Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 23, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/577/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243643
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110243643.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: V.. W.
M., nar.: X.X.XXXX, bytom F.. R.. X. Č.. XX, XXX XX W., zastúpený: JUDr. Andreou Šupákovou,
advokátkou, Nobelova l/A, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, IČO: 166 073, o určenie neplatnosti výpovede zo
štátnozamestnaneckého pomeru, náhradu funkčného platu a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. mája 2013, č. k. 8C/200/2010-300, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že
štátnozamestnanecký pomer medzi ním a žalovaným sa neskončil, naďalej trvá a žalovaný je povinný
ho naďalej zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 k
služobnej zmluve o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 5.5.2010, určenia, že výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.7.2010 je neplatná a uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

1.2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 20 ods. 2, § 22 ods.1, § 27 ods.1, 2 a 4, § 29 ods. 1, §
36 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 46 ods. 1, § 47 pís. b/ a § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej
službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 21. 7. 2010 (ďalej len „zákon o štátnej
službe“) a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby. Súd prvej inštancie pri svojom dokazovaní vychádzal z
tvrdení žalobcu o neplatnosti výpovede pre nesplnenie povinnosti žalovaného, ponúknuť mu akékoľvek

voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré mal v čase výpovede k dispozícii a jeho argumentáciu, že
ponuková povinnosť by sa na žalovaného nevzťahovala len vtedy, ak by nemal k dispozícii žiadne voľné
štátnozamestnanecké miesto (absolútna nemožnosť zamestnať zamestnanca) a žalovaný disponoval
ôsmimi takýmito miestami, pričom mu ani jedno z nich, ktoré žalobca považoval i za vhodné, podľa
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, neponúkol. Svoju pozornosť
zameral postupne na analýzu najprv 5 voľných štátnozamestnaneckých miest vedúcich zamestnancov,
ktoré boli pre žalobcu podľa jeho tvrdenia vhodné a žalovaný mu ich mal ponúknuť. Prvoinštančný

súd uviedol, že žalobca, a to ani po predložení konkrétnych opisov činností týchto miest
žalovaným sa počas konania nezaoberal, nepreukazoval a ani neuvádzal žiadne skutočnosti, že tieto
miesta vedúcich zamestnancov sú pre neho aj vhodné z hľadiska odboru štátnej služby, charakteristiky
najnáročnejších činností a ostatných činností, ktoré sa na danom mieste vykonávajú, a to z hľadiskakvalifikačných predpokladov (vzdelania, odboru vzdelania) a osobitných kvalifikačných predpokladov
(znalosť cudzieho jazyka, špeciálne požiadavky). Poukázal na námietky žalovaného, že tieto voľné
štátnozamestnanecké miesta vedúcich zamestnancov (generálny štátny radca), nie je možné obsadiť

v rámci tzv. ponukovej povinnosti podľa ustanovenia § 47 ods. 2 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z.
o štátnej službe, pretože v zmysle ustanovení § 20 ods. 2 písm. a/ a § 22 ods. 1 zákona o štátnej
službe, tieto miesta vedúcich zamestnancov sa môžu obsadiť len trvalo, nie dočasne a žiadnym iným
spôsobom ako výberovým konaním. Po vyhodnotení právnej argumentácie oboch účastníkov konania,
súd prvej inštancie uzavrel, že podľa ustanovenia § 20 ods. 2 písm. a/ zákona č. 400/2009 Z. z.

o štátnej službe je miesto vedúceho zamestnanca možné obsadiť iba na základe výberového konania,
zo zamestnancov a z občanov, ktorí sa uchádzajú o štátnu službu (vonkajšie výberové konanie),
alebo výberovým konaním zo štátnych zamestnancov v príslušnom služobnom úrade (vnútorné
výberové konanie). Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že neprichádza do úvahy trvalé obsadenie
takéhoto miesta v rámci splnenia si tzv. ponukovej povinnosti žalovaného (§ 47 ods. 2 písm. b/ zákona
č. 400/2009 Z. z.) s poukazom na ustanovenie § 36 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z., pretože ponuka

iného vhodného miesta z hľadiska času štátnej služby by musela byť totožná s časom, na ktorý je
založenýštátnozamestnaneckýpomeržalobcu.Žalobca malštátnozamestnaneckýpomerzaloženýako
štátnu službu na neurčitý čas, a preto i ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesta by nemohli
byť miestami vytvorenými na čas určitý, dočasný, ale na neurčitý čas. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti, prezentoval súd prvej inštancie názor, že i v takomto prípade by muselo ísť nielen o voľné,

ale i o vhodné miesto vedúceho zamestnanca a k vhodnosti týchto miest sa žalobca počas konania
vyjadroval iba veľmi všeobecne, nezaoberal sa konkrétnejšie, či tieto miesta sú pre neho skutočne
vhodné z hľadiska odboru štátnej služby, charakteristiky najnáročnejších činností, činností, ktoré sa na
danommiestevykonávajú, ostatnýchčinností,kvalifikačnýchpredpokladov(vzdelania,odborvzdelania)
a osobitných kvalifikačných predpokladov (znalosť cudzieho jazyka, špeciálne požiadavky). Zo správy

žalovaného i opisov jednotlivých štátnozamestnaneckých miest prvoinštančný súd vyvodil, že tieto
voľné štátnozamestnanecké miesta vedúceho zamestnanca boli na tlačovom a informačnom
odbore, sekcii trestného práva, sekcii rozvoja, ekonomiky a správy - odbor ekonomiky a financovania, a
na sekcii legislatívy, všetky miesta boli funkčne vyššie (generálny alebo hlavný štátny radca) ako miesto
žalobcu - hlavný radca a neboli pre neho vhodné v kontexte jeho funkcie, a pôsobenia (oblasť trestného

práva a kriminológie), praxe a špeciálnych požiadaviek.

1.3. Ani ďalšie tri voľné štátnozamestnanecké miesta v kancelárii ministra, na ktoré
žalobca poukázal, súd prvej inštancie nepovažoval pre neho za vhodné, pre nespĺňanie špecifických
požiadaviek potrebných na ich obsadenie, a to prax v oblasti médií, prax v

administratíve a ekonomické vzdelanie. Pri posudzovaní ich vhodnosti (funkcia, odbor, organizačné
začlenenie, platová trieda, miesto mimoriadnej významnosti, najnáročnejšie činnosti, práca v odbore,
všeobecné predpoklady, špeciálne predpoklady) pre žalobcu, rovnako vychádzal z opisov ich
činností predložených žalovaným, ktoré žalobca namietal ako účelové, pripravené žalovaným iba pre
účely tohto konania. Túto svoju námietku žalobca opäť žiadnym spôsobom nepreukázal a súd prvej

inštancie počas konania nezistil akékoľvek pochybnosti o dôveryhodnosti týchto opisov, o prípadnej
účelovosti ich vyhotovenia pre súdne konanie, považoval ich za hodnoverné a pri dokazovaní na ne
prihliadal. Do pozornosti dal, že opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta je podľa ustanovenia §
27 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z. neoddeliteľnou súčasťou služobnej zmluvy a žalovaný vyhotovuje
všeobecný opis činnosti, ktorý prináleží tomu ktorému miestu už pred obsadzovaním samotného miesta.

