Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 22, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoE/47/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5406207547
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5406207547.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, 811 09
Bratislava, proti povinnému: N. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX , o zaplatenie 916,15 Eur
s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k.
1Er/1798/2008-42 zo dňa 29.júna.2011 v spojení s dopĺňacím uznesením č.k 1Er/1798/2008 -61 zo dňa

1.februára 2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd ako súd prvého stupňa podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútorochaexekučnejčinnostivzneníneskoršíchprávnychpredpisov(ďalejiba„Exekučnýporiadok“)
exekúciu zastavil. Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť uhradiť
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 59,24 Eur.

Prvostupňový súd v odôvodnení poukázal na to, že exekúcia sa vykonávala na základe tuzemského
rozhodcovského rozsudku. Právnym dôvodom pre konanie pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie

si záväzkov povinného zo Zmluvy o úvere č. 5760126 zo dňa 13.12.2005 uzavretej podľa ust. § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Súd vychádzal pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným
a povinným ako spotrebiteľského vzťahu z obsahu predmetnej zmluvy, z ktorej vyplývalo, že veriteľ
(oprávnený v exekúcií) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v
exekúcií) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
negatívne vymedzil jednotlivé druhy zmlúv, na ktoré sa nevzťahoval a nakoľko zmluva o úvere nespadala

pod tento taxatívny výpočet bolo nutné na vzťahy z nej vzniknuté aplikovať ustanovenia predmetného
zákona. Súd po preskúmaní zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil,
že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok.
Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v
ktorej absentuje ročná percentuálna miera nákladov (ďalej iba „RPMN“). Rozhodcovský súd v rozpore
s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a

priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Preto
ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25
% ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky
z omeškania niekoľkonásobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii
úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. V spotrebiteľských
zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami

spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania, ako napr.
neuvedenie úroku, dohodou o voľbe práva a podobne. Takýmto obchádzaním zákona dochádza kpopretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva. Tento výklad je v súlade so smernicou Rady
č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. Keďže predmetná exekúcia

sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie, prvostupňový súd
exekúciu zastavil v plnom rozsahu. Nemožnosť oddelenia plnenia nedovoleného od ostatnej časti
vymáhanej pohľadávky spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorá bráni ďalšiemu
vykonávaniu predmetnej exekúcie. Súd prvého stupňa poukazujúc na ust. § 203 Exekučného poriadku
podľa ust. § 14, 15 a 22 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej

iba„vyhláška“)uložiloprávnenémupovinnosťzaplatiťnáhradutrovexekúciesúdnemuexekútoroviJUDr.
Jozefovi Rišianovi v sume 59,24 Eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že sa
nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a žiada ho zrušiť. Uviedol, že v dobe uzavretia zmluvy
o úvere (12.09.2005) išlo o tzv. absolútny obchod a nebolo možné ju vtedy podradiť pod platný právny

režim spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na to, že nebolo možné túto zmluvu považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, tak nebolo možné vyžadovať ani uvedenie RPMN. Oprávnený namietal aj to,
že predmetná zmluva neobsahuje všeobecné náležitosti, ktoré sú pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyžadované, pretože oprávnený poskytuje peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby. K tvrdeniam
súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách oprávnený uvádza, že smernice vydávané v rámci "európskeho práva" majú len nepriamu
záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich
konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto
prípade bola smernica implementovaná do právneho systému ešte v rámci tzv. "prístupového obdobia",
slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva. Ďalej oprávnený uviedol, že v zmluve o úvere

bola dojednaná nevýhradná doložka, pretože umožňuje účastníkom domáhať sa ochrany svojich práv
buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o
neprimeranevysokýchúrokochzomeškania,oprávnenýuvádza,žepovinnýpodpísanímzmluvyoúvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v
zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej
sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento
úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Preto
podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje

úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky,
za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému. V nadväznosti na uvedené poukázal oprávnený na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/34/2004 zo dňa 21. 12. 2004,
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo/26/2004 zo dňa 22. 09. 2005 a sp.
zn. 2Obdo/28/2004 zo dňa 22. 09. 2005. Najvyšší súd sa v nich zaoberal otázkou úrokov z omeškania

a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo
strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere
v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je
schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje. Oprávnený zdôrazňuje,
že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti

vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou
zmluvného práva. Oprávnený napokon poukázal na to, že predmetná exekúcia bola vykonávaná v
súlade s právom, pretože súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, keď nezistil žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vydanie exekúcie so zákonom. V opačnom prípade by žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo

strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd v tomto konaní uznal
exekučný titul za súladný, a preto udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Proti
dopĺňaciemu uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia. Poukazoval na to, že uznesenie o zastavení exekúcie nenadobudlo zatiaľ právoplatnosť,
preto je predčasné vydávať akékoľvek rozhodnutie o trovách exekúcie. Odvolateľ nesúhlasil taktiež s

nepriznaním DPH aj z hotových výdavkov.Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie prvostupňového súdu v spojení s dopĺňacím uznesením zrušil.Súdny exekútor sa vyjadril k odvolaniu oprávneného v časti trov exekúcie. Uviedol, že hotové výdavky,
ktoré vznikli v predmetnom exekučnom konaní a ktoré súd priznal s príslušnou sadzbou DPH vo výške
20 % je v súlade s relevantnými právnymi predpismi.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté uznesenie a bez nariadenia pojednávania

podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie v spojení s dopĺňacím uznesením podľa ust. § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na doplnenie považoval
krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní,
pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným zmluvou o úvere zo dňa
12.9.2005bolonutnéposúdiťjednoznačnepodľaustanovenízákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľských
úveroch v znení účinnom do 30.6.2006. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona spotrebiteľských úveroch)

a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Podľa
§ 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného

spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Právna regulácia zákona o
spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravu zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníku,

vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o úvere zo dňa 13.12.2005 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala (a aj v súčasnosti poskytuje) úvery z vlastných zdrojov,
a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania. Povinný teda v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch mal v danom právnom
vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú
ochranu. Pre posúdenie daného právneho vzťahu ako spotrebiteľského nemala význam dohoda
účastníkov zmluvy o tom, že ich vzťah sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka,
ani fakt, že inak sa zmluva o úvere ako tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného

zákonníka) spravuje výhradne ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
je definovaná zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ide o právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom,
ktorému uvedený zákon poskytuje náležitú ochranu.

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom okresného súdu, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1,2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá je vyjadrením
skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru
spojené, ale aj časové obdobie ich splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v
zmluveospotrebiteľskýchúverochuvedená,úversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov(§4ods.3).

Zároveň odvolací súd konštatuje, zhodne so súdom prvého stupňa, že v zmluve o úvere dohodnutá
výška denného úroku z omeškania 0,25%, t.j. 91,25 % ročne, je vo všeobecnosti neprimerane vysoká
a je v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročneodporuje ustanoveniu § 517 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je
určená horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného okresný súd vyvodil správny záver, že ak

rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25%
ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe

čohoudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie,odvolacísúdkonštatuje,žeudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné
zastavenie exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd
je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj

pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať
na to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade

zistenia, že nie sú, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Odvolateľ konkrétne nenamietol záver okresného súdu o následnej nemožnosti oddelenia zákonom
povoleného plnenia od plnenia zákonom nedovoleného. S poukazom na viazanosť odvolacieho
súdu dôvodmi odvolania, nebol odvolací súd oprávnený vykonať prieskum napadnutého uznesenia v

dotknutej (odvolaním nenapadnutej) otázke.

Odvolanie oprávneného v časti trov exekúcie nie je opodstatnené. S účinnosťou od 1.1.2012 Exekučný
poriadok v ustanovení § 196 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi DPH aj z náhrad určených podľa
uvedeného zákona, teda aj z hotových výdavkov. K predmetnej novelizácii (zák. č. 348/2011 Z. z.) neboli

zákonodarcom prijaté osobitné prechodné ustanovenia, v dôsledku čoho je nutné aplikovať všeobecný
princíp účinnosti procesných predpisov (medzi ktoré Exekučný poriadok patrí), a to, že odo dňa účinnosti
právneho predpisu, resp. jeho novelizácie, sa tento vzťahuje na všetky prebiehajúce konania.

Podmienkou rozhodnutia o trovách exekúcie nie je právoplatnosť rozhodnutia o jej zastavení. Naopak,

priamo z ustanovenia § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ako i z § 58 ods. 5 Exekučného poriadku,
vyplýva povinnosť rozhodnúť pri zastavení exekúcie (súčasne) aj o trovách exekúcie. Okresný súd tak
neučinil, avšak dotknutú procesnú nedôslednosť napravil a vydal napadnuté dopĺňacie uznesenie. Z
jeho odôvodnenia je zrejmé, že posudzované uznesenie má charakter doplňujúceho rozhodnutia (§ 166
ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s doplňacím
uznesením ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva
(Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru
Súdneho dvora EÚ.

Oprávnený v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu postupom podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. nepatrí právo na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešný bol
povinný, ktorému v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto bolo rozhodnuté, že povinnému
sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.