Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/171/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110217110
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110217110.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.

Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: K.. H. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Š. G..
Č.. XX, F., zast. advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská ul. č. 34, Bratislava proti žalovanej:
Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu
škody, na odvolanie sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 24. júna 2013, č. k.
5C/18/2010- 211, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola v časti
prevyšujúcej sumu 1.306,97 eur zamietnutá žaloba o náhradu škody pozostávajúcej z náhrady trov

právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola v časti prevyšujúcej
sumu 80.000,- eur zamietnutá žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 80.000,- eur
z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a .
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.306,97

eur so 6 % úrokmi z omeškania od 04.08.2009 do zaplatenia z titulu náhrady škody, 80.000,- eur z
titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a povinnosť nahradiť žalobcovi k rukám jeho právnej
zástupkyne trovy právneho zastúpenia 8.016,96 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Okresná prokuratúra Bratislava I uznesením z
30.11.1999, č. Pv 707/99 obvinila žalobcu z trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho

majetku podľa § 255 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Tento trestný čin mal žalobca spáchať tak,
že ako správca nútenej správy K. E. C. F., E.. L.. F. dňa 14.10.1998 v rozpore s predmetom a účelom
Zmluvy o výkone činnosti správcu z 15.01.1998 uzavretej s Národnou bankou Slovenska, uzavrel ako
štatutárny zástupca K. E. C. F., E.. L.. zmluvu o kúpe akcií, ktorou prevádzateľ - K. E. C. F., E.. L..
predala nadobúdateľovi - Q. F., L.. L. C.. I.. H. L. 100 % podiel akcií spoločnosti X., E.. L.. vo forme
hromadnej akcie na meno na 35 550 kusov akcií v menovitej hodnote 1.000,- Sk v celkovej hodnote
35.550.000,- Sk za kúpnu cenu vo výške 44.785.000,- Sk, pričom zaplatenie kúpnej ceny za hromadnú

akciu nadobúdateľom bolo dohodnuté zjavne v neprospech prevádzateľa až v termíne do 30.06.1999,
hoci prechod všetkých práv s akciou spojených sa uskutočnil podpisom zmluvy a súčasne kúpna cena
bola podhodnotená vzhľadom na aktíva spoločnosti X., E.. L.. F.. Dňa 01.02.2002 podala Okresná
prokuratúra Dunajská Streda na žalobcu obžalobu na Okresný súd v Dunajskej Strede pre trestnýčin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Trestného
zákona. Okresný súd v Dunajskej Strede vydal dňa 14.02.2002 trestný rozkaz č. k. 3T/19/02, ktorým
uznal žalobcu za vinného z vyššie uvedeného trestného činu a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní

jedného roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dva roky. Proti trestnému rozkazu podal
žalobca a aj prokurátor odpor a Krajský súd v Trnave ho zrušil a vec vrátil Okresnému súdu v Dunajskej
Strede na ďalšie konanie. Okresný súd v Dunajskej Strede rozsudkom z 15.06.2005, č. k. 3T/19/02
žalobcu oslobodil spod trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa §
255 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zák. a poškodenú stranu - I. F. L. s nárokom na náhradu škody odkázal

na občianskoprávne konanie. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor a poškodený. Krajský
súd v Trnave uznesením z 20.11.2007, č. k. 3To/121/2005- 444 odvolania prokurátora a poškodeného
zamietol.
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu dôvodná. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že nakoľko žalobca bol spod obžaloby oslobodený, vzniklo mu právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia v zmysle § 1 až 4 zák.

č. 58/1969 Zb. Škoda pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní vo
výške 1.306,97 eur (39.373,96 Sk). V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ si žalobca
dohodol s advokátom v trestnom konaní zmluvnú odmenu presahujúcu tarifnú odmenu, nemôže za takto
vzniknutý rozdiel zodpovedať štát, ktorý nebol účastníkom tohto zmluvného vzťahu a nemohol teda mať
vplyv ne jeho obsah. S poukazom na to súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

1.306,97 eur z titulu náhrady škody a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. O povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. s tým,
že žalovaná sa dostala do omeškania uplynutím 6 - mesačnej lehoty uvedenej v § 10 zák. č. 58/1969 Zb.
Námietka premlčania, ktorú uplatnila v konaní žalovaná, podľa súdu prvej inštancie nie je opodstatnená.
3 - ročná premlčacia doba (§ 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.) začala plynúť dňa 24.06.2008, kedy bolo