Súd prvej inštancie pripustil, že i prípadné odchýlky od všeobecného opisu činnosti sú prípustné, ak
majú charakter iba nepodstatných. I žalobca predložil súdu opis činnosti štátnozamestnaneckého
miesta, zo dňa 5. 5. 2010 z ktorého vyplýva, že bol vo funkcii - hlavný radca, odbor štátnej služby
- 2. 06 Justícia, organizačné začlenenie - organizačný útvar: sekcia trestného práva, organizačný
podútvar: odbor kriminológie a prevencie kriminality, platová trieda - 08, miesto

mimoriadnej významnosti - nie. Z opisu tohto štátnozamestnaneckého miesta žalobcu vyplýva, že
vykonával ako najnáročnejšie činnosti - špecializovanú činnosť v odbore štátnej služby 2.06 Justícia,
spočívajúcuvprípravepodkladovnarozhodovanievpôsobnostiministerstva,prípravuaplnenienávrhov
opatrení na zabezpečovanie úloh v oblasti predchádzania trestnej a inej protispoločenskej činnosti,
vrátane vzniku ich príčin v spolupráci s Radou vlády Slovenskej republiky pre prevenciu kriminality.

Ďalej v rámci najnáročnejšej činnosti vykonával - zabezpečovanie plnenia úloh prevencie kriminality
a inej protispoločenskej činnosti, vyplývajúcich pre ministerstvo z ročných plánov
prevencie kriminality a z dlhodobých stratégií prevencie kriminality, vypracovávaných Radou vlády SR
pre prevenciu kriminality, z Národného plánu boja proti drogám, z Akčného plánu boja proti rasizmu,xenofóbii, antisemitizmu a intolerancie a z iných obdobných dokumentov. V rámci ostatných
činností vykonával tieto: „spolupráca s ďalšími ministerstvami a inými ústrednými orgánmi
štátnej správy na vypracovávaní a realizácii preventívnych aktivít podľa jednotlivých

ťažiskových problematík, prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti". Z listinných dôkazov,
opisov činností jednotlivých troch štátnozamestnaneckých miest, ktoré predložil súdu počas konania
žalovaný, súd zistil nasledovné:

a) Z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 15. 7. 2010, ktorý vypracovala riaditeľka

kancelárie ministra a schválil vedúci služobného úradu vyplýva, že toto miesto sa týka funkcie štátny
radca, odboru štátnej správy - 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, organizačného začlenenia
- organizačný útvar: kancelária ministra, platová trieda 09. Najnáročnejšie činnosti boli tvorba štátnej
politiky vrátane koncepčnej činnosti na úseku vykonávania štátnych záležitostí na úrovni ministerstva,
koncepčné a metodické činnosti na úrovni ministerstva, koordinovanie celoštátneho subsystému
súvisiaceho s čerpaním prostriedkov Európskych spoločenstiev s dôsledkami na rozhodnutia s

celoštátnym dosahom na úrovni ministerstva. V rámci najnáročnejších činností sa na tomto mieste
vykonávala činnosť: príprava podkladov k plneniu úloh, ktoré pre ministerku vyplývajú z funkcie členky
Vlády SR a jej orgánov, osobné plnenie úloh vyplývajúcich z pokynov ministerky a riaditeľa kancelárie
ministerky, príprava analytických a programových materiálov z ekonomickej oblasti, predkladaných
na rokovanie operatívnej porady ministerky a spracovanie materiálov z operatívnej porady. Ako

ostatné činnosti boli uvedené: spracovanie, zabezpečovanie, koordinovanie a operatívne riešenie
programu ministerky spravodlivosti SR, organizačné zabezpečovanie prijímania tuzemských návštev
a zahraničných delegácií, zaobstarávanie darov pre tuzemské a zahraničné delegácie, vedenie
operatívnej evidencie, zodpovednosť za čerpanie reprezentačných výdavkov v kancelárii ministerky.
Kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore ekonomika. Špeciálnou

požiadavkou na výkon práce bola práca s PC. Po vyhodnotení činnosti, ktorú vykonával žalobca
a činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta mal súd prvej inštancie za to, že toto voľné
štátnozamestnanecké miesto nie je pre žalobcu vhodným a to z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačný
predpoklad na vykonávanie tejto činnosti a to vzdelanie II. stupňa v odbore ekonomika, zatiaľ čo žalobca
má vysokoškolské vzdelanie II stupňa v odbore právo. Absencia tohto základného kvalifikačného

predpokladu týkajúceho sa vysokoškolského vzdelania v odbore ekonomika je vzhľadom na činnosť na
tomto mieste prekážkou. Toto miesto nie je pre neho vhodné aj z toho dôvodu, že vykonával funkciu
hlavného radcu s platovou triedou 08, zatiaľ čo toto miesto má funkciu štátny radca (vyššiu) s vyššou
platovou triedou - 09. Súd prvej inštancie potom vyvodil záver, že i prípadné ponúknutie miesta v
rámci tzv. ponukovej povinnosti s vyššou funkciou a platovou triedou by bolo absolútne v rozpore so

zásadami zákona o štátnej službe, so zásadami kariérneho postupu v štátnej službe a zásadami etiky
a profesionality štátnej služby.

b) Z listinného dôkazu, opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta, ktorý rovnako vypracovala
riaditeľka kancelárie ministra dňa 15. 7. 2010 a schválil vedúci služobného úradu vyplýva, že toto

miesto bolo pre funkciu radca, v odbore štátnej správy - 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci,
organizačného začlenenia - organizačný útvar: kancelária ministra, platovej triedy 05. Najnáročnejšie
činnosti tohto miesta boli samostatná odborná činnosť na úseku kancelárie ministra, odborná
príprava rozhodnutí na koordinovanie a usmerňovanie aktivít na úseku kancelárie ministra; v rámci
najnáročnejších činností sa vykonáva: osobné plnenie úloh vyplývajúcich z pokynov ministra a

riaditeľa kancelárie ministra, vykonávanie všetkých odborných prác a administratívnych prác v úseku
kancelárie ministra, koordinácia plnenia úloh v súčinnosti s ostatnými organizačnými útvarmi služobného
úradu. Ostatnými činnosťami boli vedenie registratúrnej knihy, sledovanie termínov plnenia úloh
uložených jednotlivým organizačným útvarom služobného úradu, kompletizácia materiálov vrátane ich
elektronickej evidencie, predkladaných ministrovi a riaditeľovi kancelárie ministra, vykonávanie odborno-

