Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/261/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114206593
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7114206593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a

sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: H. B. J., s.r.o. so sídlom H.
XX, T., IČO:35792752, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom
P.O.BOX 41, Pribinova 25, Bratislava, IČO:47233516, proti žalovanému: E. R., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom H. českého ľudu XX, P., v konaní o zaplatenie 3.195,54 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Košice I z 24. júla 2014, č. k. 17C/136/2014-34

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o návrhu žalobcu, ktorý sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3.195,54 Eur s
prísl. na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzatvoril 23. augusta 2010 Zmluvu o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.500,00 Eur. Žalovaný
sa zaviazal úver splatiť v 42 mesačných splátkach po 80,37 Eur, v termínoch splatnosti dohodnutých v

zmluve. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok úveru už pri splátke č. 1, napokon zaplatil
len sumu 180,00 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátky o viac ako
tri mesiace, bolo mu 10. decembra 2010 doručené oznámenie o okamžitej splatnosti úveru z dôvodu
omeškania. Celkový dlh žalovaného voči žalobcovi predstavuje súčet neuhradených splátok, t.j. sumu
3.195,54 Eur. Žalobca popri nároku na zmluvné pokuty zo sumy omeškaných splátok (podľa článku 14
ods. 14.1 zmluvy) uplatnil aj úroky z omeškania tak, aby výška zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania
neprevyšovala priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa

zákona č. 129/2010 Z.z. pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a
súčasne trojnásobok úrokov z omeškania podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Preto si uplatnil len
časť zákonného úroku z omeškania vo výške 3,275% p.a. zo sumy nesplatenej časti istiny úveru a
úrokov. Výška úrokovej sadzby úroku z omeškania predstavuje rozdiel medzi sumou súčtu maximálnych
prípustných sankcií podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a sumou uplatňovaných zmluvných pokút.
Žalobca zaslal žalovanému viacero písomných upomienok spolu s pokusom o zmier pred začatím
súdneho konania. Žalovaný nereagoval na výzvy žalobcu, ako to vyplýva z Karty klienta - evidencie

žalobcu o úhrade splátok. Okrem písomných upomienok bol žalovaný opakovane vyzvaný na splnenie
jeho povinností aj formou zaslania krátkych textových správ (sms správy), resp. pri telefonickom príp.
osobnom kontakte. Napriek tomu zo strany žalovaného nedošlo k splneniu jeho záväzkov.3. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ust. § 52 ods. 1, 9, § 565, § 3 ods. 1, § 39, § 544 ods. 1
a 2, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ďalej na ust. § 3, § 3a ods. 1 až 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.1.2013, pričom mal za preukázané,
žežalobcaakoveriteľažalovanýakodlžníkuzatvorili23.augusta2010Zmluvuorevolvingovomúvereč.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.500,00 Eur. Poskytnutý
úver spolu so 70,01% ročným úrokom sa žalovaný zaviazal splatiť v 42 mesačných vo výške 80,37 Eur,

k 25. dňu v mesiaci, v celkovej výške 3.375,54 Eur. Žalovanému bolo 10. decembra 2010 doručené
oznámenie o zosplatnení úveru z 8. decembra 2010, v ktorom bolo uvedené, že je v omeškaní s úhradou
splátky č. 1 až 3, že aktuálne omeškanie najstaršej splátky je 74 dní a že v prípade ak sa žalovaný
dostane do omeškania s úhradou splátky o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní od doručenia tohto
oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy (v danom prípade k 26.12.2010). V pokuse o
zmier z 28. augusta 2012 si žalobca uplatnil vo vzťahu k žalovanému aj nárok na zmluvnú pokutu podľa

čl. 14 ods. 14.1 zmluvy, vyčíslenú v celkovej výške 1.120,45 Eur (vo výške 0,065 % z dlžnej sumy za
každý deň omeškania).

4. Súd poukázal na ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, v zmysle ktorého
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na premlčanie, preto

preskúmal, či uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný. Predmetná zmluva o revolvingovom úvere je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže žalovaný je fyzická osoba, ktorá pri jej uzatváraní nekonala
v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a žalobca ako veriteľ je právnická osoba, ktorá
ponúka a poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľskou zmluvou
(čo je širší pojem ako zmluva o spotrebiteľskom úvere) podľa OZ je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva jednoznačne záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy

sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pričom 4-ročná premlčacia
lehota podľa Obchodného zákonníka je v danom prípade pre žalovaného - spotrebiteľa v neprospech
oproti všeobecnej premlčacej lehote podľa Občianskeho zákonníka. Aj vzhľadom na to bol novelou č.
102/2014 Z.z., účinnou od 13.6.2014, § 52 ods. 2 OZ doplnený vetou: „Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Na vzťahy založené spotrebiteľskou zmluvou sú normy
obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave
majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a
predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi tu do úvahy (1. ZoSÚ,
2. OZ a 3. Obch.Z) tak panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ), a ak

tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava,
ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že
Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku
a vo vykonávacích predpisoch k nemu. Vzhľadom na uvedené na daný prípad súd aplikoval všeobecnú

trojročnú premlčaciu lehotu podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Tá začala plynúť u jednotlivých splátok
dňom nasledujúcim po dni ich splatnosti, t.j. dňom 26.9.2010, 26.10.2010, 26.11.2010, 26.12.2010 (kedy
došlo k zosplatneniu aj zvyšku úveru) a ešte pred podaním žaloby - dňa 10.3.2014 - uplynula (najneskôr
dňom 26.12.2013). Súd na premlčanie nároku musel prihliadnuť a nemohol žalobcovi premlčané právo
na zaplatenie istiny s príslušenstvom, t.j. s úrokmi a úrokmi z omeškania (ako vedľajším záväzkom,

ktorý čo do svojho trvania závisí od trvania hlavného záväzku) priznať. Nárok na zmluvnú pokutu si
žalobca mohol najskôr uplatniť v deň omeškania žalovaného, t.j. na zmluvnú pokutu z 1. splátky najskôr
26.9.2010, z 2. splátky 26.10.2010, z 3. splátky 26.11.2010 a zo zvyšku zosplatneného dlhu 26.12.2010,
keďže však žalobu podal až dňa 10.3.2014, t.j. po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty, aj jeho nárok na
zmluvnú pokutu je už premlčaný, preto ho súd nemohol žalobcovi priznať a žalobu v celom rozsahu

zamietol.

5. Pre úplnosť súd uviedol, že v zmluve o pôžičke bola dojednaná úroková miera vo výške
70,01%, pričom v čase uzavretia predmetnej zmluvy pri nových obchodoch - spotrebiteľských úverochposkytovaných bankami domácnostiam, predstavovala v priemere 11,76% ročne. Dojednaný úrok
vo výške 70,01 % ročne podstatnou mierou (takmer šesťnásobne) prekračoval horný limit obvyklej
úrokovej miery, teda jeho výška je v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu je predmetná zmluva o

spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi, v časti týkajúcej sa výšky úroku absolútne neplatná
(§ 3 ods. 1 a § 39 OZ).

6.Výrokotrováchkonaniasúdprvejinštancieodôvodnilpodľaustanovenia§142ods.1vspojenís§151
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, platného a účinného do 30. júna 2016 (ďalej

len „O.s.p.“); neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovaný nežiadal rozhodnúť
o povinnosti nahradiť mu trovy konania, preto súd o jeho trovách nerozhodoval.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a

podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p.. Odvolateľ vidí nezákonnosť postupu súdu v tom, že
na premlčanie prihliadal ex offo. Tento postup odporuje nielen ustanoveniam zákona č. 250/2007 Z.z.,
ale je aj v rozpore so základnými ústavnými princípmi. Konanie v tejto veci začalo podaním návrhu
na súd 10. marca 2014. V priebehu konania nebola žalovaným vznesená námietka premlčania. Z
uvedeného dôvodu nebol súd oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, nakoľko ide o postup založený

na retroaktívnej aplikácii ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.. Predmetné ustanovenie bolo do zákona č.
250/2007 Z.z. doplnené novelizačným zákonom č. 102/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.5.2014
( s výnimkou jeho článku II. bod 1, čo má význam, na ktorý poukáže odvolateľ nižšie). Podľa názoru
žalobcu zákonodarca upravil otázku spätnej účinnosti v podobe tzv. nepravej retroaktivity novej úpravy
len na niektoré ustanovenia (§ 29B zák. č. 250/2007 Zbierky zákonov), ktoré boli do zákona doplnené

s účinnosťou od 1. mája 2014. Ustanovenie § 5b medzi ne zaradené nebolo. Aplikácia § 5b citovaného
zákona v postupe a rozhodnutí súdu preto predstavuje retroaktívnu zmenu hmotnoprávneho postavenia
účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň podania návrhu na začatie konania. V tomto prípade
oproti stavu, ktorý existuje v čase začatia konania (lebo v rámci neho sa rozhoduje aj o premlčaní) tým,
že zbavuje veriteľa práva na priznanie jeho nároku, ak sa dlžník premlčania nedovolá. S poukazom

