Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 4, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/87/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200571
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7013200571.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu

JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu: Občianske združenie
VIA IURIS so sídlom Radničné námestie 3, 902 01 Pezinok, IČO: 00631213, právne zastúpeného
Mgr. Kristínou Babiakovou, advokátkou so sídlom Radničné námestie č. 9, 902 01 Pezinok, proti
žalovanému: Krajskému súdu v Košiciach, Štúrova 29, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. 1SprI/23/2013 z 11.3.2013, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O. s. p.)
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/23/2013 z 11.3.2013, ktorým žalovaný ako
správny orgán druhého stupňa, ktorého príslušnosť je daná ustanovením § 19 ods. 2 zákona č.
211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o slobode informácií“) v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu proti

rozhodnutiu predsedu Okresného súdu Košice I č. 1SprI/11/2013 z 29.01.2013, ktorým predseda
Okresného súdu Košice I ako povinná osoba nevyhovel žiadosti žiadateľa (žalobcu) o sprístupnenie
skenov všetkých hodnotiacich hárkov všetkých členov výberových komisií vo výberových konaniach na
funkciu sudcu Okresného súdu Košice I vyhotovených v dňoch výberového konania 21.- 23.01.2013 na
základe Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z.z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu.

2. Správny orgán prvého stupňa - predseda Okresného súdu Košice I prvostupňové
rozhodnutie z 29.01.2013 odôvodnil nasledovne:

„Dňa 24.01.2013 VIA IURIS požiadal Okresný súd Košice I o poskytnutie informácie podľa zák. č.
211/2000 Z. z., konkrétne o zaslanie kópií vo forme skenov všetkých hodnotiacich hárkov všetkých
členov výberových komisií vo výberových konaniach na funkciu sudcu Okresného súdu Košice I,
vyhotovených v dňoch výberového konania 21. - 23. januára 2013 na základe Vyhl. Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom
konaní na funkciu sudcu.Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o slobode informácií“), každý má právo na prístup k informáciám,
ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Podľa ust. § 18 os. 2 Zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti,
vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak
žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

Podľa ust. § 22 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa ust. § 9 ods. 1 Zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia
fyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukovézáznamy
týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to

ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.

Podľa ust. § 13 ods. 5 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z., ktorou
sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu, zápisnica a hodnotiace hárky členov
výberovej komisie sú súčasťou spisu agendy správy súdu. Vyhlasovateľ výberového konania na žiadosť

bezodkladne sprístupní hodnotiace hárky členov výberovej komisie.

V zmysle uvedenej vyhlášky a tiež ochrany osobných údajov účastníkov výberového konania
sa sprístupnenie hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie vzťahuje na žiadosť konkrétnych
účastníkov, ktorých sa hodnotenie týka. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu sleduje
sprístupnenie výsledkov výberového konania, ktoré sa vyhlasujú verejne a následne sa zverejňujú na
webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, teda nejde o sprístupnenie podkladov
hodnotenia jednotlivých účastníkov výberového konania. V prípade sprístupnenia hodnotiacich hárkov
účastníkov výberového konania by došlo k narušeniu ochrany ich osobných údajov v zmysle ust. § 9 ods.

1 zákona o slobode informácií. Okrem uvedeného, hodnotiaci hárok člena výberovej komisie má podľa
povinnej osoby charakter osobnej povahy, pretože v ňom hodnotí zákonom požadovanú spôsobilosť
účastníka výberového konania. Vzhľadom na túto skutočnosť, sprístupnenie hodnotiacich hárkov by
bolo možné považovať za protiprávne sprístupnenie prejavov osobnej povahy.

Podľa ust. § 28 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výberové konanie je verejné okrem hlasovania
výberovej komisie. Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdu, ktorý
ho vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom konaní. Ak
možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda súdu povinný uskutočniť

výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu i možnosti.

Z ústavnej úpravy čl. 26 ods. 1, 4 vyplýva zaručenie práva na informácie, ktoré ústava umožňuje za
splnenia podmienok upravených ústavou obmedziť zákonom. Je teda zákonom upravený postup, že
povinná osoba nesprístupňuje informácie, ktorými disponuje, ak zákon vylučuje uvedené informácie zo

sprístupnenia.

Pri výklade § 28 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z. vzhľadom na pravidlá gramatického výkladu a účelu tejto
zákonnej úpravy je nepochybné, že zákon vylúčil hlasovanie výberovej komisie z pravidla verejného
konania, takže ide o tajné hlasovanie výberovej komisie.

Podľa ústavnej úpravy ministerstvo nie je oprávnené v rozpore so znením zákona upravovať podrobnosti
na vykonanie zákona (čl. 125 ústavy). Určenie tajnosti hlasovania, ktoré sa prejavuje úkonom každého
člena výberovej komisie úpravou svojho hlasovacieho lístka musí zabezpečiť, že nikto nesmie zistiť
obsah uvedeného rozhodovania, mimo členov výberovej komisie.

Na základe rozhodnutia výberovej komisie, v prípade, že je uchádzač úspešný, následne rozhoduje v
zmysle ústavnej úpravy Súdna rada Slovenskej republiky. Ústava ani zákon nesplnomocňuje ani súdnu
radu na zisťovanie, ktorý člen výberovej komisie, akým spôsobom hlasoval. Spôsob hlasovania nie jeoprávnené zisťovať u jednotlivých členov ani ministerstvo spravodlivosti, ani orgán správy súdov pri
poskytovaní požadovanej informácie. Zákon totiž upravil tajnosť tohto hlasovania.

V prípade tajného hlasovania aj v iných orgánoch verejnej moci (napr. voľby poslancov občanmi, voľby
poslancov občanmi, voľby verejných funkcionárov poslancami a pod.) žiadny subjekt nie je oprávnený
zisťovať si, ktorý volič, akým spôsobom hlasoval. Člen výberovej komisie rozhoduje podľa zákonnej
úpravy hlasovaním, ktoré je tajné podľa zákona, čo si vyžaduje dôsledné rešpektovanie tejto zákonnej
úpravy.“

3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 11.03.2013 konštatoval dôvodnosť
skutkových zistení a právnych záverov správneho orgánu prvého stupňa v konaní o žiadosti žalobcu o
sprístupnenie informácií z 24.01.2013 tvrdiac, že predseda Okresného súdu Košice I ako povinná osoba
postupoval v preskúmavanej právnej veci v súlade so zákonom. Svoju argumentáciu oprel o znenie §
28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. v platnom znení, z ktorého vyplýva, že výberové konanie je verejné,

okrem hlasovania výberovej komisie. Je teda podľa žalovaného nepochybné, že zákon upravil tajnosť
(neverejnosť) hlasovania výberovej komisie. Reagujúc na znenie § 13 ods. 5 Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z. a na ďalšie žalobcom uvádzané právne významné
skutočnosti v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu z 29.01.2013 žalovaný právne argumentoval
nasledovne:

„Skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 5 vykonávacej vyhlášky upravuje sprístupnenie hodnotiacich
hárkov členov výberovej komisie, nemá za následok nerešpektovanie zákonnej úpravy o tajnosti
hlasovania. Tajné hlasovanie sa realizuje u každého člena vyplnením hodnotiaceho hárku, ktorý
obsahuje údaje o tom, ako konkrétny člen výberovej komisie hodnotí uchádzača. Analogicky ide o

zápisnicu o hlasovaní senátu v súdnom konaní, ktorú taktiež nie je prípustné zverejniť. Výsledok
hlasovaniavyplývazozápisniceovýberovomkonaní.Obsahujepresnéúdaje,ktorýuchádzač,akýpočet
bodov získal od celej výberovej komisie. Zápisnica o výberovom konaní je analogická so zápisnicou o
pojednávaní súdu, kde je tiež zrejmý výrok rozhodnutia súdu na základe tajného hlasovania, ktorý je
evidovaný v zápisnici o hlasovaní, pričom obsah zápisnice o hlasovaní sa nesmie zverejniť. Zápisnica

o priebehu výberového konania zabezpečí informovanosť verejnosti o výsledku hlasovania, čo je
postačujúce.

