Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 7, 2014

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: 6Cpr/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812212713
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Horňáková

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2014:3812212713.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudkyňou JUDr. Emíliou Horňákovou v právnej veci navrhovateľky: C. C., nar.

XX.X.XXXX, bydlisko Prievidza, X. XX/X, práv. zast.: JUDr. O.Á.F. C., advokátka so sídlom Prievidza,
N. X, proti odporcovi: C. Z. Z., s.r.o., so sídlom Senica, S. XX, IČO: XX XXX XXX, práv. zast.: JUDr. O.
H.U.Č.,advokátkasosídlomSenica,M..G.XXX/XX,odoplatenienáhradymzdyzneplatnéhoskončenia
pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 13.5.2010 do 31.12.2010
v celkovej výške X.XXX,XX € brutto,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.7.2010 do zaplatenia,

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.8.2010 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.9.2010 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.10.2010 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.11.2010 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.12.2010 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.01.2011 do zaplatenia,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy XXX,XX € od 1.02.2011 do zaplatenia,

všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok v časti konania o náhradu mzdy
v sume XXX,-€ na účet Okresného súdu Senica SK3981800000007000161519 SWIFT : SPSRSKBA
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť trovy konania štátu na účet Okresného súdu Senica
SK6581800000007000161439 SWIFT : SPSRSKBA v sume XXX,XX do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume X.XXX,XX € na účet
právnej zástupkyne navrhovateľky do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka podala na Okresnom súde Prievidza dňa 19.7.2012 návrh na doplatenie náhrady mzdy

z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Svoj návrh odôvodnila tým, že v konaní vedenom
na Okresnom súde Prievidza, sp. zn. 5C/113/2010, súd určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru odporcu s navrhovateľkou zo dňa 7.5.2009, doručené navrhovateľke dňa 11.5.2009, je neplatné.
Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2012 a vykonateľnosť dňa 14.5.2012. Navrhovateľkapo doručení listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru listom dňa 13.5.2009 oznámila odporcovi,
že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Dňa 2.7.2012 bola na účet navrhovateľky od odporcu zaslaná
suma X.XXX,- € ( brutto 9 200 €) pričom táto sa domnieva, že ide o sumu náhrady mzdy za obdobie 12

mesiacov od jej oznámenia odporcovi, že pracovný pomer trvá. Navrhovateľka sa tak domáha priznania
náhrady mzdy za obdobie od 13.5.2009 do 9.5.2012, teda do dňa predchádzajúceho právoplatnosti
rozsudku o určení neplatného skončenia pracovného pomeru, keď výšku náhrady mzdy určila na sumu
XXXX,XX €, t.j. suma náhrady mzdy vypočítaná vo výške XX.XXX,XX € po odpočítaní sumy vyplatenej
odporcom navrhovateľke vo výške X.XXX,- € a sumy XX.XXX,- €, ktorú navrhovateľka zarobila u nového

zamestnávateľa po neplatnom skončení pracovného pomeru od 14.5.2010 do 9.5.2012. Petit návrhu
špecifikovala dňa 07.05.2013, keď žiadala priznať za obdobie od 13.5.2009 do 12.05.2010 sumu X
XXX,XX € a za obdobie od 13.05.2010 do 9.5.2012 sumu XX XXX,XX € a žiadala priznať 9 % úrok
omeškania ročne z každej mesačnej náhrady mzdy.

Odporca vzniesol listom zo dňa 19.11.2012 námietku miestnej príslušnosti v zmysle § 105 Občianskeho

súdneho poriadku, keď miestne príslušným je všeobecný súd odporcu, t.j. Okresný súd Senica. Proti
tejto námietke podala právna zástupkyňa navrhovateľky námietku. Krajský súd v Trnave uznesením zo
dňa 29.1.2013 určil, že na prejednanie a rozhodnutie veci je miestne príslušný Okresný súd Senica.

Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť. Svoj nesúhlas odôvodnil tým, že navrhovateľka bola

od 1.9.2009 zamestnaná u iného zamestnávateľa, v dôsledku čoho nemá nárok na náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov. V tomto zamestnaní dosahuje čistý mesačný zárobok v sume XXX,- €, ktorý
je porovnateľný s priemerným čistým mesačným zárobkom za kalendárny štvrťrok 2009. Prihliadnuc
na navrhovateľkou žiadaný úrok z omeškania, navrhovateľke prislúcha istina X.XXX,XX € a úrok z
omeškania vo výške X.XXX,XX €, teda celkovo spolu suma X.XXX,XX €, ktorá však bola odporcom

uhradená, keď odporca vyplatil navrhovateľke sumu X.XXX,- €.

Súd vykonal dokazovanie potvrdeniami o príjmoch navrhovateľky za roky 2008, 2009, 2010, 2011,
2012, výplatnými páskami navrhovateľky za obdobie od 11/2008 do 4/2009, spisom Okresného súdu
Prievidza 5C/113/2010, oznámením Inšpektorátu práce Trnava o výsledku inšpekcie práce zo dňa

7.8.2009,evidencioudochádzkynavrhovateľkyuodporcuzamesiace1/2013až3/2013,listomSociálnej
poisťovne zo dňa 2.5.2013, oznámením Inšpektorátu práce Trnava o výsledku inšpekcie práce zo dňa
16.4.2013, znaleckým posudkom 03/2013 zo dňa 15.11.2013, pracovnou zmluvou zo dňa 24.7.2006,
mzdovým výmerom zo dňa 24.7.2006, zmenou mzdového výmeru zo dňa 25.1.2007, vyjadreniami
navrhovateľky a odporcu, výpisom z účtu odporcu zo dňa 29.6.2012 a zistil tento stav veci:

Navrhovateľka a odporca uzatvorili dňa 24.7.2006 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, v ktorej bol
dohodnutý ako deň nástupu do práce 24.7.2006. Pracovné zaradenie, na ktoré bola navrhovateľka
prijatá, bolo inštruktor autoškoly s miestom výkonu práce Prievidza. Podľa mzdového výmeru zo dňa
24.7.2006základnámzdazamestnancapredstavovalasumuXX.XXX,-Skmesačne.Neskôr,nazáklade

zmeny mzdového výmeru zo dňa 25.1.2007, bola dohodnutá hodinová mzda navrhovateľky na sumu
XX,- Sk. Zo spisu Okresného súdu Prievidza súd zistil, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, a to listom zo dňa 7.5.2009, doručený navrhovateľke
dňa 11.5.2009. Navrhovateľka následne listom dňa 13.5.2009 oznámila odporcovi, že trvá na svojom
ďalšom zamestnávaní a podala žalobu na Okresný súd Prievidza, ktorý neskôr určil neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2012
a vykonateľnosť dňa 14.5.2012. Z oznámenia inšpektorátu práce o výsledku inšpekcie práce zo dňa
7.8.2009 bolo preukázané, že odporca ako zamestnávateľ porušil viacero ustanovení Zákonníka práce.
Išlo povinnosti ako vedenie evidencie pracovného času, nevydanie výplatnej pásky obsahujúcej údaje
o jednotlivých zložkách mzdy, nevyplatenie mzdy v dohodnutých výplatných termínoch, neposkytnutie

mzdových zvýhodnení za prácu nadčas a prácu vo sviatok. Súd ďalej zistil, že odporca poukázal dňa
2.7.2012 na účet navrhovateľky sumu X.XXX €. Z vyjadrenia právneho zástupcu odporcu vyplynulo, že
sa jedná o sumu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 13.05.2009
do 12.05.2010 spolu s príslušnými úrokmi z omeškania. Nakoľko vyjadrenia strán konania ohľadom
určenia výšky náhrady mzdy boli zjavne rozporné, ustanovil súd znalca z odvetvia personalistika za

