Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/198/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105204627
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7105204627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobcu Š. F., A.. X.X.XXXX, bývajúceho v
P. G. Č.. XXX, okres O. - E., zastúpeného JUDr. Jánom Lemešom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Žižkova č. 19, proti žalovanému P. O., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v O.G., K. Č.. XX, zastúpeného
JUDr. Rudolfom Žiklom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Tichá č. 18, o zaplatenie 277,23 eura, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 1.6.2012 č.k. 18C 44/2005-128
t a k t o

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 129,02
eura v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách
konania účastníkov rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a zároveň vyslovil,
že o trovách štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorú podal na bývalý Mestský súd v Košiciach ešte dňa 13.5.1991
a domáhal sa voči žalovanému zaplatenia mzdy za mesiace február, marec a časť mesiaca apríl
1991, kedy pracoval pre žalovaného ako murár, obkladač na rekonštrukcii sociálnych zariadení
Východoslovenskýchvodárníakanalizácií.Vmesiacifebruárpracovalprežalovanéhoakozamestnanec
a od 1.3.1991 ako živnostník. Žalobca pôvodne žaloval zaplatenie sumy 11.100,-Sk, ktorú bližšie
nešpecifikoval, avšak táto istina obsahovala aj nárok na štátny vyrovnávací príspevok. V konaní popri
žalobcovi pôvodne vystupovali ďalší traja žalobcovia, ktorí si uplatnili voči žalovanému každý rovnakú

čiastku po 11.100,-Sk, vo vzťahu k týmto žalobcom však súd už právoplatne rozhodol. Žalobca, ako
aj pôvodní ďalší žalobcovia v konaní tvrdili, že pokiaľ si uplatňovali voči žalovanému svoje nároky, tieto
predstavovali ich odmenu, resp. mzdu vo výške 60 % čistej fakturácie, lebo tak sa so žalovaným dohodli.
Vychádzali pritom z fakturácie vykonanej žalovaným za žalované obdobie pre Východoslovenské
vodárneakanalizácie vcelkovejsume106.500,-Sk,pričompoodpočítanínákladovtátosumapodľanich
predstavovala 74.181,-Sk. Keďže na rekonštrukcii sociálnych zariadení Východoslovenských vodární a
kanalizácií v období februára až do apríla 1991 pracovali iba oni štyria, vyhotovili zoznam prác nimi

vykonaných vychádzajúc z fakturácie žalovaného a žiadali pre každého rovnaký podiel odmeny. Súd z
výsluchužalobcuzistil, žesuma,ktorúpožadujeodžalovanéhopozostávaz 3.000,-Sk mzdyzamesiac
február (99,58 eura), za mesiac marec 1991 ako živnostník žiada priznať 4.000,-Sk (132,77 eura) a
za časť mesiaca apríl 1991 sumu 1.352,-Sk (44,88 eura). Žalobca ďalej tvrdil, že ako zamestnanecpracoval pre žalovaného od novembra 1990, pričom mu žalovaný za predchádzajúce mesiace až do
januára 2001 mzdu riadne platil, s touto mzdou bol spokojný, avšak už za mesiac február mu mzdu
nevyplatil. So žalovaným na základe ústnej dohody skončil pracovný pomer a od mesiaca marec 1991

až do 12.4.1991 pracoval pre žalovaného ako živnostník na tom istom pracovnom mieste a za tých
istých pracovných podmienok, t.j. vykonával murárske a obkladačské práce pri rekonštrukcii sociálnych
zariadení vo Východoslovenských vodárňach a kanalizáciách v Košiciach. Všetky práce mu zadával
žalovaný, tieto práce kontroloval a pri odovzdávaní prác nevyhotovovali žiaden preberací protokol.
Prakticky všetko fungovalo ako v čase, keď bol v pracovnom pomere, zmenilo sa iba to, že on si odvádzal

svoje odvody ako živnostník.

