
záväzný predpis, ktorý sa týka veci, odporuje ústave, zákonu alebo medzinárodnej zmluve, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Tento postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru
na prejednávanú vec i právnu úpravu, aplikácia ktorej prichádza v danej veci do úvahy. Súd takto
potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii uvedeného rozporu. Potreba

tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však
prejednávajúcisúd.Zuvedenéhovyplýva,žeprerušiťkonaniepodľadruhejvetyust.§109ods.1písm.b/
O.s.p.možnolenvtedy,akkzáveruorozporevšeobecnezáväznéhopredpisusústavou,zákonomalebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania
(porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 47/1996). Preto pokiaľ

v prejednávanej veci k záveru o nesúlade zák. č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve s Ústavou SR dospel
odporca, a nie súd prvého stupňa, nebol daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ druhej vety O.s.p.

Napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, je v

súladeajskonštantnoujudikatúrouÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(naktorúpoukazujevodvolaní
aj odporca), v ktorej sa zdôrazňuje, že všeobecný súd môže podať návrh na ústavný súd o vyslovenie
nesúladu právneho predpisu s ústavou alebo s medzinárodnou zmluvou iba vtedy, ak pochybnosť - o
tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná - má samotný konajúci súd, nie účastník

konania, ide teda o osobné presvedčenie sudcu, a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by
sudca „robil poštára“ s ústavným súdom. Vecne správne je aj uznesenie, ktorým súd neprerušil konanie
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. z dôvodov, na správnosť ktorých odvolací súd poukazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.