Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/4/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201582
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109201582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: I. P.,
B..XX.XX.XXXX, bytom H. XX, Š., občan SR, zastúpená: JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, so sídlom
Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská G. Z. T. U. U. G., Ž. B. Č.. XX, X., o náhradu škody,
na odvolania navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.7.2011,
č.k. 24C/30/09-98, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu
škody vo výške X.XXX.XX euro a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX euro, všetko v lehote

troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 27 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z., § 1 ods.1,2, §2, §4 ods.1, §5 ods.1,2,
§9 ods.1, § 10 zák.č. 58/1969 Zb. dospejúc po vykonanom dokazovaní k názoru, že v spore je daná
pasívna vecná legitimácia označeného odporcu z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj
rozhodnutie o vzatí do väzby od ktorých sa odvíja časť nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
za väzbu boli vydané v trestnom konaní.

Mal za to, že nároky z týchto dvoch nezákonných rozhodnutí treba s poukazom na ustanovenie § 27
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri zohľadnení,
že nárok navrhovateľky uplatnený v podaní zo dňa 11.9.2008 príslušnému ústrednému orgánu -
Ministerstvo spravodlivosti SR nebol v rámci predbežného prerokovania nároku uspokojený.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky o náklady jej obhajoby v trestnom konaní v celkovej výške X.XXX,XX
euro konštatoval, že náklady na obhajobu navrhovateľky v trestnom konaní boli bezprostredne vyvolané
nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a úkony obhajcu v trestnom konaní boli
vykonané a cielené na zmenu nezákonného stavu. Nezákonné rozhodnutie orgánu činného v trestnom
konaní - vznesenie obvinenia vyvolali zo strany obhajoby procesné úkony smerujúce k odstráneniu
nežiadúcich právnych dôsledkov pre navrhovateľku, ktoré by v prípade správneho rozhodnutia neboli
potrebné čo znamená, že náklady vynaložené na takéto úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti

s nezákonným rozhodnutím. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvého stupňa priznal
navrhovateľke náhradu škody, ktorá jej vznikla zaplatením náhrady trov obhajoby vo výške XXX.XX
euro (XX.XXX,-Sk), teda nákladov spojených výlučne s výkonom obhajoby obhajcom Y.. Š. X. so sídlom
v I.. Priznanú náhradu nákladov jej obhajoby vo výške XXX,XX euro odôvodnil tým, že v konaní malpreukázané uhradenie sumy navrhovateľkou v uvedenej výške ( dňa 7.7.2003 ako zálohu) a tým, že
uhradenie celkovej sumy vo výške X.XXX,XX euro obhajcovi v konaní nepreukázala. Pri priznávaní
nákladov obhajoby zohľadnil výšku tarifnej odmeny za obhajobu v trestnom konaní pre rok 2003 až

2005 ( § 15 ods.1 vyhl.č. 163/2002 Z.z.) a realizované úkony právnej služby v celkovej výške XXX,XX
euro zohľadňujúc dôkaznú situáciu na strane navrhovateľky.

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody na strate na zárobku za obdobie od augusta 2003
kedy bola navrhovateľka personálnym rozkazom T. P. U. prepustená zo služobného pomeru do marca

2005, kedy si našla zamestnanie v celkovej sume XX.XXX,XX euro dospel súd prvého stupňa k
názoru o opodstatnenosti nároku na náhradu ušlého zisku spôsobeného rozhodnutím o väzbe v súlade
s § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. za obdobie od 2.7.2003 do 26.9.2003, kedy bola vo väzbe. V tejto
súvislosti konštatoval, že predpokladom pre priznanie nároku na náhrady škody a aj ušlého zisku je
preukázanie všetkých troch predpokladov súčasne - vznik ušlého zisku, väzby, príčinnej súvislosti medzi
väzbou a ušlým ziskom. Podľa názoru súdu prvého stupňa neexistencia zamestnania a následne príjmu

navrhovateľky potom, ako bola z väzby prepustená, nie je v príčinnej súvislosti s väzbou, ale v príčinnej
súvislostisjejprepustenímzoslužobnéhopomeru,začoodporcanezodpovedá.Navrhovateľkavkonaní
nepreukázala, že ju zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že je trestne stíhaná a prácu si 15.
marca 2005 našla i napriek tomu, že trestné stíhanie voči nej stále pokračovalo a bolo skončené až
18.1.2008. Pri určovaní výšky náhrady škody predstavujúcej náhradu za stratu na zárobku za uplatnené