Žalovaný sa v priebehu celého konania bránil, že žalobcovi nič nedlhuje, lebo za vykonanú prácu mu
vyplatil odmenu ešte vo vyššej miere, ako si zasluhoval, vzhľadom na to, že ním vykonaná práca bola
nekvalitná a musel ju opravovať. Namietal platnosť tej časti ustanovenia pracovnej zmluvy so žalobcom,
ktorá upravovala výšku mzdy (ustanovenie o 60 % čistej fakturácie, na ktorej sa mal podieľať žalobca),

lebo toto ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné. Pokiaľ takú úpravu výšky sám navrhol, bolo to len
následkom nedostatku skúseností ako živnostníka. Nevedel uviesť, z čoho vychádzal a aký bol jeho
postup pri odmeňovaní žalobcu, keď mu vyplácal mzdu za predchádzajúce mesiace. Žalovaný netvrdil,
že by nekvalitnú prácu žalobcu a jeho kolegov (ďalších troch predchádzajúcich žalobcov) písomne
reklamoval. Tvrdil, že sa s nimi kontaktoval telefonicky asi až 6 týždňov po dokončení prác a ako dôkaz o

svojich tvrdeniach predložil listiny reklamácií od Východoslovenských vodární a kanalizácií adresované
jemu ako hlavnému dodávateľovi prác a listiny o prevzatí odmien tromi pracovníkmi, ktorí mali vykonávať
odstránenie kolaudačných závad. Žiadne iné dôkazy preukazujúce písomnú reklamáciu vád adresovanú
žalobcovi alebo ďalším trom pôvodným žalobcom však žalovaný nepredložil.

O nároku žalobcu súd prvého stupňa už v predchádzajúcom období rozhodol štyri krát, všetky štyri
rozsudky však boli odvolacím súdom - Krajským súdom v Košiciach zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. Z posledného zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.11.2011 č.k.
4Co/163/2008-112 vyplýva, že súd prvého stupňa správne hodnotil niektoré vykonané dôkazy, ale
dokazovanie nepriviedol do úplného skončenia v záujme spravodlivého rozhodnutia veci. Odvolací

súd vyslovil názor, že súd správne oddelil nárok žalobcu, ktorý vyplýva z neplatenej mzdy za mesiac
február 1991, keď pracoval pre žalovaného ako murár, obkladač na základe pracovnej zmluvy uzavretej
dňa 30.10.1990 s tým, že tento pracovný pomer bol ukončený vzájomnou dohodou dňa 28.2.1991.
Taktiež súhlasil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý sa riadil nariadením vlády č. 99/1991 Zb. o
výške minimálnej mzdy s účinnosťou od 11.2.1992 s tým, že doplatok do výšky minimálnej mzdy

podľa tohto nariadenia sa prvýkrát poskytol za mesiac február 1991. Za toto obdobie, kryté pracovnou
zmluvou bolo vykonané dokazovanie dostačujúce a odvolací súd neuložil súdu prvého stupňa vykonať
ďalšie dokazovanie. Odvolací súd ďalej odobril názor súdu prvého stupňa v časti, keď v ďalšom
období pracoval žalovaný ako živnostník, že tento právny vzťah treba posudzovať podľa ustanovení
Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991. Keďže tento právny vzťah medzi účastníkmi

nebol upravený v písomnej forme, z dôvodu nedodržania písomnej formy zmluvy o dodávke stavebných
prác, táto bola neplatná, a preto žalobcovi vznikol za ďalšie obdobie, t.j. mesiace marec a apríl 1991
iba nárok na zaplatenie neoprávneného majetkového prospechu. Preukázanie výšky neoprávneného
majetkového prospechu zaťažuje žalobcu. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie
výsluchom znalca k okolnostiam a k otázkam, aby znalec opätovne zhodnotil doklady, ktoré mal

k dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku a na základe toho, aby súd opätovne vyhodnotil
vykonané dokazovanie. Súd prvého stupňa opätovne vypočul znalca, vyhodnotil toto dokazovanie,
pričom účastníci konania na preukázanie svojich tvrdení žiadne ďalšie dôkazy nenavrhli a tvrdili, že
všetky dôkazy už boli súdu predložené a súdom vykonané.

