Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/195/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4303899247
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4303899247.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu
JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: U. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, P., o vymoženie
sumy 872,67 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice

č. k. 6Er/237/2003 - 33 zo dňa 17. januára 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 6Er/237/2003 - 33 zo dňa 17. januára 2012 v časti
týkajúcej sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekúciu. Zároveň rozhodol, že ukladá
oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, trovy exekúcie v
sume 123,69 eura a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
a § 22, § 23 a § 39 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na § 196,
§ 200 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, hlavný dôraz je
kladený na výslovný „súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Uvedené je na vôli povinnej osoby, ktorá však
nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami,

najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Skutočnosť, že povinný nevyslovil súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice osobne, ale na tento úkon splnomocnil inú osobu (pričom súd poukazuje aj na

skutočnosť, že plnomocenstvo bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v predtlači), čo možno považovať
aj za obmedzenie slobodnej voľby advokáta /§ 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii/ ako aj na
skutočnosť, že dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon, no samotné plnomocenstvo
dlžníkom podpísané nie je, dlžník svojím podpisom len prejavil súhlas s prijatou sumou, jej vrátením
v navýšenom rozsahu a súhlas so všeobecnými podmienkami), je nedostatkom, pre ktorý súd
nemôže považovať notársku zápisnicu za materiálne vykonateľný exekučný titul. Vzhľadom k formulácii

plnomocenstva, ktoré vytváralo široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca a na
neexistujúcu zmluvnú voľnosť povinného pri zvolení si plnomocného zástupcu (plnomocenstvo bolosúčasťou formulárovej zmluvy o úvere), je dôvodný záver, že takéto splnomocnenie je pre obchádzanie
zákona neplatným právnym úkonom, čo následne robí neplatným právnym úkonom aj samotnú notársku
zápisnicu. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie považoval samotnú notársku zápisnicu

za neplatný právny úkon a na základe tohto neplatného právneho úkonu sa vedie exekučné konanie,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. Nakoľko bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že
exekúcia sa vykonávala na základe materiálne nevykonateľnej notárskej zápisnice, súd prvej inštancie
priznal exekútorovi náhradu trov v súlade s vyhláškou č. 288/1995 Z.z. a na ich zaplatenie zaviazal
oprávneného v zmysle § 203 odsek 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zistil

dôvod pre zastavenie exekúcie, zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nakoľko by
to odporovalo hospodárnosti exekučného konania.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

5. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy
je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na

základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu
právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak
notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so
zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami
exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica

bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení
účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte

spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.
Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu
prameňaprávaapretosaňounemoholriadiť.Nazákladeuvedenéhopretotvrdil,žežalobcaboluvedený

do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím

vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že
plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných
zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po
udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal
že zástupca povinného žiadny spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe

plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. S poukazom na vyššie uvedené preto
žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta

prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal
za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

7. Následne v písomnom podaní zo dňa 26.07.2012 doručenom súdu prvej inštancie dňa 09.08.2012
okremdoplnenejprávnejargumentáciekpodanémuodvolaniuzároveňnavrhol,abysúdkonaniepodľa§
109ods.1písm.c/OSPprerušilaSúdnemudvoruEurópskejúnienazákladečl.267ZmluvyofungovaníEÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj
jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho

mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto
základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabránivymožiteľnostireálnejpohľadávkyveriteľavočispotrebiteľovi.Tovšetkokonštatovalspoukazom

na slovenskú a európsku judikatúru.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len
„CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal
v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

9. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 26.05.2003,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 05.06.2003 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 31.10.2003 udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice č. k. N
683/2003 zo dňa 06.03.2003. Následne súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.

10. Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných

výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

11. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade je nutné sa zamýšľať nad otázkou
vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorá je spôsobilým exekučným titulom, t.j.
titulom na vykonanie rozhodnutia, iba v prípade, ak bola spísaná spôsobom a obsahuje náležitosti
upravené v Notárskom poriadku. Zároveň musí obsahovať právny záväzok, v ktorom je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia ako aj údaj o tom, že
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z uvedeného teda vyplýva, že notárska
zápisnica ako verejná listina musí byť po formálnej stránke spôsobilým exekučným titulom.

15. Najmä s poukazom na vykonateľnosť notárskej zápisnice v exekučnom konaní v tomto smere

vyvstáva otázka týkajúca sa oprávnenosti exekučného súdu skúmať hmotnoprávnu platnosť tohto
právneho úkonu na účely exekučného konania. Notársku zápisnicu je potrebné považovať za verejnú
listinu, ktorá ako každá verejná listina osvedčuje pravdivosť údajov v nej obsiahnutých a to až do
doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Exekučný súd preto nie je oprávnený neposudzovať správnosť
skutkových údajov uvedených v notárskej zápisnici ale je oprávnený posudzovať iba naplnenie

formálnych a materiálnych predpokladov vykonateľnosti. Uvedené naznačuje, že vykonateľná môže
byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve. Odvolací súd je ďalej toho názoru,
že absencia zákonom stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako
notárska zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedenýpredpokladá podľa § 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku. Na základe tohto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1
písm. g) a to zastavenie exekúcie, nakoľko je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

16. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

17. Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

18. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

19. Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvej inštancie
sa správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či
splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. V predmetnej exekučnej
veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z

omeškania ešte neexistoval, t.j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte
nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici
o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to
splnomocnený dlžníkom.

