Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 25, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/190/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4308206793
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4308206793.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, v mene
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej: D. D., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K., N. S. XXX, o vymoženie 916,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 10. 09. 2013 č. k. 8Er/99/2008-23, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnej
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 916,16 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 11. 06. 2008 poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, vykonaním
predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava zo dňa 22. 01. 2008 sp. zn. SR 00395/08. Konštatoval, že
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č. 6730081, uzatvorenej účastníkmi

konania dňa 04. 09. 2007. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou, založený zmluvou o úvere,
posúdil ako spotrebiteľský úver podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a aplikoval naň ust. § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti.
Povinná si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju
nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah. Mohla len zmluvu ako celok buď prijať alebo
odmietnuť.Vyslovilobavu,žepovinnásilenťažkomohlabyťvedomávšetkýchdôsledkov,ktorésosebou
dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ust. §52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako i Smernica Rady č. 93/13/
EHS. Svoj záver argumentačne posporil i rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V
intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
OSPapredloženiaSúdnemudvoruEurópskejúnienazákladečlánku267ZmluvyofungovaníEurópskejúnie prejudiciálne otázky. Dôvodil, že súd prvého stupňa porušil svojím rozhodnutím, vydaným bez
zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, právo sťažovateľa
na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, t. j. odňalo účastníkovi možnosť

konať pred súdom. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný ust. § 40 a § 43 zák. č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že exekučný súd svojím rozhodnutím zasiahol do právneho
postavenia účastníkov konania, čím degradoval ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na
to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát. Namietal, že exekučný súd si musí byť vedomý toho,
že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad
nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadal, aby

všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvej a druhej vety Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Vytkol súdu prvého stupňa,
že svojím rozhodnutím porušil i princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov

konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že
v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu
obsahu jeho rozhodnutia, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, poukazujúc na
porušenie práva na kontradiktórne konanie. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako

zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka a teda nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna
miera nákladov. Zároveň uviedol, že klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady

na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Poukázal na
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pretože ani zo zákona, ani z iných právnych
predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Obdo
3/96 a sp. zn. 1Obdo 34/2004. Záverom zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z

úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu, a preto nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45
ods. 1 písm. a) ZoRK. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú považoval
vzhľadom na vyššie uvedené za nezákonné.

Oprávnený vo svojom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podať návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá, druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Okrem toho s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c)
OSP žiadal konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv
na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?, 2) V prípade zápornej
odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo
zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkouv súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?, 3)
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Podľa§251ods.4OSP,navýkonrozhodnutiaaexekučnékonaniepodľaosobitnéhopredpisusapoužijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd posudzujúc návrhy oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej

právnej úpravy dospel k záveru o ich nedôvodnosti. Osobitným predpisom v zmysle ust. § 251 ods.
4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je
možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, čo znamená, že v inom prípade výslovne
vylučuje inštitút prerušenia konania. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zák. č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii, nie však Občiansky súdny poriadok, ktorý sa použije len na riešenie

otázok neupravených v Exekučnom poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to
povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde.
Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno

podať žiaden opravný prostriedok.

Odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v danej
veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor
EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho
ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený

obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že
rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí
bezprostrednesúvisieťsosporomprejednávanýmvnútroštátnymsúdom.Prejudiciálnaotázkanastolená
SúdnemudvoruEÚpritomnesmiebyťzjavneneopodstatnenáairelevantnávovzťahukprebiehajúcemu
konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010).

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP ako nedôvodné zamietol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 26.
05. 2008 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave,
Záhradnícka 60, o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 37.000,-Sk (1.228,17
eura) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 22. 01. 2008 sp. zn. SR 00395/08, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 11. 02. 2008 a vykonateľnosť dňa 14. 02. 2008. Vyššie označený súdny exekútor
doručil súdu prvého stupňa dňa 09. 06. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa11. 06. 2008 poveril vykonaním predmetnej exekúcie. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 6730081,
uzatvorená účastníkmi tohto konania dňa 04. 09. 2007 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s

celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne

nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak

zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh

a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti
exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučnéhoporiadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať

na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej
úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet
totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 6730081,

uzatvorená účastníkmi konania dňa 04. 09. 2007. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého
stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie
uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3
Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej

rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z
ust. § 45 ods. 1 ,2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01.
2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa

23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
04. 09. 2007 uzatvorili zmluvu o úvere č. 6730081, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. I podľa názoru odvolacieho

súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na
ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa.
Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca
rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Táto

podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinná si z takéhoto
fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala
náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložkys ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i
skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred vznikom samotnej

zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Je
preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie
uvedené.Pokiaľtedaprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.