Námietka žiadateľa, že zákon o slobode informácií nepozná neverejnosť hlasovania ako dôvod na
nesprístupnenie informácií, je podľa názoru odvolacieho orgánu právne bezvýznamná. Predmetný

zákon je všeobecným právnym predpisom, pričom zákon o sudcoch, ktorý upravuje zásadu neverejnosti
hlasovania, je špeciálny zákon (lex specialis), ktorého ustanovenia majú pri aplikácii prioritu pred
všeobecným zákonom.

Postup povinnej osoby je v plnom súlade s článkom 152 ods. 4, ktorý jednoznačne uvádza, že

výklad a uplatňovanie aj všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.
Uvedené ustanovenie je všeobecným princípom výkladu a uplatňovania práva. Táto skutočnosť vyplýva
z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorý okrem iného uviedol „...v situácii, keď právnu normu
možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou... a druhý výklad je
s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (PL. ÚS 15/98).
Uvedené ustanovenie má zásadný význam pre existenciu materiálneho právneho štátu v Slovenskej
republike. Jeho pomocou sa s ústavou očividne nezlučiteľné právne normy stávajú obsolentnými
právnymi normami, ktoré nijaký orgán verejnej moci nesmie uplatniť (viď komentár druhé vydanie -
Ústava SR autora Jána Drgonca str. 1145).

Podľa článku 123 ústavy, ministerstvá na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu
vyplýva aj to, že normotvorná právomoc orgánov upravených v článku 123 ústavy vylučuje, aby tieto
orgány mohli upraviť iné (nové) povinnosti, než tie, ktoré už upravil zákon splnomocňujúci na vydanie

právneho predpisu.Vykonávacie právne predpisy pritom nesmú regulovať konkrétny právny vzťah nad rámec zákona, čo
znamená, že vykonávacím právnym predpisom nemožno subjektom právnych vzťahov ukladať také
právne povinnosti, ktoré nemajú oporu v zákone (PL. ÚS 6/98).

Právomoc štátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej sily, ako je
zákon, vymedzuje priamo ústav, keď umožňuje ich vydanie len na vykonávanie ustanovení zákona a v
jeho medziach, pričom nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon,
ani spôsobom odporujúcim zákonu (PL. ÚS 8/94, PL. ÚS 7/96).

Podľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd v judikatúre k uvedenému článku ústavy okrem
iného uviedol „...výklad citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia -
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon - potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné
(súčasne) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy

preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v
rozsahu zákona a ani konanie orgánu štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom
ustanoveným postupom. Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu neumožňuje
konať nad rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu zákona orgánu štátu
neumožňuje konať iným, ako zákonom ustanoveným postupom...citované ustanovenie ústavy vytvára

právnu istotu tiež v tom, že žiaden štátny orgán (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a
podľa vlastnej úvahy rozhodnúť kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom
ustanoveným spôsobom (I. ÚS 3/98).

Ústavný súd povahu ústavného príkazu priznal nielen článku 152 ods. 4, ale aj článku 2 ods. 2, ktorý je

adresovaný generálne všetkým orgánom verejnej moci. Z judikatúry vyplýva aj nasledovné „...Článok
2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych
orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj
to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v
citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je v článku 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením

povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom
vymedzenom rozsahu“ (II. ÚS 143/02).

Odvolací orgán má za to, že okresný súd je štátnym orgánom, ktorý pri realizácii právomoci o
sprístupnenie informácií je nielen oprávnený, ale aj povinný realizovať výklad právneho predpisu v

zmysle článku 152 ods. 4 ústavy. Keďže nejde o rozhodovaciu činnosť v rámci súdnictva, je oprávnený
odmietnuť uplatnenie predmetnej právnej normy vlastným, riadne odôvodneným výkladom, ktorý je v
súlade s ústavou (viď komentár ústavy II. str. 1146).

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 15/98) je zrejmé, že pri výklade právneho predpisu

v súlade s ústavou, nie je daný ústavný dôvod na zrušenie právnej normy, takže je nesprávny právny
názor žiadateľa o povinnosti súdu v prípade pochybnosti o ústavnosti vyhlášky postupovať podľa § 37
zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu.

Keďže zákon upravuje tajnosť hlasovania člena výberovej komisie, žiaden štátny orgán na základe

úpravy predpisu nižšej právnej sily nie je oprávnený tento zákaz porušiť, inak povedané, pri poskytovaní
informácií týkajúcich sa zákonom upraveného tajného hlasovania, je týmto zákonným príkazom viazaný.
Ustanovenie vyhlášky ministerstva o sprístupnení hodnotiacich hárkov uložilo takú povinnosť, ktorá
nemá oporu v zákone (viď PL. ÚS 6/98) v dôsledku čoho je povinný štátny orgán pri výklade právneho
predpisu podľa článku 152 ods. 4 ústavy dôsledne rešpektovať článok 2 ods. 2 ústavy, ktorý nedovoľuje

orgánu štátu (neumožňuje) konať nad rozsah zákona ani iným, ako zákonom ustanoveným postupom
(viď I. ÚS 3/98).

Sprístupnenie informácií o hlasovaní členov výberovej komisie vzhľadom na zákonný zákaz tieto
informácie poskytnúť vo svojom dôsledku znamená, že by podľa vlastnej úvahy a z vlastného

rozhodnutia, orgán verejnej moci (v danom prípade okresný súd) konal nad rámec zákona a zároveň
iným, ako zákonom ustanoveným postupom. Podľa odvolacieho orgánu je právne neakceptovateľný
názor odvolateľa, že okresný súd bol povinný vyselektovať informácie z hlasovacích hárkov, ktoré sa
týkajú hlasovania, resp. že má sprístupniť požadovanú informáciu po predchádzajúcej anonymizáciihlasovania jej členov tak, aby bola zabezpečená jeho neverejnosť. Zákon totiž neoprávňuje štátny orgán
anonymizovať hlasovanie členov, ale zakazuje zverejňovať hlasovanie členov. Oprávnenie, ktoré nie je
uložené zákonom, nemôže štátny orgán na základe vlastnej úvahy realizovať, keďže platí princíp, že

štátny orgán má dovolené konať len to, čo mu zákon výslovne dovoľuje (štátne orgán nie sú oprávnené
konať, ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovuje
zákon - II. ÚS 58/2011).

Odvolací orgán má za to, že z vyššie uvedených argumentácií rozhodnutí ústavného súdu je

nepochybné, že každý orgán verejnej moci je povinný rešpektovať zákonom uložený zákaz, ktorým
je obsahove jednoznačne úprava o tajnosti hlasovania. Pri tejto právnej úprave je neprípustné
obísť zákonný zákaz akýmkoľvek úkonom orgánu verejnej moci na základe ktorého verejnosť získa
informáciu o tom, ako jednotliví členovia výberovej komisie hlasovali o jednotlivých uchádzačoch. Keďže
norma nižšej právnej sily (vyhláška) obsahovo upravuje jednoznačne odlišný postup (sprístupnenie
hodnotiacich hárkov), je právnym riešením len dôsledné rešpektovanie ústavného príkazu pri výklade a

uplatňovaní všeobecne záväzných právnych predpisov postupovať podľa článku 152 ods. 4 a článku 2
ods. 2. Súčasná právna úprava (rozdielna úprava zákona a vyhlášky) umožňuje vysvetľovanie vyhlášky
dvomaspôsobmi.Súdjepretopovinnýuplatňovaťprávnunormuvsúladesústavouaniejedanýústavný
dôvod postupovať tak, aby sa dosiahlo zrušenie právnej normy.

