Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, May 22, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/732/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713203146
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2713203146.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

IvetaJankovičováaJUDr.GabrielaBrišková,vprávnejvecižalobcu:Mgr.O.P.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
R., V. XXXX, zastúpený advokátom: Mgr. Maroš Ožvald, so sídlom Grösslingová 6-8, Bratislava, proti
žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený:
JUDr. Dušan Ďurík, advokát s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 866 571, o
zaplatenie 138,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.
k. 5C/168/2013-361 zo dňa 30.júna 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odseku I. a odseku II. výroku m e n í tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi 71,76 eura s 8,75% úrokom z omeškania od 30.11.2012 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a.

III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo.

IV. Vo zvyšnej časti, v odseku III. (určenia neprijateľných zmluvných podmienok) sa rozsudok súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi 138,71 eura s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 123,76 eura od 30.11.2012 do
zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 909,58 eura, rovnako do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu. Tretím odsekom výroku súd určil, že
v zmluve o poskytnutí úveru č. 99/807/07 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 4.5.2007 sú

neprijateľné podmienky uvedené v bode 5.2 v znení: „Klient sa zaväzuje mesačne platiť banke poplatok
za správu Úverového účtu vo výške 69,- Sk mesačne“ a v bode 14.3 v znení: „Klient vyhlasuje, že prijíma
návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami
vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v
rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk (ďalej len rozhodcovský súd). Zmluvné
strany sa zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského súdu bude záväzný pre zmluvné strany, že v
stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné

zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného zákona. Ak klient označí toto políčko ?
platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy, s tým, že vzájomné spory, ktoré by
medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd, a tieto neprijateľné podmienky sú neplatné.2. Súd rozsudok po právnej stránke odôvodnil § 387 ods. 1, § 394 ods. 2, § 397 ods. 1, § 497, § 502 ods.
1 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §

23a ods. 1 zák. č. 643/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, , § 54, § 451
ods. 1, 2, § 457, § 458, § 217 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 106 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len OSP), § 93b ods. 1, 2 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 3 ods. 1, § 4 ods.
1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3 smernice
Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo argumentoval tým, že

v konaní mal súd preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o poskytnutí úveru č.
99/807/07, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500.000,- Sk (49.790,88 eura)
za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorý sa žalobca zaviazal splácať za podmienok dohodnutých v
zmluve. Žalobca sa žalobou domáha od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia, keď žalovaný
mal inkasovať z bežného účtu žalobcu titulom poplatku za správu úverového účtu sumu vo výške 138,71
eura, ktorý žalobca považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovaný pri jeho prvom úkone vo veci

samej, ktorý mu v danom konaní patrí, vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu a poukázal na to,
že žalovaný ponúkol žalobcovi v bode 14.3 zmluvy návrh rozhodcovskej zmluvy, ktorý žalobca prijal.

3. Súd ako prvé skúmal, či žalobca má v konaní postavenie spotrebiteľa. Podľa § 52 OZ spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ochrana spotrebiteľa vychádza zo samotného
postavenia jednej zo zmluvných strán uzatvoreného kontraktu. Spotrebiteľ ako účastník zmluvného
vzťahu vystupuje v pozícií neskúsenej osoby, ktorá pre svoju vlastnú, užívateľskú potrebu uzatvorila
s inou osobou zmluvu na dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. Dodávateľ uskutočňuje svoje
činnosti s neobmedzeným počtom osôb a výsledkom je zisk vyplývajúci z jeho podnikateľskej resp.

obchodnej činnosti. Pretože dodávateľ uzatvára mnoho zmlúv, má aj oveľa viac praktických skúseností
ako spotrebiteľ. Naopak spotrebiteľ, ktorý nekoná na profesionálnej úrovni, nemôže mať rovnaké, ba
dokonca ani porovnateľné vedomosti o zákonných podmienkach uzatvárania zmlúv. Z toho vyplýva,
že osoba dodávateľa je vo zvýhodnenom postavení oproti spotrebiteľovi, a to najmä z pohľadu
informovanosti a vyjednávacej sily. Koncepcia zmluvných vzťahov v právnom poriadku Slovenskej

republiky sa zakladá na rovnosti práv a povinností subjektov v rámci súkromnoprávnych vzťahov.
Aby sa tento predpoklad naplnil, právna úprava túto nerovnováhu vyvažuje dôslednejšou zákonnou
ochranouspotrebiteľaakoslabšejzmluvnejstrany.Slabšiepostaveniespotrebiteľasúvisísekonomickou
podstatou diania na trhoch a deľbou práce v spoločnosti. Spotrebiteľ ako laik nemôže mať také
detailné informácie o portfóliu výrobkov a služieb na trhu ako podnikateľ, ktorý ich ponúka v rámci

svojej profesionálnej činnosti. Tento nerovnovážny vzťah štát koriguje právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľa. Uvedená koncepcia spotrebiteľského práva potom zaručuje ochranu práv všetkých osôb,
ktoré napĺňajú znaky spotrebiteľa bez ohľadu na ich vek, skúsenosti či vzdelanie. Právnické vzdelanie
žalobcu nie je dôkazom toho, že žalobca pozná postupy, praktiky, produkty žalovaného a takisto
jeho vzdelanie ešte neznamená, že žalobca je zdatný práve v oblasti úverových zmlúv a bankových

produktov. Tak ako to vyplýva z výpovede žalobcu, tento v oblasti bankových produktov alebo úverových
zmlúv nikdy nepracoval, pričom oblasť jeho záujmu bola verejné obstarávanie. To, že má žalobca
právnické vzdelanie ho nemôže vylučovať z ochrany, ktorá je právnymi predpismi poskytovaná všetkým
spotrebiteľom. Stupeň a druh vzdelania preto nie je určujúcim pri posudzovaní, či ide o spotrebiteľa
alebo nie. Preto neposkytnutie ochrany žalobcovi len z dôvodu jeho právnického vzdelania by bolo

nespravodlivé, až diskriminačné. Z toho dôvodu súd ustálil, že žalobca je spotrebiteľom a je potrebné
zabezpečiť, aby ako spotrebiteľ bol chránený pri nerovnomernom postavení voči žalovanému.

4. Vzhľadom na vznesenú námietku nedostatku právomoci súdu, súd sa zaoberal skutočnosťou, či nie
je vylúčená jeho právomoc v danom štádiu rozhodovať spor účastníkov vyplývajúci z uzavretej úverovej

zmluvy. Súd po preskúmaní obsahu zmluvy a vyjadrení účastníkov dospel k záveru, že právomoc súdu
je daná aj napriek tomu, že účastníci podľa zmluvy o úvere uzatvorili rozhodcovskú doložku, na základe
ktorej má všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy riešiť Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk. V danom
prípade súd posudzoval platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského
súdu v zmysle § 53 a nasl. OZ a dospel k záveru, že dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorá

určuje výlučnú príslušnosť rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa
všetky podmienky z pohľadu ust. § 53 a nasl. OZ na to, aby bola súdom hodnotená ako neprijateľná
podmienka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy neplatná.
Žalobca s námietkou nedostatku právomoci všeobecného súdu nesúhlasil. Súd zvážil vyššie uvedenéargumenty žalobcu a dospel k záveru, že sa s nimi stotožňuje. Spotrebiteľ, žalobca fakticky nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu zmluvy. Zmluvná podmienka o
rozhodcovskom konaní je uvedená v článku č. 14 s názvom Záverečné ustanovenia tak, že bolo možné