V konaní bol vyhotovený znalecký posudok súdnym znalcom G.. U. W. za účelom určenia hodnoty
stavebných prác, ktoré vykonal žalobca (resp. aj pôvodní ďalší traja žalobcovia). Z toho znaleckého
posudku vyplýva, že kategória 60 % čistej fakturácie sa v stavebníctve nepoužíva, napriek tomu znalec
pracoval s týmto pojmom a vykladal ho v súlade s dohodou účastníkov konania tak, že je to fakturácia
zbavenánákladovýchpoložiek.Zistil,žecelkováfakturáciauhradenáodberateľomVýchodoslovenskými

vodárňami a kanalizáciami žalovanému v sume 308.952,-Sk bola znížená o zrážku za nekvalitu a na
odstránenie vád v sume 16.250,-Sk. Z celkovej sumy bola úhrada do konca januára 1991 v sume
213.210,-Sk a za obdobie od februára do apríla 1991 v sume 95.749,-Sk. Znalec na základe dokladov
a z dôkazov, ktoré mal k dispozícii vypracoval dve alternatívy ohodnotenia prác s tým, že podľazoznamu žalobcov hodnota prác činila 33.408,62 Sk a podľa fakturácie žalovaného 27.943,37 Sk.
Ani po opätovnom výsluchu znalca tento nič nemienil zmeniť na závere svojho znaleckého posudku.
Poukázal na to, že medzi žalobcami ako subdodávateľmi a žalovaným ako dodávateľom stavebných

prác pre odberateľa neexistovala žiadna písomná dohoda. Žalovaný mu dokonca nepredložil ani
dohodu medzi ním a odberateľom - Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami. Pri prepočítaní
hodnoty stavebných prác vykonaných žalobcami preto vychádzal z toho, že zo strany odberateľa
boli práce uznané podľa súpisu prác vyhotoveného žalovaným, takto boli aj preplatené a preto v
znaleckom posudku porovnával súpis stavebných prác vyhotovených žalobcami a súpis stavebných

prác vyhotovený žalovaným pre potreby fakturácie. Z podkladov žalovaného zistil, že obsahuje aj práce,
ktoré boli vykonané už skôr a tieto preto vylúčil. Uviedol, že v súčasnosti je už veľmi ťažké posúdiť, či
tieto stavebné práce, ktoré boli uvedené do súpisu prác boli skutočne aj vykonané. Nie je možné tiež
zistiť, ktoré práce boli urobené kvalitne, ktoré nie, ktoré sa musia prípadne opakovať a nedajú sa zistiť
ani odstraňovacie práce. Medzi účastníkmi konania nebola uzavretá žiadna dohoda, podľa ktorej by
žalobca bol povinný fakturovať ním vykonané práce a tiež dohoda o vyhotovovaní riadneho protokolu

o odovzdaní týchto prác. Keďže žalobca ako aj pôvodní ďalší traja žalobcovia, ktorí práce vykonávali,
takýto protokol nemali, boli posudzovaní vo vzťahu k žalovanému ako celok. Uviedol, že odbornejšie
práce sa pri tvorbe hodnoty prác podieľajú vyšším podielom a k takým patrí aj obkladačská práca, pričom
podiel by mohol byť pri tejto odbornej práci vo výške asi 60% a u pomocných prác asi 40 %. Znalec
vylúčil, že by jeho závery boli hypotetické, pretože zdroje z ktorých vychádzal boli jasné a ponechal na

zváženie súdu, ktorý zo záverov je pre posúdenie tejto veci objektívnejší.

Po právnom posúdení veci podľa § 111 ods. 1,3 Zákonníka práce, podľa § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 nariadenia
vlády č. 99/1991 Zb. o určení minimálnej mzdy, dospel súd prvého stupňa k záveru, že pokiaľ ide o
nárok žalobcu na zaplatenie mzdy za mesiac február 1991, tento mu patrí vo výške minimálnej mzdy

66,38 eura (2.000,-Sk). Ak namieta žalovaný nekvalitnú prácu žalobcu, poukázal na súd na ustanovenie
§ 118 Zákonníka práce, podľa ktorého sa pri nekvalitnom výrobku alebo chybnej práci postupuje a
podľa ktorého ak pracovník vyrobí zavinenie svojou chybnou prácou nepodarok, neprislúcha za prácu
na ňom mzda. Ak možno nepodarok opraviť a ak pracovník urobí opravu sám, prislúcha mu mzda za
túto prácu na tom výrobku, nie však mzda za vykonanie opravy. Ak pracovník nepodarok nezavinil,

prislúcha mu mzda ako za bezchybnú prácu. Takáto mzda mu prislúcha aj vtedy, ak sa mu po oznámení
závady neuložilo zastaviť prácu. Žalovaný netvrdil, že by okamžite po vykonaní prác zistil nekvalitu
týchto prác, tvrdil, že až v období asi 6 týždňov po ukončení prác sa nekvalitná práca prejavila. Za
takých okolností mohol vzniknúť žalovanému nárok na náhradu škody vyrobením nepodarku, pričom
tento vzťah je upravený v ust. § 184 Zákonníka práce, ktorý nárok však žalovaný voči žalobcovi nikdy

nepreukázal, ani neuplatnil.