účelom ustálenia a určenia výšky náhrady mzdy za obdobie od 13.5.2009 do 12.5.2010 a za obdobie
od 13.5.2010 do 9.5.2012. V znaleckom posudku č. 03/2013 zo dňa 15.11.2013 súdny znalec určil
náhradu mzdy za obdobie od 13.5.2009 do 12.5.2010, teda za obdobie prvých 12 mesiacov odo dňa,
keď navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, na sumu X.XXX,XX €. Zaobdobie od 13.5.2010 do 9.5.2012 na sumu 12.426,10 €. Navrhovateľka mimo iného tvrdila, že pri
odmeňovaní za prácu pre odporcu bola diskriminovaná a domáha sa náhrady mzdy tak, aby prvok
diskriminácie voči nej bol odstránený s poukazom na znenie § 119a ZP. Navrhovateľka mala v porovnaní

s ostatnými zamestnancami až 4-6 krát nižšiu odmenu za prácu. Hodinová mzda navrhovateľky mala byť
minimálne na takej úrovni, akú mali dohodnutú ostatní zamestnanci odporcu vrátane tých, ktorí pracovali
nazákladedohôdoprácachvykonávanýchmimopracovnéhopomeru,tedaodX,XXXX€doXX,XXXX€.
Za obdobia od 1.7.2009 do 9.5.2012 považovala za nevyhnutné určiť sumu pravdepodobného zárobku,
ktorú by bol zamestnanec dosiahol, keby mu zamestnávateľ umožnil ďalej pracovať s prihliadnutím na

uvedený diskriminačný prvok. Návrh odporcu na nepriznanie nároku za čas presahujúci 12 mesiacov
považovala za nezdôvodnený, dôkazné bremeno o tom, pre aké okolnosti hodné osobitného zreteľa by
mal súd jeho návrhu vyhovieť znáša odporca. Tento však uviedol ako dôvod iba to, že navrhovateľka
pracovala pre iného zamestnávateľa. Ako vyplýva z Ústavy SR - čl. 2 každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti
s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy.

Podľa §1 ods. 2 Zákonníka práce závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti

zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa
pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo
odmenu.

Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere,

v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v
inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom
vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak

s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.8.2011) ak celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na

žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú
prácu mzdu.

Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje
najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných
náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na

životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus,
náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam,
náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované
zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej
zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie

poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa § 119a ods. 1 Zákonníka práce mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek
diskriminácie podľa pohlavia. Ustanovenie prvej vety sa vzťahuje na každé plnenie za prácu, ako aj naplnenia, ktoré sa vyplácajú alebo sa budú vyplácať v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení
tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 119a ods. 2 ženy a muži majú právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu alebo za prácu
rovnakej hodnoty. Za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty sa považuje práca rovnakej
alebo porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti, ktorá je vykonávaná v rovnakých alebo
porovnateľných pracovných podmienkach a pri dosahovaní rovnakej alebo porovnateľnej výkonnosti a
výsledkov práce v pracovnom pomere u toho istého zamestnávateľa.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej
vetysanezahŕňamzdazaneaktívnučasťpracovnejpohotovostinapracovisku(§96ods.3)adoobdobia
odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce v skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec
skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu.

Podľa§134ods.3Zákonníkapráceakzamestnanecvrozhodujúcomobdobíneodpracovalaspoň22dní

alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný
zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.

Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

Podľa § 252g Zákonníka práce ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré
vznikli pred l. septembrom 2011. Právne úkony urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich
vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011.

Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. (v znení účinnom do 31.1.2013), ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že návrh bol podaný
dôvodne iba v rozsahu v ktorom súd návrhu vyhovel.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že medzi navrhovateľkou a odporcom bola dňa 24.7.2006
uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú, keď navrhovateľka bola prijatá ako zamestnanec
na pracovnú pozíciu inštruktor autoškoly za dohodnutých mzdových podmienok. Listom zo dňa
7.5.2009 odporca okamžite skončil s navrhovateľkou pracovný pomer, okamžité skončenie pracovnéhopomeru bolo doručené navrhovateľke dňa 11.5.2009. Navrhovateľka však dňa 13.5.2009 oznámila
odporcovi, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru a podala návrh na súd na určenie neplatnosti
skončeniapracovnéhopomeru.OkresnýsúdPrievidza,sp.zn.5C/113/2010určil,žeokamžitéskončenie