uvedené dôležité ustanovenie bodu 14.3 prehliadnuť (názov článku nezodpovedal jeho obsahu, jedná
sa o rozhodcovské konanie). Pre prípad prehliadnutia, nevenovania pozornosti tomuto ustanoveniu
(Záverečné ustanovenia) a neurobenia úkonu zo strany spotrebiteľa, ktorým by odmietol rozhodcovské
konanie vyplnením, začiarknutím štvorca, podľa zmluvy platí, že spotrebiteľ súhlasí s rozhodcovským
konaním. Spotrebiteľ by potom svojim opomenutím súhlasil s rozhodcovským konaním. Navyše nie je

zo strany žalovaného preukázané, že by túto zmluvnú podmienku žalovaný so žalobcom individuálne
prejednal. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva
z jej zaradenia ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na súde, ktorý sám vybral, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia
uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu

zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to
samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania
žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od
bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je
to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj

takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo
nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom. Uvedená formulácia len zdanlivo dáva spotrebiteľovi na výber, či chce
rozhodcovskú doložku prijať alebo nie. Označenie políčka krížikom tu však nemalo znamenať súhlas
s rozhodcovskou doložkou, ale naopak čo už zjavne pôsobí v neprospech spotrebiteľa, ktorý bez toho

aby osobitne s rozhodcovskou doložkou súhlasil, má byť ňou viazaný len z toho dôvodu, že nevyjadril
svoj nesúhlas. Uvedený spôsob uzatvárania zmlúv je v priamom rozpore s ustanovením § 43c OZ.
Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko,
že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery
súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu

základných práv sťažovateľa nedošlo. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v
podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský súd,
čím v prípade podania žaloby či už spotrebiteľom alebo dodávateľom, núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Uvedené konanie je toho dôkazom, keď
napriek tomu, že žalobca ako spotrebiteľ sa mieni domáhať svojho práva na všeobecnom súde, ,,platne“
uzavretá rozhodcovská doložka by mu v tom bráni. Z toho vyplýva, že súd nemôže rozhodcovskú

doložku považovať za platne uzavretú, nakoľko bráni spotrebiteľovi hoci sám inicioval súdne konanie,
aby sa jeho vec prejednala na všeobecnom súde. Z toho dôvodu keďže žalobcovi rozhodcovská
doložka v žiadnom prípade neumožňuje prejednanie veci na všeobecnom súdu ide o nerovnováhu
v právach a povinnosti zmluvných a to neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Táto skutočnosť robí
rozhodcovskú doložku neprijateľnou podmienkou a teda podľa § 54 OZ absolútne neplatnou. Ak nedošlo

k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže spor prejednať rozhodcovský súd. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského
rozsudku. Z toho dôvodu má súd za to, že sú splnené podmienky konania podľa §103 OSP a Okresný
súd Skalica môže vec prejednať a vo veci rozhodnúť.

5. Po vyriešení procesnej otázky právomoci sa súd zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesol
žalovaný na pojednávaní 7.8.2014, keď uviedol, že nárok žalobcu je premlčaný a to tak v subjektívnej
aj objektívne premlčacej lehote v súvislosti s bezdôvodným obohatení v zmysle § 107 ods. 1,2 OZ.Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Ak uplynula
zákonnom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného

orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak
spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Súd
dospel k záveru, že námietka premlčania nie je dôvodná. Vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe
zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. ObZ a teda ide o absolútny obchod podľa § 261 ods. 3
písm. d) ObZ, pre ktorý je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Podľa § 23a

ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté
podľa ObZ, OZ, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo
viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je
teda zrejmé, že ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté
použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu v danom prípade,
má spravovať Obchodným zákonníkom. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z

nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového
práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ, tretiu časť ObZ (tento záver je
rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov
upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle
§ 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v Obchodnom zákonníku,

resp. na právne vzťahy súvisiace s ochranou spotrebiteľa. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle
Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa okrem iného zaradiť aj ustanovenia na
ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).
Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom podľa § 397 ObZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak,

je premlčacia doba štyri roky. Žalobca si uplatnil nárok na vrátenie zaplatených poplatkov za správu
úverového účtu v celkovej výške 138,71 eura pričom ide o poplatky od mája 2010 do apríla 2013, keď
išlo o plnenie, podľa bodu 5.2. zmluvy, ktoré žalobca považuje za neprijateľné a teda neplatné. Ak je
zmluva neplatná a na jej základe sa plnilo, vzniká právo na vrátenie plnenia v zmysle § 394 ods. 2 ObZ.
Plnenie na základe neplatnej zmluvy napĺňa skutkovú podstatu plnenia bez právneho dôvodu (condictio

indebiti), čím vzniká zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. OZ). Premlčacia doba pri
práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína plynúť odo dňa, keď k plneniu
došlo (§ 394 ods. 2 ObZ). Návrh na súd bol podaný dňa 30.4.2013. Žalobca si teda uplatnil nárok na
vrátenie poplatku späťne za 4 roky pred podaním návrhu. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu bol
podanývčasaniejepremlčaný.KeďžeObchodnýzákonníkpremlčanieprávanavydaniebezdôvodného

obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy (jej časti) upravuje, nie je možné vzhľadom
na § 1 ods. 2 ObZ na premlčanie tohto práva ustanovenia § 107 OZ. použiť. Platí to pre ustanovenia
začiatku plynutia premlčacej doby, i pre určenie jej dĺžky.

6.Vďalšejčasti súdzameraldokazovanienaneprijateľnosťresp.neplatnosťustanoveniazmluvyvbode

5.2., kde bol medzi účastníkmi dohodnutý poplatok za správu úverového účtu vo výške 69,- Sk mesačne.
Zvykonanéhodokazovaniasúddospelkzáveru,ženávrhžalobcubolpodanýdôvodneabolomumožné
v celom rozsahu vyhovieť. Z predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že účastníci uzavreli
zmluvu č. 99/807/07, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti.
Na základe tejto zmluvy žalovaný od začiatku zmluvného vzťahu t.j. od 4.5.2007 účtoval žalobcovi

poplatok za správu úverového účtu a to najskôr vo výške 2,29 eur mesačne, potom vo výške 2,62 eur
a od júna 2010 vo výške 2,99 eur podľa ustanovenia bodu 5.2. zmluvy.

