Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/376/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611201847
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7611201847.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu
JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.
E. XXXX/XX, L., pre vymoženie istiny 1 080,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 8Er/76/2011-103 zo dňa 18.02.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1) Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Zároveň rozhodol, že žiaden z

účastníkov a JUDr. Rudolf Krutý nemá právo na náhradu trov exekúcie.

2) V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že uznesením č. 8Er/76/2011-30 zo dňa 24.07.2013
vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Kutého z vykonávania exekúcie. Exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zároveň ju zastavil. Náhradu trov exekúcie účastníkom nepriznal. Voči tomuto rozhodnutiu
podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením č. 16CoE/320/2013-66 zo dňa

22.01.2014 odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Kutého. Zrušil
uznesenie vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil a v rozsahu zrušenia
mu vrátil veci na ďalšie konanie. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Uviedol, že súd
prvej inštancie zvolil nesprávny procesný postup, keď sa najskôr samostatne nezaoberal uplatnenou
námietkou zaujatosti a nerozhodol o nej tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 7 Exekučného
poriadku a následne nepostupoval v súlade s ustanovením § 30 ods. 11 Exekučného poriadku.

Súd prvej inštancie v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu a v zmysle návrhu oprávneného
uznesením č. 8Er/76/2011-101 zo dňa 10.12.2015 poveril vykonaním exekúcie exekútora JUDr. Ivana
Nestora.Následnesaopätovneoboznámilsnávrhompovinnéhonazastavenieexekúcie.Povinnýžiadal
exekúciu zastaviť z dôvodu neprijateľných podmienok. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 21.09.2009 uzavretej medzi oprávneným a povinný. V zmysle
uvedenej zmluvy bol povinnému na účel podnikania poskytnutý úver vo výške 700 eur, ktorý sa zaviazal

splatiť v 2 mesačných splátkach vo výške 455 eur, celkovo teda sumu 910 eur. Súd prvej inštancie
preskúmal obsah zmluvy o úvere, všeobecné obchodné podmienky, účel poskytnutia úveru a dospel
k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie následne citoval § 243d ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov, § 45 ods. 1, 2 zákona 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm.

a/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, 4 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka a konštatoval, že pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické,že sa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy
týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť
obsah takto navrhnutých zmlúv. Týka sa to aj predmetnej veci, pretože poistná zmluva bola vyplnená

na vopred pripravenom predtlačenom tlačive. Z uvedeného vyplýva, že medzi neprijateľné podmienky
Občiansky zákonník príkladmo zahŕňa aj dojednanie rozhodcovskej doložky, vyžadujúcej od spotrebiteľa
výlučné riešenie sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní. Rovnako o neprijateľnú zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, pretože neumožňuje spotrebiteľovi samotnému zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na dodávateľa, ktorý vopred vybral rozhodcu, ktorý by mal riešiť prípadné
spory. Týmto je fakticky odopretá možnosť spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom v
prípade, ak oprávnený podá návrh na ním zvolený rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská doložka

nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, je súčasťou úverových
zmluvných podmienok oprávneného, a teda vyplýva zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Spotrebiteľ
nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj eventuálnemu
rozhodcovskému konaniu. Poukázal na nekalosť rozhodcovskej doložky prikazujúcej podrobiť sa

spotrebiteľovi rozhodcovskému konaniu aj bez záveru o neprijateľnosti ďalších zmluvných podmienok,
pričom ich existencia umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

3) Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní
oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal odvolanie podľa § 205
ods.2písm.a/O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.f/O.s.p.,tedapreodňatiemožnostikonaťpredsúdom
z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania - osobitne oprávnenému - viesť

kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym
otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Uviedol,
že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Oprávnený

ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18.04.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010.
Uviedol, že zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo

ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/
ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný
súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v
tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak

navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ OZ neprijateľnou
podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku
a Ústavného súdu Českej republiky, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a
správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na

zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu
je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou
poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že
samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským

súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej
osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn.
18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď
sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods.2 zákona č. 244/ 2001 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného

rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto
konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so

zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať
sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa

jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania
o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. K

odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne
s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon
všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to

z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť
ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinný však dal nezákonne dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu

exekúcie. Uviedol, že je voči povinnom v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a
nútene ho preto voči povinnom vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše
exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/
EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa

názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať
pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený
uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali

možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na
to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.

Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.OprávnenýtiežnesúhlasilsposúdenímZmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné

prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté
zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si
v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi
vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo

možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu,
že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento
úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška

úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri
posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo
zmluvy nesplnil.

4) Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, bol Krajský súd v Košiciach ako
súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný
predpis.

5) Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),

vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 - 384 CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6) Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7) Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia

a pretože sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné
v podrobnostiach poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uvádza nasledovné.

8) V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 111194/10 zo dňa 24.11.2010, vydaný
rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.2010
a vykonateľnosť dňa 23.12.2010. Právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať predmetný
rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená v bode 15. Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru k Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 21.09.2009 medzi Pohotovosť, s.r.o. a povinným.

9) Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku,
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky.

10) Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol

vydaný exekučný titul, keď uviedol, že smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v

rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

11) Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného
Exekučného poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje,
či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.12) Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský

rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 09. februára 2012, sp. zn.
3Cdo/122/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo

dňa 05. decembra 2012, sp. zn. 6Cdo/135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu
závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to,
či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto
zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012 zdôraznil,

že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

13) Súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané
bolo, vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je
treba prihliadať v každom okamihu exekúcie. Súdna exekúcia môže byt nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa exekučného

titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byt v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/164/1996, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/1997).

14) Rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.

ÚS 545/2010-15 zo dňa 09.12.2010, podľa ktorého právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia
je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných
súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať
súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred
vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach

Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení, napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od
preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,
napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal

vykonateľným, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je
podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, alebo
ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo,
alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom

explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z
uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

15) Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa 29.06.2006 je vzťahom spotrebiteľským
riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, s čím však oprávnený nesúhlasil.

16) Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojhopodnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd
zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.03.2001 poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2

písm. e/ spotrebiteľským úverom je úver od 200 eur (6.000,- Sk) do 20 000 eur (600.000,- Sk), čo
znamená, že aj výška predmetného úveru (450 eur) zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno poskytovať
spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle §§
1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o úvere poskytol
povinnému peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinný sa zaviazal

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky náklady,
vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. c/ zákona
č. 258/2001 Z. z.). V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno
veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.
Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, aj
keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili „Zmluva o úvere“ uzavretá

doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože podľa § 41a Občianskeho
zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva
už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto je na právny vzťah medzi
oprávneným a povinný potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj smernicu

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

17) K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania
exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza,

že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

18) Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a to aj z úradnej
moci. V prípade, ak súd prvej inštancie v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so
zákonom, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho

nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno
odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

19) Oprávnený v odvolaní tiež žiadal, aby súd konanie vo veci prerušil a predložil Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 vety prvej a druhej exekučného poriadku s čl. 1 ods.

1 vety prvej Ústavy SR, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie.

20) Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie

závisíodotázky,ktorúniejevtomtokonaníoprávnenýriešiť.Rovnakopostupuje,aktupredrozhodnutím
vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

21) Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím dospeje
k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, kedy podá návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu
prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; názor účastníka konania je v tomto
smere právne irelevantný.22) Okrem uvedeného odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa

rozsudku Súdneho dvora Pannon C-243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora
Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

23) So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom
C-40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

24) V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 15 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky
zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so

sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a

uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu.

25) Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie
vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto

neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku
Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na
iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky
zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda
charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie
§ 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ),
išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať

z úradnej povinnosti.

26) Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a

vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskomkonaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka,

ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbou spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská
doložka nútila spotrebiteľa, v danom prípade povinného, podrobiť sa v sporovom konaní výlučne
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a

na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol
dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným súdom.

27) V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm.
q/ bodu 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná

smernica v čl. 8, umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné
so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená
prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto
znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

28) Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu

fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

29) Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy
medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to, či už

z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu
neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa
podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka
neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

30) Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná
aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné

obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. 2Cdo/245/2010).

31) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené

podmienky na vykonanie exekúcie.

23)Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutéuznesenieakovecnesprávnepodľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.24) O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný

a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

25) Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§429 ods.1 CSP).