Orgán verejnej moci, ktorý uplatňuje právnu normu je teda oprávnený odmietnuť jej uplatnenie, ak
na základe výkladu dospeje k záveru o protiústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu. Pre
činnosť štátneho orgánu platí ústavný príkaz (pravidlo) o oprávnení (možnosti) konať v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, t.j. štátny orgán je oprávnený konať len to, čo mu zákon dovoľuje.
Povinná osoba zvoleným postupom zároveň zabezpečila, že nebolo porušené právo občana (iného

subjektu) na poskytnutie informácie, keďže z verejne prístupnej zápisnice o priebehu výberového
konania podrobne vyplývajú skutočnosti o tom, ktorý uchádzač, aký počet bodov a v ktorých etapách
získal, aké bolo konečné poradie úspešných a neúspešných uchádzačov a pri akom zisku bodov u
každého uchádzača. Výsledky hlasovania sú teda verejnosti jednoznačne prístupné. Ide o analogický
postup ako pri rozhodovaní súdu, ktorý verejne vyhlási rozsudok.

Platné právne predpisy zároveň zhodne upravujú, že hlasovanie v senáte a hlasovanie výberovej
komisie je neverejné (tajné), t.j. ide o zákaz sprístupniť verejnosti, ako konkrétne jednotlivý člen (sudca)
rozhodoval. Hlasovací lístok je písomným dokladom, ktorý výlučne obsahuje konkrétne hlasovanie člena
výberovej komisie vo vzťahu ku každému uchádzačovi, preto sa hlasovanie (ako pri rozhodovaní súdu)

premieta len do zápisnice o hlasovaní a nie do zápisnice o priebehu výberového konania (zápisnice o
pojednávaní).

Povinná osoba teda postupom podľa čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods. 2 ústavy vykonala správny výklad, na
základe ktorého vecne opodstatnene odmietla uplatniť dotknuté ustanovenie predmetnej vyhlášky o

sprístupnenie hodnotiacich hárkov všetkých členov výberovej komisie, ako obsolentnej právnej normy,
ktorú nesmie uplatniť.

Pokiaľ ide o námietku žiadateľa, že rozhodnutie povinnej osoby sp. zn. 1SprI/11/2013 nespĺňa náležitosti
stanovené ustanovením § 47 ods. 2 správneho poriadku, pretože výrok napadnutého rozhodnutia

povinnej osoby obsahuje len vetu: „Žiadosti VIA IURIS nevyhovuje“, odvolací orgán má za to, že
ide o procesné pochybenie povinnej osoby, ktoré však nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia sp.zn.
1SprI/11/2013. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia povinná osoba právne aj skutkovo zdôvodnila,
prečo nevyhovela žiadosti žiadateľa o poskytnutie informácií.“

II.

1. V žalobe z 24.04.2013 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne formuloval
žalobné námietky po obsahovej právnej stránke zhodné s námietkami uvedenými v odvolaní zo

14.02.2013 proti prvostupňovému rozhodnutiu z 29.01.2013. Tvrdil, že rozhodnutie žalovaného
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto je potrebné ho zrušiť z právnych dôvodov
uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. Za nesprávny považoval právny názor
žalovaného, podľa ktorého zákon o slobode informácií je všeobecným právnym predpisom, pričomzákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je vo vzťahu k nemu špeciálnym zákonom (lex specialis). V tejto súvislosti žalobca
argumentoval nasledovne:

„Predmetom zákona o slobode informácií je v zmysle jeho ustanovenia § 1 úprava podmienok, postupu a
rozsahu slobodného prístupu k informáciám, pričom jeho úprava vychádza aj z ústavného čl. 26 ods. 4 a
5, kde je uvedené, že „právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného

poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“ a „Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.“ V jeho ustanoveniach § 8 až §
13 sú upravené obmedzenia prístupu k informáciám, kde sú uvedené dôvody, kedy je možné prístup k
informáciám obmedziť a spôsob, akým sa toto sprístupnenie má vykonať.

Zákon o sudcoch nijakým spôsobom neupravuje sprístupňovanie informácií na žiadosť v zmysle

uvedeného ústavného článku. Jeho predmetom je v zmysle jeho ustanovenia § 1 úprava postavenia
sudcov, ich práva a povinnosti, vznik a zánik funkcie sudcu, disciplinárna zodpovednosť sudcov,
platové pomery sudcov a ich nároky po skončení výkonu sudcovskej funkcie, ako aj úprava postavenia
prísediacich sudcov z radov občanov.

Ani jeden z uvedených zákonov zároveň neobsahuje právne vymedzenie ich vzájomného vzťahu
„všeobecný predpis - špeciálny predpis“ vo veci sprístupňovania informácií na žiadosť (ako je napr.
uvedené v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v platnom a
účinnom znení, kde je riešený tento vzťah v prípade špeciality predpisov týkajúcich sa ochrany životného
prostrediatakto:„Aktentozákonneustanovujeinak,vzťahujú sanaochranuzložiekživotnéhoprostredia

osobitné predpisy.“).

Ku vzťahu medzi zákonom o slobode informácií a inými predpismi upravujúcimi poskytovanie informácií
sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 4 Sži/1/2010 zo dňa 15. marca 2011 nasledovne: „Zákon o
slobodnom prístupe k informáciám je obecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá

sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom úseku verejnej správy. Vo vzťahu k
iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v
takom rozsahu, v ktorom sám problematiku poskytovania informácií upravuje.“

Obdobne sa k tomu vyjadril aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku č. 8 Sži/4/2010 zo 7. septembra

2010 (viď aj nižšie v bode III.2), kde uviedol, že „Okrem iného je potrebné uviesť, že ustanovenie o
vyhodnocovaní ponúk pri verejnom obstarávaní pojednáva o neverejnosti, t.j. ustanovuje, že postup
komisie pri hodnotení ponúk prebieha bez prítomnosti tretích osôb, neupravuje sprístupňovanie
informácií. Najvyšší súd SR sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že sa nejedná o
informáciu, ktorú bol žalovaný povinný zverejniť podľa § 5 ods. 2, ods. 9 Zákona, avšak ide o

sprístupnenie informácie na základe žiadosti“.

Z uvedených dôvodov považuje žalobca tvrdenie žalovaného o vzájomnom vzťahu uvedených
predpisov, za nesprávne. Uvedené právne predpisy nevylučujú ich súbežné použitie a je nepochybné, že
žiadosť v zmysle zákona o slobode informácií na vyžiadanie predmetných informácií môže byť podaná.