obdobietrvaniaväzbyodaugusta2003do26.9.2003 vcelkovejsumeXX.XXX,XX,-Sk(X.XXX,XXeuro)
súd prvého stupňa vychádzal s navrhovateľkou uplatnenej výšky priemernej mesačnej mzdy XXX,XX
euro (XX.XXX,- Sk) zohľadniac fakt, že čistá mzda predstavuje ušlý zisk, o ktorý sa nezväčšil majetok
navrhovateľky ( pretože počas trvania väzby nemohla pracovať a poberať za prácu mzdu) a napokon
to, že v návrhu si navrhovateľka stratu na zárobku uplatnila až za obdobie od augusta 2003 až marec

2005. V prevyšujúcej časti návrh na zaplatenie náhrady škody pozostávajúcej zo straty na zárobku ako
nedôvodný zamietol.

Pri posudzovaní návrhu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
XXX.XXX,XX euro súd prvého stupňa konštatoval, že na danú vec je treba aplikovať zák. č.

58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím o väzbe neumožňuje. Po zohľadnení článkov Ústavy SR o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky konštatoval, že
pri výklade zák. č. 58/1969 Zb tak, aby bol konformný s Ústavou SR treba prijať záver, že pod
pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z.

už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb., a to
odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným
postupom orgánov štátnej moci. Pri nepripustení možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknutej
nezákonným rozhodnutím o vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb. by poškodené osoby, ktorým
škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda

vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., znevýhodnené a nedošlo
by u nich k odškodneniu preukázateľne vzniknutej nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať
aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i
keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb." potom

dospel k záveru, že výšku nemajetkovej ujmy ustálil voľnou úvahou s prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3
a 4 zákona 514/2003 Z.z..

Po ustálení právneho názoru prezentovaného v odôvodnení rozhodnutia pri určovaní náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil výšku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v

hospodárstve SR v roku 2002 ( XX.XXX,- Sk, t.j. XXX,- Sk denne), dĺžku trvania väzby ( od 2.7.2003 do
26.9.2003, t.j. 87 dní ), osobné pomery navrhovateľky dotknuté rozhodnutím o väzbe (navrhovateľka
bola príslušníčkou policajného zboru , po návrate z väzby ostala bez práce dlhší čas a bez príjmu,
väzba negatívne zasiahla do jej osobného života, vznikli jej zdravotné problémy psychického charakteru,
liečila sa antidepresívami, vyhýbala sa spoločnosti a v dôsledku vplyvu skutočností spojených s väzbou

nedokončila vysokú školu ) a s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. jej priznal
právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX euro, zodpovedajúcej sume XX euro za 1 deň
väzby (XX x XX = X.XXX euro). V tejto súvislosti naviac zdôraznil, že väzba predstavuje najzávažnejší
zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Vo zvyšnej častinemajetkovej ujmy návrh navrhovateľky zamietol, nakoľko ho považoval za nadhodnotený, pričom v
konaní nevyšli najavo také skutočnosti, resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný
nárok odôvodňovali v plnej výške.

V súvislosti s odvodzovaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aj od nesprávneho úradného
postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní ( keďže trestné stíhanie trvalo od 1.7.2003 do 18.1.2008)
súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka počas konania nepreukázala, že by bola v značnej
miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom

konaní, resp. v súvislosti s dĺžkou trestného konania. Z vykonaného dokazovania (výpovede samotnej
navrhovateľky a otca navrhovateľky ) vyplynulo, že jej životná situácia, či už v oblasti pracovnej, rodinnej
a spoločenskej sa zhoršila hneď po vznesení obvinenia, počas väzby a bezprostredne po návrate z
väzby. Následky zásahu do jej osobnostných práva sa v ďalšom období nezhoršovali, postupne si našla
prácu,situáciavrodineavblízkomokolísaupokojila.Súdprvéhostupňa vsúvislostistýmtouplatneným
nárokom konštatoval, že uplatnená nemajetková ujma, na ktorú navrhovateľka v konaní poukázala, nie

je v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými prieťahmi.

Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľky o jej vystavení mediálnemu tlaku, pretože boli v denníku Nový
čas publikované informácie spolu s fotografiami zo zatýkania uviedol, že za prípadný zásah do jej
osobnostných práv médiami odporca nezodpovedá.