pracovnéhopomeruodporcusnavrhovateľkouzodňa7.5.2009,doručenénavrhovateľkedňa11.5.2009,
je neplatné. Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2012. Navrhovateľka sa v spojitosti s
neplatným skončením pracovného pomeru domáha i náhrady mzdy v zmysle príslušných ustanovení
Zákonníka prace, upravujúcich nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru a to za obdobie
prvých 12 mesiacov, teda od 13.5.2009 do 12.5.2010 a za obdobie ďalších 24 mesiacov od 13.5.2010

do 9.5.2012.
Zákonník prace jednoznačne stanovuje časový úsek, ktorý je rozhodný pre posudzovanie poskytnutia
náhrady mzdy. Navrhovateľka sa tak v súlade s predmetným ustanovením domáha náhrady mzdy do
času, keď súd rozhodol o neplatnom skončení pracovného pomeru. Súd pri posudzovaní tejto náhrady
vychádzal z právneho stavu účinného ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru, keď podľa ust.
79 ods. 2 ZP (v znení účinnom od 1.9.2007 do 31.8.2011). Za obdobie 12 mesiacov patrí zamestnancovi

pri neplatnom skončení pracovného pomeru právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku
bez možnosti zníženia odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Právna zástupkyňa navrhovateľky v konaní namietala diskrimináciu podľa § 119a Zákonníka práce. Vo
svojich vyjadreniach uviedla, že odporca sa s navrhovateľkou dohodol a aj jej vyplácal nižšiu mzdu, než
akú mali ostatní zamestnanci odporcu. Podľa ust. 118 ods. 2 Zákonníka práce za mzdu sa nepovažuje

najmä náhrada mzdy. Súd posudzoval výpočet náhrady mzdy na základe mzdy, ktorú zamestnanec
dosahoval u zamestnávateľa, kým nedošlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, a nie na
základe mzdy, ktorú by dosiahol, ak by podľa tvrdenia navrhovateľky nebol diskriminovaný. Výpočet
náhrady mzdy tak vychádza zo skutočnej mzdy, ktorú zamestnanec u zamestnávateľa dosiahol pred
skončením pracovného pomeru. Mzda ako aj náhrada mzdy, tak ako to vyplýva z dikcie zákona, sú

rozdielne právne inštitúty, ktoré treba posudzovať samostatne. Na problematiku diskriminácie z hľadiska
odmeňovania za prácu súd neprihliadal, keď táto ani nie je predmetom konania. Predmetom konania
je náhrada mzdy. Pokiaľ by sa navrhovateľka chcela otázkou diskriminácie zaoberať, bolo by potrebne
podať nový návrh na súd. Pre úplnosť treba poukázať aj na to, že ust. § 119a ZP hovorí o diskriminácii na
základepohlaviapriodmeňovanízamestnancovzaprácu,pričomvkonanínebolovôbecpreukázané,že

navrhovateľkaboladiskriminovanápriodmeňovanízaprácuibavporovnanísostatnýmizamestnancami
odporcu mužského pohlavia.

V predmetnej veci bol vypracovaný znalecký posudok č. 03/2013 znalcom Ing. V. Ď., ktorá určila výšku
náhrady mzdy navrhovateľke v súlade so zákonom. Náhrada mzdy bola vypočítaná z priemerného

zárobku navrhovateľky zisteného z príjmov 1. štvrťroka 2009. Navrhovateľka namietala, že za
obdobia od 1.7.2009 do 12.5.2010 a od 13.5.2010 do 9.5.2012 mala znalkyňa ustáliť a určiť sumu
pravdepodobného zárobku, ktorú by bol zamestnanec dosiahol, keby mu zamestnávateľ umožnil ďalej
pracovať. Súd má za to, poukazujúc aj na právoplatnú judikatúru, že spôsob určenia výšky náhrady
mzdy je správny tak, ako je uvedený v znaleckom posudku. Zákonník práce plynutie doby, za ktoré

sa náhrada mzdy poskytuje, neviaže na to, za ktoré obdobie sa náhrada mzdy poskytuje. Pre výpočet
náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru je rozhodný priemerný zárobok
zistený za kalendárny štvrťrok predchádzajúci vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy (rozhodné
obdobie)bezzreteľanato,zaktorénasledujúceobdobiezamestnanecnároknanáhradumzdypožaduje
(Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo 991/2001).