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/1995 odvolateľ argumentuje tým, že zákaz
spätnej účinnosti (zákaz retroaktivity) právnych noriem tvorí integrálnu súčasť princípu právnej istoty
a možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú demokratickú
záruku ochrany práv občanov. Zákaz retroaktivity je založený na tom, že právna norma nepôsobí spätne,
ale pôsobí do budúcnosti. Preto ani postavenie žalobcu nie je možné zmeniť tým, že súd uplatňuje

hmotnoprávny inštitút premlčania spätne na základe § 5b účinného od 1. mája 2014. Žalobca zároveň
napáda postup súdu aj z hľadiska porušenia princípu legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu
súdu. Predvídateľnosť súdneho rozhodovania je považované za atribút právneho štátu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp. zn. 7CdO 42/2010). V čase podania návrhu žiadne
ustanovenie o tom, že súd na premlčanie prihliada aj bez námietky dlžníka, neplatilo, a teda žalobca

ho ani nemal ako predvídať. Uvedená skutočnosť je podstatnou z hľadiska výkladu a aplikácie §
5b a nepripúšťa, aby súd na premlčanie prihliadal v konaní, ktoré bolo začaté pred 1. májom 2014.
Podľa názoru žalobcu súd otázku premlčania vôbec neposudzuje objektívne, ale zjavne tak, aby v
každej situácii mal spotrebiteľ privilegované postavenie. Odvolateľ zdôraznil, že predmetná zmluva o
úvere (teda aj zmluva o revolvingovom úvere) je tzv. absolútnym obchodom [§ 261 ods. 3 písm. d)

Obchodného zákonníka], z čoho vyplýva, že úprava obchodného zákonníka sa použije vždy, ibaže je
niektorá otázka v ňom neupravená alebo osobitný predpis obsahuje samostatnú úpravu na ochranu
spotrebiteľa výhodnejšie. Obchodný zákonník upravuje premlčanie, a to komplexne. Súčasne úprava
premlčania v Občianskom zákonníku nie je právnou úpravou určenou na ochranu spotrebiteľa. Preto sa
malo postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie premlčania. Na podporu svojich tvrdení poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32Cdo 3337/2010, publikovaný v zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 135/2012. Odvolateľ zastáva názor, že uplatnenie občianskoprávnej
úpravy premlčania na základe ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zo strany súdu mylné,
lebo ustanovenie, na ktoré poukazuje, má účinnosť od 1. apríla 2015. J., súd nie je oprávnený dané
ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, ale až pre nasledujúce vzťahy.

V tomto prípade však z postupu súdu vyplýva, že na základe ešte neúčinného ustanovenia mení
vzťahy, ktoré vznikli pred jeho vznikom. Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp. zn. 6M Cdo 4/2012, v zmysle ktorého zmluva o úvere
upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je takzvaným absolútnym obchodom,čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným
zákonníkom. Použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní
otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve,

konkrétne v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Na základe uvedeného súd nesprávne
právne posúdil otázku premlčania žalobcovho nároku, ktorý sa premlčuje v štvorročnej lehote a návrh
bol podaný pred jej uplynutím, žalovaný námietku premlčania nevzniesol a uvedené rozhodnutie je
protizákonné.

8. Žalovaný ostal v odvolacom konaní nečinný.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj
na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

10. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v
zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk

uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2
prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)] a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach
29. marca 2017 o 12,35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského

súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

13. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že

by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až 135
účinných v čase jeho rozhodovania alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné

ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

14. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy hodnotil podľa § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo

zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

15. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie v
preskúmavanej veci, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia,
ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany účastníkov

neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej
inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

16. Na doplnenie považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa k argumentom vyjadreným v podanom
odvolaní. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý

raz (§101 Občianskeho zákonníka). Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene
vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, teda v stave actio nata. Preto nie je rozhodujúce, z akého
dôvodu, t.j. či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil (napr. preto, lebo o
svojom práve nevedel, lebo mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka, akou je choroba, a pod.).Actio
nata nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát

splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Splatnosť môže byť určená dohodou, právnym predpisom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu. V danom prípade samotný žalobca deklaroval tak v návrhu, ako aj
predloženými faktúrami, splatnosť jednotlivých faktúr, z ktorých odvodzoval svoj nárok. Ich splatnosť
nastala v konkrétnych termínoch, ktoré sa len z dôvodu odstúpenia od zmluvy nemohli nijako zmeniť.Od času splatnosti dlžných súm začala plynúť trojročná premlčacia doba; podanie návrhu po jej
uplynutí znamenalo povinnosť súdu formulovanú v § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
prihliadnuť na premlčanie ex offo. Právny úkon žalobcu spočívajúci v odstúpení od zmluvy nemal na

plynutie premlčacej doby žiaden vplyv.

17. Aj s poukázaním na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.
apríla 2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014, považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie sa správny
a zákonný, nakoľko súd musel vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa

ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ a bol povinný prihliadnuť na zákonný
dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom.

18. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok súdu ako vecne
správny potvrdil. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania v súlade s ust. § 387 ods.

1 CSP.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacomalebodovolacomsúde(§427ods.1,2CSP).Vdovolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).