Proti zamietajúcemu výroku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka navrhujúc, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel.
Pokiaľ ide o zamietajúci výrok týkajúci sa náhrady trov obhajoby konštatovala, že súd prvého stupňa
v nedostatočnej miere prihliadol na predložený doklad - faktúru č. I. XX-XX zo dňa 7.3.2008, na

základe ktorej Y.. Š. X. vyfakturoval odmenu za jej obhajobu v trestnej veci vo výške X.XXX,XX euro
( XX.XXX,- Sk) poukazujúc na to, že pokiaľ by táto suma nebola uhradená, nepochybne by Y.. X.
inicioval kroky k vymoženiu dlžnej sumy za poskytnuté právne služby. Súd prvého stupňa v súvislosti
s posudzovaním nároku na ušlý zisk ( stratu na zárobku ) dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
keď neprihliadol na skutočnosť, že bola personálnym rozkazom T. P. U. zo dňa 8.8.2003 v dôsledku

vznesenia obvinenia prepustená zo služobného pomeru. Strata na zárobku preto nastala v jej prípade
v priamej príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom aj v podobe straty na zárobku po jej prepustení
z väzby. Na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce nárok na ochranu osobnosti. V dôsledku nesprávneho úradného
postupuprokuratúryavyšetrovateľa trestnéstíhanieprebiehaloviacako5rokov (odr.2003dor.2008),

v dôsledku čoho bola vystavená neistote v zásadných otázkach svojej budúcnosti a budúcnosti svojej
rodiny. Navrhovateľka nesúhlasila s konštatáciou súdu prvého stupňa o tom, že uplatnená nemajetková
ujma nie je v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými prieťahmi a ani s výškou priznanej nemajetkovej
ujmy nezohľadňujúcej, že po návrate z väzby ostala dlhší čas bez práce a bez príjmu, väzba negatívne
zasiahla do jej osobného života, vznikli jej zdravotné problém psychického rázu, vyhýbala sa spoločnosti

a nedokončila vysokú školu. S ohľadom na zistenia súdu prvého stupňa považovala priznanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku.

Proti prisudzujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne . Odporca poukázal na

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, kedy pri poukázaní na § 1, § 4 ods.1 zák.č.
58/1969Zb.vplatnomznenísíceexistujejedenzpredpokladovzodpovednostizaškodu,neexistujevšak
nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Trestné konanie
vedené proti navrhovateľke prebiehalo v súlade s Trestným poriadkom a iba samotná skutočnosť, že
voči navrhovateľke bolo trestné stíhanie zastavené nezakladá automaticky jej nárok na náhradu škody

náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie . Oslobodenie spod obžaloby, resp. zastavenie
trestného stíhania neznamená, že tu neboli podmienky pre vznesenie obvinenia. Ak v čase zásahu sú
splnené zákonom predvídané podmienky, ide o zásah zákonný, a preto aj oprávnený ( rozsudok NS SR
sp. zn. 5 Cdo 150/2003 zo dňa20.10.2005).

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov oboch podaných odvolaní, t.j. v celom
rozsahu ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.)
keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd
prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásadyrovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľky a odporcu nie sú podané dôvodne. Súd prvého
stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
návrhu na zaplatenie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. neprávnym úradným
postupom orgánov štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne
odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho

žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov
uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške X.XXX.XX euro a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX euro, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a

vo zvyšku návrh zamietol a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného
charakteru, na ktorých posúdenie nemali vplyv okolnosti uvedené oboma odvolateľmi v odvolaniach.
Na základe uvedeného, osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd využíva
možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

Reagujúc na námietky oboch odvolateľov uvedených v odvolaniach v záujme doplnenia dôvodov
rozhodnutiasúduprvéhostupňaodvolacísúdkonštatuje,že vnútornépresvedčeniesúdu(akovýsledok
hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust.
§ 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa

uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V posudzovanom prípade súd

prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe
uvedeného odvolací súd neakceptoval odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch súdu

prvého stupňa, keď okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia
vykonaných dôkazov týkajúcich sa dôkazného bremena na preukázanie okolnosti zaplatenia trov
obhajoby v trestnom konaní v uplatnenej výške, zhodnotenia priznanej náhrady na strate na zárobku a i
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.