administratívnychčinnostívúsekukancelárieministra,zaobstarávaniedarovpretuzemskéazahraničné
delegácie, vedenie operatívnej evidencie, zodpovednosť za čerpanie reprezentačných výdavkov v
kancelárii ministra. Na vykonávanie tejto funkcie ako kvalifikačný predpoklad bolo potrebné úplné
stredné odborné vzdelanie v odbore obchodná akadémia. Osobitnými kvalifikačnými predpokladmi
boli práca s PC a prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 rokov. Po vyhodnotení činnosti, ktorú

vykonával žalobca a činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta mal súd prvej inštancie za to, že
toto voľné štátnozamestnanecké miesto nie je pre žalobcu vhodným z dôvodu, že nespĺňa kvalifikačný
predpoklad - úplné stredné odborné vzdelanie v odbore obchodná akadémia a ani osobitný kvalifikačný
predpoklad - prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 rokov. Toto miesto má síce funkčne nižšiezaradenie, i nižšiu platovú triedu, a tento nesúlad s funkčným zaradením a platovou triedou žalobcu -
hlavný radca s platovou triedou 08, je podľa názoru súdu neprijateľný. Vzhľadom na tieto skutočnosti
mal súd prvej inštancie za to, že ani toto miesto nebolo v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 písm. b/

zákona č. 400/2009 Z. z. pre žalobcu vhodné.

c) Z opisu zo dňa 15.07. 2010, ktorý vypracovala riaditeľka kancelárie ministra dňa 15. 7. 2010 a schválil
vedúci služobného úradu vyplýva, že toto štátnozamestnanecké miesto sa týka funkcie hlavný štátny
radca - hovorca, v odbore štátnej správy - 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci, organizačného

začlenenia - organizačný útvar: kancelária ministra, platovej triedy 10. Najnáročnejšie činnosti tohto
miesta boli tvorba štátnej politiky a stratégie vo vymedzenej oblasti na úrovni ministerstva, tvorba
štátnej politiky vrátane koncepčnej činnosti alebo tvorba pozičných dokumentov na úrovni ministerstva,
koncepčná a koordinačná činnosť v oblasti štátnej služby na úrovni ministerstva.
V rámci týchto činností sa vykonávalo zabezpečovanie úloh pre ministra spravodlivosti SR ako člena
vlády, príprava a realizácia odborných výstupov ministerstva smerom k iným ústredným orgánom štátnej

správy, médiám, verejnosti, komunikácia so zástupcami masovokomunikačných prostriedkov. Ostatnými
činnosťami boli kontrola a úprava dokumentov predkladaných ministrovi, vybavovanie podaní občanov
a stránok na MS SR, spolupráca s jednotlivými sekciami Ministerstva spravodlivosti SR. Kvalifikačnými
predpokladmi bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, osobitnými kvalifikačnými predpokladmi bola
znalosť cudzieho jazyka a špeciálnymi požiadavkami na výkon práce boli - práca s PC,

komunikačnézručnosti,prax voblastitlačovýchalebo elektronickýchmédiívrozsahuminimálne2
roky. Po vyhodnotení činnosti, ktorú vykonával žalobca a činnosti tohto štátnozamestnaneckého miesta
mal súd za to, že toto voľné štátnozamestnanecké miesto, rovnako ako predchádzajúce dve, nie je
vhodným pre žalobcu a to z dôvodu nespĺňania špeciálnych požiadaviek na výkon práce -
komunikačné zručnosti a prax v oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu minimálne 2

roky. Z vykonaného dokazovania ustálil, že tieto špeciálne požiadavky na výkon funkcie hovorcu žalobca
nespĺňa, bez adekvátneho vzdelania v oblasti komunikačných zručností a praxe by túto funkciu nemohol
vykonávať. Pre žalobcu nie je vhodné i z toho dôvodu, že vykonával funkciu hlavný radca, s platovou
triedou 08, zatiaľ čo toto miesto má funkciu hlavný štátny radca (vyššiu) s platovou triedou 10. Súd prvej
inštancie rovnako ako pri prvom štátnozamestnaneckom mieste poznamenal, že i prípadné ponúknutie

miesta v rámci tzv. ponukovej povinnosti s vyššou funkciou a platovou triedou, by bolo absolútne v
rozpore so zásadami zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, zásadami kariérneho postupu v štátnej
službe, zásadami etiky a profesionality štátnej služby.

1.4. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie potom s poukazom na

ustanovenie § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 zhrnul, že žalovaný mohol dať žalobcovi výpoveď,
ak sa zrušilo jeho štátnozamestnanecké miesto a žalovaný nemal pre neho iné vhodné
štátnozamestnanecké miesto. Zo znenia tohto ustanovenia i z výkladu účelu celého zákona č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe, súd prvej inštancie vyvodil, že hmotnoprávnou podmienkou pre danie výpovede
žalobcovi bolo ponúknutie tzv. iného vhodného a nie akéhokoľvek iného voľného miesta. Ak chcel

normotvorca upraviť ponukovú povinnosť na základe zásady o tzv. absolútnej nemožnosti zamestnať
zamestnanca, ako to uvádzal žalobca, určite by v znení tohto ustanovenia uviedol slovné spojenie
"iné voľné", a nie "iné vhodné" miesto, keďže z gramatického výkladu slova vhodné a voľné vyplýva
niečo úplne iné. Vzhľadom na uvedené, bola potom podľa názoru súdu prvej inštancie platná výpoveď
žalovaného podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, z dôvodu

uvedeného v ustanovení § 47 písm. b/ tohto zákona t. j. zrušenie jeho štátnozamestnaneckého miesta
k 20. 7. 2010, funkcia hlavný radca v organizačnom útvare odbor kriminológie a prevencie kriminality
sekcie trestného práva, v odbore štátnej služby 2. 06 Justícia, a to na základe rozhodnutia Ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 20. 7. 2010, pretože služobný úrad nemal pre žalobcu iné
vhodné štátnozamestnanecké miesto.