7. V danom prípade ide o stret právnej zásady súvisiacej so zmluvnou voľnosťou (musí sa plniť
všetko, na čom sa účastníci zmluvy dohodli uzatvorením zmluvy) a zásad ochrany spotrebiteľa. Keďže

v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, úlohou súdu bolo posúdiť, či dojednanie o poplatku
nepredstavuje neprijateľnú podmienku podľa § 53 a nasl. OZ. Povinnosť súdu kontrolovať neprijateľnosť
zmluvnej podmienky vyplýva z úradnej povinnosti súdu, pričom súdu nič nebráni, aby súdnej kontrole
podrobil aj poplatok za správu úverového účtu. K námietke žalovaného, že v prípade poplatku za správu
úverového účtu ide o predmet plnenia a teda nemôže byť neprijateľné podľa § 53 druhá veta OZ súd

uvádza, že toto tvrdenie žalovaného je možné považovať za účelové, pričom nemá oporu v zákone.
Zákonjasneuvádza,ženeprijateľnosťsanetýkalen,,hlavného“predmetuplnenia,čovžiadnomprípade
nemožno vzťahovať na poplatok za vedenie úverového účtu, ktorý predstavuje vedľajšie plnenie popri
hlavnom plnení, ktorým je poskytnutie úveru. Poplatok za vedenie úverového účtu ako už vyplýva zosamotného názvu ale aj vykonaných dôkazov nepredstavuje žiadnu formu odplaty za poskytnutie úveru
tak,akotoprezentovalžalovaný,alepredstavujeodplatuzaslužby,ktorémajúbyťposkytovanéklientovi.
Ako už bolo vyššie uvedené, uzavretá zmluva má charakter predtlačeného formulára, ktorý bol pre

žalobcu vopred pripravený a žalovaný tento typ zmluvy používa pre širší počet svojich klientov bez toho,
aby s každým individuálne dojednával jednotlivé podmienky zmluvy. O uvedenom svedčí aj vyjadrenie
žalovaného zo dňa 27.11.2013 (č.l. 94), keď uvádza, že zmena zmluvy za istých okolností síce je možná,
avšak nie je v kompetencii pracovníkov pobočiek, ale príslušných odborov banky. Uvedené nasvedčuje
tomu, že k individuálnym dojednaniam v zmluvách žalovaného dochádza zriedkavo, či možno vôbec,

inak by sám žalovaný prezentoval zmenu predtlačených zmlúv ako automatickú a štandardnú súčasť
procesu uzatváraniu zmlúv.

8. Z uvedeného vyplýva, že poplatok za vedenie úverového účtu nebol individuálne dojednaný, ale len
jednostranne určený žalovaným, čo potvrdzuje aj to, že žalovaný výšku poplatku niekoľkokrát menil a
zvyšoval(zosumy2,29euraažnasumu2,99eura).Takétojednostrannézvyšovaniepoplatkovjemožné

posudzovať ako konanie, ktoré spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Pri poplatkoch, ktoré má platiť spotrebiteľ je nevyhnutné, aby sa týmto poplatkov platilo
skutočné plnenie poskytované spotrebiteľovi a v jeho záujme. Žalovaný uviedol, že v súvislosti so
správou úverového účtu žalobcu sú žalobcovi poskytované nasledovné služby:
-poskytovanierelevantnýchinformáciiklientovibezďalšiehopoplatkuspracovanýcha vedenýchvrámci

úverového účtu prostredníctvom osobnej návštevy klienta na pobočkách, pričom pracovníci pobočky
poskytujú aj poradenstvo a klientsky servis
- poskytovanie služby internet bankingu
- pravidelné vystavovanie bilančného výpisu z úverového účtu jeho zasielanie klientovi
- poskytovanie širokého klientského a poradenského servisu na pobočkách

- uskutočňovania inkasa peňažných prostriedkov vo výške zodpovedajúcej aktuálnej mesačnej splátke
úveru z bežného účtu a tým súvisiaca včasná kontrola zostatkov na bežnom účte klienta
- súčinnosť banky pri vysporiadaní poplatku za poistenie úveru
- poskytovanie informácii o výške štátneho príspevku a príspevku banky
- včasné upozorňovanie klienta v prípade akéhokoľvek omeškania, resp. nedoplatku, formou SMS

S uvedeným argumentom sa však súd nestotožnil a to z toho dôvodu, že služby ako poskytovanie
informácii, služba internet bankingu, poskytovanie poradenstva, súčinnosť banky pri vysporiadaní
poplatku za poistenie úveru, poskytovanie informácii o výške štátneho príspevku a príspevku banky,
včasné upozorňovanie klienta v prípade akéhokoľvek omeškania, resp. nedoplatku, formou SMS môžu,
ale nemusia byť klientovi v priebehu úverového vzťahu skutočne poskytnuté, hoci za ne klient už

vopred musí platiť presne stanový poplatok. Taktiež má súd za to, že možnosť navštevovať pobočky
banky a radiť o poskytovaných produktoch poskytujú banky bezplatne každému, návšteva pobočky pri
ktorej nie je poskytnutá konkrétne služby nie je spojená s poplatkom. Ak by si žalobca želal službu
spojenú so zmenou podmienok zmluvy alebo požadoval inú službu, za takéto činnosti je žalobca
podľa bodov 5.4.2. a 6.1. zmluvy povinný zaplatiť osobitný poplatok. V rámci vedenia úverového

účtu, nie je žalobcovi poskytovaná služba internetbankingu, nakoľko žalobcovi týmto účtom nemôže
nijako disponovať ani z neho uskutočňovať platby. Služba internetbankingu je štandardne poskytovaná k
bežným osobným účtom, tak ako aj žalobcovi, za ktorý však žalobca platí pravidelný mesačný poplatok
za vedenie osobného účtu. Takisto aj za zriadenie a vykonávanie inkás žalobca platí poplatok za vedenie
osobného účtu. Žalobca nie je poberateľom štátneho príspevku a úver nie je poistený. Ostatné služby

za ktoré má klient platiť poplatok ako informácie o výške čerpania, evidencia splátok a informácie
o konečnom zostatku slúžia výlučne v prospech žalovaného. Súd sa stotožňuje s rozhodovacou
líniou potvrdenou Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3. mája 2011 (17 U 192/10), podľa ktorej je
pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými
spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo

vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku). To platí aj pri poplatku za vedenie úverového účtu, keď
vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, práve naopak slúži
výhradne záujmom banky, pomôcka pre žalovaného pre evidenciu splátok. Pri splácaní úveru banke,
slúžiúverovýúčetvprvomradeúčtovným,resp.zúčtovacímúčelombanky,ktoráprostredníctvomsvojho
vnútorného vedenia účtov vo vlastnom záujme sleduje stav plnenia úverového vzťahu dlžníkom. Naproti

tomu spotrebiteľ, ktorý si pravidelne plní svoju povinnosť splácať úver, dlh, nie je na vedenie osobitného
účtu bankou, s cieľom mať o splácaní úveru prehľad, odkázaný. Súd má za to, že pokiaľ žalovaný ako
veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný
úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal žalobca ako spotrebiteľ,ktorý za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky platil žalovanému ako veriteľovi odplatu
vo forme úroku z úveru a preto na žalobcu ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno prenášať úhradu
takýchto nákladov, za ktoré spotrebiteľovi nie je poskytované žiadne protiplnenie, keď zo znenia zmluvy

nevyplýva, že by žalobcovi bol poskytovaný výpis z predmetného úverového účtu, alebo žeby mal
prístup k informáciám a údajom vedeným na účte, teda išlo o čisto administratívno-technické údaje
pre žalovaného ako veriteľa. Na týchto záveroch je postavený aj rozsudok nemeckého Spolkového
súdneho dvora zo dňa 7. júna 2011, sp. zn. XI ZR 388/10. Podľa Spolkového súdneho dvora bolo
vedenie úverového účtu prevažne v záujme banky. Svoju základnú povinnosť, vyplývajúcu zo zmluvy