K námietke oboch odvolateľov o tom, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňovýsúd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny
predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

V danej veci je nesporné, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného
zboru v B. zo dňa 9.7.2003 č. W.-XX/OVVK-XXXX-U. bolo proti navrhovateľke vznesené obvinenie pre
trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2, spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase od začiatku roku

2002 do 30.6.2003 v Š. na hraničnom priechode medzi Slovenskou republikou a T. republikou Š.-L. ako
pracovník Odboru hraničnej kontroly Š., Úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ žiadala neoprávnene
od občanov RD. finančnú hotovosť - úplatok od XXX do XXXX K. na osobu za vystavenie potvrdenia
do cestovného dokladu o vstupe na územie Slovenskej republiky, čím konala v rozpore s §6 ods. 1
písm. e) zák. č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v rozpore zo zákonom o Policajnom zbore č. 171/1993
Z.z. v znení neskorších predpisov. Dňa 5.7.2003 Okresný súd v Nitre uznesením rozhodol o vzatí

navrhovateľky do väzby, nakoľko dospel k záveru, že ponechaním obvinených na slobode by títo mohli
vplývať na doposiaľ nevypočutých obvinených, prípadne na osoby podozrivé a doposiaľ neobvinené,
ako aj na svedkov a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Z väzby bola
navrhovateľka prepustená dňa 26.9.2003 na základe uznesenia o prepustení z väzby. Trestné stíhanie
pre vyššie uvedené trestné činy, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, bolo voči navrhovateľke zastavené

uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.1.2008,
Z.. P. R. XXX/XX-XXX . Z obsahu uznesenia o zastavení trestného stíhania jednoznačne vyplýva, že
nebolo preukázané, že sa navrhovateľka dopustila skutku dávaného jej za vinu, práve naopak Úrad
špeciálnej prokuratúry mal za to, že je nepochybné, že skutok obvinení nespáchali.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu odvolací súd konštatuje, že trestné stíhanie a v rámci neho
aj prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného
čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu

súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne
výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú
spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené

podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia §
5 zák.č. 58/1969 Zb., podľa ktorého označené prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak
zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej
súvislosti s väzbou.

Ustanovenie § 5 zák. č. 58/1969 Zb. v platnom znení zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten,
na kom bola väzba vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a
príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola
väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby. Námietka

odporcu o nesplnení existencie nezákonného rozhodnutia ako jedného zo zákonných predpokladov
zodpovednostného vzťahu posudzovaného podľa ust. zák.č. 58/1969 Zb. potom nie je potom v
posudzovanom prípade opodstatnená.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý prihliadajúc na ním

zohľadňované a v rozhodnutí podrobne odôvodnené skutkové okolnosti prípadu priznal navrhovateľke
v konaní preukázanú náhradu nákladov za trovy obhajoby v trestnom konaní vo výške XXX,XX euro ,
náhradu škody za stratu na zárobku v období od 1.8.2003 do 26.9.2003 v celkovej výške X.XXX,XX
euro a i náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacej s výkonom väzby v celkovej výške X.XXX euro pri
ktorej správne zohľadnil, že v prípade navrhovateľky je nutné ( vzhľadom na dokazovaním zistené

okolnosti prípadu ) jej postupom podľa ust. § 17 ods. 2,3 zák.č. 514/2003 Z.z. priznať i náhradu
v nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd sa stotožnil i s úvahou súdu prvého stupňa o tom,
že v konaní nebola bez akejkoľvek pochybnosti preukázaná príčinná súvislosť medzi okolnosťami,ktorými navrhovateľka odôvodňovala požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným
postupom spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní trvajúcom v období od 1.7.2003 do 18.1.2008.

K navrhovateľkou v odvolacom konaní predloženému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave zo dňa
22.2.2012, č.k. 4Co 295/2011-173 je treba uviesť, že označené rozhodnutie ( ktorého predmetom je
rovnako náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím o väzbe ) nie je pre odvolací súd záväzné
- označené rozhodnutie vychádza zo zistených konkrétnych okolností daného prejednávaného prípadu
a jeho závery nie je možné v posudzovanej veci zohľadniť.

Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdrozhodnutiesúduprvéhostupňapodľa§219ods.1,2O.s.p.potvrdil.

Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa
§ 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods.4 O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.