1.5. Nakoľko v časti o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 21.7.2010 súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol, neexistoval ani právny základ na vyhovenie zvyšku uplatnenej žaloby (o určenie,
že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sa neskončil a naďalej trvá, o uloženie
povinnosti žalovanému naďalej žalobcu zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010

vznenídodatkuč.1 aozaplateniepeňažnýchnárokovzneplatnéhoskončeniaštátnozamestnaneckého
pomeru).1.6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspešnosti, vychádzajúcou zo
znenia ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Z. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“), ale strane ktorá
mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie

práva proti strane ktorá vo veci úspech nemala, pretože úspešný žalovaný na pojednávaní dňa 16. 4.
2013 výslovne uviedol, že si trovy konania neuplatňuje.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktorým navrhol napadnutý rozsudok zrušiť, vec
vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie a žalovaného zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. z dôvodu neúplného zistenia skutkového
stavu veci, nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností,
dospením k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a nesprávneho
právnehoposúdeniavecisúdomprvejinštancie.Zotrvalnatom,žežalovanýmumoholamalakovhodné
miesto ponúknuť nielen tri štátnozamestnanecké miesta, ktoré mal k dispozícii, ale aj miesta vedúcich
štátnych zamestnancov. Poukázal na to, že automatické vylúčenie miest na dobu určitú z ponukovej

povinnosti zamestnávateľa, by znamenalo ničím neodôvodnenú reštrikciu jeho ponukovej povinnosti,
ktorá je v neprospech zamestnanca a nemá ani oporu v platnej právnej úprave, preto považuje aj
názor prvoinštančného súdu, že vhodným štátnozamestnaneckým miestom nemohlo byť miesto na
dobu určitú, keďže mal uzavretú zmluvu na dobu neurčitú, za nesprávny, pretože je výhodnejšie
mať prácu aspoň do mája 2011, ako byť trištvrte roka nezamestnaný. Ďalej vyslovil presvedčenie,

že na 5 miest vedúcich štátnych zamestnancov, na ktoré sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie II.
stupňa, spĺňal kvalifikačné predpoklady a špeciálne pre prípad generálneho riaditeľa sekcie legislatívy a
sekcie trestného práva, s požadovaným právnym vzdelaním. Z opisov činností ďalších miest vedúcich
štátnych zamestnancov nevyplývali žiadne osobitné požiadavky, ktoré by nespĺňal. Poukázal na to, že
u žalovaného pracoval aj v oblasti legislatívneho procesu (1.1.2008-1.2.2009), rovnako aj na odbore

trestného práva a s prihliadnutím na jeho kvalifikáciu, pracovné skúsenosti a absolvované kurzy a
školenia boli tieto miesta preňho vhodné.

2.2. Za nesprávny považoval aj záver prvoinštančného súdu, že nespĺňal predpoklady na vykonávanie
miesta štátneho radcu - ekonóma, pre ktoré kvalifikačným predpokladom bolo vysokoškolské vzdelanie

II. stupňa v odbore ekonomika a špeciálnou požiadavkou bola práca s PC. Toto miesto nebolo žiadnym
ekonómom obsadené, čo vyplýva aj z potvrdenia o voľných štátnozamestnaneckých miestach zo dňa
9.8.2011 (čl. 59) predloženého žalovaným. V rokoch 2009-2010 bolo toto miesto obsadené p. F. B..
Išlo o osobu, ktorá nemala ekonomické vzdelanie, z čoho sa dá vyvodiť, že na výkon tejto funkcie
nie je potrebné vzdelanie s ekonomickým zameraním a činností vykonávané na tomto mieste môže

zabezpečovať buď právnik, prípadne odborník na diplomatický protokol (čo spĺňal aj v tejto oblasti ako
absolvent právnickej fakulty UK v Bratislave a absolvent Diplomatic and Business Protocol, International
Education Society v Londýne a špecializovaného dvojročného postgraduálneho štúdia na Ústave
medzinárodných vzťahov a právnej komparatistiky). Žalovaný dal do pozornosti, že toto miesto bolo
následne obsadené, ale nie ekonómom, čo vyplýva z akademických titulov štátnych zamestnancov

prijatých do organizačného útvaru: kancelária ministra od júna 2010. Zotrval na tom, že stanovisko
žalovaného vo veci opisu troch voľných štátnozamestnaneckých miest v kancelárii ministra nebolo
podložené žiadnym oficiálnym dokumentom (napr. rozhodnutím vedúceho služobného úradu), a že
informácie o voľných štátnozamestnaneckých miestach poskytnuté žalovaným sú neúplné, účelové
a nepravdivé, poskytnuté len pre tento konkrétny spor. Poukázal aj na to, že všetky písomnosti

týkajúce sa štátnozamestnaneckého pomeru sa zakladajú do osobného spisu zamestnanca (§ 73 ods.
1 zákona o štátnej službe). Z uvedeného dôvodu by sa uvádzané skutočnosti mohli preukázať len
predložením originálov osobných spisov všetkých štátnych zamestnancov a preto môže uviesť len
skutočnosti, známe mu z pôsobenia u žalovaného a z prehľadu zamestnancov, ktorými boli obsadené
všetky voľné štátnozamestnanecké miesta a z ktorých vyplýva, že žiaden z nich nemal ekonomické

vzdelanie. Žalobca sa ďalej nestotožnil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že uvedené miesto
má vyššiu platovú triedu 09, pričom žalobca vykonával funkciu hlavného radcu s platovou triedou 08.
Zaužívanou praxou v rámci výkonu štátnej služby v prípade ak dôjde k presunu medzi jednotlivými
štátnozamestnaneckými miestami, ktoré nemajú rovnakú funkciu a platovú triedu môže služobný úrad
zmeniť štátnozamestnanecký pomer tak, ako je to zakotvené v ust. § 31, § 32 a § 33 ods. 1 písm. b/

zákona o štátnej službe. Je bežnou a zaužívanou praxou, že služobný úrad môže preložiť štátneho
zamestnanca v rámci toho istého odboru štátnej služby, resp. do iného odboru štátnej služby a že
súčasťou takéhoto preloženia je aj zmena funkcie resp. platovej triedy štátneho zamestnanca. Opätovne
poukázal na ust. § 31 zákona o štátnej službe, podľa ktorého je možné zmeniť štátnozamestnaneckýpomerzaloženýslužobnouzmluvou,zmenouopisučinnostíštátnozamestnaneckéhomiesta,t.j.zmenou
údajov v kolónke funkcia a platová trieda, a preto splnenie ponukovej povinnosti ponúknutím miesta
s vyššou funkciou a platovou triedou, nemožno považovať za rozpor so zásadami zákona o štátnej

službe, so zásadami kariérneho postupu v štátnej službe, zásadami etiky a profesionality štátnej služby,
tak ako to tvrdí prvoinštančný súd, keďže prípadné zvýšenie funkčného platu sa môže modifikovať
znížením, príp. zvýšením osobného príplatku, v záujme dodržania všetkých pravidiel rozpočtovej
disciplíny dotknutého služobného úradu. Žalobca vyslovil presvedčenie, že takáto zmena musí byť
možná aj v prípade plnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa, najmä s prihliadnutím na súhlas

zamestnanca so zmenou jeho miesta.