Náhrada mzdy podľa znaleckého posudku za obdobie od 13.05.2009 do 12.05.2010 je vo výške
X.XXX,XX €. Navrhovateľka prijala dňa 02.07.2012 od odporcu plnenie vo výške X.XXX,-€ ( brutto sumu
X.XXX,-€). Odporca zotrval na tvrdení, že sa jedná o náhradu mzdy od 13.05.2009 do 12.05.2010
spolu s úrokmi z omeškania. Náhrada mzdy za obdobie od 13.05.2009 do 31.05.2009 podľa znaleckého
posudku bola XXX,XX € ( úroky 9% od 01.07.2009 do 01.07.2012 v sume XX,XX €), za obdobie

od 01.06.2009 do 30.06.2009 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.08.2009 do 01.07.2012 v sume
XXX,XX € ), za obdobie od 01.07.2009 do 31.07.2009 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.09.2009 do
01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.08.2009 do 31.08.2009 v sume XXX,XX € ( úroky
9% od 01.10.2009 do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.09.2009 do 30.09.2009 v sume
XXX,XX € ( úroky 9% od 01.11.2009 do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.10.2009

do 31.10.2009 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.12.2009 do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za
obdobie od 01.11.2009 do 30.11.2009 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.01.2010 do 01.07.2012 v
sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.12.2009 do 31.12.2009 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.02.2010
do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.01.2010 do 31.01.2010 v sume XXX,XX € ( úroky9% od 01.03.2010 do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.02.2010 do 28.02.2010 v sume
XXX,XX € ( úroky 9% od 01.04.2010 do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.03.2010
do 31.03.2010 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.05.2010 do 01.07.2012 v sume XXX,XX € ), za

obdobie od 01.04.2010 do 30.04.2010 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.06.2010 do 01.07.2012 v
sume XXX,XX € ), za obdobie od 01.05.2010 do 12.05.2010 v sume XXX,XX € ( úroky 9% od 01.07.2010
do 01.07.2012 v sume XX,XX € ). Náhrada mzdy brutto prislúchajúca navrhovateľke v sume X.XXX,XX €
spolu s úrokmi za náhradu mzdy v sume X.XXX,XX € je spolu v sume X.XXX,XX €. Nárok navrhovateľky
na náhradu mzdy za prvých dvanásť mesiacov spolu s príslušenstvom možno považovať za vyplatený

celkom a súd preto návrh v tejto časti zamietol.
Spornýmmedziúčastníkmibolinároknavrhovateľkynanáhradumzdyzaobdobie13.až36.mesiacaod
neplatného skončenia pracovného pomeru. Odporcu žiadal, aby súd nárok nad 12 mesiacov nepriznal
navrhovateľke vôbec, považoval ho za nedôvodný, najmä s prihliadnutím na to, že si našla novú prácu
u iného zamestnávateľa od 01.09.2009, jej priemerná hrubá mesačná mzda za obdobie od mája 2010
do mája 2012 je XXX,- EUR pri pracovnom čase 37,5 hodín týždenne. Pracovný čas si môže rozvrhnúť

podľa svojich potrieb, nakoľko u jej zamestnávateľa pracuje ešte 6 ďalších zamestnancov na rovnakej
pozícii. Z jej pracovného času 10,5 hodín týždenne vykonáva prácu v domácom prostredí, 27 hodín je
prítomná na pracovisku. Pre porovnanie s pracovnou pozíciou u odporcu mala navrhovateľka pracovný
čas 40 hodín týždenne (viac ako v súčasnosti), dosahovala rovnaký priemerný mesačný zárobok
XXX,XX EUR mesačne a nevykonávala prácu (ani len čiastočne) v domácom prostredí, jej zárobok i