Prihodnotenívýsledkovvykonanéhodokazovaniazaobdobieod1.3.1991do12.4.1991súdvychádzalz
nespornej skutočnosti, že v tomto období žalobca pre žalovaného riadne pracoval ako živnostník, avšak
za tých istých podmienok odmeňovania. Pre právne posúdenie nároku bola rozhodujúca právna úprava

obsiahnutá v Hospodárskom zákonníku - § 23 ods. 1 a § 282, keďže však účastníci nemali uzavretú
písomnú zmluvu, žalobca má nárok iba na zaplatenie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý
vznikol na strane žalovaného tým, že žalobca pre neho vykonával práce. Žalovaný nespochybňoval, že
za mesiace marec a apríl 1991 žalovaný preňho ako živnostník pracoval, namietal len nekvalitu prác,
neuniesol však dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že u žalobcu vadu jeho práce reklamoval.

Bol povinný postupovať pri reklamácii podľa § 136 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého odberateľ
je povinný vady písomne reklamovať u dodávateľa bez zbytočného odkladu po ich zistení, najneskôr
v záručnej lehote. V písomnej reklamácii musí vady opísať, prípadne uviesť ako sa prejavujú, vyčísliť
ich a k reklamácii pripojiť aj vhodné dôkazné prostriedky. Takto žalovaný voči žalobcovi však nikdy
nepostupoval a túto skutočnosť nepreukázal, preto súd z tohto hľadiska vec ani neposudzoval. Súd

prvého stupňa nárok žalobcu za toto obdobie posudzoval v súlade so závermi vykonaného znaleckého
dokazovania a priznal jeho podiel na čistej fakturácii podľa alternatívy znaleckého posudku, kde znalec
zohľadnil podklady k fakturácii, ktoré boli vyhotovené žalovaným. Túto alternatívu súd považoval za
správnejšiu a objektívnejšiu z dôvodu, že žalovanému fakturovaná suma bola odberateľom uhradená a
tým boli uznané aj množstvá a druh vykonanej práce. Totiž súpis prác vykonaných žalobcami nebol nimi

dostatočne preukázaný a naviac aj oni sami tvrdili, že vychádzali len z fakturácie žalovaného. Súd preto
vychádzal zo sumy 27.943,37 Sk pre všetkých pôvodných štyroch žalobcov, podiel jedného žalobcu
predstavoval sumu 6.985,84,-Sk vzhľadom na dohodu medzi pôvodnými žalobcami o rovnakom podiele
na vykonaných prácach. Keďže súd pre prepočet nevyplatenej mzdy za mesiac februára použil inýpostup, pre posúdenie mzdového nároku túto čiastku nepoužil. Za jednotlivé mesiace by mal žalobca
obdržať po 2.328,61 Sk (27.943,37:3). Táto čiastka by v plnej výške prislúchala za mesiac marec,
ktorý odpracoval žalobca celý a preto súd mu priznal nárok na zaplatenie neoprávneného majetkového

prospechu zo strany žalovaného v sume 2.328,61 Sk (77,29 eur) za mesiac marec a za mesiac apríl
1991 alikvotnú časť podľa evidencie dochádzky, podľa ktorej žalobca odpracoval v mesiaci apríl 10
pracovných dní z 22 pracovných dní. Alikvotná čiastka za toto obdobie teda predstavuje 1.058,46 Sk
(35,13 eura). Celkový nárok žalobcu je dôvodný vo výške 5.387,07 Sk (178,81 eura), ale od tejto sumy
súd odrátal ešte zálohu, ktorú obdržal žalobca od žalovaného v mesiaci 1991 v sume 1.500,-Sk. V tejto

časti vlastne súd už konanie na základe čiastočného späťvzatia žaloby konanie aj zastavil, v znaleckom
posudku však táto záloha nebola odpočítaná, preto sa s ňou vyporiadal súd v konečnom rozhodnutí.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 129,02 eura, ktorú sumu
považoval za preukázanú a právne odôvodnenú a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na približne polovičný

