Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/108/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220036
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220036.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr.

Zity Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28.01.2015, č. k. 9C/453/2012-55 a
proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 02.03.2015, č. k. 9C/453/2012-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 17 odsek
1, odsek 2, § 19 odsek 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 44 odsek 6, odsek 7, § 238 odsek 1, odsek
2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 608,52 eur, z dôvodu, že exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas

potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nemal rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní, pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Zo spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 6Er/957/2005 mal
preukázané, že v tomto exekučnom konaní súdny exekútor podal dňa 22.12.2005 exekučnému súdu
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorému exekučný súd vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril Ing. Bc. Karola Nagya. Oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol

súdu doručený dňa 06.07.2009. Exekučný súd uznesením zo dňa 27.05.2010, č. k. 6Er/957/2005-14
žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel, vykonaním exekúcie poveril JUDr. Rudolfa
Krutého. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2010.Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom uviedol, že vychádzal zo skutočnosti, že
návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 06.07.2009, pričom o zmene
súdneho exekútora bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 27.05.2010. Žiadosť navrhovateľa o predbežné

prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, všeobecná trojročná premlčacia doba tak
nemohla uplynúť pred dňom 23.04.2012, preto mal za to, že námietka premlčania nie je dôvodná.
K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
uviedol, že dňa 17.09.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6
mesačnej lehoty, ale skôr, poukázal však na to, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci

samej, rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 28.01.2015, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 6 Exekučného poriadku v znení do 31.08.2005 a na ustanovenie
§ 44 odsek 7 Exekučného poriadku v znení do 30.11.2006 vzhľadom k tomu, že exekúcia začala dňa
22.12.2005 a kde do 31.98.2005 nebola stanovená povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní, ale v zmysle ustanovenia § 44 odsek 7 Exekučného poriadku
bola stanovená lehota 30 dní. Mal preukázané, že lehota na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho

exekútora síce nebola dodržaná, pretože exekučný súd vydal včas poverenie na vykonanie exekúcie
a to dňa 09.01.2006 a až 26.05.2009 prvýkrát žiadal oprávnený informáciu o stave konania, prečo
nie je rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, pričom návrhu na zmenu bol oprávneným doručený
exekučnému súdu až 06.07.2009. Teda do tej doby exekučný súd vôbec nemal vedomosť o tom,
že oprávnený navrhuje vykonať zmenu súdneho exekútora. Uviedol však, že nie každé nedodržanie

zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
preťahov.
Konštatoval, že v exekučnej veci nebol splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup, pretože exekučný súd
postupoval v súlade s exekučným poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil.

Poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonomustanovenýchlehotách(IV.ÚS471/2012-75).Zdôraznil,žesúdvosvojejrozhodovacejčinnosti
na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky

konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Uviedol, že znalecký posudok č. 1/2013 a č. 1/2014, ktorý si v
priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako
dôkazného prostriedku, boli pre súdenú vec bez väčšieho významu a ďalší znalecký posudok č. 1/2014
pre súdenú vec nie je dôležitým prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom
na skutočnosť, že v konaní neboli preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody

nesprávnym úradným postupom.
Dospel k záveru, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora
konal priebežne, bez zbytočných prieťahov a nebol preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu. Taktiež nebol splnený ani predpoklad zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup a tak nemohol

byťsplnenýaniposlednýpredpoklad,ktorýmjepríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom
a škodou, pretože nesprávny úradný postup a ani škoda zistené neboli.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli
a ani si žiadne neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnostisúdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona

č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,

ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto

opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
povereniazákonnýmimožnosťami.Ďalejuviedol,ženechápe,akýmôžemaťnavýsledokkonaniadopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody

spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené
v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti
s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,

a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,

že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 9C/453/2012-75 zo dňa 02.03.2015 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 10 dní od doručenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20 eur podľa
položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov a 3 eurá za vyhotovenie rovnopisu odvolania
urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny

spis, a rovnopisu tohto odvolania doručeného žalovanej podľa položky č. 20a) Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie (čo do zaplatenia
súdneho poplatku za odvolanie 20 eur), domáhajúc sa ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté

uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže
napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho
vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda ako vyplýva z tejto definície spoplatneného

úkonu,spoplatneniupodliehalalenpodaniežalobynanáhraduškodyaspoplatneniunepodliehajúďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku
a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Mal za to, žeuvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz29.marca2007sp.zn.4Cdo39/2007ataktiežvprílohezákona
č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči

rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť
v prípade, kde ju nemal a takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva
navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na
článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2
ods. 2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do

30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh
navrhovateľom podaný pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia,

pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Taktiež dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa proti napadnutému
uzneseniu nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175

eur z titulu náhrady škody a sumy 608,52 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/957/2005,
pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku oprávneného, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.