Nakoniec aj žalovaný a prvostupňový orgán konali v zmysle zákona o slobode informácií.“

Vo vzťahu k ustanoveniu § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobca argumentoval nasledovne:

„Názor žalovaného, že prvá veta ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o sudcoch („Výberové konanie
je verejné okrem hlasovania výberovej komisie“) znamená, že zákon upravil tajnosť (neverejnosť)
hlasovania výberovej komisie a preto nie je možné tieto informácie v zmysle zákona o slobode informácií
sprístupniť, považuje žalobca za nesprávny.
V nadväznosti na vyššie uvedené poukazujeme na to, že zákon o sudcoch neupravuje prístup k

informáciám na žiadosť oprávnenej osoby. Obmedzenia prístupu k informáciám sú v zákone o slobode
informácií uvedené v jeho ustanoveniach § 8 až § 13, pričom dôvod uvádzaný žalovaným sa v
uvedených ustanoveniach nenachádza. Žalovaný zároveň (podľa názoru žalobcu) účelovo zamieňa
pojem „neverejné“ za pojem „tajné“, pričom je zrejmé, že nejde o identické pojmy.To, že zákon vylúčil hlasovanie z verejného konania, znamená, že ide o „neverejné“ hlasovanie, avšak
samo o sebe to neznamená, že výsledky hlasovania sú „tajné“. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby

takýmto spôsobom bola zaručená nerušenosť priebehu hlasovania výberovej komisie, avšak nebolo
jeho úmyslom hlasovanie a najmä výstupy z neho utajiť. Obdobným prípadom sú súdne pojednávania, v
ktorých je vylúčená verejnosť a ide teda o „neverejné“ pojednávania, čím je chránený nejaký konkrétny
záujem (vylúčenie verejnosti z hlavného pojednávania podľa ustanovenia § 249 ods. 3 Trestného
poriadku je možné napr. v prípadoch, ak by v priebehu pojednávania mohla byť ohrozená mravnosť),

pričom ale rozsudok v takýchto veciach (ako výsledok konania) sa tiež vyhlasuje verejne. Zákon o
slobodeinformáciípresnedefinujeobmedzeniakprístupukinformáciámvustanovení§8až§13zákona
o slobode informácií a tieto informácie je povinná osoba oprávnená odmietnuť sprístupniť s odvolaním sa
na konkrétne ustanovenie zákona. Neverejnosť hlasovania však zákon o slobode informácií ako dôvod
na nesprístupnenie informácií nepozná.

Obdobnú situáciu rieši aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č. 8 Sži/4/2010 zo 7. septembra 2010.
Aj v danom prípade išlo sprístupnenie informácie o postupe hodnotiacej komisie pri jej neverejnom
zasadaní, ktorá hodnotila ponuky pri verejnom obstarávaní podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom predmetom žiadosti o sprístupnenie
informácie boli kópie hlasovacích lístkov (ako jeden z výstupov z „neverejného“ zasadnutia hodnotiacej

komisie). Ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní obsahu obdobnú úpravu, ako
ustanovenia §28ods.4a5zákonaosudcochaidetedaoanalogickúsituáciu,akovprípadehodnotenia
uchádzačov na miesto sudcu podľa zákona o sudcoch. Ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o verejnom
obstarávaní v znení účinnom v čase vydania rozsudku znelo: „Vyhodnocovanie ponúk komisiou je
neverejné. Komisia vyhodnotí ponuky z hľadiska splnenia požiadaviek verejného obstarávateľa alebo

obstarávateľa na predmet zákazky a vylúči ponuky, ktoré nespĺňajú požiadavky na predmet zákazky
uvedené v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania alebo v oznámení použitom ako výzva na
súťaž a v súťažných podkladoch. Ak verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ vyžadoval od uchádzačov
zábezpeku, komisia posúdi zloženie zábezpeky a vylúči ponuku uchádzača, ktorý nezložil zábezpeku
podľa určených podmienok. Pri vyhodnocovaní ponuky s variantným riešením postupuje podľa § 37 ods.

3.“

Znenie predmetného ustanovenia zákona o sudcoch je nasledovné: „Výberové konanie je verejné okrem
hlasovania výberovej komisie. Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje predseda
súdu, ktorý ho vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom

konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda súdu povinný
uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu
i možnosti.“.

Najvyšší súd k tomu okrem iného uviedol, že: „Okrem iného je potrebné uviesť, že ustanovenie o

vyhodnocovaní ponúk pri verejnom obstarávaní pojednáva o neverejnosti, t.j. ustanovuje, že postup
komisie pri hodnotení ponúk prebieha bez prítomnosti tretích osôb, neupravuje sprístupňovanie
informácií. Najvyšší súd SR sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že sa nejedná o
informáciu, ktorú bol žalovaný povinný zverejniť podľa § 5 ods. 2, ods. 9 Zákona, avšak ide o
sprístupnenie informácie na základe žiadosti. Vychádzajúc z toho, že § 8 až 12 Zákona nevyplývajú

obmedzenia prístupu k informácii o hlasovaní, o sprístupnenie ktorej žiadal žalobca (nejedná sa o
utajované skutočnosti podľa osobitných predpisov, osobné údaje alebo ochranu osobnosti, obchodné
tajomstvo alebo špeciálne dôvody obmedzeného prístupu podľa § 11 Zákona) a správny orgán ako
povinná osoba v zmysle § 2 ods. 2 má plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti (súladne
s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 6.6.2007), bolo potrebné uzavrieť, že pre

nesprístupnenie požadovanej informácie nebol zákonný dôvod.“

Na doplnenie uvedeného ešte poukazujeme na analogickú situáciu týkajúcu sa hlasovania o rozsudku
v prípade konania a rozhodovania na súde v senáte. Porada pred rozhodnutím, ako aj hlasovanie,
ktoré sa deje v jej priebehu, je v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho súdneho poriadku neverejná

(„Senát rozhoduje po porade za prítomnosti zapisovateľa; nikto iný nesmie byť na porade prítomný.“)
Výsledok hlasovania je však v zmysle ustanovenia § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov zverejnený („V každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený
výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov“). Zákon tak v tomto prípade ustanovuje, že výstupz hlasovania (pomer hlasov“) na neverejnom hlasovaní musí byť zverejnený. Nedochádza tak pritom k
porušeniu zásady neverejnosti. Analogicky aj v prípade sprístupnenia hodnotiaceho hárku ako výsledku
neverejného „hlasovania“ vo výberovej komisii na miesto sudcu, nebude účel neverejnosti „hlasovania“

nijakým spôsobom porušený.

Z uvedeného teda vyplýva, že aj keď zákon o sudcoch ustanovuje neverejnosť hlasovania ako takého,
z tejto skutočnosti nijak nevyplýva, že je tým zároveň obmedzený prístup k informáciám o tomto
hlasovaní.“

V ďalšej časti žaloby (bod III. 3.) žalobca venoval pozornosť zneniu dotknutých ustanovení vyhlášky
č. 483/2011 Z. z. v právnom kontexte predmetu administratívneho konania, pričom reagujúc na
odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia poukazujúceho predovšetkým na neverejnosť hlasovania
výberovej komisie (§ 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov)
žalobca uviedol nasledovné námietky:

„Hlavná podstata dôvodov žalovaného na zamietnutie odvolania žalobcu spočíva v presvedčení, že
súčasťou hlasovania výberovej komisie je aj hodnotenie, ktoré upravuje vykonávacia vyhláška č.
483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu (ďalej len
„vyhláška“). Podľa názoru žalovaného, je ustanovenie druhej vety § 13 ods. 5 vyhlášky („Vyhlasovateľ

výberového konania na žiadosť bezodkladne sprístupní hodnotiace hárky členov výberovej komisie.“),
v rozpore s ustanovením zákona o sudcoch v už citovanom § 28 ods. 5 prvá veta („Výberové konanie
je verejné okrem hlasovania výberovej komisie.“) z čoho vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti SR
pri vydaní vyhlášky prekročilo svoje právomoci, keďže vykonávacou vyhláškou prekročilo zákonné
právomoci. Podľa názoru žalovaného tak podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR vzniká povinnosť každého

štátneho orgánu vyložiť toto ustanovenie ústavne súladným spôsobom a keďže toto ustanovenie je v
rozpore so zákonným znením, tak v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môže štátny orgán postupovať len na
základe zákona a nesmie toto ustanovenie použiť, čím sa dané ustanovenie stáva právne obsolentným.
Toto svoje tvrdenie opiera žalovaný o nálezy Ústavného súdu SR, ktoré sú v rozhodnutí o odvolaní
citované.