2.3. K štátnozamestnaneckému miestu radca - asistent, žalobca uviedol, že toto miesto nemalo byť pre
neho vhodné rovnako z dôvodu nespĺňania kvalifikačného predpokladu, úplného stredného odborného
vzdelania v odbore obchodná akadémia a osobitného kvalifikačného predpokladu - prax v administratíve
v rozsahu minimálne 3 roky. Aj v tomto prípade ide podľa žalobcu o účelovo vypracovaný opis činností

štátnozamestnaneckého miesta, čo v konaní aj dostatočne preukázal. Na výkon činnosti žiadneho
štátneho zamestnanca v období pred a po jeho výpovedi sa nevyžadovalo vzdelanie v odbore obchodná
akadémia a v rámci špeciálnych požiadaviek prax v administratíve v rozsahu minimálne 3 rokov. Žalobca
doplnil, že zákon o štátnej službe umožňuje vedúcemu služobného úradu presunúť rozhodnutím o
zmene štátnozamestnaneckého pomeru štátnych zamestnancov do inej funkcie a toto oprávnenie mohol

vtedajší vedúci služobného úradu využiť.

2.4. K štátnozamestnaneckému miestu hovorcu, na ktoré boli kvalifikačné predpoklady vysokoškolské
vzdelanie II. stupňa, znalosť cudzieho jazyka, práca s PC, komunikačné zručnosti, prax v oblasti
tlačových alebo elektronických médií v rozsahu min. 2 roky, žalobca poukázal na rovnako účelovo

vypracovaný opis činností tohto miesta a ponuku zverejnenú dňa 3.12.2010 v týždenníku Profesia,
na obsadenie uvedeného miesta, a to bez požadovanej praxe v oblasti tlačových resp. elektronických
médií v rozsahu minimálne 2 roky. Jedinými požiadavkami boli vysokoškolské vzdelanie
II. stupňa, práca s PC a komunikačné zručnosti. Poukázal na to, že neuvedenie požadovanej praxe
v oblasti tlačových, resp. elektronických médií v rozsahu min. 2 roky v rámci štátnozamestnaneckého

miesta hovorcu, ako jednej zo špeciálnych požiadaviek na výkon práce v týždenníku Profesia iba
potvrdzuje, že táto požiadavka sa na výkon činností hovorcu nevyžadovala a stačilo len splnenie
požiadavky vysokoškolského vzdelania II. stupňa. S poukazom na uvedené vyslovil názor, že zmena
opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta právnika, obsadeného predtým V.. N., na miesto hovorcu
a vyžadovanie 2 ročnej praxe v oblasti médií, ktorá sa o 4 mesiace neskôr nevyžadovala, naznačuje,

že tento úkon bol urobený účelovo, v rozpore s dobrými mravmi, je zneužitím práva v zmysle § 4
ods. 4 zákona o štátnej službe a je teda neplatný a z toho dôvodu považuje za neplatnú aj výpoveď
zo dňa 21.7.2010. V tejto súvislosti poukázal aj na všeobecné princípy neplatnosti právnych úkonov
platiacich aj pre pracovno-právne úkony, podľa ktorých je neplatnou aj taká výpoveď, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal aj na čl. 2 Zákonníka práce, § 4 ods. 4 zákona o

štátnej službe a rozhodnutia NS SR 3Cdo 33/2008 a 5Cdo 42/2010. Do pozornosti dal, že opisy
troch štátnozamestnaneckých miest predložené žalovaným nemajú žiadnu právnu relevanciu, pretože
opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta je vždy aktualizovaný a spravila pripravovaný v spojení
s konkrétnou služobnou zmluvou. Postup, keď žalovaný zmenil opis činnosti štátnozamestnaneckého
miesta z právnika na hovorcu a toto miesto obsadil až po mesiaci od tejto zmeny, je neštandardný a

odvolací súd by podľa žalobcu mal na túto skutočnosť prihliadnuť najmä v poukazom na to, že ak by k
takejto zmene v stanovení požiadavky 2-ročnej praxe v oblasti médií nedošlo, toto miesto by pre neho
bolo jednoznačne vhodné a žalovaný mu ho bol povinný ponúknuť. Vyslovil názor, že prvoinštančný
súd si mal vyžiadať kompletnú dokumentáciu, vrátane osobných spisov štátnych zamestnancov, ktorí
vykonávali štátnu službu v organizačnom odbore: kancelária ministra, v čase pred a po jeho výpovedi

a na základe ktorých by sa jednoznačne preukázalo, že žiadni štátni zamestnanci nevykonávali štátnu
službu na základe žalovaným uvedených kvalifikačných a odborných kvalifikačných predpokladov.
Žalobca uviedol aj to, že zákon o štátnej službe neurčuje formu ani obsah ponuky iného vhodného
štátnozamestnaneckého miesta, preto je ponechané na úvahe služobného úradu akou formou túto
ponuku urobí a zákon o štátnej službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný

opis činností, pretože rámcový opis a tarifný plat sú súčasťou zákona o štátnej službe. Upozornil, že
zákon o štátnej službe v žiadnom ustanovení neukladá žalovanému povinnosť ponúkať všetky voľné
štátnozamestnanecké miesta, preto je jeho ponuková povinnosť splnená ponukou čo i len jednéhovhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta a v jeho prípade táto zákonná povinnosť splnená
nebola.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, poukázal na § 47 zákona o štátnej službe a uviedol, že na
dočasne voľné štátnozamestnanecké miesta vedúcich zamestnancov nebolo v žiadnom prípade možné
žalobcu trvalo preložiť, tieto miesta nie sú vhodnými a žalovaný nemal povinnosť ich žalobcovi ponúknuť.
Ďalej poukázal na ust. § 22 ods. 1 zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátnozamestnanecké miesto,
uvedené v § 20 ods. 2 písm. a/ (štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca) obsadzuje

služobný úrad z uchádzačov a/ výberovým konaním zo štátnych zamestnancov a z občanov, ktorí
sa uchádzajú o štátnu službu (vonkajšie výberové konanie) alebo b/ výberovým konaním zo štátnych
zamestnancov v príslušnom služobnom úrade (vnútorné výberové konanie). Ak mal teda žalobca
záujem niektoré z uvedených miest obsadiť mal možnosť zúčastniť sa výberového konania. K ďalším
trom voľným štátnozamestnaneckým miestam žalovaný rezolútne odmietol akúkoľvek účelovosť jeho
konania v súvislosti s obsadzovaním voľných štátnozamestnaneckých miest a žalobcom namietaným

