Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, May 13, 2016

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 8C/327/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412209005
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2016:8412209005.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu A.. Š.V. J., nar.

XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX Y. Z., štátneho občana SR, právne zastúpeného KUBINEC &
PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Tajovského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851
574, proti žalovanému H. J.Ť., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. J. XXX/XX, XXX XX F., štátnemu občanovi
SR, právne zastúpenému JUDr. Andrejom Patakym, advokátom so sídlom Hlavné námestie 2, 060 01
Kežmarok, o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e s a , že výlučným vlastníkom parcely registra "E" evidovanej na mape určeného operátu
ako parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 2995 m2, parcely registra "E" evidovanej na mape určeného

operátu ako parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 3029 m2 a parcely registra "E" evidovanej na mape
určeného operátu ako parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 3016 m2, evidované Katastrálnym úradom
Prešov, Správou katastra F., na LV č. XXX, k. ú. Y. Z., je žalobca.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 eur a trovy
právneho zastúpenia vo výške 2.341,69 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa proti žalovanému domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam uvedeným

vo výrokovej časti tohto rozsudku s tvrdením, podľa ktorého výmerom o vlastníctve pôdy č. 5961/49
vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 Nariadenia
č. 104/1946 Sb. n. SNR zo 16.05.1949 boli pridelené do vlastníctva Š. J., nar. XX.X.XXXX,
pôdohospodárske nehnuteľnosti v k.ú. Y. Z. o celkovej výmere 9,5972 ha, ktoré boli v prídelovom pláne
označené ako parcely č.
XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXX, XXX, XXX, X z parc. č. XXXX, parc. č. XXXX,
XXXX.

V súlade so zápisnicou z 10.01.1950 spísanou vo Y. Z. o prevedení zmien v prídelovom pláne v dôsledku
zrieknutia sa pridelenej pôdy niektorými prídelcami boli Š. J., nar. XX.XX.XXXX odňaté parcely č. XXXX/
X, XXXX/X a XXXX/XX o celkovej výmere 1,2029 ha a znovu pridelené parcely č. XXXX a XXXX o
celkovej výmere 0,5388 ha. Zároveň mu boli odpísané parcely č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmere

0,5150 ha už z predtým pridelených nehnuteľností na základe výmeru o vlastníctve pôdy č. 5961/49
zo 16.05.1949.Žalobca už v samotnej žalobe argumentoval ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR,
podľa ktorého sa stal vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností Š. J., o čom mal knihovný súd vykonať
záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

Vdanomprípadejepodľažalobcunepochybné,žeŠ.J.,právnemupredchodcovižalobcu,bolavýmerom
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 5961/49 podľa § 1 ods. 1 Nariadenia č.
104/1946 Sb. n. SNR pridelená sporná nehnuteľnosť. Predmetný výmer má podľa žalobcu charakter
verejnej listiny, bol vydaný orgánom na to podľa zákona oprávneným a v medziach jeho právomoci, je

právoplatný a vykonateľný. Vyššie uvedený výmer treba považovať za právne perfektný a platí, že sa
prezumuje jeho správnosť.

Žalobca v ďalšom vyjadrení k právnej stránke prejednávaného sporu poukázal na ust. § 498
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa vznik právnych vzťahov posudzuje podľa predpisov platných
v čase, keď ku vzniku takýchto vzťahov malo dôjsť, t.j. právnych noriem platných pred rokom 1950 (v

čase, kedy nadobudol na území Slovenska platnosť a účinnosť nový Občiansky zákonník - zákon č.
141/1950Zb.).VčasevydanievýmeruplatilonaSlovenskuuhorskéobyčajovéprávo.Uhorskéobyčajové
právo umožňovalo nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti len vkladom vlastníctva do pozemkovej
knihy a mimo nej bolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním, pre ktoré sa vyžadovala dobromyseľná
držba a doba vydržania 32 rokov. Skutočnosť, že nedošlo k zápisu vlastníckeho práva do pozemno-

knižnej vložky knihovným súdom v prospech právnych predchodcov žalobcu na základe výmeru, je v
tomto prípade pre posúdenie prechodu vlastníckeho práva na Š. J. právne bez významu. Z uvedeného
vyplýva, že vlastníkom nehnuteľností sa stal právny predchodca žalobcu ujatím sa ich držby. Vzhľadom
na situáciu v období vydania výmeru s prihliadnutím na vtedajší právny výklad príslušných právnych
predpisov došlo ukončením II. svetovej vojny k zlomu vo výklade, okamihom ktorého dochádzalo k

zmene skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku.

Podľa žalobcu štát považoval v tej dobe za nevyhnutné zabezpečiť nielen obhospodarovanie pôdy
zabranej v prvej pozemkovej reforme, ale i obhospodarovanie rozsiahleho majetku konfiškovaného a
zabraného revíziou prvej pozemkovej reformy v súvislosti s ukončením II. svetovej vojny. S ohľadom

na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa vlastníctvo k
obhospodarovanej pôde nenadobúdalo ani zápisom vlastníctva do pozemkových kníh, ani vyhotovením
listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné vykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo
nehnuteľností nadobúdalo oprávneným prevzatím faktickej držby, nie až prevzatím držby knihovnej.
Vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa teda v povojnovej dobe nadobúdalo už tým, že

nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť. Vykonaním knihovného
poriadku žiadne práva nevznikali, len už existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita, a preto
z prípadného nevykonania knihovného poriadku nemožno vyvodiť, že by nevzniklo právo, ktoré malo
byť do pozemkovej knihy zapísané.