žalobcovi doručené uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20.11.2007, č. k. 3To/121/2005 a uplynula
dňom 24.06.2011. Žalobca nárok na úroky z omeškania uplatnil dňa 27.09.2010, kedy bola pripustená
zmena žaloby, teda včas. Žalobcovi vznikol podľa súdu prvej inštancie aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o jej výšku, súd prvej inštancie analogicky aplikoval ust. § 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu treba žalobcovi priznať

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 80.000,- eur a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi sa doposiaľ nikto za zásah do jeho osobnostných
práv neospravedlnil a ani inak neodstránil následky tohto zásahu tak, „že by bolo možné zvažovať, že
sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia.“ Zadosťučinenie vo forme
napr. ospravedlnenia je nepostačujúce vzhľadom na intenzitu a rozsah zásahu do osobnostných práv

žalobcu. Napokon súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti úrokov z omeškania zo sumy 80.000,-
eur. Zamietnutie žaloby v tejto časti odôvodnil tým, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, a až jej
uplynutím sa dlžník dostane do omeškania. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/15/1997. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa §

142 ods. 3 O.s.p.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá
v časti náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní prevyšujúcej 1.306,97 eur a v časti náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch prevyšujúcej 80.000,- eur. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že preukázal nielen zastúpenie

advokátom v trestnom konaní, ale aj výšku trov právneho zastúpenia. Postup súdu prvej inštancie,
ktorý mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia iba vo výške tarifnej advokátskej odmeny, je podľa
neho v rozpore s princípom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a
ide o ústavne nekomfortný výklad ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa žalobcu mu preto
patrí náhrada trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v plnej výške, t. j. vo výške 6.970,72 eur.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca poukázal na to, že nezákonné trestné
konanievedenévočinemuspôsobilostratumožnostiuplatneniavbankovomsektore,ktorúsibudovalod
skončenia vysokoškolského štúdia takmer 25 rokov. Len táto strata počas 8 - ročného trestného stíhania
je odškodniteľná sumou 200.000,- eur, čo je 25.000,- eur ročne - cca polovičný plat bankového úradníka.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná a napadla ním výrok, ktorým jej bola

uloženápovinnosťzaplatiťžalobcovi80.000,-eurztitulunáhradynemajetkovejujmyvpeniazochavýrok
o trovách konania. Navrhla, aby odvolací súd žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
zamietol. Poukázala na to, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie dňa 30.11.1999, teda za účinnosti
zák. č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňoval priznať poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.Pokiaľ by zákonodarca mienil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať poškodeným
z rozhodnutí štátnych orgánov vydaných pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., urobil by tak v
prechodných ustanoveniach tohto zákona. Žalovaná tiež namietla existenciu príčinnej súvislosti medzi

uznesením o vznesení obvinenia z 30.11.1999 a vznikom nemajetkovej ujmy. Vykonaným dokazovaním
podľa žalovanej nebolo preukázané, že by v dôsledku trestného stíhania bola znížená česť žalobcu
v spoločnosti, a že by v dôsledku trestného stíhania došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu (k
hospitalizácii žalobcu došlo v marci 1999, teda pred začatím trestného stíhania). Rovnako nebola podľa
žalovanej preukázaná príčinná súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia a stratou postavenia

žalobcu v bankovom sektore. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30.11.1999 a žalobca
bol z funkcie správcu K., E.. L.. odvolaný vo februári 1999, pričom jeho pracovný pomer sa skončil z
dôvodu nadbytočnosti dňa 30.04.1999. Z toho je zrejmé, že k ukončeniu kariéry žalobcu v bankovom
sektore došlo pred začatím trestného stíhania. Ak žalobca utrpel ujmu v profesijnej oblasti tým, že
došlo k zníženiu jeho kredibility v F. L., tak nie v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním, ale v
súvislosti s negatívnou medializáciou jeho osoby v printových médiách, čo vyplynulo i zo svedeckej

výpovede K.. U.. Ďalej žalovaná v odvolaní namietla výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorú súd prvej inštancie priznal napadnutým rozsudkom žalobcovi. V tejto súvislosti uviedla, že súd
prvej inštancie síce analogicky aplikoval ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ale už neaplikoval
ods. 4 tohto ustanovenia, podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia, ako výška
náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, t. j.