úspech žalobcu a žalovaného v tomto konaní, rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal. Vyslovil ďalej, že o trovách štátu bude rozhodnuté osobitným uznesením bez
bližšieho odôvodnenia.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov celého
konania. Odvolanie bolo podané proti prvému a tretiemu výroku rozsudku, t.j. v časti, v ktorej bolo
žalobe vyhovené a v časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Odvolanie bolo podané z dôvodu, že súd prvého stupňa pri rozhodnutí veci
vychádzal (neuviedol z čoho) a dospel k nesprávnym záverom a zisteniam, ktoré vo svojej podstate

nemajú oporu ani vo vykonanom dokazovaní. Tvrdil, že je absolútne nesporné, že žalobca vykonal
lajdácke a nekvalitné práce, toto tvrdí súdu už 21 rokov, ale súd ho neustále zaväzuje na platenie
akejsi mzdy žalobcovi. V súvislosti s vykonanými prácami žalobcu mal obrovské problémy, lebo musel
opravovať sociálne zariadenia, ktoré vinou nekvalitnej práce žalobcu prepúšťali záchodové splašky a
tiekli v rozsahu troch poschodí budovy. Toto musel riešiť na vlastné náklady formou odstraňovania závad

a chybnej práce a stratil tak financie na opravy, ale aj svoje dobré meno u odberateľa. Súd svojím
rozsudkom podporil lajdácku prácu žalobcu. Žalobca vykonané práce ani riadne neodovzdal, neevidoval
ich spôsobom, ktorý zodpovedá stavebným zvyklostiam a zo stavby svojvoľne utiekol, čím spôsobil
nemalé problémy. Tvrdil, že na stavbe nepracoval žalobca sám, ale približne ďalších 10 ľudí, ktorých tiež
musel zaplatiť, nikto z nich sa s ním nesúdi, ale týmto faktom sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal.

Poukázal na výpoveď znalca na poslednom pojednávaní, ktorý uviedol, že vzhľadom na odstup času
a konanie žalobcu, ktorý riadne neevidoval stavebnú dokumentáciu, práve ním vykonané práce dnes
už nie je možné objektívne určiť rozsah týchto prác a tým aj rozsah nároku na odmenu za vykonané
práce. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa riadne nevyhodnotil výpoveď znalca, žiadal, aby tak urobil
odvolací súd, pretože podľa jeho názoru toto viedlo následne k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec na základe podaného odvolania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania. Preskúmal napadnuté výroky rozsudku a konanie , ktoré mu predchádzalo v

rozsahu vyplývajúcom z. ustanovenia § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné proti vyhovujúcemu výroku rozsudku vo veci samej, je však dôvodné čo do výroku o
trovách konania účastníkov. Verejné vyhlásenie rozsudku bolo v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p. riadne
oznámené.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom
výroku vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, je vecne správny a správne sú aj dôvody v
odôvodnení rozsudku uvedené. Súd prvého stupňa dostatočne a správne zistil skutkový stav veci,
vykonal potrebné dokazovanie na návrh účastníkov konania a preukázanie skutkových tvrdení hodnotil
v súlade s ust. § 132 O.s.p.. Postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nemožno

vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého výroku rozsudku a na doplnenie uvádza:

Podľa § 111 ods. 1 - 3 Zákonníka práce účinného ku dňu splatnosti mzdy za mesiac február 1991
pracovníkom prislúcha za vykonanú prácu mzda. Mzdou sa rozumie tarifná mzda (základná mzda,
mzdovátarifa),mzdovépríplatkyaostatnémzdovézložkyustanovenévmzdovýchpredpisoch,prípadne

v kolektívnych zmluvách. Mzda nesmie byť nižšia než minimálna mzda. Vláda Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky ustanoví nariadením výšku, prípadne podmienky pre určenie minimálnej mzdy a
jej výšky. V zmysle § 112 ods. 2 pracovníkom sa nezávisle od celkových výsledkov organizácie zaručujú
nároky vzniknuté na príslušnú mzdu.