Podľa žalobcu následne v období kolektivizácie, resp. v období budovania reálneho socializmu boli tieto
pozemky využívané socialistickými organizáciami a prešli do vlastníctva štátu. Prídelec Š. J.Á., nar.
XX.XX.XXXX zomrel 29.06.1979 a dedičské konanie po poručiteľovi bolo prejednané a právoplatne
skončené 28.11.1979 rozhodnutím Štátneho notárstva v Poprade. V rámci tohto dedičského konania
však tieto pozemky nemohli byť prejednané, keďže boli v čase prejednania dedičstva po poručiteľovi

ešte vo vlastníctve štátu.

Po prijatí Zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku bola zo strany štátu prejavená snaha zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým
došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989.

Dedičia ako právni nástupcovia vlastníka vyššie uvedených pozemkov, ktoré prešli do vlastníctva štátu
sa v priebehu roka 2002 dozvedeli o skutočnosti, že boli pridelené pozemky do vlastníctva poručiteľa,
ktoré neboli prejednané v rámci dedičského konania, a na ktoré majú podľa Zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov právo si nárokovať.

Dňa 09.12.2002 podal žalobca ako právny nástupca poručiteľa žiadosť na Slovenský pozemkový fond -
Bratislava,regionálnyodborPoprad,ovydaniestanoviskakvykonaniudedičskéhokonaniakpozemkompo poručiteľovi na základe výmeru, nakoľko boli tieto vyššie uvedené pozemky, toho času zapísané na
LV č. XXX pre obec a k.ú. Y. Z., vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe Slovenského pozemkového
fondu.

V stanovisku pod zn. 1435/2002 RO 31 z 11.12.2002 sa Slovenský pozemkový fond - Bratislava,
regionálny odbor Poprad vyjadril tak, že nemá výhrady k vykonaniu dedičského konania na základe
výmeru k pozemkom registra "E" evidovaným na mape určeného operátu v k.ú. Y. Z. na LV č. XXX, ktoré
boli v stanovisku presne vymedzené, medzi inými aj parcely registra "E" č. XXXX, XXXX a XXXX.

V súlade s týmto stanoviskom podnikli zákonní dedičia poručiteľa právne kroky k prejednaniu týchto
pozemkov v rámci dedičského konania, pred notárom JUDr. Igorom Čabrom, ktorý dňa 16.12.2002
vydal Osvedčenie o dedičstve č. 11D 834/2002; Dnot 172/02. Toto Osvedčenie o dedičstve nadobudlo
právoplatnosť 01.01.2003, pričom zákonní dedičia sa vzdali dedičstva v prospech žalobcu.

Okresný úrad, katastrálny odbor v Kežmarku oznámil žalobcovi dňa 15.01.2004, že pri zápise
Osvedčenia o dedičstve č. 11D 834/2002 zaregistrovaného pod č. Z 395/02 neboli zapísané parcely
KN "E" č. XXXX, XXXX a XXXX do katastra nehnuteľností z dôvodu, že Slovenský pozemkový fond ich
pridelil zmluvou o bezodplatnom prevode žalovanému.

Následne žalobca kontaktoval žalovaného, ako aj Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor Poprad
za účelom vyriešenia situácie. Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor v Poprade prisľúbil nápravu
formou zámennej zmluvy, pričom žalovaný nemal námietky voči takejto forme riešenia. Napriek snahe
oboch dotknutých strán situáciu riešiť Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor Poprad ostal
nečinným, až kým nevydal stanovisko, že nie je oprávnený vyriešiť túto situáciu zámennou zmluvou. Na

základe vyššie uvedeného teda žalobcovi neostala iná možnosť, len domáhať sa svojho vlastníckeho
práva k parcelám KN "E" č. XXXX, XXXX a XXXX v k.ú. Y. Z. prostredníctvom súdu.

Sporné parcely registra KN "E" v k.ú. Y. Z. sú evidované na LV č. XXX vo výlučnom vlastníctve
žalovaného ako:

- parcela č. XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 2995 m2,
- parcela č. XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 3029 m2,
- parcela č. XXXX, druh pozemku orná pôda o výmere 3016 m2.

Podľa žalobcu tento má na určení vlastníckeho práva k parcelám registra "E" č. XXXX, XXXX a XXXX
evidovaným v súčasnosti na LV č. XXX pre obec a k.ú. Y. Z. naliehavý právny záujem na tom, aby bolo
určené vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam tak, ako navrhuje žalobca, keďže bez tohto
ručeniajevlastníckeprávožalobcusovšetkýmijehozložkami(vlastníckatriáda)narušené,čímjeprávne
postaveniežalobcuakovlastníkapredmetnýchnehnuteľnostíneistým.Naliehavýprávnyzáujemžalobca

odôvodnil aj tvrdením, podľa ktorého uvedené parcely boli prejednané v rámci dedičského konania po
poručiteľovi a zákonným dedičom sa stal práve žalobca, a teda nie je možné iným spôsobom domôcť
sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcu.

Naliehavý právny záujem žalobcu je podľa jeho právneho názoru daný i v zmysle ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R17/1972), podľa ktorého "naliehavý právny záujem na určení
je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto
určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa ust. § 80 písm. c)
O.s.p. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať na splnenie povinnosti podľa ust.
§ 80 písm. b) O.s.p."