prispôsobovanímopisovčinnostištátnozamestnaneckéhomiesta.Tvrdeniažalobcuvodvolanípovažuje
žalovaný za zavádzajúce a opätovne poukázal na zákon o štátnej službe, ktorý už nepozná tzv.
systemizáciu štátnozamestnaneckých miest, ako tomu bolo podľa zákona č. 312/2001 Z.z. Žalovaný
má stanovený počet miest a objem mzdových prostriedkov, ktoré nemôže prekročiť a je na jeho
úvahe ako s daným počtom miest a rozpočtových prostriedkov nakladá. V rámci týchto obmedzení

je dovolené štátnozamestnanecké miesta vytvárať, modifikovať, presúvať alebo rušiť a v nadväznosti
na to prispôsobovať aj opisy toho ktorého štátnozamestnaneckého miesta. Je dôležité poukázať
na skutočnosť, že predmetom skúmania danej veci nie je a ani byť nemôže organizácia práce u
žalovaného. Pri skúmaní podmienky splnenia ponukovej povinnosti žalovaného, je rozhodujúci stav
v čase doručenia výpovede, a nie stav, ktorý tomuto úkonu predchádzal alebo po ňom nasledoval.

Z uvedeného teda vyplýva, že pre súd a ani pre konanie vo veci nie je relevantné, kto na
štátnozamestnaneckých miestach pôsobil pred a po doručení výpovede žalobcovi. Ďalej poukázal na
ust. § 5 ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého pri vyhotovení alebo zmene opisu činnosti
štátnozamestnaneckého miesta zákon o štátnej službe osobitné písomné rozhodnutie žalovaného,
tak ako to uvádza žalobca, nevyžaduje. Ustanovenie § 27 ods. 4 zákona o štátnej službe uvádza,

že opis činností štátnozamestnaneckého miesta sa uvedie v prílohe služobnej zmluvy, ktorá je jej
neoddeliteľnou súčasťou. Opis činností štátnozamestnaneckého miesta bližšie určuje najnáročnejšie
činnosti vykonávané štátnym zamestnancom podľa služobnej zmluvy a ďalšie činnosti vykonávané
štátnym zamestnancom. V zmysle uvedeného žalovaný opätovne skonštatoval, že je jeho právom
prácu organizovať, vyžadovať kvalifikačné predpoklady na konkrétne štátnozamestnanecké miesto

a vychádzať z potreby zabezpečenia riadneho plnenia služobných úloh v organizačnom útvare i
zabezpečenia plnenia špecifických úloh vyplývajúcich z uznesení vlády SR, či plnenia záväzkov vo
vzťahu k Európskej únií, neopomínajúc efektívnosť vynakladania finančných prostriedkov. K uvedenému
poznamenal, že k náplni práce žalobcu pri jeho pôsobení v osobnom úrade patrilo predovšetkým
zabezpečovanie a koordinácia vzdelávacích aktivít pre zamestnancov žalovaného, a teda žalobca

nevie posúdiť a kompetentne sa vyjadriť k obsadzovaniu štátnozamestnaneckých miest a organizácii
práce u žalovaného. Žalovaný ďalej podotkol, že nie je možné stotožňovať pojem voľné a vhodné
štátnozamestnanecké miesto a zvyšné tri voľné miesta považuje stále za nevhodné pre žalobcu z
dôvodu už uvedeného nesplnenia kvalifikačných predpokladov. Záverom žalovaný vyslovil názor, že
súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam, vec aj správne právne posúdil a z dôvodu uvedeného odvolaciemu súdu
navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje.

4. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods.
1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v

ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti celého žalovaného
nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe

dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).5. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie
postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z.,

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a viazaný odvolacími
dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu (§ 380 C.s.p.). Zohľadňujúc stav v čase vydania rozsudku súdu
prvej inštancie (§ 470 C.s.p.) v svojom rozsudku pojmy dané terminológiou používanou v zákone č.
99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok,„súdprvéhostupňa“a„účastnícikonania“nahradilpojmami„súd
prvej inštancie, “ a „strany sporu“ tak ako to zaviedol zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.

6. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („ďalej len „C.s.p.“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech
strany.

7. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd konštatuje, že rozsah

prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379,
380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť
preskúmané.

8. Odvolací súd, s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa
v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi uvedenými
v odvolaním napadnutom rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v

konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa
v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán, prednesenými v konaní na súde prvej
inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme
vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné.

9. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení
účinnom do 30.6.2016 (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia

nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
súajtakéskutkovézistenia,ktorésúdprvejinštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej
veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

10. Úspech nie je možné priznať ani námietke odvolateľa o tom, že súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností. Dokazovanie podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2016 je časť občianskeho súdneho
konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu

sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámcidokazovaniavykonané,jevždyvecousúdu(v§120ods.1O.s.p.)aniestrán.Vdanejvecizobsahu
spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie pri akceptovaní návrhov strán na doplnenie

dokazovania v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a obe strany v priebehu pojednávania
nariadeného na deň 16.4.2013 vyhlásili, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil

správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím
súdom zistená.

12. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje Zákonník
práce, len ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 46 ods. 1 písm. b/ cit. zákona štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou.

Podľa § 46 ods. 2 cit. zákona štátnozamestnanecký pomer sa skončí aj na základe zákona.

Podľa § 47 písm. b/ cit. zákona služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje
alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné
štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom
úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.
Podľa § 48 ods. 1 cit. zákona ak je daná výpoveď, štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím

výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre služobný úrad aj pre štátneho zamestnanca a je dva
mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 cit. zákona výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho

mesiaca.

Ust. § 52 cit. zákona v ods. 1 upravuje dôvody skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe
zákona.

Podľa § 52 ods. 3 cit. zákona písomné potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
na základe zákona, ktoré vydá vedúci úradu, obsahuje údaj o dni a dôvode skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 56 cit. zákona ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu štátnozamestnaneckého

pomeru na základe zákona nedošlo, môže sa obrátiť na súd najneskôr v lehote dvoch mesiacov
odo dňa doručenia písomného potvrdenia podľa § 52 ods. 3. Ak podľa právoplatného rozhodnutia
súdu k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, nároky štátneho
zamestnanca sa posudzujú ako pri neplatnom okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru;
na tohto štátneho zamestnanca sa primerane použije aj ust. § 55.

Z ust. § 120 cit. zákona vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú okrem iného
aj ust. § 77 až 80 Zákonníka práce.Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a
zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď,
uplynutím výpovednej doby.

13. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáha určenia, že štátnozamestnanecký
pomer medzi ním a žalovaným sa neskončil, naďalej trvá a žalovaný je povinný ho naďalej zamestnávať
v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 k služobnej zmluve o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 5.5.2010, určenia, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru zo dňa 21.7.2010 je neplatná a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu

funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V súvislosti so skončením
štátnozamestnaneckého pomeru bolo medzi stranami sporné splnenie ponukovej povinnosti zo strany
žalovaného (§ 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z.). Podľa názoru žalobcu ak žalovaný
nemal k dispozícii pre neho vhodné voľné miesto, bol povinný mu ponúknuť akékoľvek iné voľné miesto,
t.j. ktorékoľvek z voľných päť štátnozamestnaneckých miest vedúceho zamestnanca na tlačovom a

informačnom odbore, sekcii trestného práva, sekcii rozvoja, ekonomiky a správy,
sekcii legislatívy, a na sekcii justičnej informatiky a štatistiky a aj ďalšie tri štátnozamestnanecké
miesta, ktoré boli v danom čase voľné a vzhľadom na jeho vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v
odbore právo, všetky absolvované školenia a kurzy, doterajšiu prax u žalovaného v kancelárii ministra,
vrátanej administratívnej aj vhodné (štátnozamestnanecké miesto hlavného štátneho radcu, hovorcu s

požadovaným vysokoškolským vzdelaním II. stupňa, praxou v oblasti tlačových alebo elektronických
médií v rozsahu minimálne 2 roky, štátnozamestnanecké miesto štátneho radcu s
požadovaným vysokoškolským vzdelaním II. stupňa v odbore ekonomika a
štátnozamestnanecké miesto radcu, s požadovaným úplným stredným vzdelaním v odbore obchodnej
akadémie a praxou v administratíve v rozsahu minimálne 3 roky).

14. Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalobca bol rozhodnutím zo dňa 22.7.2009
vymenovaný do dočasnej štátnej služby, do funkcie odborný radca v odbore štátnej služby 1.02
kancelária predstaviteľa štátnej moci s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru k 27.7.2009.
Na základe písomného súhlasu žalobcu bol tento rozhodnutím žalovaného zo dňa 7.9.2009, č.XXXXX/

XXXX-XX/XX trvalo preložený do funkcie odborný radca . Na základe úspešného výberu zo dňa
25.2.2010 bol zaradený do stálej štátnej služby a od 15.3.2010 s ním bola uzatvorená služobná
zmluva. Rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 5.5.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/X bolo k 5.5.2010
zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto v kancelárii ministra (obsadené žalobcom) a od 6.5.2010
zriadené jedno štátnozamestnanecké miesto na sekcii trestného práva, odbor kriminológia a prevencia

kriminality, na ktoré bol po predchádzajúcom súhlase dodatkom č.1 k služobnej zmluve žalobca
preložený. Rozhodnutím ministerky spravodlivosti zo dňa 20.7.2010, č. XXXXX/
XXXX/XX/XX bolo k 20.7.2010 bolo zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto v odbore kriminológie
a prevencie kriminality sekcie trestného práva obsadené žalobcom. Dňa 20.7.2010 bolo prerokované
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou so zástupcami zamestnancov -

predsedom základnej organizácie odborového zväzu zamestnancov justície v Slovenskej republike
pri Ministerstve spravodlivosti SR. Dňa 21.7.2010 bolo žalobcovi doručené oznámenie zo dňa
20.7.2010 o zrušení štátnozamestnaneckého miesta k 20.7.2010 a následne dňa 21.7.2010 výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu z organizačných dôvodov podľa § 46
ods.1 písm. b/ zák.č. 400/2009 Z.z. k 30.9.2010 z dôvodov uvedených v § 47 písm. b/ citovaného

zákona s priznaním odstupného vo výške dvojnásobku funkčného platu. Žalovaný pred daním výpovede
žalobcovi neponúkol žiadne iné štátnozamestnanecké miesto. Písomným podaním zo dňa 1.10.2010
žalobca oznámil žalovanému nesúhlas s výpoveďou zo strany služobného úradu a trvanie na ďalšom
zamestnávaní. Na základe žiadosti o poskytnutie informácie danej žalobcom podľa zák.č. 211/2000 Z.z.
o slobodnom prístupe k informáciám mu žalovaný v odpovedi zo dňa 11.11.2010 oznámil, že v období

od 16.7. - 20.7. 2010 boli na Ministerstve spravodlivosti SR 3 voľné miesta v kancelárii ministra a
5 miest vedúcich zamestnancov (tlačový a informačný odbor, sekcia trestného práva, sekcia rozvoja,
ekonomika a správa, sekcia legislatívy, sekcia justičnej informatiky a štatistiky).15. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí správne ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením
platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.7.2010, Č..XXXXX/XXXX/XX/XX,
keďže táto predstavovala právny základ pre rozhodnutie o zvyšku uplatnenej žaloby. Vykonané

dokazovanie pri splnení ostatných hmotnoprávnych podmienok skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru(písomnáformavýpovedesriadnymuvedenímdôvoduvýpovede,riadnehodoručeniavýpovede
žalobcovi, súhlasu odborovej organizácie a včasného uplatnenia žaloby náležitým obsahom) zameral
na vyhodnotenie , či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. 47 písm.
b/ zák. č. 400/2009 Z.z.. Odvolateľovi možno v súvislosti so skutkovým a právnym posúdením

splnenia ponukovej povinnosti prisvedčiť v tom, že splnenie ponukovej povinnosti žalovaným je
hmotnoprávnou podmienkou platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou danou
štátnemu zamestnancovi.

16. Zákon o štátnej službe obsahuje všeobecnú úpravu obsadzovania voľných a tzv. uvoľnených
štátnozamestnaneckých miest. Za voľné štátnozamestnanecké miesto treba považovať miesto, na

ktorom nik nevykonáva štátnu službu (napr. ak sa vytvorilo nové štátnozamestnanecké miesto
alebo ak skončil štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca bez zrušenia konkrétneho
štátnozamestnaneckého miesta). Uvoľnené štátnozamestnanecké miesto je miesto, na ktorom štátny
zamestnanec zo zákonom ospravedlniteľného dôvodu (napr. dočasná práceneschopnosť, rodičovská
dovolenka, služobné voľno, ...) nemôže vykonávať štátnu službu. Voľné štátnozamestnanecké miesto,

ak nejde o miesto vedúceho zamestnanca, je možné obsadiť na základe výberu alebo preložením
(trvalým alebo dočasným) štátneho zamestnanca a v niektorých prípadoch aj na základe výberového
konania (§ 20, § 21 zákona ). Voľné alebo uvoľnené štátnozamestnanecké miesto vedúceho
zamestnanca sa obsadzuje na základe výberového konania alebo preložením iného vedúceho
zamestnanca (§ 22 zákona ).