o poskytnutí úveru, t. j. poskytnúť klientovi finančné prostriedky, totiž banka zväčša vykoná prevodom
na účet klienta alebo účet tretej osoby; k poskytnutiu úveru nie je úverový účet potrebný. Úverový
účet tak vykonáva zúčtovaciu funkciu, lebo banka vo svojom vlastnom záujme musí kontrolovať stav
klientových záväzkov a ich plnenie. Na rozdiel od banky je klient schopný zistiť výšku svojej mesačnej
splátky zo zmluvy o poskytnutí úveru a keď chce preukázať úhradu záväzku, môže tak urobiť výpisom
z účtu. Právne závery Spolkového súdneho dvora sú vzhľadom na mieru zhodnosti slovenskej a

nemeckej právnej úpravy neprijateľných podmienok, keď obe vychádzajú zo smernice Rady 93/13/
EHS, plne aplikovateľné aj podľa slovenského práva. S uvedeným súvisí aj rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-168/00 Simone Leitner proti TUI Deutschland GmbH & Co. KG. V ňom súd pri
ustanoveniach transponovaných zo smernice uviedol, že rozdiely vo vnútroštátnych predpisoch alebo
súdnej praxi v členských štátoch Európskej únie by mohli viesť k narušeniu hospodárskej súťaže medzi

subjektmi so sídlom v rôznych členských štátoch. Ak by preto vo veci poplatku za vedenie úverového
účtu bolo možné ho vyberať v Slovenskej republike, no zakázané v Spolkovej republike Nemecko,
je dôvodné predpokladať, že by z dlhodobého hľadiska došlo k narušeniu hospodárskej súťaže. Pri
posudzovaní, či poplatok za správu úverového účtu predstavuje neprijateľnú podmienku súd vychádzal
aj zo záverov Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 28.11.2012,

ktorá jednoznačne poplatok za vedenie úverového účtu v zmluvách spoločnosti Prima banka Slovensko
posúdila ako neprijateľný. Komisia posudzuje podnety od občanov na nekalé obchodné praktiky a
všeobecne zmluvné podmienky, ktoré sú podľa nich v rozpore so zákonom, koná aj z vlastného podnetu.
Komisia podáva podnety na spotrebiteľské organizácie, ktoré môžu iniciovať súdne alebo správne
konania v mene spotrebiteľov. V uvedenom prípade závery komisie o neprijateľnosti poplatku za správu

úverového účtu boli podnetom pre zmenu zákonnej úpravy, čoho výsledkom bolo prijatie novely č.
132/2013 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorou sa doplnil § 37
odsekom 21, ktorý znie: Banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje požadovať
od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo
správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo

vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 ObZ, osobitného
zákona 35c) alebo osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou
poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Tento zákon nadobudol účinnosť od 10.6.2013 a od tejto
doby banky prestali klientom účtovať poplatky za vedenie úverových účtov hoci ich mali v zmluve
dohodnuté. Zároveň súd poukazuje na rozsiahlu súdnu rozhodovaciu prax slovenských súdov, ktoré

obdobný poplatok za správu úverového účtu nepriznali a vyhodnotili ho ako neprijateľnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluvy (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co 109/2011, v ktorom súd
za neprijateľnú považuje zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie
„ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória
skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových

vzťahoch). Navyše, z vykonaných dôkazov vyplýva, že medzi účastníkmi v tomto prípade nedošlo k
uzavretiu zmluvy, zmluvného vzťahu o zriadení úverového účtu, za ktorý by mal žalobca platiť poplatok
(za správu úverového účtu podľa čl. 5.2 zmluvy) vo výške 69,- Sk mesačne. Z dôkazov nevyplýva, že
by sa žalovaný dohodol so žalobcom, že v súvislosti so zmluvou o poskytnutí úveru žalovaný, banka
má zriadiť pre žalobcu úverový účet, na ktorý bude vykonávať splátky úveru inkasným spôsobom z

účtu žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX v zmysle článku 7.3 zmluvy o poskytnutí úveru č.l. 8). Bez
písomnej zmluvy žalovaný pre žalobcu ani nemôže takýto účet zriadiť a viesť. Tieto skutočnosti vyplývajú
aj z výpovede Ing. G. W., zamestnanca žalovaného, ktorý pracuje na pozícii riaditeľ odboru riadenia
úverových produktov. Tento vo výpovedi uviedol, že osobitná zmluva o zriadení úverového účtu klienta
sa s klientom nepodpisuje. Keď klient uhradí všetky dohodnuté splátky z dohodnutej úverovej zmluvy,

t.j. keď uhradí celý poskytnutý úver, potom sa úverový účet uzavrie, t.j. zruší sa. Zrušenie úverového
účtu sa deje automaticky a podnetom na jeho zrušenie je splatenie celého poskytnutého úveru aj s
príslušenstvom. Klient už nedáva žiadosť ani pokyn banke, aby zrušila tento úverový účet. Z toho
vyplýva,žestýmtoúverovýmúčtomdisponujelenžalovaný(banka)ažalobcanemámožnosťakejkoľvekdispozície s týmto úverovým účtom a nie sú ani zmluvne dohodnuté základné zmluvné náležitosti pre
zriadenie tohto účtu, účel tohto účtu, jeho vznik, zmena, resp. zánik tohto účtu. Preto žalobca podľa
názoru súdu nie je ani účastníkom zmluvného vzťahu týkajúceho sa tohto úverového účtu a nevznikajú

pre neho ani povinnosti voči žalovanému súvisiace s týmto úverovým účtom.

9. Keďže žalovaný nepreukázal poskytovanie na základe zmluvného vzťahu takej služby, ktorá je
poskytovaná osobne žalobcovi, za ktorý by mal žalobca platiť poplatok, súd dospel k záveru, že poplatok
uvedený v bode 5.2. zmluvy je v rozpore so zákonom, keďže je iba v záujme banky a samotní klienti z

neho nemajú nijaký úžitok. Preto nemožno tieto poplatky prenášať na klienta. Z toho dôvodu na strane
žalovaného prišlo k bezdôvodnému obohateniu, keď prijal plnenie na základe neplatnej časti zmluvy
a preto je v súlade s § 451 OZ je povinný toto obohatenie vydať žalobcovi. Obohatenie žalovaného
predstavuje zinkasované poplatky za správu úverového účtu za obdobie máj 2009 až máj 2010 vo výške
2,62 eur mesačne čo prestavuje sumu 34,06 eur a následne za obdobie jún 2010 až apríl 2013 vo výške
2,99 eur t.j. 104,65 eur (35x 2,99 eur). Z uvedených dôvodov súd návrhu v celom rozsahu vyhovel a

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 138,71 eur.

10. Súd v súlade s § 517 OZ priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške podľa návrhu teda 8,75 %
ročne, keďže výška takto žiadaného úroku z omeškania neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku úrokov z
omeškaniapodľanariadenia vládyč.87/1995Z.z.Dobasplatnostizáväzkuzbezdôvodnéhoobohatenia

nie je ustanovená právnym predpisom, ani splatnosť nebola dohodnutá a preto podľa ustanovenia §
563 OZ, dlžník je povinný splniť dlh v prvý deň po tom, kedy bol o plnenie veriteľom požiadaný. Keďže
žalovaný bol žalobcom vyzvaný k splneniu dlhu v lehote 10 dní od zaslania výzvy na úhrady dlžnej sumy
zo dňa 19.11.2012, uplynutím 10 dňa sa žalovaný dostal do omeškania. Z toho dôvodu súd zaviazal
žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 123,76 eur od 30.11.2012

do zaplatenia tak ako si ho žalobca uplatnil (nie je možné priznať práva ultra petitum ).