Právny stav podľa tvrdenia žalobcu

V zmysle § 80 písm. c) O.s.p.: "návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem."

Podľa § 123 OZ: "Všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna
ochrana."V zmysle § 132 OZ: "Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom."

V súlade s čl. 20 ods. 1 Zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky: "Každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje."

Podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku: "Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25.02.1948 do
01.01.1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred
uplynutím lehoty uvedenej v § 13, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú
oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej území,
fyzické osoby v tomto poradí:

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím
lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo,
jeho deti."

Podľa § 5 ods. 3 Zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku: "Povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania
oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona
nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú
neplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto

povinností, zostáva ustanovením § 28 nedotknuté."

V súlade s § 44a O.s.p.: "Účastník konania je oprávnený podať na príslušnej správe katastra
nehnuteľností návrh na zápis začatia súdneho konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva k
nehnuteľnostiam alebo súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Ustanovenie sa

použije rovnako aj na mimoriadne opravné prostriedky."

Žalobca svoju argumentáciu v ďalšom priebehu konania v rámci reakcie na vyjadrenie žalovaného k
žalobe rozšíril o tvrdenie, podľa ktorého spôsob nadobudnutia pozemkov žalovaným nepopiera, avšak

zároveň namietol, že sporné pozemky boli Hospodárskou zmluvou o prevode správy národného majetku
vo vlastníctve štátu z 28.03.1965 č. ONV - Pôd 213/2-A-15-/69-JK odovzdané správe majetku štátu pre
Semenársky štátny majetok n.p. vo Veľkej Lomnici. Pozemky - konfiškáty boli odovzdané do užívania
a správy Semenárskemu štátnemu majetku n.p. vo Veľkej Lomnici ako nepopierateľné vlastníctvo
československého štátu.

Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že pozemky pridelené na základe "Výmeru o vlastníctve pôdy
č. 1654" a "Výmeru o vlastníctve pôdy č. 5961/49" boli v danom čase nie vo vlastníctve neb. Š. J.,
ale boli štátnené a vedené ako nepopierateľné vlastníctvo československého štátu, a preto nemohli
byť v čase smrti poručiteľa prejednané v dedičskom konaní. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť,

že 09.07.1959 bol prijatý Zákon č. 49/1959 o jednotných roľníckych družstvách, ktorý v ust. § 23
ods. 1 ukladal družstevníkom povinnosť združiť pozemky vrátane lesných a odovzdať ostatné výrobné
prostriedky do spoločného družstevného hospodárenia. Rovnako tak boli združené aj sporné pozemky,
čo vyplýva aj zo samotnej Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku vo vlastníctve
štátu, kde sú tieto vedené v KN v celosti ako parc. KN "C" č. XXXX.

Vychádzajúc z právnej argumentácie žalobcu podľa Zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
podielov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku sa podľa § 6 ods. 1 písm. s) odovzdajú
nehnuteľnosti oprávneným osobám, ak tieto nehnuteľnosti prešli na štát alebo na inú právnickú osobu
v dôsledku odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov.

Oprávnenou osobu na účely Zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych podielov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má
trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskejusadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom
uvedeným v § 6 ods. 1.

Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 do vlastníctva štátu alebo
inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi
občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby -
deti a manžel oprávnenej osoby, všetci rovným dielom.

Oprávnená osoba Š. J. zomrela XX.XX.XXXX, a preto oprávnenými osobami boli deti a manželka Š.
J., ktorí požiadali o prejednanie novoobjaveného majetku v dedičskom konaní, v ktorom tieto pozemky
na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. 1654 a Výmeru o vlastníctve pôdy č. 5961/49 boli v súlade
s Osvedčením o dedičstve č. 11D 834/2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01.01.2003, priznané do
výlučného vlastníctva žalobcu.

Oprávnené osoby konali v súlade so zákonom, pričom postupovali v zmysle platnej všeobecnej úpravy
Občianskeho zákonníka a príslušného procesného predpisu. Ak teda žalovaný namieta, že v roku 2003
bol Národnou radou Slovenskej republiky prijatý reštitučný zákon č. 503/2003 Z.z., ktorý umožňoval a
upravil podmienky navrátenia vlastníctva k pozemkom a podľa tohto zákona mal možnosť si svoj nárok

uplatniť občan Slovenskej republiky a tak i žalobca, ak to neurobil v roku 1992 až 1993 podľa Zákona o
pôde č. 229/1991 a Zákona č. 330/1991, s uvedeným názorom sa podľa žalobcu nemožno stotožniť.

Žalobca sa dozvedel o skutočnosti, že Výmerom o vlastníctve pôdy č. 1654 a Výmerom o vlastníctve
pôdy č. 5961/49 boli pridelené nehnuteľnosti do vlastníctva neb. Š. J. až v roku 2002. Preto nebolo

možné uplatniť si svoj reštitučný nárok v súlade so Zákonom č. 229/1991. Postupoval preto v súlade so
zákonom a požiadal o stanovisko Slovenský pozemkový fond a zároveň následne podal návrh na súd
za účelom prejednania znovuobjaveného majetku v dedičskom konaní po neb. Š. J.. Zákon, na ktorý
žalovaný poukazuje bol prijatý až 24.10.2003, kedy už žalobca disponoval Osvedčením o dedičstve.

Rovnakotaksažalobcadomáhalurčeniavlastníckehoprávavdedičskomkonaní,keďžeipodľaústavnej
doktríny zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva
oprávnenýchosôb,alenaopakuľahčenieobnoveniaichvlastníckehopráva. Pokiaľzákonodarcavytvoril
v § 6 ods. 1 písm. p) Zákona o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným
osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia

nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám
dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek
vyplývajúcich aj zo vtedy platného práva.

Štátu tak podľa žalobcu nesvedčil žiaden právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva nehnuteľností,

a tak naďalej zostalo zachované právo oprávnenej osoby - Š. J.. Po vydaní osvedčenia o dedičskom
konaní prešlo vlastnícke právo k sporným pozemkom na žalobcu. V súvislosti s vyššie uvedeným je
potrebné poukázať na skutočnosť, že vlastníctvo nadobúdané na základe Zmluvy o bezodplatnom
prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam z 09.12.2002 je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy,
potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada nemo

ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet. Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného
(pravého) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny
nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto
právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 10.02.2010 sp. zn. I. ÚS 50/2010). Keďže štát nikdy ani vlastníkom týchto

pozemkov nebol, nemohlo podľa žalobcu prejsť vlastnícke právo ani na samotného žalovaného titulom
Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam z 09.12.2002.

Na podporu tejto právnej argumentácie je potrebné i podľa právneho názoru súdu uviesť, že i podľa
platných právnych predpisov sa vlastnícke právo nadobúda až zápisom do katastra nehnuteľností. To

znamená, že v čase podpisu zmluvy táto bola síce platná, avšak vlastníctvo na žalovaného prešlo až
zápisom do katastra nehnuteľností, kedy sa zmluva stala aj účinnou a to 22.01.2003, kedy bol povolený
vklad. Medzitým však došlo k prejednaniu dedičského konania, o čom mal vedomosť aj Slovenskýpozemkový fond, a Osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 01.01.2003, to znamená ešte
skôr, než bol povolený vklad vlastníckeho práva.

Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvého stupňa namietol neexistenciu naliehavého právneho
záujmu žalobcu na určení tak, ako bolo určené v žalobnom návrhu.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

O určovaciu žalobu v zmysle posledne citovaného zákonného ustanovenia ide vtedy, ak žalobca
požaduje v žalobnom petite, aby bolo určené buď, že je tu právny vzťah alebo právo, príp. že tu právny
vzťah alebo právo nie je. Podľa vymedzenia žalobného petitu ide buď o pozitívnu určovaciu žalobu alebo
o negatívnu určovaciu žalobu.

Predpoklad úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, po procesnej
stránke spočíva v tom, že účastník má vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý
právny záujem.

Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, má ten, kto je

zúčastnený na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide, príp. ktorého právnej sféry sa sporný
právny vzťah alebo sporné právo týka. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení následne
vyjadruje spôsob právnej ochrany, ktorá sa má dosiahnuť súdnym rozhodnutím, tomu, kto má v konaní
o určovacej žalobe aktívnu vecnú legitimáciu, a to voči tomu, kto je k požadovanému určeniu pasívne
vecne legitimovaný.

Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, samozrejme nemajú
len tí, ktorí sú účastníkmi sporného právneho vzťahu, alebo o ktorých sporné právo ide, prípustné je i
určenie právneho vzťahu alebo práva, ktorých sa žalobca - z pohľadu hmotného práva nezúčastňoval,
ak sa takýto právny vzťah alebo právo priamo dotýka jeho právnej sféry (a ním požadované preto môže

ovplyvniť jeho právne postavenie).

Naliehavý právny záujem o určenie právneho vzťahu alebo práva je daný najmä tam, kde by bez tohto
určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie
neistým; žaloba domáhajúca sa určenia nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať

na splnenie povinnosti.

Určovaciažalobamápreventívnupovahuamázaúčelposkytnúťochranuprávnemupostaveniužalobcu
skôr, ako dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny
vzťah alebo právo už boli porušené a kde je preto právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu

alebo práva žaloba o plnenie. V prípade, kedy je možné žalovať o splnenie povinnosti, môže však byť
naliehavý právny záujem na určení daný vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny základ
pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa tak prípadným ďalším žalobám o plnenie, alebo ak
žaloba o plnenie nerieši a ani nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva.

Určovacie žaloby slúžia pre potreby praktického života a nemôžu viesť k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je preto súčasne daný len vtedy, ak je
(objektívne vzaté) spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty žalobcu, alebo ohrozenie jeho práva. Nie je
preto napríklad spravidla daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, ak stav právnej
neistoty alebo ohrozenia práva môže byť vyriešený len určením vlastníckeho práva žalobcu, pre ktorého

je posúdenie platnosti zmluvy len otázkou predbežnou.

Ak navrhuje žalobca určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo iného práva, ktoré sa
zapisuje do Katastra nehnuteľností Slovenskej republiky, je na požadovanom určení vždy naliehavý
právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a

týmtospôsobomdosiahnutázhodamedzistavomprávnymastavomzapísanýmvKatastrinehnuteľností
Slovenskej republiky.V žalobe o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, musí žalobca vždy tvrdiť a preukazovať
skutočnosti, z ktorých vyplýva, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Uvedenú procesnú povinnosť si žalobca splnil tvrdeniami obsiahnutými v článku II. žaloby, keďže bez
tohto určenia je jeho vlastnícke právo so všetkými jeho zložkami (vlastnícka triáda) narušené, čím je
jeho právne postavenie ako vlastníka nehnuteľností neisté.