pracovné podmienky boli obdobné, ak nie výhodnejšie, ako u odporcu. Pri posudzovaní otázky dobrých
mravov navrhol, aby súd prihliadal i na správanie navrhovateľky ako zamestnanca pred skončením
pracovného pomeru, ktoré bolo preukázané v konaní Okresného súdu Prievidza sp. zn. 5C/113/2010.
Súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas prevyšujúci v zákone primerane znížiť,
prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Žiadaná náhrada mzdy za čas prevyšujúci obdobie 12 mesiacov
závisí na úvahe súdu.
Samotné tvrdenie, že zamestnankyňa bola krátko po neplatnom skončení pracovného pomeru
zamestnaná u iného zamestnávateľa je irelevantné a súd naň nemusí prihliadať. Táto povinnosť

bola vypustená zo Zákonníka práce novelou č. 348/2007 Z.z. účinnou od 1.9.2007. Rovnako
predchádzajúci Zákonník prace (zákona č. 65/1965 Zb.) zakotvoval takúto povinnosť, pričom však jej
zmyslom bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal úsilie počas prebiehajúceho sporu nájsť si prácu u
iného zamestnávateľa. Po roku 1989 v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien a prijatím Ústavy
Slovenskej republiky nastala hodnotová zmena, keď podľa čl. 2 Ústavy SR (Každý môže konať, čo

nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá) táto povinnosť
neexistuje. Hodnotová zmena v právnom poriadku Slovenskej republiky mala za následok zmenu
významu normatívneho textu obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba
vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť alebo vôbec nepriznať, pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi (Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011). Na spoločenské a ekonomické zmeny
po roku 1989, predovšetkým v súvislosti s prechodom Slovenskej republiky na trhové hospodárstvo,
reagoval zákonodarca nielen vypustením vyššie uvedeného ustanovenia zo Zákonníka práce, ale
i viacerými významnými zmenami v oblasti pracovného práva (prijatie nového Zákonníka práce z
2.7.2001). K výkladu pracovnoprávnych predpisov tak treba pristupovať flexibilne a v celom kontexte

vzhľadom na celkový dynamický ekonomický rozvoj Slovenskej republiky. Súd však pri posudzovaní
nároku navrhovateľky za čas presahujúci 12 mesiacov vychádzal aj z charakteristiky pracovnoprávnych
vzťahov. Pracovnoprávne vzťahy sa od občianskoprávnych vzťahov, obchodnoprávnych vzťahov a
obdobných vzťahov líšia tým, že ich účastníci vystupujú vo vzťahu nadradenosti a podradenosti, a
nie vo vzťahu rovnosti. Vyplýva to už základných ustanovení Zákonníka práce, keď podľa § 1 ods.

1 a 2 ide o výkon závislej práce, pričom tieto ustanovenia predpokladajú závislosť zamestnanca na
zamestnávateľovi, a to nielen z hľadiska príkazov daných zamestnávateľom zamestnancovi pri výkone
práce, ale aj závislosť ekonomickú a sociálnu. S poukazom na tieto skutočnosti sa navrhovateľka ako
zamestnankyňa dostala nepriaznivej ekonomickej a sociálnej situácie, nakoľko zamestnávateľ si voči
nej prestal plniť povinnosti, ktoré vyplývajú zo základnej zákonnej charakteristiky pracovnoprávnych

vzťahov. Navrhovateľke tak bez vlastného zavinenia vznikla nevyhnutnosť hľadať si nové zamestnanie,
keď je nemysliteľné, aby zotrvávala bez zamestnania až pokým súd nerozhodne o skončení pracovného
pomeru. Nárok na mzdu, v tomto prípade u nového zamestnávateľa, a nárok na náhradu mzdyv dôsledku neplatného skončenia sú dva samostatné inštitúty, ktorých uplatnenie pracovnoprávne
predpisy vzájomne nevylučujú.
V danej veci bolo nepochybne preukázané, že sa sociálne zabezpečenie navrhovateľky ako zamestnala