Žalobca je presvedčený, že uvedený názor žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a žalovaný si zamieňa pojem „hlasovanie“ za pojem „hodnotenie“.

Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (4., doplnené a upravené vydanie. Redigovali: J. Kačala

- M. Pisárčikova - M. Považaj, Bratislava: Veda 2003) pojem „hlasovať“ znamená „odovzdať svoj hlas
pri voľbe, rozhodovaní; voliť“. Pojem „hodnotiť“ znamená „zisťovať hodnotu, oceňovať, posudzovať“. Je
zrejmé, že nejde o synonymá.

V príslušných ustanoveniach zákona o sudcoch a sa pojem hlasovanie nachádza len v prvej vete

predmetného ustanovenia § 28 ods. 5 („Výberové konanie je verejné okrem hlasovania výberovej
komisie.“) a v ustanovení § 29 ods. 4, ktoré znie: „Členovia výberovej komisie volia spomedzi seba
predsedu výberovej komisie. Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní zúčastnia
aspoň štyria jej členovia. Jej rozhodnutie je platné, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých jej
členov.“. Vyhláška pojem „hlasovanie“ obsahuje v ustanovení § 12 ods. 4 („V prípade rovnosti poradia

dvoch alebo viacerých uchádzačov sa o ich poradí rozhodne osobitným hlasovaním. Ak sa osobitným
hlasovaním poradie neurčí, o poradí uchádzačov sa rozhodne žrebom.“) a v ustanovení § 13 ods. 2
(„Zápisnica ďalej obsahuje stručný a presný záznam z každého hlasovania výberovej komisie, ktoré sa
uskutočnilo, vrátane výsledku tohto hlasovania.“).

Z uvedeného vyplýva, že príslušné ustanovenia zákona o sudcoch a vyhlášky upravujú hlasovanie
komisie len v prípade procesnej otázky voľby predsedu komisie a v prípade rovnosti poradia dvoch,
alebo viacerých uchádzačov na miesto sudcu.

Výber z kandidátov na sudcov prebieha tak, že ich členovia komisie hodnotia, avšak nehlasujú o nich.

Hodnotenie prebieha spôsobom ustanoveným v ustanovení § 28 ods. 4 zákona o sudcoch („Výberovým
konaním na funkciu sudcu sa overujú odborné znalosti, všeobecný prehľad, ktorý je treba požadovať
s prihliadnutím na stupeň súdu, na ktorom sa uskutočňuje výberové konanie, schopnosť tvorivého
myslenia, rýchlosť uvažovania a schopnosť rozhodovania, verbálny prejav, osobnostné predpoklady,zdravotný stav a znalosť cudzieho jazyka uchádzača. Výberové konanie pozostáva z písomného testu,
ak sa obsahuje voľné miesto sudcu na okresnom súde, prípadovej štúdie, vypracovania súdnych
rozhodnutí, prekladu z cudzieho jazyka, psychologického posúdenia a z ústnej časti; ustanovenie §

27g tým nie je dotknuté. Písomný test, prípadová štúdia, súdne spisy na účely vypracovania súdneho
rozhodnutia a preklad z cudzieho jazyka sa v deň výberového konania losujú výberovou komisiou z na
to určených databáz. Výberové konanie sa uskutočňuje v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
ustanovenou osobitným predpisom“). Z textu citovaného ustanovenia vyplýva, že o kandidátoch sa
nehlasuje, nevolia sa, neodovzdávajú sa im hlasy. Naopak sa posudzujú ich kvality a to ich hodnotením,

prostredníctvom udeľovania bodov. Po sčítaní bodov sa určí poradie kandidátov. O poradí kandidátov
rozhoduje teda celkový počet získaných bodov a neurčuje ho komisia hlasovaním.

Pojmovo žalobca poukazuje aj na ustanovenie § 12 vyhlášky, ktoré uvádza podrobnosti k „postupu
výberovej komisie pri hodnotení“ a nie k postupu výberovej komisie pri hlasovaní.

Hodnotiace hárky, uvedené v ustanovení § 13 ods. 5 vyhlášky, ktoré boli predmetom žiadosti o
sprístupnenie informácie žalobcu, sú výstupom hodnotenia. Nie je na ne preto možné vztiahnuť
ustanovenie § 28 ods. 4, ktoré hovorí o tom, že hlasovanie hodnotiacej komisie je neverejné. V zmysle
zákona o súdoch, ako aj vyhlášky je možné uvedené ustanovenie vztiahnuť len na prípady, kedy
hlasovanie komisie skutočne prebieha (viď vyššie).

Žalobca je presvedčený, že aj v prípade, ak by išlo v tomto prípade o neverejné hlasovanie, nebolo
by možné zamietnuť žiadosť o sprístupnenie informácie o výsledku tohto hlasovania. Navyše ako bolo
vyššie uvedené, v prípade hodnotenia uchádzačov nejde o hlasovanie komisie, ako sa žalovaný mylne
domnieva, a preto ani z tohto dôvodu nie je možné obmedziť prístup k hodnotiacim hárkom ako výstupu

z hodnotenia uchádzačov a nie z hlasovania komisie.“

Ďalej žalobca citujúc ustanovenia § 1, § 12 zákona o slobode informácií v právnej nadväznosti na
ustanovenia § 8 až § 11 uvedeného zákona uviedol, že „ak by žalobca aj pristúpil na argumentáciu
žalovaného o neverejnosti hlasovania výberovej komisie ako dôvode na nesprístupnenie hodnotiacich

hárkov, bolo povinnosťou povinnej osoby vyselektovať informácie z hodnotiacich hárkov, ktoré sa týkajú
hlasovania. To však nevykonal a zamedzil prístup k celému ich obsahu.“ V súvislosti so znením § 12
vyhlášky č. 483/2011 Z. z. žalobca dal do pozornosti súdu ustanovenie § 12 ods. 4 uvedenej vyhlášky,
podľa ktorého v prípade rovnosti poradia dvoch, alebo viacerých uchádzačov, sa o ich poradí rozhodne
osobitnýmhlasovaním.Tvrdil,žetaktostanovenýobsahhodnotiacehohárkuobsahujeúdajeohlasovaní

komisielenvprípade,akdôjdekhlasovaniupodľa§12ods.4uvedenejvyhlášky.Ostatnéúdajesapodľa
žalobcu netýkajú hlasovania komisie a mali byť povinnou osobou sprístupnené. Ak žiadateľ o informácie
žiada dokument obsahujúci niekoľko chránených informácií, nemôže sa odmietnuť sprístupnenie celého
dokumentu, ale chránené informácie sa majú z dokumentu vylúčiť, napr. začierniť a zvyšok dokumentu
sa musí sprístupniť.

To, že hodnotiace hárky v zmysle citovaného ustanovenia vyhlášky neobsahujú údaje o hlasovaní,
svedčia podľa žalobcu aj hodnotiace hárky, ktoré sú zverejnené na webových stránkach žalobcu.