21. Navyše odvolací súd konštatuje, že povinná zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrela
dňa 23.11.2002, pričom splnomocnenie bolo súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho
advokáta, bez možnosti výberu povinnou. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva to, že povinná
splnomocnila spoločnosť PDSS s.r.o., na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorá
následne splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na zastupovanie pri všetkých úkonoch, ktoré

je spoločnosť PDSS s.r.o. povinná vykonať na základe plnomocenstva udeleného dlžníkom. Následne
Mgr. Tomáš Kušnír substitučne splnomocnil Mgr. Martina Paičeka, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom
na množstvo obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje
opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec
spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z rozhodovacej činnosti súdu je zrejmé

aj to, že vo viacerých exekučných veciach podával ako právny zástupca práve oprávneného návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnému. Aj z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel
práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve
oprávnenému (keďže práve oprávnený ho zakomponoval do svojej zmluvy o úvere), splnomocnenie
udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu

rozporu záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia
taktiež absolútne neplatným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž
vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia
podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne
neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho

úkonu vedeli.

22. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súd prvej inštatncie bol povinný na zákonné
prekážky výkonu exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal

možnosť konať pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia
zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať
z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to
aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá
procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj bez návrhu (ustálená judikatúra Ústavného súdu
SR č.k. II. ÚS 404/2010-16 zo dňa 30.09.2010, č.k. IV. ÚS 151/2011-14 zo dňa 15.04.2011 a č.k. II. ÚS
499/2010-12 zo dňa 25.11.2010).23. Skúmaním podmienok na zastavenie exekúcie (v tomto prípade splnomocnenia na spísanie
notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú

správnosť exekučného titulu, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z
ustanovenia § 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v
rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka.

24. Súd prvej inštancie preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm.

g)Exekučnéhoporiadkuvyhlásilexekúciuzaneprípustnúaexekučnékonaniezastavil,nakoľkonotárska
zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného lebo pre neplatné splnomocnenie
účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol vo výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o zastavení exekúcie vecne správne.

26. Vo vzťahu k návrhom na prerušenie konania odvolací súd konštatuje, že nie je možné
povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať

absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu
vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie
komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so

sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

27. Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v
zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno
odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu

exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, resp. CSP, ktoré
umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto
prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na
prerušenie konania zamietol.

28. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na neplatnosti splnomocnenia a následne aj notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje
a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by okrem neprípustnosti
prerušenia exekučného konania v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvej

inštancie konanie zastavil z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre
vydanie exekučného titulu. Súd prvej inštancie tak rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku
a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez potreby aplikácie komunitárneho práva
a smernice Rady č. 93/13/EHS.

29. Odvolací súd dospel na podklade uvedeného (v prípade, ak by aj pripustil možnosť prerušenia
exekučného konania) k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvor EÚ,
nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť
sám a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú
vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza
rozhodnutie vo veci samej jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva
a nie vyriešenie konkrétneho sporu.

30. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie
je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná,
čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvej inštancie v tomto prípade ani nerozhodoval.31. V časti trov exekúcie a v časti výroku o zmene súdneho exekútora odvolací súd bez toho, aby v
tejto časti rozhodol, vracia vec súdu prvej inštancie na postup podľa § 374 ods. 4 posledná veta OSP v

znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Včas podané odvolanie oprávneného smeruje
proti rozhodnutiu aj v časti výroku o náhrade trov exekúcie a o zmene súdneho exekútora (nakoľko
súd v tomto prípade nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, napadnuté sú výroky aj odvolaním
nenapadnuté, ak sú závislé od hlavného výroku), ktoré sa podľa § 374 ods. 4 OSP v tejto časti zrušilo zo
zákona podaním odvolania. O náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku a o

zmene súdneho exekútora totiž v danom prípade napadnutým uznesením rozhodol vyšší súdny úradník,
pričom ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle § 202 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 6
a § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v tejto časti nebolo prípustné. O tomto výroku tak musí meritórne
rozhodnúť zákonný sudca súdu prvej inštancie s konečnou platnosťou s tým, že proti jeho rozhodnutiu
nebude prípustné odvolanie.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnej povinnej síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, avšak keďže jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnej
sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods.
1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške

náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnej žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá
v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

33. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa.