Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/73/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112208828
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112208828.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobkyne: C.. S. N., J.
D. XX, J. , štátna občianka SR, zastúpenej: advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom
Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská O. X. L. J. D., D. D. W. T. X,
J., o zaplatenie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v sume 11.409,67 euro s
príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.3.2014,
č.k. 4C/65/2012 - 199, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy XX.XXX,XX euro s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou G. K. D. W. (Ď. B. ".") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s Q."), zamietol
návrh žalobkyne zo dňa 15.10.2013 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie
a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 9 ods.1, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.
v platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa sa stala členom G. (Ď. W. "."),
do ktorého vložila peňažné prostriedky. Žalobkyňa požiadala žiadosťou zo dňa 2.2.2010 o zrušenie
členského podielu v družstve a zo strany K. jej bolo vydané potvrdenie o zániku členstva a o vzniku
nároku na vyrovnací podiel vo výške 11.409,67 euro. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok K.
ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený C.. C. B. a veritelia K. boli vyzvaní

na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobkyňa si prihlásila voči
K. pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu
popretá. V súčasnosti je na rovnakom súde vedené incidenčné konanie pod sp. zn. 3Cbi 345/2011,
ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 4Cz 110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969
Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči
štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr.
titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.Preto, ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento
prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi,
nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona

č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.

Podľa názoru súdu prvého stupňa sa žalobkyňa ako bývalá členka K., s ktorým bola v právnom
vzťahu a z ktorého jej v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí
domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči K., nakoľko K. je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka, resp.

osoby, ktorá je jej povinná vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Žalobkyňa si
uplatnila pohľadávku voči K. v konkurze vyhlásenom na majetok K., avšak v čase rozhodovania súdu
nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči K., a to jednak z dôvodu, že oprávnenosť jej
nároku uplatneného v konkurznom konaní voči K.Ž. je predmetom konania Okresného súdu Bratislava
I (incidenčné konanie 3Cbi 345/2011) a tiež z dôvodu obsahu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty
úpadcu - K. zo dňa 24.08.2011 ako aj zo dňa 20.09.2013. Súd prvého stupňa mal za zrejmé, že

toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - K., s ktorým bola žalobkyňa v záväzkovom vzťahu
a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní
titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. V konaní bolo ďalej zistené, že žalobkyňa zároveň
nepodala ani žalobu proti členom predstavenstva K. alebo kontrolnej komisie K. v zmysle § 251 ods.
2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa mala primárne uplatňovať svoj

nárok voči K., resp. voči členom predstavenstva a kontrolnej komisie K., a až v prípade bezúspešnosti
vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v
prípade preukázania zodpovednosti žalovanej za škodu). Z tohto dôvodu nemohol súd prvého stupňa
v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobkyni škoda , ktorá okolnosť je rozhodná
aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. Konštatoval, že ak

neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku žalobkyne na jej náhradu, nárok bol
uplatnený predčasne.

K argumentácii žalovanej odvolávajúcej sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 29Cdo 4968/2009 uviedol, že ho nemožno na daný prípad aplikovať práve z dôvodu vyjadrenia

správcu konkurznej podstaty K.D. z ktorého je zrejmé, že konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a
vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky
žalobkyne ako prípadného veriteľa v rozsahu, v ktorom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady
škody.

Súd prvého stupňa ďalej v rozhodnutí konštatoval, že aj v prípade preukázania škody žalobkyňou
by nebolo možné žalobe vyhovieť z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného
postupu žalovanej. Pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho úradného postupu žalovanej sa stotožnil
s tvrdeniami a argumentáciou žalobcu v danom smere produkovanými v priebehu konania.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov
zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti K. konštatoval, že dohľad NBS nad činnosťou K. ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej
ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z.. K takým
povinnostiam patrila počnúc od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 01.06.2010 povinnosť dodržiavania

Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade nastania novej významnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo K. tieto uviesť v dodatku
Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na K., ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak

štatutárny orgán K. nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k
Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým
odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti K.. Nemožno pritom
opomenúť, že štatutárny orgán K. počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosťúdajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie
Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená
do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č.
566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou K.. K. až do 15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky
v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.04. do

06.05.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniťhodnoteniemajetkovýchhodnôt,snásledkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjeho
neplatnosti; zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície
pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona
č. 566/2001 Z.z.). Národná banka Slovenska vyzvala K. na predloženie žiadosti o schválenie dodatku
Prospektu investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, K.

predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti
podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti
a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie
podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona,

ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaná
konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný
nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007 súd
prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovanej , a nie obchodníka
s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len K., a nie
žalobkyni. Žalobkyňa totiž nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými

papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len K., a
preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Keďže dohľad
Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. , informácie a podklady, ktoré
mala žalovaná zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č.
747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom

prípade K. ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom
vymedzených povinností. Zákon K. neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku K. k 31.12.2005
a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej
úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť K. sankciu, pretože povinnosť dodržiavať

Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala.
Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2
Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky
a nezrovnalosti v činnosti K.D. prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu K. dňa 24.08.2007
a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Žalovaná v danom období (po 24.08.2007) preto

nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt
za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia
použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 01.06.2010.

Čo sa týka nesprávneho úradného postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení

na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnostivočiK.malsúdprvéhostupňaza to,žeanivtomtosmeresanemožnostotožniťsargumentáciou
žalobkyne, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane
žalobkyne. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých
rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške XXX.XXX,-Sk (rozhodnutie zo dňa 08.01.2008, č. OPK

9750/3/2007), vo výške XXX.XXX,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé,
že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej
povinnosťou informovať K. o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž ustanovuje
v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciachdohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie
alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne
sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a

K. založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou K., ktoré malo všetky dostupné
informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad
jeho činnosťou voči K.. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej žalobkyne,
ktorá sa ako člen K. mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči K. a jeho orgánom a
zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s K..

Na základe uvedeného súd prvého stupňa posúdil nárok žalobkyne ako nedôvodný a v celom rozsahu
ho zamietol pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného postupu, a tým ani vzniku príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi K. a obchodníkom s cennými papiermi doložené
žalobkyňou, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval z dôvodu, že

predmetom konania nebol nesprávny úradný postup žalovanej pri výkone dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania
zabezpečením účtovníctva K. od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom svedkov O.. G. V., W.. C. Š.,
W.. I. T. S. W.. D. V. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné - predloženie účtovníctva
K. a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení žalobkyne, pričom tvrdený nesprávny

úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh žalobkyne zo dňa 15.10.2013 na
podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie právne dôvodiac § 109 ods.1 písm. c/
O.s.p., čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že žalobkyňou predložený zoznam

navrhovaných prejudiciálnych otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.

Proti rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) , rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobkyňa

poukázala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej
moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku

škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a
nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície

spoľahol.Argumentžalovanej,žeupozornilaK.,ževykonávadohľadnadčinnosťouK.akovyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad
nad celkovou činnosťou K.D. posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom
dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou

v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný
žalobkyňa považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci
zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že
jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou K., ani obchodníka s cennými

papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami,
k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135ods. 1 Zákona o cenných papieroch ( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) K. ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila

opak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi . Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných

rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj K. činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka W.. X. I., Q..
preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole K. zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to

spoločnosti Q. Y., S.. D.., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že K.
malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom a K.. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia K.
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou Q. Y. S.. D.., Q. O., D..O..M.. S. N. G.

D..O..M.., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami Q. Y., S.. D.. a
vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom W.. B. Č.,
vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná banka
Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio K. je rozložené a investované do prepojených
subjektov s Q. Y. S.. D.. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie

voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre
svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre K. porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške XX.XXX eur
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné
alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,

resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti K. aj obchodníka s
cennýmipapiermivyústilovroku2010donedostupnostiním vloženýchprostriedkovdoK.,pričombanka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol
rozpoznaťrizikosvojejinvestície,resp.,žetútoinvestíciumubankasvojimzanedbateľnýmdohľadomani

v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska
tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a K. zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva
tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou
Slovenska.

Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala K. predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti

Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva K. za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti . Údaje o subjektoch, s ktorými je K. majetkovo prepojené boli
neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť

z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti K. boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného
vyplýva, že K.Ž. svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná
banka Slovenska voči K. úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ). Žalobkyňa konštatovala,

že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil
svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným,
pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania
objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, vakom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie
konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn.
29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty

o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania návrhu a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu,
ktorý jediný je podľa názoru žalovanej a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť .
Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie

občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania . Súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Odvolateľka ďalej uviedla, že z písomného
vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v

konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami
z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či
poisťovni Chartis Europe a iným žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť svoju
pohľadávku z konkurzu uspokojiť. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o

pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom
podľa § 129 ods. 1 O.s.p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej

časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala
svoje počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť, v

akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí
od výsledku konkurzného konania G.. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní listinných dôkazov
uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval o
aké doklady išlo a oboznámil ich obsah. Zo zápisnice z posledného pojednávania jednoznačne vyplýva,

že súd oboznámil prítomných s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v predmetnej veci a to po súhlase
oboch zástupkýň účastníkov konania oboznámením s podstatnými náležitosťami listinných dôkazov.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120
ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( §
132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej

stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobkyňou na náhradu škody spôsobenej
jej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska ( ďalej " NBS ") pri výkone dohľadu nad
Podielovým družstvom Slovenské investície ( ďalej " K. ".), v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní
nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľka

zopakovala v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p.
na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť

do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto
vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)

vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide
o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť

príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,

alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak

by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala . Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť

príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou K.. V danom
prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou K. ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do
úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda
až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či K. dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť
aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001
Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe

novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda

ani K., žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov , napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti K. nemohla
NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi K. ako sa mylne domnieva
žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či K. plní informačné povinnosti
v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobkyňa

si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do
21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č.
206/2013 Z.z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na
ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To

isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou K. nemala
vedomosť.Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia K.D., nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani

Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi K. a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou
bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných
nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodník
s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet K.. Uvedené znamená, že riziko nieslo
samotné K., ktoré bolo iniciátorom celého obchodu K., ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho

ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré K. ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená.
Žalobkyňa si ako členka K., ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že
vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť ( čo je podstatným znakom

týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady
Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť K., ktorého bol žalobkyňa

v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči K., či sekundárnu
zodpovednosť K. voči žalobkyni.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči K. zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s
cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007,

ktorýmuložilaobchodníkoviscennýmipapiermipokutuvovýške16.596,96euro, opätovnerozhodnutím
zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
vo výške X.XXX,XX euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb). V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody

titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe Národnej banky
Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo
odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie je
možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový
stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom

chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala
žalobkyňa, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady
škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnenímtejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku
poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti

pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď
poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd

ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu

ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr.
pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej
veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok K. nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,

preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O.s.p. je treba uviesť, že podľa ust.
§ 120 ods.1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,

ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak,
že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobkyne a vyjadrenie
sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním
nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň

27.3. 2014 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
založenými v súdnom spise na čl. 16-82, ako aj opakujúcich sa dôkazov spoločných pre všetky konania
o náhradu škody proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska predložených
žalobcom v súdnom spise vedenom pod sp. zn. 4 C/176/2011. Uvedené znamená, že žalobkyňou
vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného

k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím
súdom zistené.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
( vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p.

ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.