11. Súd pri určení zo sporu týkajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy vo veci účastníkov zmluvy o úvere,
vyslovil aj bez návrhu, že podmienky používané v tejto zmluve sú podmienkami neprijateľnými a bolo
potrebné podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP aj bez návrhu výslovne uviesť takéto zmluvné podmienky vo

výroku súdneho rozhodnutia. Podľa § 53a OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky,
dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom

v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe
takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

12. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobcovi priznal náhradu trov

konania vo výške 909,58 eura, pričom náhradu trov konania v rozsudku podrobne špecifikoval.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v
spojení s § 221 ods. 1 písm. d) a a) OSP z dôvodu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo a
z dôvodu, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP

z dôvodu, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 205 ods. 2 písm. d)
OSP z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu, že účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci.

14. Žalovaný odvolanie odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 4.5.2007 zmluvu, ktorej
predmetom bolo poskytnutie úveru žalobcovi do výšky 1.500.000,- Sk a na nadobudnutie nehnuteľnosti

určenej v zmluve. V zmysle bodu 5.2 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že žalobca bude platiť
žalovanému poplatok za správu úverového účtu 69,- Sk mesačne. Po viac ako piatich rokoch
od uzatvorenia zmluvy a platenia poplatku žalobcom, žalobca listom zo dňa 19.11.2012 vyzval
žalovaného na zaplatenie čiastky predstavujúcej súčet zaplateného poplatku od podpisu zmluvy ztitulu bezdôvodného obohatenia, keďže podľa názoru žalobcu má ustanovenie bodu 5.2 zmluvy byť
neplatným dojednaním. Na predmetný list žalobcu reagoval žalovaný listom zo dňa 12.12.2012, v ktorom
žalovaný poukázal na nedôvodnosť a neopodstatnenosť nárokov a argumentov žalobcu obsiahnutých

v danom liste. Dňa 30.4.2013 doručil žalobca na Okresný súd Skalica žalobu, na základe ktorej sa
žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 138,71 eura z titulu bezdôvodného
obohatenia, keďže podľa názoru žalobcu má byť ustanovenie bodu 5.2 zmluvy neplatným dojednaním.

15. Ešte pred podaním žaloby v predmetnej veci žalobca dňa 30.11.2012 podal proti žalovanému na

Okresnom súde Skalica žalobu zo dňa 28.11.2012, v ktorej sa domáhal z iných právnych dôvodov ako
v tomto konaní, avšak na základe totožnej zmluvy zaplatenia sumy 249,19 eura (sp. zn. 2C/45/2013). V
danej právnej veci v nadväznosti na podanú námietku nedostatku právomoci Okresný súd Skalica dňa
29.10.2014 vydal uznesenie, sp. zn. 2C/45/2013 - 146 o zastavení konania, keďže súd rozhodcovskú
doložku nevyhodnotil ako neplatnú a to ani z pohľadu ochrany spotrebiteľa. Súd uzavrel, že vec nemôže
prejednávať a konanie podľa § 106 ods. 1 OSP zastavil. Okresný súd Skalica v inej veci žalobcu a

žalovaného v totožnom postavení na základe totožnej zmluvy, totožných skutkových okolností a totožnej
právnej argumentácie účastníkov vo vzťahu k platnosti rozhodcovskej doložky posúdil rozhodcovskú
doložku v bode 14.3 zmluvy za platnú. Napriek skutočnosti, že platnosť rozhodcovskej doložky v
zmluve bola právoplatne a s konečnou platnosťou posúdená v uznesení (res iudicata), ktoré nadobudlo
právoplatnosť 25.11.2014 a žalovaný na pojednávaní konanom dňa 30.6.2015 pred vyhlásením

rozsudku výslovne poukazoval na predmetnú prekážku právoplatne posúdenej platnosti rozhodcovskej
doložky a nedostatku právomoci všeobecného súdu, napriek tomu konajúci súd vyhlásil vo veci
rozsudok, v ktorom platnosť rozhodcovskej doložky posúdil odchylne od právoplatného uznesenia a v
rozsudku sa odchylným posúdením platnosti rozhodcovskej doložky v uznesení vôbec nezaoberal.

16. Žalovaný nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie aj z dôvodu, že súd nemal právomoc vo veci
konaťanesúhlasísnázoromsúdu,žerozhodcovskádoložkapredstavujeneprijateľnúanepltnúzmluvnú
podmienku a žalovaný trvá na tom, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú podmienku,
pretože bola individuálne dojednaná, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, žalobca pri uzatvorení zmluvy nebol v postavení priemerného

spotrebiteľa a žalovaný mal zákonnú povinnosť ponúknuť žalobcovi návrh rozhodcovskej doložky.
Žalobca podpisom zmluvy a neoznačeným polička v tretej vete rozhodcovskej doložky prijal návrh
rozhodcovskej doložky. Žalobca podal na základe rozhodcovskej doložky žalobu proti žalovanému na
rozhodcovskom súde a preto namietanie platnosti rozhodcovskej doložky v tomto konaní je zjavne
účelové.

17. V čase uzatvorenia zmluvy bol platný a účinný Občiansky zákonník, v znení zák. č. 209/2007
Z.z., ktorý v § 52 ods. 1 obsahoval definíciu spotrebiteľských zmlúv. Hoci zmluva ako úverová zmluva
podľa Obchodného zákonníka výslovne nespadá pod vyššie citované ustanovenie OZ v rozhodnom
znení, je ju potrebné považovať za spotrebiteľskú v zmysle § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o

ochranespotrebiteľa.Zaneprijateľnépodmienkyvčaseuzatvoreniazmluvysapodľa§53OZpovažovali
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Vo vzťahu k dojednaniu rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách
OZ v rozhodnom znení absolútne mlčal a neobsahoval ju ani v demonštratívnom výpočte neprijateľných
podmienok v § 53 ods. 3 OZ. V zmysle OZ v rozhodnom období bola teda neprijateľnou len taká

podmienka,ktorásúčasnekumulatívnespĺňalanasledovnépredpoklady,nebolaindividuálnedojednaná,
t. j. spotrebiteľ nemohol ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy
aspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.
Žalovaný v bode 14.3 zmluvy naformuloval rozhodcovskú doložku tak že, klient vyhlasuje, že prijíma
návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami

vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v
rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk. Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že
rozsudok rozhodcovského súdu bude záväzný pre zmluvné strany, že v stanovených lehotách splnia
všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné zrušiť z dôvodov, ako pri
obnove konania podľa osobitného zákona. Ak klient označiť toto políčko ? (žalobca políčko neoznačil)

platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že vzájomné spory, ktoré by
medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd. OZ v rozhodnom znení individuálne dojednanie zmluvy vymedzoval negatívne, t.j.
za individuálne dojednanú podmienku sa nepovažovala podmienka, ak spotrebiteľ nemohol ovplyvniťobsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podobne v zmysle ustanovenia
čl. 3 ods. 2 Smernice sa podmienka nepovažovala za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne

formulovanouštandardnouzmluvou.Vzmysleuvedenéhotedavyplýva,žepreposúdenieindividuálnosti
dojednania podmienky je rozhodujúce, či spotrebiteľ bol schopný a mal možnosť ovplyvniť podstatu
podmienky a nie, či túto možnosť aj reálne využil. Žalovaný v zmysle § 93 ods. 1 zák. č. 483/2001
Z.z. o bankách v bode 14.3 zmluvy ponúkol žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,
pričom žalobca mal možnosť ponúknutý návrh rozhodcovskej zmluvy neprijať jednoduchým prejavením

nesúhlasu formou označenia polička v tvare štvorca, pri ktorom bolo zreteľne a zrozumiteľne uvedené,
že ak klient označí toto políčko platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že
vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou je príslušný
prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Žalobcovi na neprijatie návrhu predmetnej rozhodcovskej
doložky stačilo len označenie uvedeného polička, pričom žalobca tak neurobil. Žalovaný v návrhu
zmluvy umožnil žalobcovi osobitne prijať alebo neprijať návrh rozhodcovskej doložky bez toho, aby táto

skutočnosť mala vplyv na uzavretie zmluvy ako celku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu 3MCdo/14/2011 z 22.11.2012. Z uvedených dôvodov bolo možné dospieť k záveru,
že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná.