Naliehavý právny záujem žalobcu vyplýva i z právnej skutočnosti, podľa ktorej sporné parcely, ktorých

určenie vlastníckeho práva je predmetom tohto konania, boli prejednané v rámci dedičského konania po
poručiteľovi a zákonným dedičom sa stal práve žalobca. A teda nie je možné iným spôsobom domôcť
sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcu.

V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalovaný namietol, že vlastnícke právo k sporným
pozemkom nadobudol dobromyseľne podľa ust. § 16 ods. 2 Zákona č. 229/1991 Zb. a ust. § 34 ods. 3

písm. a) Zákona č. 330/1991 Zb. ako oprávnená osoba a Zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva k
nehnuteľnostiam z 09.12.2002 v súlade s právoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu v Rimavskej
Sobote ako reštitučnú náhradu podľa ust. § 34 Zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.

Uvedený spôsob nadobudnutia sporných pozemkov žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa

nepoprel. Namietol však, že sporné pozemky boli Hospodárskou zmluvou o prevode správy národného
majetku vo vlastníctve štátu z 28.03.1965 č. ONV - Pôd 213/2-A-15-/69-JK odovzdané správe majetku
štátu pre Semenársky štátny majetok n.p. vo Veľkej Lomnici. Pozemky - konfiškáty boli odovzdané
do užívania a správy Semenárskemu štátnemu majetku n.p. vo Veľkej Lomnici ako nepopierateľné
vlastníctvo československého štátu. V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť skutkovému tvrdeniu

žalobcu, podľa ktorého doklad o uvedenej právnej skutočnosti, na ktorý sa žalovaný v priebehu celého
konania pred súdom prvého stupňa odvolával, do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vo
veci samej skončené, žalovaný súdu nepredložil.

Š. J. zomrel XX.XX.XXXX, a preto oprávnenými osobami boli jeho deti a manželka. Tí požiadali o

prejednanie novoobjaveného majetku v dedičskom konaní, v ktorom tieto pozemky na základe Výmeru o
vlastníctve pôdy č. 1654 a Výmeru o vlastníctve pôdy č. 5961/49 boli v súlade s Osvedčením o dedičstve
č. 11D 834/2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01.01.2003, priznané do výlučného vlastníctva žalobcu.
Uvedené skutkové tvrdenia v konaní pred súdom žalovaný nerozporoval.

V tejto súvislosti je potrebné prisvedčiť i právnemu názoru žalobcu, podľa ktorého oprávnené osoby
konali v súlade so zákonom, pričom postupovali podľa platnej všeobecnej úpravy Občianskeho
zákonníka a príslušného procesného predpisu, keďže Ústava Slovenskej republiky v Čl. 20 ods. 1
garantuje právo vlastniť majetok každému.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa vychádzal z právneho záveru Ústavného súdu SR vysloveného v
konaní II. ÚS 249/2011-30 z 29.09.2011, podľa ktorého slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie
práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca,
ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou
žiadal určiť, a teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva (II. ÚS 231/09).

Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im uľahčili obnovenie vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez
právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa
svojhonároku,resp.finančnejnáhradydomáhalažalobouurčovacou,vindikačnou,prípadnenegatórnou

a pod. (III. ÚS 178/06).

V konaní nebola spornou právna skutočnosť, podľa ktorej sa žalobca domáhal určenia svojho
vlastníckeho práva v dedičskom konaní. Vychádzajúc z právnych záverov Ústavného súdu o účele
a zmysle reštitučného zákonodarstva (pozri vyššie), nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva

oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva ("Pokiaľ zákonodarca
vytvoril v ust. § 6 ods. 1 písm. p) Zákona o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom,
že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu
v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiťoprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností bez splnenia
základných požiadaviek vyplývajúcich aj z vtedy platného práva.").

Právny názor, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa Zákona o pôde márnym
uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 Zákona o pôde znamená aj jej zánik vlastníckeho práva, tobôž
v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul k
nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo tak, ako je garantované v Čl. 20 ods. 1
Ústavy a Čl. 11 ods. 1 Listiny, či právo na majetok podľa Článku 1 Dodatkového protokolu, pretože jeho

aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho
práva fyzických osôb v prospech štátu.

Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ust. § 13 ods. 1 Zákona o pôde (neuplatnením práva
v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže
vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného Zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva

vlastníckeho garantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou, Listinou, Dodatkovým protokolom.
Účelom Zákona o pôde nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom
období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného nároku.

V prejednávanej právnej veci tak bolo povinnosťou súdu prvého stupňa ako súdu všeobecného

rešpektovať okrem iného i právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
2758/10 zo 04.05.2012, podľa ktorého k splneniu účelu a cieľa reštitúcií je najmä nutné, aby všeobecné
súdy interpretovali reštitučné zákony vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie. Prípadné
legislatívne nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov
alebo osôb konajúcich v podstate za štát nemožno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vo

vzťahu ku konkrétnej veci, s prihliadnutím na platné ústavné hodnoty a princípy demokratického štátu.