Napokon žalobca argumentoval aj ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov a tvrdil, že postup správnych orgánov oboch stupňov
v preskúmavanej právnej veci je v rozpore so zásadou predvídateľnosti rozhodnutí správnych orgánov
vyjadrenou v uvedenom zákonnom ustanovení, podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby v
rozhodovaníoskutkovozhodnýchalebopodobnýchprípadochnevznikalineodôvodnenérozdiely.Tvrdil,
a v prílohe žaloby listinnými dôkazmi dokumentoval, že hodnotiace hárky z výberových konaní na miesto

sudcu, vrátane identifikácie jednotlivých členov výberovej komisie boli už opakovane na základe žiadosti
o sprístupnenie informácií žalobcu inými súdmi sprístupnené a sú voľné dostupné na webovej stránke
žalobcu. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu nezaoberal narušením princípu právnej istoty, ktorý podľa
neho v danej právnej veci vznikol protiprávnym postupom povinnej osoby.

V závere žaloby žalobca namietal zaujatosť všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach a žiadal ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia v danej právnej veci a v navrhovanom petite žaloby navrhol
zrušiť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.2. V písomnom vyjadrení z 03.06.2013 žalovaný uviedol:

„Žalovaný aj naďalej zotrváva na svojom právnom názore, podľa ktorého zákon č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom znení (ďalej
len „zákon“) je vo vzťahu k zákonu o slobode informácií špeciálnym predpisom pokiaľ ide o zásadu
neverejnosti hlasovania výberovej komisie. Ustanovenie § 28 ods. 5 zákona vylučuje použitie zásady
verejnosti na hlasovanie výberovej komisie.

Podľa žalobcu zmyslom zákonnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 28 ods. 5 prvá veta zákona nebolo
hlasovanie a najmä výstupy z neho utajiť. K tejto argumentácii žalobcu žalovaný súd uvádza, že výstupy
z výberového konania, t.j. jeho výsledky sú uvedené v zápisnici o priebehu výberového konania, ktorá
sa podľa § 28 ods. 8 cit. zákona zverejňuje webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR do 24 hodín
od ukončenia výberového konania. Obsahové náležitosti zápisnice sú špecifikované v ustanovení § 13

vyhl. č. 483/2011 Z.z. vydané na základe zmocnenia v ustanovení § 28 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z.

Ďalšou žalobnou námietkou žalobca vyslovuje nesúhlas s právnym názorom žalovaného týkajúcim sa
vzájomného vzťahu ustanovenia § 28 ods. 5 zákona a § 13 ods. 5 jeho vykonávacej vyhlášky. Žalovaný
naďalej zotrváva na právnom názore, podľa ktorého Ministerstvo spravodlivosti SR pri vydaní citovanej

vyhlášky nad rámec zákonného zmocnenia v zmysle § 28 ods. 10 zákona uložilo vyhlasovateľovi
výberového konania na žiadosť bezodkladne sprístupniť hodnotiace hárky členov výberovej komisie (§
13 ods. 5 vyhlášky). Preto na uvedené ustanovenie vyhlášky vyhlasovateľ výberového konania nie je
povinný prihliadať (článok 152 ods. 4 a článok 2 ods. 2 Ústavy SR).

Žalobca v ďalšej časti žaloby robí výklad pojmu „hlasovanie výberovej komisie“ v zmysle § 28 ods. 5
zákona. Podľa žalobcu toto ustanovenie upravuje len neverejné hlasovania výberovej komisie v prípade
procesnej otázky voľby predsedu komisie (§ 29 ods. 4 zákona) a v prípade rovnosti poradia dvoch alebo
viacerých uchádzačov o voľné miesto sudcu v hodnotiacich hárkoch členov výberovej komisie. Podľa
názoru žalovaného pod pojem „hlasovanie výberovej komisie“ v ustanovení § 28 ods. 5 zákona možno

zahrnúť aj hodnotenie jednotlivých uchádzačov v hodnotiacich hárkoch členov výberovej komisie.

S právnym názorom iných súdov v súvislosti so sprístupnením hodnotiacich hárkov, na ktoré žalobca
poukazuje, sa žalovaný nestotožňuje. Preto zo strany žalovaného nemohlo dôjsť k porušeniu zásady
predvídateľnosti rozhodnutí správnych orgánov, ktorá je vyjadrená v ustanovení § 3 ods. 4 zákona o

správnom konaní.

Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol a žalobcovi
nepriznal právo na náhradu trov konania.“

III.

Súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie a obsah administratívneho konania vyplývajúci z pripojeného administratívneho spisu a
dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uzneseniami č.k. 7Ndz/1/2014 a č.k. 7Ndz/4/2014 z 26.02.2014 a
21.11.2014 rozhodol, že sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Pavol Naď, JUDr. Eva Baranová,
JUDr. Valéria Mihalčínová, JUDr. Judita Juráková, JUDr. Tamara Sklenárová a JUDr. Juraj Tymko nie
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn.

6S/87/2013, t.j. v preskúmavanej právnej veci.

Súd, právne analyzujúc obsah podanej žaloby a viazaný dispozičnou právnou zásadou určujúcou pre
výkon správneho súdnictva v Slovenskej republike podľa piatej časti O. s. p. (§ 244 a nasl. O. s. p.)
konštatoval, že vo vzťahu k predmetu žiadosti žalobcu z 24.01.2013 podanej na Okresnom súde Košice

I o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií ide v podstate o výklad
dotknutých ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z., zákona č. 385/2000 Z. z. a vyhlášky č. 483/2011 Z. z.
v ich znení účinnom v čase rozhodovania správnych orgánov oboch stupňov.Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho
orgánu“).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)
podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí,

že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa - Okresného súdu
Košice I, žalobca žiadosťou o informácie z 24.01.2013 v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. požiadal
Okresný súd Košice I o zaslanie kópií vo forme skenov všetkých hodnotiacich hárkov všetkých členov

výberových komisií vo výberových konaniach na funkciu sudcu Okresného súdu Košice I, vyhotovených
v dňoch výberového konania 21. - 23. 01.2013 na základe Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 483/2011 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu
sudcu.

Správny orgán prvého stupňa - predseda Okresného súdu Košice I predmetnej žiadosti nevyhovel
rozhodnutím č. 1SprI/11/2013 z 29.01.2013, a to z dôvodov uvedených v časti I., bod 2. odôvodnenia
tohto rozsudku.

S právnym názorom prvostupňového správneho orgánu sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia

z 11.03.2013 právne stotožnil žalovaný, dôvodiac popri právnej argumentácii vyplývajúcej zo zákona
č. 211/2000 Z.z. a zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, predovšetkým ústavnoprávnym výkladom skutkového
a právneho stavu veci, v rámci ktorého sa zaoberal aj právnym hodnotením veci súvisiacim so znením
§ 13 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 483/2011 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti

o výberovom konaní na funkciu sudcu.