u nového zamestnávateľa R. Š., X.. F. XXX/X, Prievidza nezmenilo. Má stredoškolské pedagogické
vzdelanie, vykonáva prácu vychovávateľky, na ktorú má prislúchajúce vzdelanie a má v podstate totožné
mzdové podmienky, porovnateľné pracovné podmienky, prácu vykonáva v mieste bydliska, vo svojom
odbore, má uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú. Je však nepochybné, že má oprávnenie i na
vykonávanie práce inštruktora autoškoly a v priebehu konania tvrdila, že ho mala záujem vykonávať i

na dohodu v blízkom okolí.
Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, ale ani Zákonník práce pojem dobré mravy nedefinuje. Avšak
Zákonník práce v základnom článku 2 v druhej vete a v ustanovení § 13 ods. 3 stanovuje jedno
zo základných interpretačných pravidiel bežných v právnych poriadkoch demokratických štátov, a to
- Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými
mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho

vzťahu alebo spolupracovníkov. I napriek vyššie uvedeným skutočnostiam je súd povinný skúmať
výkon práv a povinností odporcu v súlade s dobrými mravmi. Prevádzka odporcu v Prievidzi bola
zrušená ku dňu 20.7.2009 a odporca ako zamestnávateľ nemohol prideľovať navrhovateľke prácu podľa
pracovnej zmluvy v určenom mieste na výkon práce. Bez akýchkoľvek pochybností mohol platne skončiť
s navrhovateľkou pracovný pomer výpoveďou, ponuková povinnosť je splnená vtedy, ak zamestnávateľ

nemá žiadnu prácu, bol však presvedčený, že konanie navrhovateľky je dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. I v samotnom návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
je uvedené, že p. C. dňa 22.04.2009 ponúkol navrhovateľke, aby išla robiť inštruktora do Bánoviec
nad Bebravou, čo je vzdialenostne najbližšia prevádzka odporcu k Prievidzi, na čo navrhovateľka
nereagovala. Dôvod zrušenia prevádzky súd nie je oprávnený skúmať, účelom podnikania je dosiahnutie

zisku a nemožno od podnikateľa spravodlivo žiadať, aby prevádzkoval činnosť, ktorá nie je pre neho
ekonomicky zaujímavá alebo v rozpore s jeho podnikateľským zámerom. Navrhovateľka mala nárok
minimálne na plnenie zo strany odporcu za 4 priemerné mesačné platy ( výpovedná doba + odstupné),
čo je zákonná povinnosť odporcu ako zamestnávateľa voči zamestnancom s ktorými končí pracovný
pomer z uvedených zákonných dôvodov. Obdobie 4-5 mesiacov má tak zamestnanec na to, aby si

vyriešil svoje sociálne zabezpečenie, našiel si prácu a pod. Súd je toho názoru, že priznanie náhrady
mzdy navrhovateľke do 31.12.2010, čo je za 7 mesiacov a 19 dní ( odo dňa zrušenia prevádzky 5
mesiacov a 11 dní) je primeraná náhrada pre navrhovateľku a zároveň nevznikne tým škoda odporcovi
ako druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu, pretože pri zákonnom postupe by plnenie cca 4-5
priemerných mesačných platov by bol navrhovateľke povinný vyplatiť i pri platnej výpovedi. Plnenie,

ktoré navrhovateľke poskytol dobrovoľne bolo pre neho sankciou za neplatné okamžité skončenie
pracovného pomeru. Navrhovateľke nič nebránilo tomu, aby sa u odporcu i počas súdneho sporu
domáhala vykonávania práce na dohodu v inej prevádzke popri výkone svojho zamestnania, čím by
sa jej sociálne zabezpečenie podstatne zvýšilo. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Súd v časti uplatneného nároku na priznanie úroku z omeškania vychádzal z toho, že nevyplatenie
náhradymzdyvlehotesplatnostimázanásledokomeškaniasmožnosťoupožadovaťúrokyzomeškania
vo výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 /Zák. č. 65/1965 Zb.
v znení neskorších predpisov/ túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom ustanovení § 256 ods. 2

prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce /
Zák. č. 311/2001 Z.z./ a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba
postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená Nar. vl. č.