Vychádzajúc z nesporného skutkového stavu preto súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi názormi,
prihliadajúc na základné zásady občianskeho práva, dospel k záveru, že štátu nesvedčil žiaden právny
titul nadobudnutia vlastníckeho práva nehnuteľnosti, a tak naďalej zostalo zachované právo oprávnenej

osoby Š. J.. Po vydaní osvedčenia o dedičskom konaní prešlo vlastnícke právo k sporným pozemkom
na žalobcu. V tejto súvislosti je potrebné doplniť, že vlastníctvo nadobúdané na základe Zmluvy o
bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam z 09.12.2012 je vlastníctvom nadobúdaným na
základe zmluvy, a preto sa na takúto zmluvu vzťahuje zásada nemo ad alium plus iuris transferre
potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke

právo skutočného, teda pravého vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť
vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010).

V tejto súvislosti je tak potrebné prisvedčiť i právnemu názoru žalobcu, podľa ktorého v čase podpisu
zmluvy táto bola síce platná, avšak vlastnícke právo na žalovaného prešlo až zápisom do katastra
nehnuteľností, kedy sa zmluva stala účinnou, a to dňa 22.01.2003, kedy bol povolený vklad. Medzitým
však došlo k prejednaniu dedičstva, o čom mal vedomosť aj príslušný pozemkový úrad a Osvedčenie
o dedičstve nadobudlo právoplatnosť 01.01.2003. To znamená, že vlastnícke právo žalobcu bolo

deklarované skôr, než bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe okrem iného namietal, že odňatie jeho vlastníctva by bolo bezdôvodné a
žehonadobudoldobromyseľneodštátuvzmysleplatnýchzákonovaprávnychpredpisov.Tátonámietka
je z hľadiska obsahu námietkou vydržania, a preto ju súd posúdil podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu

troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 129 ods. 1 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre
seba.Podľa § 129 ods. 2 OZ držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

V zmysle citovaných zákonných ustanovení oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere,
že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené
podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom
veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne že sú dané právne skutočnosti, ktoré
majúzanásledokvznikvykonávanéhopráva.Prenaplneniedobrejvierynestačínegatívnepresvedčenie

držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale vyžaduje sa pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo náleží.
Držiteľ nie je oprávneným v prípade, že síce nadobudol "poctivo" (napr. pre omyl), ale jeho dobrá viera
tu nie je so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

Vychádzajúc z ustálenej judikatúry i odbornej právnickej literatúry možno konštatovať zhodu, že
posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen zo

subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia samotného účastníka) a že je potrebné vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec po práve patrí. Na tom nič nemení

skutočnosť, že držiteľ môže byť naďalej subjektívne v dobrej viere.

Ospravedlniteľným môže byť omyl skutkový, výnimočne i omyl právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Výnimočne možno pripustiť prípad, kedy držiteľ

je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere i v prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať
z právneho omylu. Napríklad znenie zákona je objektívne nejasné, v súvislosti s reštitúciami je
možné uvažovať i o nesprávnom výklade starých právnych predpisov. Iba neznalosť inak jasného a
nepochybného ustanovenia zákona ospravedlniteľná nie je. V prejednávanej právnej veci sa žalovaný
zrejme dostal do stavu omylu vyvolaného štátnym orgánom. Ustálená rozhodovacia prax súdov sa

prikláňa k tomu, že pokiaľ sa nepreukáže, že držiteľ o vade musel vedieť, je omyl vyvolaný štátnym
orgánom ospravedlniteľný, keďže vychádza z dôvery občana v štát a jeho orgány.

V konaní pred súdom prvého stupňa nebola spornou skutočnosť, že žalobca bez zbytočného odkladu po
tom,čosadozvedel,žespornépozemkynebolizapísanénajeholistvlastníctva,kontaktovalžalovaného

a predložil mu Osvedčenie o dedičstve. Zároveň o tejto skutočnosti svedčí aj súhlas s prevodom
vlastníctva zo 06.05.2014, ktorý vlastnoručne žalovaný podpísal a súhlasil s prevodom vlastníckeho
práva k sporným pozemkom na žalobcu (pozri č.l. 22 spisu).

Na základe vyššie uvedených právnych skutočností tak súd v súvislosti s námietkou vydržania

vznesenou zo strany žalovaného dospel k záveru, že táto je nedôvodná, keďže nemohlo dôjsť ani k
vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pre nesplnenie ich základných zákonných podmienok
- nepretržitej oprávnenej držby a dobromyseľnosti na strane žalovaného.

V prejednávanej právnej veci na základe vykonaného dokazovania nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu

žalovaného o tom, že právny predchodcovia žalobcu si 30.11.1965 zúčtovali svoj výmer o vlastníctve na
Okresnom národnom výbore v Poprade a bola im vydaná "Prídelová listina", v ktorej sa sporné pozemky
neocenili. Z tejto prídelovej listiny nemožno zistiť, ktorý výmer o vlastníctve pôdy mal byť zúčtovaný.
Navyše, táto prídelová listina sa netýka poľnohospodárskych pozemkov, ale rodinného domu a k nemu
prislúchajúcej záhrady. Súd prisvedčil i poznámke žalobcu, podľa ktorej je potrebné klásť dôraz na dátum

prídelovej listiny (30.11.1965), t.j. čas, keď už existovalo Jednotné roľnícke družstvo vo Veľkej Lomnici a
pridelenénehnuteľnostinazákladeVýmeruč.5961/49užbolidružstvomprevzatéodprídelcu-právneho
predchodcu žalobcu.