18. Rozhodcovská doložka nespôsobuje akúkoľvek nerovnováhu v neprospech žalobcu, naopak,

rozhodcovská doložka poskytuje žalobcovi vo viacerých ohľadoch výhodu oproti žalovanému. Žalobcovi
sa žiadnym spôsobom nesťažuje prístup k súdu, práve naopak, vychádza sa mu v ústrety, keď
by sa prípadné ústne pojednávanie uskutočnilo v územnom obvode žalobcu, namiesto zvyčajného
miesta, ktorým je ústredie rozhodcovského súdu. Pre úplnosť žalovaný poukázal na ďalšie skutočnosti,
ktoré zabezpečujú ochranu spotrebiteľa v prípadnom rozhodcovskom konaní. V ďalšej časti odvolania

žalovaný poukazuje na neskoršiu právnu úpravu neprijateľných podmienok, na základe ktorej mohla byť
neprijateľná zmluvná podmienka vyhodnotená tá, ktorá kumulatívne spĺňala okrem uvedených dvoch
predpokladov aj podmienku, že nejde o hlavný predmet plnenia a primeranosť plnenia a primeranosť
ceny sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. V súlade s uvedeným súd nesprávne právne posúdil
poplatok ako neprijateľnú podmienku, pretože z prieskumu neprijateľnosti sú vylúčené dojednania o

hlavnom predmete plnenia. Dojednanie o poplatku predstavuje dojednanie o cene plnenia, ktorá je
vylúčená z prieskumu neprijateľnosti v zmysle § 53 ods. 2 OZ v rozhodnom znení. Na podporu záveru,
že predmetný poplatok predstavuje súčasť ceny úveru žalovaný poukazuje na zákonné vymedzenie
spôsobu výpočtu RPMN v zmysle § 19 ods. 2 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Zahrnutie
poplatku za správu úverového účtu do RPMN bolo obsiahnuté aj v predchádzajúcom zák. č. 258/2001

o spotrebiteľských úveroch. Taktiež nar. vl. č. 87/1995 Z:Z: v znení neskorších predpisov upravuje
výšku odplaty, tak že odplatu tvorí úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady.
Ak je RPMN celkovou cenou úveru a poplatok za správu úveru je jednou zo zložiek RPMN, tak je
nepochybné,žepoplatokzasprávuúverupredstavujejednuzpoložiekcenyúveru.Aktedazákonodarca
akceptoval poplatok za správu úveru ako súčasť ceny a odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru,

tak nemôžu byť akékoľvek pochybnosti o platnosti a oprávnenosti predmetného poplatku v prípade
hypotekárnych úverov, ktoré sú spotrebiteľským právom regulované voľnejšie v prospech zmluvnej
slobody. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že poplatok za správu úveru predstavuje dojednanie o cene
plnenia žalovaný poukazuje na viaceré rozsudky českých súdov, rozsudok Obvodného súdu pre prahu
I. zo dňa 10.7.2013, rozsudok Obvodného súdu pre Prahu IV. sp. zn. 7C/308/2013 - 140 z 9.10.2013,

rozsudok Obvodného súdu pre Prahu IV. sp. zn. 9C/126/2013 - 124 z 1 a ďalšie.

19. V zmysle § 53 ods. 10 OZ v neskoršom znení, ako aj v zmysle čl. 4 ods. 1 Smernice platí,
že neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na
ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzavretia

zmluvy. S ohľadom na uvedené má žalovaný za to, že pri posudzovaní neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky mal súd prihliadnuť aj na okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy a to najmä na osobu
žalobcu, ktorý pri uzatvorení zmluvy nebol v postavení priemerného spotrebiteľa a na zákonnú povinnosť
žalovaného ponúknuť žalobcovi návrh rozhodcovskej zmluvy. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu

ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti pri uzatvorení zmluvy. Žalobca nebol v postavení priemerného
spotrebiteľa, keďže žalobca je nielen vysokoškolský vzdelanou osobou, ale dokonca z verejne
dostupných zdrojov vyplýva, že žalobca v roku 2002 ukončil 2. stupeň vysokoškolského vzdelania v
študijnom programe a odbore právo. Okrem toho bol žalobca od roku 2005 zapísaný v zozname odbornespôsobilých osôb vedených Úradom pre verejné obstarávanie v zmysle príslušných právnych predpisov
na úseku verejného obstarávania, čo taktiež svedčí odborných znalostiach a predpokladoch žalobcu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že v čase uzatvorenia zmluvy žalobca nemal postavenie priemerného

spotrebiteľa, ktorý by nerozumel obsahu a významu ponúkaného návrhu rozhodcovskej doložky a
možnosti jeho neprijatia. S ohľadom na osobu žalobcu preto nebolo možné považovať za neprijateľnú
podmienku rozhodcovskú doložku, pretože žalobca nie subjektom, na ktorý sa vzťahuje ochrana
spotrebiteľa.

20. Žalovaný počas konania uviedol, že v súvislosti s platením poplatku so správou úverového
účtu žalobcu súd žalobcovi poskytované viaceré služby. Názor súdu o neexistencii poskytovania
služieb žalobcovi je nesprávny a v súvislosti žalovaný sumarizuje argumenty súdu a vysporiadava
sa s nimi, na podporu svojich tvrdení uvádza viaceré rozhodnutia Ústavného súdu ČR, stanovisko
občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR.

21. Žalovaný na pojednávaní 7.8.2014 vzniesol námietku premlčania časti nároku žalobcu v zmysle §
107 ods. 1 a 2 OZ. Súd priznal nárok žalobcovi v plnom rozsahu, pretože podľa jeho názoru sa na
premlčanie v danom prípade vzťahuje § 394 ods. 2 ObZ. Súd nesprávne posúdil otázku premlčania
s prihliadnutím na § 52 ods. 2 OZ, podľa, ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ,savždyprednostnepoužijúustanoveniaOZ,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyobchodného

práva. Aj v danom prípade je potrebné preferovať OZ na otázku premlčania nároku žalobcu.

22. Podľa názoru žalovaného rozsudok súdu je nedostatočne odôvodnený a z toho dôvodu je
nepreskúmateľný. Z vedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a konanie zastavil pre nedostatok právomoci v zmysle § 106 OSP, z dôvodu existencie

rozhodcovskej doložky, alebo aby rozsudok zmenil tak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
Zároveň si žalovaný uplatnil náhradu trov konania.

23. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu 1.10.2015 prostredníctvom
právnehozástupcu.Vovyjadreníuviedol,ževovzťahuk tvrdenejprekážkeprávoplatnerozhodnutejveci

v konaní 2C/45/2013 otázku právomoci posudzoval súd ako predbežnú, bez osobitného vykonávania
dokazovania a bez toho, že by rozhodnutie o nej bolo pojaté do výroku uznesenia. Prejudiciálne
posúdenie určitej otázky v konaní nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci a nebráni tomu,
aby o tejto otázke Okresný súd Skalica v tomto konaní sp. zn. 5C/168/2013 po rozsiahlom dokazovaní
rozhodol. Takto vec posudzuje i právna teória (napr. Števček, OSP, komentár I. diel, C.H.Beck, 2012

str. 581). Čo sa týka posúdenia samotnej rozhodcovskej doložky ako neplatnej, žalobca súhlasí s
právnym posúdením vykonaným súdom v rozsudku, v ďalšom len poukazuje na svoje vyjadrenia z
29.7.2013, 27.11.2013 a 23.4.2014, ktorých sa žalobca zaoberá argumentmi žalovaného, zhrnutými
v odvolaní (v častiach individuálneho dojednania a spôsobu jej prijatia, nerovnováhy podmienok v
neprospech spotrebiteľa, osoby žalobcu ako aj právnej úpravy, ktorá sama má na posúdenie vzťahovať).

Súd bol oprávnený vykonať posúdenie bodu 5.2 zmluvy o poskytnutí úveru ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve a na základe vykonaného dokazovania súd dospel k správnemu
záveru o jej neprijateľnosti. Žalobca sa tiež stotožňuje s odôvodnením rozsudku vo vzťahu ku katalógu
žalovaným poskytovaných služieb. V danom prípade súd správne aplikoval ustanovenia Obchodného
zákonníka o plynutí štvorročnej premlčacej lehoty a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie poplatku za

štyri roky pred podaním žaloby. Ustanovenie § 52 ods. 2 posledná veta OZ nadobudla účinnosť od
1.5.2014, preto sa nemôže vzťahovať na právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou novely, ktorou
bola zavedená zmena tohto ustanovenia. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť.

24. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v časti nesprávneho posúdenia
námietky premlčania dôvodné, v dôsledku čoho je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
§ 388 CSP zmeniť v prvom odseku výroku, v ktorom bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie 138,71 eura
s príslušenstvom a v časti závislého výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania (druhý odsek výroku).

26. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
len v spornej otázne premlčania nesprávne právne posúdil.

27. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je
len právne posúdenie otázky premlčania nároku žalobcu, ktorú posudzoval už súd prvej inštancie a
všetky sporové strany sa k tejto otázke vyjadrili, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na
prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§

385 ods. 1 CSP).

28.Zosúdomprvejinštanciezistenéhoaustálenéhoskutkovéhostavuvyplýva,že medzistranamisporu
bola uzavretá zmluva o poskytnutí úveru č. 99/807/07 dňa 4.5.2007, na základe ktorej žalovaný poskytol
žalobcovi úver vo výške 1.500.000,- Sk (49.790,88 eura) za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti, ktorý

sa žalobca zaviazal splácať za podmienok dohodnutých v zmluve. Žalobca sa žalobou domáha od
žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia, keď žalovaný mal inkasovať z bežného účtu žalobcu
titulom poplatku za správu úverového účtu sumu vo výške 138,71 eura (za obdobie štyroch rokov pred
podaním žaloby). Súd považoval dojednania v zmluve o úvere v bode 5. 2. o povinnosti žalobcu
platiť poplatok za správu úverového účtu vo výške 69,- Sk a v bode 14.3 o rozhodcovskej doložke za

neprijateľné zmluvné podmienky a v týchto častiach zmluvu za absolútne neplatnú a zároveň dospel
k záveru, že súd má právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Žalobcu považoval za spotrebiteľa a
po vznesení námietky premlčania nároku žalobcu žalovaným súd aplikoval ustanovenia Obchodného
zákonníka.

29.Žalovanývodvolanínamietal,žesúdnemalvoveciprávomockonaťarozhodnúťvzhľadomnaplatne
uzavretú rozhodcovskú doložku mal vo veci právomoc rozhodnúť rozhodcovský súd. Vo veci vedenej na
Okresnom súde Skalica sp. zn. 2C/45/2013 v nadväznosti na podanú námietku nedostatku právomoci,
Okresný súd Skalica dňa 29.10.2014 vydal uznesenie, sp. zn. 2C/45/2013 - 146 o zastavení konania,
keďže súd rozhodcovskú doložku nevyhodnotil ako neplatnú a to ani z pohľadu ochrany spotrebiteľa.

Uznesenie vo veci 2C /45/2013 je právoplatné a bráni tomu, aby sa vo veci konalo a rozhodovalo. Podľa
názoru žalovaného zmluvné dojednania v bode 5.2 (dohodnutý poplatok za správu úverového účtu)
14.3 (rozhodcovská doložka) nie sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, pretože boli individuálne
dojednané a nespôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Žalobcu nemožno
považovať za spotrebiteľa, pretože má právnické vzdelanie a pracuje v oblasti verejného obstarávania.

Žalovaný v odvolaní tiež namietol nesprávne posúdenie vznesenej námietky premlčania.

30. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom

a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý
na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia (okrem posúdenia premlčania nároku žalobcu) a
tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na § 387 CSP odvolací súd odkazuje
na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
(okrem posúdenia premlčania nároku žalobcu) nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu

prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov
prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné:31. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku v bode 14.3 zmluvy o
úvere uzavretej medzi účastníkmi 4.5.2007 za neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo podrobne odôvodnil
na strane 23 a 24 rozsudku, s poukazom aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 55/11 z

24.2.2011. Záver súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola uzatvorená platne znamenal, že súd
mal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Nebránilo mu v tom ani rozhodnutie v inej veci, uznesenie
Okresného súdu Skalica zo dňa 29.10.2014 2C/45/2013 - 146 o zastavení konania v ktorom súd
rozhodcovskú doložku v tej istej zmluve uzavretej medzi účastníkmi nevyhodnotil ako neplatnú. O
prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP) môže ísť len v prípade meritórneho (vecného, týkajúceho sa

podstaty veci) rozhodnutia, ak súd rozhodne vo veci tých istých účastníkov a s tým istým predmetom
konania t.j. totožný nárok je uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými účastníkmi
po vykonanom dokazovaní rozsudkom. Vo veci, na ktorú poukazoval žalovaný, súd zastavil konanie z
procesných dôvodov uznesením, bez vykonaného dokazovania, nejde o meritórne rozhodnutie a záver
súdu vo veci sp. zn. 2C/45/2013 nie je záväzný pre súd v inej veci.

32. Súd prvej inštancie rovnako dospel k správnemu záveru o tom, že žalobcu je potrebné považovať
za spotrebiteľa a námietka žalovaného, že žalobca má právnické vzdelanie a pôsobí v oblasti verejného
obstarávania, čo by malo mať za následok, že žalobcu nie je možné považovať za spotrebiteľa je
irelevantná. Súd prvej inštancie na strane 20 rozsudku podrobne odôvodňuje, prečo je potrebné žalobcu
považovať za spotrebiteľa a odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje. V tejto súvislosti možno

poukázať aj na rozsudok európskeho súdneho dvora vo veci ochrany spotrebiteľa z 3.9.2015 C 110/2014
(Horatiu Ovidiu Costea /Volksbank Romania SA), podľa ktorého článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že
fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá s bankou uzavrela zmluvu o úvere bez toho, aby
v nej bol špecifikovaný účel úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za spotrebiteľa, k

táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. O to viac, žalobcu v
prejednávanej veci, ak nie je ani advokátom, ale právnikom pôsobiacim v oblasti verejného obstarávania
(hoci je poskytnutie úveru špecifikované na kúpu nehnuteľnosti) je možné považovať za spotrebiteľa a
pri posudzovaní veci aplikovať právne normy o ochrane spotrebiteľa.