87/1995 Z.z. pre omeškania s plnením peňažného dlhu ako vykonávacieho predpisu k ustanoveniu §
517 ods. 2 OZ. Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa v tomto prípade
zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej
strane mohol za čas omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ. Pri rozhodovaní o priznaní úroku z
omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania, na vznik nároku

na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula. V danom konaní súd svojim
rozhodnutím neurčuje splatnosť náhrady mzdy. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného
rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce
hmotné práva a povinnosti. Splatnosť náhrady mzdy vyplýva z ustanovení hmotného práva § 129 ZPk § 132 ZP, keď ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca
poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Preto v časti
nároku navrhovateľky týkajúceho sa úroku z omeškania súd vychádzal z ustáleného právneho názoru,

že s náhradou mzdy je odporca v omeškaní tak ako pri mesačnej splatnosti mzdy, a preto súd priznal
navrhovateľke 9% ročný úrok z omeškania priemerného mesačného zárobku za každý z 8 mesiacov.

Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo navrhovateľke právo požadovať od
odporcu popri plnení aj úroky z omeškania z dlžnej sumy, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu. Súd preto dospel k záveru, že navrhovateľka žiada oprávnene úrok z omeškania, a preto zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľke úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, ktorý je v súlade s § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom do 31.1.2013).

Navrhovateľka je v konaní je oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.
d/ Zák. o súdnych poplatkoch a preto súd uložil povinnosť odporcovi zaplatiť súdny poplatok s použitím

ust. § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch podľa položky 1 písm. a, b Sadzobníka súdnych poplatkov
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi priznal
náhradu trov konania v sume X.XXX,XX €.

Právnemu zástupcovi navrhovateľa súd priznal odmenu v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, za 10 úkonov právnej služby
po XXX,XX € (prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba o doplatenie náhrady mzdy zo dňa 19.7.2012,
účasť na pojednávaní v dňoch 19.6.2013, 20.3.2013, 26.3.2014, 25.4.2014, vyjadrenia zo dňa 3.5.2013,

8.7.2013, 3.4.2014 a 9.1.2014) t.j. X.XXX,XX €, a ďalej režijný paušál za 10 úkonov právnej služby po
(X,XX € x 2) + (X,XX € x 4) + (X,XX € x 4), t.j. XX,XX €. Spolu odmena a režijný paušál X.XXX,XX €
+ 20 % DPH, t.j. X.XXX,XX €.

Právny zástupca navrhovateľa si ďalej uplatnil cestovnú náhradu podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o

cestovných náhradách za 3 pracovné cesty na trase Prievidza - Senica a späť, a to za pracovnú cestu zo
dňa 20.3.2013 za spotrebu PHM v sume XX,XX € (265 km x 6 l/100 km x 1.515 €/l), za pracovnú cestu
zo dňa 19.6.2013 za spotrebu PHM v sume XX,XX € (265 km x 6 l/100 km x X.XXX €/l), za pracovnú
cestu zo dňa 19.10.2011 za spotrebu PHM v sume XX,XX € (265 km x 6 l/100 km x X.XXX €/l). Cestovné
spolu XX,XX €. Právnemu zástupcovi navrhovateľa súd priznal tiež náhradu za stratu času za pracovnú

cestu Prievidza - Senica a späť v dňoch 20.3.2013, 19.6.2013, a to za 20 polhodín cesty (1 polhodina x
XX,XX €), t.j. XXX,XX € vrátane DPH, a za pracovnú cestu Prievidza - Senica a späť v dňoch 26.3.2014,
25.4.2014, a to za 20 polhodín cesty (1 polhodina x XX,XX €), t.j. XXX,XX €, celkovo v sume XXX,XX €.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného

vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, t. j. cestou Okresného súdu Senica, Nám. oslobodenia 1, 905
30 Senica, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo.
Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať
označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho

robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené(§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2, písm. a/- f/ O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok
konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej viny
nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).