Žalobcom predložený Výmer o vlastníctve pôdy č. 5961/49 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy podľa ust. § 1 ods. 1 Nariadenia č. 104/1946 Zb. zo 16.05.1949 má charakter
verejnej listiny preukazujúcej vlastnícke právo prídelu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti,
pričom zápis v pozemkovej knihe mal len deklaratórny charakter. Výmer bol vydaný orgánom na to
podľa zákona oprávneným, v medziach jeho právomoci, je právoplatný a vykonateľný a prezumujesa jeho správnosť. Výmery o vlastníctve pôdy boli perfektné vtedy, ak boli opatrené pečiatkou a
podpisom povereníka alebo aspoň podpisom povereníka. Rozhodnutie o odňatí prideleného majetku
patrilo Povereníctvu pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Zákonom č. 98/1950 Sb. došlo k

zrušeniu pozemkového fondu a Vyhláškou č. 507/1950 U.v. prešla právomoc zrušenia prídelových listín
do právomoci Krajského národného výboru. Okresné národné výbory mali v rámci uvedeného konania
len právomoc vyjadriť sa k odňatiu prideleného majetku. Uvedený právny názor reflektuje i rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Cdo 123/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe č.
4 z roku 2005, č. otázky 44).

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že Výmer o vlastníctve pôdy č. 5961/49, ktorý je súčasťou
zväzku listín predložených Štátnym archívom v Levoči z 18.06.2015 a ktorý je preškrtnutý s odkazom
na spis č. 864/1950 a na ktorý poukazoval žalovaný na pojednávaní 29.04.2015, nemôže byť platne
zrušený bez ďalšieho len samotným jeho preškrtnutím a s odkazom na spis č. 864/1950, ktorý sa v
Štátnom archíve v Levoči okrem iného ani len nenachádza. Súčasťou predloženého zväzku listín je aj

Výmer o vlastníctve pôdy č. 5961/49 zo 16.05.1949 o pridelení predmetu sporu právnemu predchodcovi
žalobcu, ktorý do dnešných dní nebol žiadnym kompetentným orgánom zrušený a nebolo preukázané,
že by tak tomu bolo v rozhodnom období.

Výmer č. 5961/49 zo 16.05.1949 podpísaný povereníkom prevzal právny predchodca žalobcu, prevzatie

vlastnoručne podpísal. Na základe vyššie uvedenej právnej argumentácie súd dospel k záveru, že
uvedený výmer je platný a záväzný a ako právny akt je právne bezchybný.

Uvedené skutkové zistenie vyplýva i nepriamo z ďalšej právnej skutočnosti, podľa ktorej právny
predchodca žalobcu všetky parcely vrátane sporných, ktoré mu boli pridelené Výmerom č. 5961/49

zo 16.05.1949, odovzdal do Jednotného roľníckeho družstva, ktoré vzniklo v roku 1950. Uvedená
právna skutočnosť vyplýva z dôkazu predloženého Štátnym archívom v Levoči. Je preto možno
uzavrieť,ževlastníckeprávoneboloprávnemupredchodcovižalobcunikdyodňatéžiadnymrelevantným
individuálnym správnym aktom. Jednotné roľnícke družstvo prevzalo pridelené nehnuteľnosti žalobcu
do užívania, a teda nemožno vyvodiť záver, že došlo k vzdaniu sa vlastníckeho práva zo strany právneho

predchodcu žalobcu. Súd sa preto prikláňa k právnemu názoru žalobcu, podľa ktorého vlastnícke právo
jeho právnemu predchodcovi zostalo zachované a bolo spôsobilé byť predmetom dedenia. Súčasťou
odovzdania nehnuteľností, ktoré patrili právnemu predchodcovi žalobcu, boli i nehnuteľnosti tvoriace
predmet sporu tak, ako to vyplýva z dôkazov predložených Štátnym archívom v Levoči.

Na podporu uvedeného právneho záveru boli v konaní pred súdom prvého stupňa žalobcom navrhnuté
listinné dôkazy, z ktorých je nepochybné, že štát nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu nikdy neprevzal
do svojho vlastníctva.

Vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcu titulom vyššie uvedeného Výmeru č. 5961/49 zo

16.05.1949 nespochybnili ani svedecké výpovede svedkov vypočutých na pojednávaní 24.09.2014,
pričom svedok A.. Ž. potvrdil, že v tom čase zo strany Slovenského pozemkového fondu došlo k
pochybeniu pri vyhotovení zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva na žalovaného. Uvedený
záver vyplýva i z tvrdenia svedka, podľa ktorého mal príslušný odbor SPF záujem na riešení vzniknutej
situácie mimosúdnou cestou v podobe vypracovania zámenných zmlúv zo strany SPF, o vypracovanie

ktorých žiadal nielen žalobca, ale dokonca aj samotný žalovaný. Z tohto hľadiska medzi účastníkmi
konania neexistuje dokonca ani spor vo veci samej, keďže obaja zastávajú právny názor, podľa ktorého
spor vznikol výlučne pochybením štátu reprezentovaného Slovenským pozemkovým fondom.