50 - násobok minimálnej mzdy, čo v súčasnosti predstavuje sumu 16.885,- eur. Súd pri rozhodovaní
o výške nemajetkovej ujmy musí zohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v ešte závažnejších
prípadoch, napr. v prípadoch zákonom stanovených náhrad pre obete násilných trestných činov, náhrad
za vytrpenú bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preto podľa názoru žalovanej nemajetková
ujma priznaná žalobcovi nemôže niekoľkonásobne prevyšovať výšku náhrad stanovených zákonom v

závažnejších prípadoch.
6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že dôvodné je iba odvolanie žalovanej.
7.Vprejednávanejvecijenezákonnýmrozhodnutím,zktoréhožalobcavyvodzujesvojnároknanáhradu

škody, uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I z 30.11.1999, č. k. Pv 707/99. Preto treba vec po
právnej stránke posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Predpokladmi
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1/ existencia nezákonného
rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nimi, 4/ zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť
príslušným orgánom. V prejednávanej veci formálne nedošlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia

protižalobcovipríslušnýmorgánom.Odvolacísúdvšakpoukazujenaustálenújudikatúru,podľaktorejpri
posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (obžalovaným), má
rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre

nezákonnosť (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo 15/2009). Možno teda uzavrieť,
že nezákonným rozhodnutím v predmetnej veci je uznesenie o vznesení obvinenia a oslobodzujúci
rozsudokvtrestnejvecivedenejprotižalobcovimárovnakédôsledkyakozrušenieuzneseniaovznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že čo do základu je žaloba
opodstatnená.

8. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že pokiaľ sa žalobca v trestnom konaní dohodol s advokátom
na zmluvnej odmene presahujúcej tarifnú odmenu, nemôže za takto vzniknutý rozdiel zodpovedať štát.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s touto argumentáciou súdu prvej inštancie a v tomto
ohľade poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku (viď predposledný odsek 8. strany odôvodnenia
napadnutého rozsudku). K tomu odvolací súd dodáva, že z tejto zásady vychádza aj v súčasnosti platný

zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý v § 18 ods. 3 stanovuje, že odmena za zastupovanie sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Okrem toho, správnosť napadnutého rozsudku v tejto časti potvrdzuje aj aktuálna
judikatúra. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2016,
sp.zn.6Cdo/402/2015,vodôvodneníktoréhonajvyššísúduviedol:„Vzmysleustálenejjudikatúryprijatej
pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. pred 1. júlom 2004 platí, že právo na náhradu škody

spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne aj ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
pričom do tohto nároku možno pojať aj náklady vynaložené obvineným na trovy obhajoby, a to bez
zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. Súdna prax prijala tieto záveryvychádzajúc zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu obsiahnutej v zákone č. 58/1969
Zb. a dospela k nim za pomoci systematického a logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného
zákona (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1Cdo/53/93, uverejnený v

Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 70, ročník 1994). Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením,
spočívajúci v nákladoch vynaložených poškodeným (obvineným) na trovy obhajoby za účelom zrušenia
alebo zmeny nezákonného rozhodnutia, nie je teda priamo upravený v zákone č. 58/1969 Zb. Ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, kedy treba samostatne posudzovať aj otázku rozsahu

jej náhrady. Poškodený uplatňuje prostredníctvom tohto nároku voči štátu náhradu spravidla zmluvnej
odmeny poskytnutú advokátovi za zastupovanie v trestnom konaní. Odmena za zastupovanie, ak je
zástupcom advokát, je nepochybne hotovým výdavkom, v tomto prípade obvineného, ktorý patrí medzi
základné druhy trov konania. Štát tu teda uhrádza poškodenému vo forme náhrady škody v podstate
trovy konania, ktoré mu vznikli v trestnom konaní spojené so zvolením obhajcu. Dovolací súd dospieva
preto k záveru, že z hľadiska, a to treba zdôrazniť, rozsahu náhrady škody, treba primerane použiť

aj všeobecné zásady charakteristické pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že
trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide
predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a
trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné

trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§
553 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len
náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva,
že sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré
účastník v konaní vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju

obranu v súdnom konaní vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v
prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých
náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa
ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhl. č. 240/1990 Zb. a vyhl. č. 163/2002 Z.z.,
obdobne § 18 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Podľa dovolacieho súdu v súlade s uvedenými zásadami

nietdôvodu,abyštátuhrádzalpoškodenémuvtomtošpecifickomprípadenáhradyškodyvšetkynáklady,
ktoré vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu
pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska
rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov
pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené

bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí
jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym spôsobom neobmedzuje
právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo
poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať za
legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v tomto

prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne. Účelnosť vynaložených
nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane
dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú
odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej veci). Východiskom, čo treba považovať za účelne
vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení

nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny
advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho súdu niet dôvodu, aby
sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá
náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie,
ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž

stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch
a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide
o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody
podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu.
Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny

advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V tejto súvislosti dovolací súd
zdôrazňuje, že nijako nespochybňuje právo advokáta a jeho klienta dohodnúť v zmluve o poskytnutí
právnych služieb zmluvnú odmenu, ktorá môže byť vyššia, než je tarifná odmena. Tu sa iba zohľadňuje,
že štát nemusí úhradu zvýšených nákladov vynaložených poškodeným znášať. So zreteľom na vyššieuvedené dovolací súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého pre účely náhrady škody spočívajúcej
v nákladoch vynaložených poškodeným ( obvineným ) na obhajobu v trestnom konaní podľa zákona
č. 58/1969 Zb., treba skutočnú škodu interpretovať v zmysle účelne vynaložených nákladov, za ktoré

treba považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej
podľa ustanovení zvláštneho právneho predpisu o tarifnej odmene. Na podporu tohto právneho názoru
treba uviesť, že aj súčasné znenie zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969
Zb. stanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vzniknutých
poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne vynaložené hotové

výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta.“

9. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v časti, ktorou bola žaloba
zamietnutá pokiaľ ide o škodu pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom
konaní prevyšujúcu sumu 1.306,97 eur. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil
podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

10. Zák. č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zákona č. 514/2003 Z.z. neupravuje možnosť priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
31.05.2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005. V tomto rozsudku najvyšší súd zaujal stanovisko, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať v súlade s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, i keď nárok na náhradu škody vznikol podľa zák. č. 58/1969 Zb. Keďže

Dohovor v uvedenom článku umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia pokiaľ ide
o obsah pojmu škoda prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Treba však vziať do úvahy, že tento právny
názor najvyššieho súdu sa vzťahuje na prípad nároku na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné
pozbavenie osobnej slobody (výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v
rozpore so zákonom). Najvyšší súd totiž v odôvodnení spomenutého rozsudku sp. zn. 4Cdo/177/2005

okrem iného uviedol. „Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej
slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zák. č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe
už nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru.... I keď

čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných
prípadomzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom alebonezákonným
rozhodnutím, možno podľa názoru dovolacieho súdu použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých
sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zák.
č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu

spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia
osobnej slobody.“ Tento záver vyplýva aj z právnej vety uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá
znie: „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať v súlade s článkom 5 ods. 1 a ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol
podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“

11. Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru je hmotnoprávnym ustanovením, ktoré priznáva nárok na
odškodnenie každému, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami čl. 5
Dohovoru. Podmienkou práva na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 je porušenie niektorého ustanovenia čl.
5 ods. 1 až 4 Dohovoru. Predpokladom nároku podľa čl. 5 ods. 5 je, že vznikla škoda, ktorá je v príčinnej
súvislosti s namietaným porušením čl. 5. V závislosti od okolností prípadu sa uhrádza majetková škoda

a prípadne aj nemajetková ujma (viď Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, str. 310, Bratislava 2007, Marica Pirošíková).
12. Zák. č. 58/1969 Zb. neupravuje náhradu škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v ods. 10 a 11 je odvolací súd toho názoru, že i keď nárok na náhradu
škodyvznikolpodľazák.č.58/1969Zb.,náhradunemajetkovejujmyvpeniazochmožnopriznaťvsúlade

s čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru, ale iba v prípade, ak došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody. Na
iné prípady porušenia ľudských práv a základných slobôd sa totiž čl. 5 Dohovoru nevzťahuje.
13. V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca v súvislosti s trestným stíhaním nebol vzatý do
väzby a keďže trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, je logické, že mu nebol uložený
ani trest odňatia slobody. Žalobcovi preto nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ako je to totiž uvedené vyššie, nárok žalobcu treba posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorý neumožňuje
priznať poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy v prípadoch. Túto možno poškodenému priznať iba
aplikáciou čl. 5 Dohovoru v prípade nezákonného pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ku
ktorému v prípade žalobcu nedošlo.14. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil výrok napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 80.000,- eur z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy, tak, že žalobu zamietol. Súčasne odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil

výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch prevyšujúcej 80.000,- eur.
15. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
1.306,97 eur z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní, nebol napadnutý
odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

16. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
17. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).