17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že v súvislosti s posudzovaním splnenia
ponukovej povinnosti podľa § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z. nie je možné stotožňovať pojem voľného
miesta s pojmom miesta vhodného. Pri neexistencii zákonnej definície pojmu vhodnej práce v zákone
o štátnej službe, logickým výkladom citovaného ustanovenia , a to i vo vzájomnej súvislosti s ostatným

obsahom tejto zákonnej normy dospel odvolací súd k záveru, že takýmto je miesto, na výkon
činnosti ktorého spĺňa štátny zamestnanec všetky požiadavky a predpoklady vyžadované služobným
úradom na plnenie úloh štátneho orgánu v príslušnom odbore štátnej služby. Zdôrazňuje, že služobný
úrad je na účely zákona o štátnej službe povinný vypracovať opisy štátnozamestnaneckých miest
(§ 1 zákona o štátnej službe), práve z ktorých je nutné vychádzať pri posudzovaní, či konkrétny

štátny zamestnanec spĺňa požiadavky a predpoklady kladené na výkon činnosti na konkrétnom
štátnozamestnaneckom mieste, t.j. či dané štátnozamestnanecké miesto možno posúdiť ako miesto
vhodné pre štátneho zamestnanca. V tejto súvislosti nebolo možné akceptovať odvolávanie sa žalobcu
na subsidiaritu Zákonníka práce vo vymedzení ponukovej povinnosti (a to prácou zodpovedajúcou
zdravotnému stavu, schopnostiam a i kvalifikácii zamestnanca), keďže z ust. § 1 ods.4 v spojení s § 120

zákona o štátnej službe vyplýva, že ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce (upravujúce ponukovú povinnosť
zamestnávateľa predstavujúcu hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa) sa na
štátnozamestnanecké vzťahy nemôže primerane použiť.

18. Pokiaľ ide o päť miest vedúcich štátnych zamestnancov - generálny štátny radca na tlačovom

a informačnom odbore, hlavný štátny radca na sekcii trestného práva, hlavný štátny radca na sekcii
rozvoja ekonomiky a správy, hlavný štátny radca na sekcii legislatívy a generálny štátny radca na sekcii
justičnej informatiky a štatistiky je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvej inštancie v tom, že tieto
sa nemohli stať predmetom ponukovej povinnosti žalovaného. Uvedené miesta sú totiž viazané na
podmienku ich trvalého obsadenia, cestou či už vonkajšieho, alebo vnútorného výberového konania

(§ 22 zákona o štátnej službe). Zároveň je treba s prihliadnutím na presne vymedzené špecifické
požiadavkyvyplývajúcezvpriebehukonaniapredsúdomprvejinštanciedoloženýchjednotlivých opisov
činností voľných miest vedúcich štátnych zamestnancov skonštatovať, že sa nejednalo o miesta na
výkon činnosti ktorých spĺňal žalobca (pri predpoklade účasti na výberovom konaní) všetky požiadavky
(z hľadiska charakteristiky najnáročnejších činností, ostatných činností, kvalifikačných predpokladov,

praxe v odbore, či špeciálnych požiadaviek vyžadovaných služobným úradom) na ich plnenie.

19. O neopodstatnenosti a nepreukázaní námietky žalobcu o nesplnení ponukovej povinnosti zo
strany žalovaného vo vzťahu k trom voľným miestam, ktoré boli v kancelárii ministra spravodlivosti(hlavný štátny radca - hovorca s požadovaným vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa a praxe v
oblasti tlačových alebo elektronických médií v rozsahu minimálne 2 roky, štátny radca, s požadovaným
vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v odbore ekonomika a radca s požadovaným stredným

vzdelaním absolventa obchodnej akadémie a praxou v administratíve v rozsahu minimálne troch rokov)
svedčí nespĺňanie špecifických požiadaviek potrebných na ich obsadenie, a to prax žalobcu v oblasti
médií,praxvadministratíveaekonomickévzdelanie; súdprvejinštancie správne popodrobnejanalýze
tieto tri voľné miesta z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti žalovaného vyhodnotil ako nevhodné.
Odvolací súd nemôže prisvedčiť žalobcovi ani v poukaze na konkrétne osoby zastávajúce žalobcom

označenémiestavčasepredapodoručenívýpovedežalobcovia podmienkyakvalifikačnépredpoklady
ktoré vo vzťahu k týmto miestam spĺňali, resp. nespĺňali. Súd prvej inštancie mohol vychádzať len z
opisu pracovných činností vypracovaných na tieto tri pracovné miesta v čase dania výpovede žalobcovi
so zdôraznením, že je v kompetencii služobného úradu vydané opisy štátnozamestnaneckých miest
prispôsobovať aktuálnym potrebám štátnej služby pri plnení úloh štátneho orgánu. Ako nedôvodnú tiež
správne prvoinštančný súd vyhodnotil aj námietku žalobcu o účelovosti nastavenia požiadaviek na

uvádzané voľné miesta zo strany žalovaného a účelovosti vydaných opisov činností k týmto miestam sa
viažuce,keďže obsahinzerátuuverejnený včasopiseProfesia,sponukou voľných miest (vktorýchsú
požiadavky napr. na miesto hovorcu nastavené rozdielne ako prezentoval žalovaný v súdnom konaní),
nakoľko obsah uverejneného inzerátu je bez právnej relevancie a dôkaznej sily k preukazovanému
skutkovému stavu.

20. Ohľadom žalobcom namietaného výkonu práv a povinnosti žalovaným v rozpore s dobrými
mravmi a zneužitím práva žalovaným odvolací súd, poukazujúc na obsah odôvodnenia obsiahnutý v
predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia konštatuje, že na strane žalovaného nezistil v súvislosti
s daním výpovede zo dňa 21.7.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/XX žiadnu okolnosť,

smerujúcu k úvahe o opodstatnenosti tejto námietky.

21. Záverom odvolací súd odkazuje na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd („ďalej len „Dohovor“), podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať

úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia
rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).

22.Nazákladeuvedenéhosaodvolacísúdplnezhodolsosúdomprvejinštancieprijatýmzáveromotom,

že výpoveď zo dňa 21.7.2010, č. XXXXX/XXXX/XX/XX daná žalobcovi žalovaným podľa ustanovenia
§ 46 ods. 1 písm. b/ zákona o štátnej službe z dôvodu uvedeného v ustanovení § 47 písm. b/
zákona o štátnej službe je platná a i o tom, že pri prijatom závere o platnosti napadnutej výpovede,
neexistuje právny základ pre vyhovenie zvyšku uplatnenej žaloby o určenie, že štátnozamestnanecký
pomer medzi stranami sa neskončil a naďalej trvá, o uloženie povinnosti žalovanému naďalej žalobcu

zamestnávať v súlade so služobnou zmluvou zo dňa 15.3.2010 v znení dodatku č. 1 a o
zaplatenie peňažných nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

23. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ( vrátane
výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny

potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd

prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).