Podstatouprávnejargumentáciežalobcuvžalobe z24.4.2013,vktorejžalobcaprostredníctvomprávnej
zástupkyne podrobil podrobnej právnej analýze dotknuté ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z., zákona
č. 385/2000 Z.z., ako aj vykonávacej vyhlášky č. 483/2011 Z.z. je právnymi úvahami podložené tvrdenie

žalobcu, že hodnotiace hárky členov výberovej komisie vo výberovom konaní na obsadenie miesta
sudcu obsahujú informácie, ktoré sú prístupné žiadateľom o poskytnutie informácií podľa zákona č.
211/2000 Z.z., s poukázaním na ustanovenie § 13 ods. 5 vyhlášky č. 483/2011 Z.z. V tejto súvislosti
žalobca opakovane tvrdil, že ustanovenie § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z., o ktoré okrem iných
zákonných a ústavných ustanovení opreli odôvodnenie svojich zamietavých rozhodnutí správne orgány

oboch stupňov, nemôže byť právnou prekážkou pre zverejnenie hodnotiacich hárkov členov výberovej
komisie, tvrdiac okrem iného, že „to, že zákon vylúčil hlasovanie z verejného konania, znamená, že
ide o „neverejné“ hlasovanie, avšak samo o sebe to neznamená, že výsledky hlasovania sú „tajné“.
Úmyslom zákonodarcu podľa žalobcu bolo, aby takýmto spôsobom bola zaručená nerušenosť priebehu
hlasovania výberovej komisie, avšak nebolo jeho úmyslom hlasovanie a najmä výstupy z neho utajiť.“

Podľa § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov výberové konanie je verejné, okrem hlasovania
výberovej komisie.

Všeobecnezáväznýprávnypredpis,ktorývydáMinisterstvo,ustanovínáležitosti vyhláseniavýberového
konania, zoznam dokladov, ktoré má uchádzač predložiť, spôsob konania výberového konania,
podrobnosti o písomnom texte, prípadovej štúdii, vypracovania súdnych rozhodnutí, preklade z cudzieho
jazyka,psychologickomposúdeníaoústnejčastivýberovéhokonania,spôsobvytváraniadatabázpodľa
§ 28 ods. 4, spôsob vyhodnotenia výsledkov výberového konania a náležitosti zápisnice o priebehu

výberového konania (§ 28 ods. 10 uvedeného zákona).

Ako to vyplýva z obsahu zmocňujúceho ustanovenia zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení,
obsiahnutého v § 28 ods. 10 uvedeného zákona, predmetné zákonné ustanovenie nesplnomocniloMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky upraviť vo všeobecne záväznom právnom predpise
nižšej právnej sily na vykonanie zákona č. 385/2000 Z.z. povinnosti vyhlasovateľa výberového konania
na zverejnenie dokladov, ktoré tvoria súčasť agendy správy súdu - hodnotiace hárky členov výberovej

komisie. Súd sa preto, vychádzajúc predovšetkým z článku 2 ods. 2 Ústavy SR právne stotožnil s
obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, poukazujúceho na nemožnosť právnej aplikácie
ustanovenia § 13 ods. 5, druhá veta vyhlášky č. 483/2011 Z.z. na preskúmavanú právnu vec.

Ďalej súd považuje za potrebné dať do pozornosti účastníkov konania, že v zmysle citovaného

ustanovenia § 28 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov všeobecne záväzným
právnym predpisom, ktorým je vyhláška č. 483/2011 Z.z., mal byť okrem iného upravený spôsob
vykonania výberového konania.

Z obsahu žalobných námietok je zrejmé, že žalobca vyhotovovanie hodnotiacich hárkov členov
výberovej komisie nepovažuje za súčasť hlasovania výberovej komisie, ktoré má byť neverejné, ako to

priamo vyplýva z ustanovenia § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. Súd je však toho názoru, že
zámeromzákonodarcuvustanovení§28ods.5,prvávetauvedenéhozákona,naktorévovykonávacom
právnom predpise - vyhláške č. 483/2001 Z.z. právne nadväzuje ustanovenie § 12 uvedenej vyhlášky
(Postup výberovej komisie pri hodnotení) bolo zabezpečiť neverejnosť hlasovania výberovej komisie
prakticky realizovaného postupom podľa § 12 vyhlášky č. 483/2011 Z.z.

Podľa názoru súdu skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 12 uvedenej vyhlášky pri stanovovaní
postupu výberovej komisie pri hodnotení uchádzačov o funkciu sudcu explicitne nevyjadril, že postup
výberovej komisie pri hodnotení je považovaný za hlasovanie o jednotlivých uchádzačoch o funkciu
sudcu neznamená, že obsahovo nejde o hlasovanie výberovej komisie podľa § 28 ods. 5, prvá veta

zákonač.385/2000Z.z.,ktoréjeneverejným.Danýzáversúdumožnookreminéhooprieťajosamotným
žalobcom zvýrazňované znenie ustanovenia § 12 ods. 4 citovanej vyhlášky, podľa ktorého v prípade
rovnosti poradia dvoch alebo viacerých uchádzačov sa o ich poradí rozhodne „osobitným hlasovaním“.
Neverejný proces hodnotenia uchádzačov výberovou komisiou upravených v § 12 vykonávacej vyhlášky
k zákonu č. 385/2000 Z.z. treba podľa názoru súdu jednoznačne posudzovať v právnej nadväznosti

na ustanovenie § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov. Po
obsahovej právnej stránke ide o neverejné hlasovanie uskutočnené výberovou komisiou. Právnym
zavŕšením daného neverejného postupu výberovej komisie je právny postup výberovej komisie uvedený
v ustanovení § 12 ods. 5 uvedenej vyhlášky, podľa ktorého výsledky výberového konania a poradie
úspešnýchuchádzačov,akoajzoznamneúspešnýchuchádzačovpodľaods.2výberovákomisiaverejne

vyhlási a oznámi uchádzačom bezprostredne po ukončení výberového konania.

Pokiaľ ide o ústavnoprávny rozmer preskúmavanej právnej veci, súd uvádza nasledovné závery
(týkajúce sa predovšetkým znenia § 13 ods. 5 vyhlášky č. 483/2011 Z. z.):

Ustanovenie § 28 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich jednoznačne upravuje, že
hlasovanie vo výberovom konaní je neverejné (t.j. tajné).

Vykonávacia vyhláška MS SR č. 483/2011 Z.z. z 13.12.2011 v ustanovení § 13 ods. 5 upravuje aj
skutočnosť, že vyhlasovateľ sprístupní hodnotiace hárky členov výberovej komisie.

Obsah uvedených ustanovení nie je možné považovať za súladný.

Zákonom je predpísané rozhodovanie hlasovaním (nie iným spôsobom) každým členom výberovej
komisie. Rozhodnutie každého člena komisie (t.j. hlas) sa písomne zachytáva (eviduje) na hodnotiacom

hárku vo vzťahu ku každému jednotlivému uchádzačovi (t.j. osobitne).

Keďže obsah § 28 ods. 5 cit. zák. a § 13 ods. 5 vykonávajúcej vyhlášky (ustanovuje podrobnosti o
priebehuvýberovéhokonania)niejesúladný,čímsanastoľujestavprávnejneistoty,jepovinnosťousúdu
pri aplikácii a interpretácii ustanovení právneho predpisu nižšej právnej sily, (t.j. vyhlášky ministerstva)

dôsledne postupovať podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (ďalej len „ústavy“), ktorý upravuje všeobecné
výkladové pravidlo.ZjudikatúryÚstavnéhosúduSRvyplývaajto,ževsituácii,keďprávnunormumožnovysvetľovať dvoma
spôsobmi, pričom jeden je v súlade s ústavou a druhý nie je v súlade s ústavou, nie je daný ústavný
dôvod na zrušenie právnej normy, ale je daná ústavná povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s

ústavou (PL. ÚS 15/98).

Všeobecné súdy pri realizácii svojej pôsobnosti v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy (aj pri preskúmvacej
právomoci) sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť (II. ÚS 13/2001).