V konaní bolo preukázané, že žalobca vykonával práce pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy za

mesiacfebruár1991amzdamuzaplatenánebola.Vmesiacimarecačasťmesiacaaprílvykonalžalobca
pre žalovaného práce ako živnostník bez písomnej zmluvy, žalovaný mu za odvedené práce nezaplatil,
preto má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov. V tomto prípade je bezdôvodným obohatením plnenie z
neplatného právneho úkonu (zmluvy podľa Hospodárskeho zákonníka pre nedodržanie písomnej
formy). Pokiaľ namietal žalobca nekvalitne vykonanú prácu žalobcom, súd odkazuje na vyčerpávajúce
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi nepreukázal, že by

nekvalitu reklamoval a napokon, práce sa vykonávali pod jeho dozorom a kontrolou a za ich kvalitu
bol ako dodávateľ zodpovedný odberateľovi. Postup súdu, keď sa obrátil na znalca pri určení výšky
bezdôvodného obohatenia a následne vyhodnotil znalecké dokazovanie je správny, lebo vzal do úvahy
alternatívu, ktorá mala oporu vo vykonanom ďalšom dokazovaní.

Z uvedených dôvodov súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil.

Po preskúmaní veci v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania je predčasné, nedostatočne odôvodnené, tým aj
nepreskúmateľné.

Výrok o trovách konania účastníkov odôvodnil súd prvého stupňa len tým, že rozhodol podľa § 142 ods.
2 O.s.p. a vzhľadom na približne polovičný úspech účastníkov vo veci rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu.

Ustanovenie § 142 vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Účastník
konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Podľa ustanovenia § 142 ods. 2 písm. O.s.p.
vo všeobecnosti platí, že čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov
konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech

sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového
stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Nárok na
čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť
na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov, a výsledok
zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí
obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Zásady odôvodnenia rozhodnutia uvedené v §

157 ods. 2 O.s.p. platia pre všetky jeho výroky, t.j. aj pre výrok o trovách konania.

Vyššie definovanému právu na riadne odôvodnenie výrokov rozhodnutia nezodpovedá odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa čo sa týka výroku o trovách konania. V posudzovanej veci nie je z
odôvodnenia napadnutého výroku rozsudku o trovách konania súdu prvého stupňa zrejmé, aký pomer
úspechu a neúspechu účastníkov v konaní vzal ako základ pre svoje rozhodnutie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. odvolací súd zruší rozhodnutie, len ak účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania,

napadnutého odvolaním nie je v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., a preto zrušil napadnutý výrok rozsudku
a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania, svoje rozhodnutie riadne a
presvedčivo odôvodniť za použitia správneho právneho predpisu vo vzťahu k úspechu účastníkov v

konaní a zaoberať sa tiež účelnosťou nákladov na právne zastúpenie účastníkov, prípadne možnosťou
použitia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. .

Podľa § 151 ods. 3O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania

rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Súd
prvéhostupňarozhodolotrováchkonaniamedziúčastníkmiaďalšímvýrokomvyslovil,žeotrováchštátu
bude rozhodnuté samostatným uznesením. Pokiaľ zákon vo vyššie citovanom ustanovení umožňuje
rozhodnúť o trovách konania aj po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ide o všetky trovy konania,
t. j. aj trovy účastníkov aj trovy štátu. Preto bude úlohou súdu prvého stupňa v novom rozhodnutí o

trovách konania rozhodnúť aj o trovách štátu.

Odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť súdu prvého stupňa na skutočnosť, že žalovaný
vo svojom odvolaní proti jeho uzneseniu č. k. 18C/44/2005-137 zo dňa 4.7.2012, ktorým mu bol vyrubený
súdny poplatok z odvolania podal odvolanie a v tomto odvolaní sa dožadoval oslobodenia od súdnych

poplatkov. Autoremedúrou uznesením zo dňa 16.11.2012 súd prvého stupňa svoje uznesenie zrušil a
napriek tomu, že zaslal žalovanému na vyplnenie tlačivo potrebné na posúdenie jeho pomerov (ktoré
žalovaný nevyplnil a nevrátil), o návrhu na oslobodenie nerozhodol. Žalovaný však podal ( už počas
odvolacieho konania) odvolanie aj proti uzneseniu, ktorým bola jeho poplatková povinnosť zrušená, z
jeho obsahu však vyplýva, že ide opäť o návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd

opätovne doručil žalovanému potrebné tlačivo, žalovaný však ostal nečinný. Úlohou súdu prvého stupňa
aj vzhľadom na zrušenie výroku rozsudku o trovách konania účastníkov bude rozhodnúť aj o návrhu
žalovaného na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.

757/2004 Z.z., o súdoch, v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.