4071919 povinným. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní
pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/957/2005 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
22.12.2005 doručená žiadosť súdneho exekútora Ing. Bc. Karola Nagya o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej T. U., o vymoženie 95,60
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica N 4021/2005, NZ39946/2005 zo dňa 28.08.2005. Dňa 09.01.2006 vydal Okresný súd Komárno pod číslom 5401 008983*
poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie pre Ing. Bc. Karola Nagya. Dňa 29.05.2009 oprávnený
zaslal exekučnému súdu žiadosť o informáciu o stave konania, ohľadne zmeny súdneho exekútora,

pričom mu bolo oznámené, že návrh na súd nebol ešte doručený. Dňa 06.07.2009 bol exekučnému súdu
doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby vykonávaním
exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Exekučný súd uznesením zo dňa 27.05.2010,
č. k. 6Er/957/2005-14 vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

18.06.2010.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 7 Exekučného poriadku v znení účinnom do 30.11.2006 (v čase začatia exekučného
konania), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 odsek 8 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30 dňová lehota od doručenia
návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola.
I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli

preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, pretože po doručení návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora (06.07.2009) vo veci rozhodol (27.05.2010). V jeho postupe s
ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný
i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku
48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00,I. ÚS 16/02).
Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a to, že nerozhodnutím o zmene

exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav
právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu

konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ, ani jeho
právny zástupca navrhovateľa pojednávania (28.01.2015) nezúčastnil. Právny zástupca navrhovateľa
svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil dňa 24.01.2015 e-mailom, hoci predvolanie mu bolo zaslané
v dostatočnom časovom predstihu (03.11.2014). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené

skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že o zmene súdneho
exekútora bolo rozhodnuté v primeranej lehote, a preto nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi
exekučného konania vzniknúť stav právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje. Taktiež i ďalšie
skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu apreskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej
úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o
nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval a aplikoval právny predpis v znení účinnom

do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 odsek 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 odsek 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom

zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 odsek 2 Zákona o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného
v sadzobníku.

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur a podľa položky 20a (časť II. Sadzobníka súdnych poplatkov), je za vyhotovenie
rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných
účastníkom,akbolopodanieurobenéelektronickýmiprostriedkamipodpísanézaručenýmelektronickým
podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je

návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Zákonom č. 286/2012 Z. z. sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012,
ktorým bolo z ustanovenia § 4 odsek 1 vypustené písmeno k/ a v sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z toho vyplýva, že
po01.10.2012konaniavoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti, a preto

navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 odsek 1 písmeno a/ Zákona
o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 odsek 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 odsek 1 písmeno a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak

intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť
uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nie i ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., odvolací súd poukazuje na už vyššie citovanú
zákonnú úpravu, kde v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje

odvolateľa a ani poznámka k položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje. Preto uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní
o náhradu škody, tak nedochádza k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej
povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku tak, ako to namieta navrhovateľ
a neobstojí preto ani jeho argumentácia rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007.

Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo navrhovateľom podané 20.02.2015, bolo potrebné posúdiť vznik
poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám
účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Odvolanie navrhovateľa je návrhom
na začatie osobitného konania, a to konania odvolacieho, čím navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť.
Preto súd prvého stupňa správne navrhovateľovi napadnutým uznesením vyrubil za podané odvolanie

súdny poplatok, aplikujúc tak právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a správne
stanovilivýškusúdnehopoplatkuvsúladespoložkou7písmenoa/apoložkou20aSadzobníkasúdnych
poplatkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, preto ako vecne

správne, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania

nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.