Pri aplikácii a interpretácii ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov vydanými
ministerstvami je v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy potrebné vychádzať z ústavnej úpravy čl. 123 (o
sekundárnej právomoci orgánov výkonnej moci), čl. 26 ods. 4 ústavy (o prípustnosti obmedzenia na
šírenie informácií zákonom) a čl. 2 ods. 2 ústavy (o povinnosti orgánu verejnej moci konať len to, čo mu
ústava alebo zákon povoľuje - I. ÚS 3/98), keďže na seba tieto ustanovenia významovo nadväzujú vo
vzťahu k predmetu preskúmavanej veci (PL. ÚS 32/95).

Z judikatúry Ústavného súdu SR ďalej vyplýva, že podľa čl. 123 ústavy je vylúčená možnosť, aby
ministerstvá v rozsahu svojej normotvornej právomoci menili obsah právnych vzťahov, teda upravovali
také práva a im zodpovedajúce povinnosti, ktoré „splnomocňujúci zákon“ neustanovuje. Je preto
umožnené vydávanie uvedených právnych predpisov nižšej právnej sily len v medziach zákona, čo

nepripúšťa upraviť vzťah spôsobom odporujúcim zákonu, resp. nemožno subjektu právnych vzťahov
ukladať také právne povinnosti, ktoré nemajú oporu v zákone (PL. ÚS 6/98, PL. ÚS 8/94, PL. ÚS 7/96).

Právna podmienka obmedzenia ústavného práva na šírenie informácií podľa čl. 26 ods. 4 ústavy
znamená, že obmedzenie prijíma zákonodarca len v právnom predpise so silou zákona. Zároveň musí

byť splnená materiálna podmienka, ktorou je aj nevyhnutnosť opatrenia v demokratickej spoločnosti
(naliehavá spoločenská potreba), ktorá je taktiež splnená (PL. ÚS 15/98).

Zákonodarca v ustanovení § 28 ods. 5 prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení obmedzil
právo na šírenie informácie úpravou neverejného hlasovania. Súčasne je pritom splnená materiálna

podmienka (vyplývajúcazozneniačl.26ods.4ústavy),spočívajúcavnevyhnutnostigarantovaťslobodu
rozhodovania o personálnej otázke v procese realizácie ústavného práva občana na prístup k verejnej
funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v súlade s ústavnou povinnosťou podľa čl. 152 ods. 4 ústavy

(generálnepravidlointerpretácieaaplikácieprávnychpredpisov)jesúdpovinnýaplikovaťainterpretovať
dotknuté ustanovenie § 13 ods. 5 cit. vyhlášky v súlade s tými ustanoveniami ústavy, ktoré na seba
významovo nadväzujú (PL. ÚS 32/95), t.j. z ústavnej úpravy čl. 123 a čl. 26 ods. 4 ústavy.

Pri ich aplikácii je pre každý orgán verejnej moci záväzné rozhodovanie ústavného súdu (PL. ÚS

17/96). Vzhľadom na záväzný výklad vyplývajúci z judikatúry ústavného súdu (týkajúci sa čl. 123 a 26
ods. 4 ústavy) je zrejmé, že právo na informácie o hlasovaní člena výberovej komisie je príslušným
zákonom obmedzené (úprava neverejného hlasovania), pričom vykonávací predpis nie je oprávnený
uložiť povinnosti sprístupniť takúto skutočnosť, keďže to nemá oporu v splnomocňovacom zákone.
Povinnosť sprístupnenia hodnotiacich hárkov teda porušuje (obchádza) zákonnú úpravu o tajnosti

hlasovania, ktoré dôsledne zaručuje nevyhnutnosť slobody rozhodovania (neumožní sa postih alebo
nátlak za hlasovanie) pri rozhodovaní v procese ústavne upraveného práva na prístup k verejnej funkcii
(čl. 30 ods. 4 ústavy).

Z uvedených dôvodov, ktoré súd považoval za právny základ pre posúdenie dôvodnosti žalobných

námietok, sa súd stotožnil s názorom žalovaného v kľúčových právnych kritériách pre posúdenie
predmetu administratívneho konania. V žalobe uvádzanú otázku právneho vzťahu zákona č. 211/2000
Z.z. v platnom znení so zákonom č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov súd vyhodnotil zhodne
so žalovaným, poukazujúc na špeciálnu úpravu daných právnych vzťahov, obsiahnutú v ustanovení
§ 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ustanoveniami § 12 vyhlášky č. 483/2011 Z.z.

Neverejnosť teda tajnosť hlasovania výberovej komisie jej postupom podľa § 12 vykonávacej vyhlášky
je podľa názoru súdu (v súlade s hore uvedeným právnym výkladom uvedených ustanovení) určujúcim
právnym faktorom aj pre posúdenie možnosti zverejnenia, t.j. aj sprístupnenia na žiadosť podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. všetkých tých informácií, ktoré tvorili obsah hodnotenia uchádzačov, teda faktickyhlasovania o nich členmi výberovej komisie vyplňovaním hodnotiacich hárkov. Súd sa preto nestotožnil
s námietkou žalobcu, že zámerom zákonodarcu v ustanovení § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.
bolo iba zabezpečiť nerušenosť priebehu hlasovania výberovej komisie a nebolo jeho úmyslom utajiť

hlasovanie. Výstupom z neho určeným zákonodarcom na zverejnenie je verejné vyhlásenie výsledkov
výberového konania postupom podľa § 12 ods. 5 vyhlášky č. 483/2011 Z. z.

Súd sa ďalej zaoberal aj právnym hodnotením obsahu hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie v
právnom rámci ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako časti

argumentácie správnych orgánov oboch stupňov.

Podľa § 9 ods. 1 prvá veta zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a
súkromiafyzickejosoby,písomnostiosobnejpovahy,podobizne,obrazovésnímkyaobrazovéazvukové
záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len
vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.

Ustanovenie § 9 zákona č. 211/2000 Z.z. je systematický zaradené do časti zákona označenej ako
Obmedzenia prístupu k informáciám.

Dikcia § 9 ods. 1 uvedeného zákona vyžadujúca predchádzajúci písomný súhlas dotknutej osoby so

sprístupnením takýchto informácií, teda aj informácií, ktoré sa dotýkajú osobnosti fyzickej osoby je v
právnom premietnutí na obsah hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie ďalšou právnou prekážkou
sprístupnenia skenov (kópií) hodnotiacich hárkov. Ide totiž o údaje o osobnosti uchádzača, zverejnením
ktorých môže byť negatívne zasiahnuté do jeho osobnostných práv, ochrana ktorých bola nesporne
zámerom zákonodarcu v danom zákonnom ustanovení. Osoba hodnotiteľa - člena výberovej komisie

nie je preto podľa názoru súdu právne významnou pre posúdenie existencie danej zákonnej podmienky
pre sprístupnenie informácie.

Zhrnúc predmetné právne hodnotenie veci súd dospel k záveru, že u žalobcu je daná právna prekážka
pre zverejnenie ním požadovaných informácií obsiahnutá v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000

Z. z., pričom zároveň nemožnosť zverejniť obsah hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie z
výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu je daná aj neverejnosťou hlasovania výberovej
komisie, za ktoré súd jednoznačne považuje aj postup podľa § 12 ods. 1 až 4 vyhlášky č. 483/2011 Z.
z. v znení neskorších predpisov (postup výberovej komisie pri hodnotení).

Súd preto podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol žalobu ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý
v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie

musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.
Vodvolanísamápoprivšeobecných náležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.