33. Žalovaný v odvolaní namietal, že dohodu zmluvných strán v bode 5.2 zmluvy o povinnosti žalobcu
platiť poplatok za správu úverového účtu nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
pretože bola individuálne dojednaná, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a navyše ide o cenu plnenia, čo vylučuje, aby súd uvedené dojednanie vyhlásil za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd sa s názorom žalovaného nestotožňuje. Súd prvej

inštancie podrobne na str. 27 - 30 odôvodňuje dôvody, pre ktoré je bod 5.2. zmluvy neprijateľnou
podmienkou, prečo nejde o dojednanie individuálne a prečo poplatok za vedenie úverového účtu
nepredstavuje žiadnu formu odplaty za poskytnutie úveru ako to prezentoval žalovaný. Súd prvej
inštancie správe uzavrel, že za účtovaný poplatok žalovaný žalobcovi neposkytoval žiadne služby, preto
bolžalovanýmúčtovanýaprijímanýneoprávnene.Ustanovenie§53ods.1OZstanovuje,ženeprijateľná

podmienka sa nemôže týkať hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny. Z uvedeného vyplýva, že
ak súd považuje cenu plnenia v spotrebiteľskej zmluve za neprimeranú, môže dojednanie, na základe
ktorého bolo plnenie poskytnuté, považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie
správne poukázal na doterajšiu rozhodovaciu prax vnútroštátnych súdov, ktoré nepriznali nárok na
zaplatenie poplatkov za správu úverového účtu, ako aj na rozsudok nemeckého Spolkového súdneho

dvoraz7.6.2011,sp.zn.XIZR388/2010,rozhodnutieVrchnéhoKrajinskéhosúduvKarlsruhez3.5.2011
(17U 192/10), rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-168/00.

34. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že zmluvu o úvere uzavreli dňa 4.5.2007 a na základe tejto zmluvy
od jej uzavretia žalobca platil každý mesiac aj poplatok za správu úverového účtu podľa bodu 5.2

zmluvy. Žalobca platil poplatok v období mája 2010 až apríla 2012 poplatok vo výške 2,62 eura, od
júna 2010 vo výške 2,99 eura. Popri tomto poplatku žalobca platil mesačne aj poplatok za vedenie
osobného účtu u žalovaného 3,90. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vyhodnotil, že dohoda
v bode 5.2 o povinnosti platiť poplatok za správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
preto je neplatná a preto zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi. Po

vznesenínámietkypremlčaniauplatnenéhonárokužalovanýmvecposúdilpodľapríslušnýchustanovení
Obchodného zákonníka a priznal žalobcovi právo na zaplatenie 138,71 eura s príslušenstvom, čo
odpovedalo neoprávnene prijatému mesačnému poplatku žalovaným za obdobie 4 rokov pred podaním
žaloby.35. Žalovaný v odvolaní trval na tom, že na prejednávanú vec je potrebné pri posúdení premlčania
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu prezentoval názor,

že § 52 ods. 2 posledná veta (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľa, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali použiť normy obchodného
práva)bolazavedenánovelou,zák.č.102/2014Z.z.anadobudlaúčinnosťod1.5.2014,pretosanemôže
vzťahovať na právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou novely, ktorou bola zavedená zmena tohto
ustanovenia.

36. Právny názor žalobcu nemožno považovať za správny a spornú otázku premlčania bolo potrebné
posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (porovnaj rozsudok NS SR 3MCdo 14/2014 z
21.4.2015). Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ (v znení účinnom od 1.5.2014), podľa ktorého na
všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ,
aj keď by sa mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred

jeho účinnosťou. Uvedené ustanovenie zavedené novelou Občianskeho zákonníka zák. č. 102/2014
Z.z. nemá prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. Uvedené ustanovenie OZ je nevyhnutné aplikovať bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľ žalovaným, alebo žalobcom, inak by došlo k porušeniu princípu spravodlivosti v súdnom
konaní a rovnosti účastníkov konania.

37. Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil.

38. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

39. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie, že o bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného išlo (str. 27 - 30 rozsudku), preto je žalovaný povinný poskytnuté plnenie (z neplatného

právneho úkonu) vydať. Poplatok sa správu úverového účtu žalobca platil mesačne, preto každá
z mesačných splátok sa premlčuje osobitne (§ 103 OZ). Subjektívna premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť odo dňa, keď sa dozvedel, že došlo k obohateniu
na jeho úkor a kto sa na jeho úkor obohatil a trvá dva roky. Objektívna premlčacia lehota trvá 3
roky a v tomto prípade začala plynúť prijatím týchto jednotlivých plnení (poplatkov) žalovaným. Podľa

názoru odvolacieho súdu žalobcovi začala subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku plynúť
19.11.2012, kedy vyzval žalovaného sa vrátenie zaplateného poplatkov za správu úverového účtu (č.l.
13) t.j.vtedysažalobcaskutočnedozvedel,žekobohateniuprišloaktosanajehoúkorobohatil.Žalobca
podal žalobu 30.4.2013 (včas, pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty), t.j. bolo mu možné priznať
právo len na vrátenie poplatkov zaplatených dva roky pred podaním žaloby, pretože len tieto poplatky si

uplatnil v dvojročnej premlčacej lehote vzťahujúcej sa na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna
premlčacia lehota začala plynúť skôr, keď žalovaný prijal jednotlivé poplatky, najneskôr v čase 3 rokov
pred podaním žaloby, j t.j. subjektívna premlčacia lehota uplynula v rámci plynutia objektívnej premlčacej
lehoty.

40. Žalovaný prevzal od žalobcu v období posledných dvoch rokov, t.j. za 24 mesiacov vo výške 71,76
eura (24 x 2,99), výška poplatku medzi účastníkmi nebola sporná, preto je žalovaný povinný vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 71,76 eura, čo zodpovedá nepremlčanému nároku žalobcu.
Vo zvyšnej uplatnenej časti je nárok žalobcu premlčaný, preto vo zvyšku odvolací súd žalobu zamietol.

41. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti prvého odseku v súlade s § 388 CSP zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi 71,76 eura a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti tretieho odseku, v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok v súlade s § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

42. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.43. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie.

44. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

46. Odvolací súd v nadväznosti na zmenený rozsudok súdu prvej inštancie v prvom odseku zmenil aj
výrok o náhrade trov konania, ako výrok závislý. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na zaplatenie trov konania. Po rozhodnutí
veci odvolacím súdom je pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného približne rovnaký, žalobca
bol úspešný v pomere 51,73% (z uplatnenej sumy 138,71 eura mu bola priznaná 71,76 eura) a žalovaný
v pomere 48,27%, preto v takýchto prípadoch je odôvodnené aplikovať § 255 ods. 2 vetu poslednú CSP

a vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

47. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).