V neposlednom rade je potrebné poukázať na zmätočné vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu,

predložené do súdneho spisu zo dňa 17.06.2015, v ktorého závere je uvedené, že "Uvedená prídelová
listina a ďalšie doklady vlastnícky nárok žalobcu a sporné parcely na základe Výmeru o vlastníctve pôdy
č. 5961/49 zo 16.05.1949 vyvracajú." Prídelová listina z 30.11.1965 týkajúca sa parc. č.: XX, XX, XX, XX,
XX zapísaných v PK zápisnici č. 156, k.ú. Y. Z., bola vystavená na základe konečného prídelového plánu,
por. č.: 146 a výmenou za pôvodný výmer o vlastníctve, vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a

pozemkovej reformy, v čase, keď nehnuteľnosti, ktoré tvoria predmet sporu, boli prevzaté do užívania
JRD. Skutočnosť, že nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu boli odovzdané do užívania JRD právnym
predchodcom žalobcu nespochybniteľne vyplýva z listinných dôkazov predložených Štátnym archívom
v Levoči, a to písomnosť zo Štátnej sporiteľne v Bratislave, finančná a účtovná služba, majetkovejpodstaty pozemkových reforiem, Bratislava pod č.: 2332-180322-247 z 13.02.1957, z ktorej vyplýva, že
pri prevádzaní pozemkových reforiem bol žalobcovi pridelený pôdohospodársky majetok a na prídelovú
cenu bol dlžný nedoplatok podľa zostavenia na rube listu, prílohou tejto listiny bol aj Výpis z účtu,

z ktorého vyplýva, že za role a lúky v sume 8.158,- Kčs právnemu predchodcovi žalobcu nevznikla
platobná povinnosť - z dôvodu uvedenia, že tieto prevzalo JRD. Predmetná listina je datovaná z
13.02.1957 a právny predchodca ju prevzal 15.06.1957 a opatril ju podpisom. Je preto zrejmé, že k
prevzatiu nehnuteľností družstvom došlo pred týmto dátumom, t.j. pred 15.06.1957. Vyplýva to aj z
ďalšieho dôkazu a to Zápisnice z 13.6. 1957 o vysporiadaní pohľadávky MPPR za pôdohospodársky

majetok, ktorý v rámci vykonávania pozemkovej reformy nadobudol prídelom. Z týchto dôvodov preto
záver Slovenského pozemkového fondu, regionálneho odboru Poprad pod č.: SPFZ/2015/062671 zo
17.06.2015 vyznieva zmätočne, popierajúci historické fakty. Prídelová listina, na ktorú sa Slovenský
pozemkový fond odvoláva, je datovaná 30.11.1965, t.j. v čase, keď nehnuteľnosti, ktoré tvoria predmet
sporu, boli v užívaní JRD a na základe tejto listiny došlo len k prideleniu nehnuteľnosti v intraviláne obce.
Je taktiež potrebné zdôrazniť, že v tomto prídele nie je uvedené jednoznačne, ktorý pôvodný výmer o

vlastníctve mal byť vymenený.

Vzhľadom na vyššie uvedené právne skutočnosti dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto
jej vyhovel v celom rozsahu.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. aplikujúc zásadu úspechu v konaní.

Úspešnému žalobcovi bolo priznané právo na náhradu trov konania, spočívajúcich v zaplatenom
súdnom poplatku za návrh na začatie konania vo výške 99,50 eur, ktorý bol zaplatený na základe výzvy
súdu zo 17.09.2013.

Úspešnému žalobcovi bolo priznané i právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške
2.341,69 eur podľa nasledovného vyúčtovania:

I.
Výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa riadi ust. § 11 ods. 1 písm.
a/ Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách
advokátov za poskytnutie právnych služieb (ďalej aj ako len "Vyhláška").

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje v roku 2012 sumu vo výške
58,69 eur, v roku 2014 sumu vo výške 61,87 eur, v roku 2015 sumu vo výške 64,53 eur a základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje v roku 2016 sumu vo výške 66,- eur.

Úkony právnej služby a hotové výdavky:

1) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 03.10.2012 (§ 13a ods. 1
písm. a/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 58,69 eur
- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 7,63 eur

spolu 66,32 eur;

2) vypracovanie a podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva adresovaná Okresnému súdu Kežmarok
zo dňa 03.10.2012 (§ 13a ods. 1 písm. c/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 58,69 eur

- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 7,63 eur
spolu 66,32 eur;

3) vypracovanie vyjadrenia zo dňa 25.06.2013 na základe výzvy Okresného súdu Kežmarok (§ 13a ods.
1 písm. c/ Vyhlášky),

- za úkon právnej služby 60,07 eur
- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 7,81 eur
spolu 67,88 eur;4) účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Kežmarok, č.k.: 8C/327/2012 dňa 02.07.2014 (§ 13a
ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 61,87 eur

- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,04 eur
- cestovné náhrady (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 28,62 eur
(0,059 l x 320 km z B. Bystrice do Kežmarku x 1,516 €/1l)
- náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 a 3 Vyhlášky) 107,20 eur
(13,40 eur x 8 polhodín)

- náhrada za používanie cestných MV § 15 ods. 1 písm. a/,
opatrenie MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 58,56 eur
(320 km z Banskej Bystrice do Kežmarku x 0,183 eur)
spolu 264,29 eur;

5) účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Kežmarok, č.k.: 8C/327/2012 dňa 24.09.2014 (§ 13a

ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 61,87 eur
- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,04 eur
- cestovné náhrady (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 27,94 eur
(0,059 l x 320 km z B. Bystrice do Kežmarku x 1,480 €/1l)

- náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 a 3 Vyhlášky) 107,20 eur
(13,40 eur x 8 polhodín)
- náhrada za používanie cestných MV § 15 ods. 1 písm. a/,
opatrenie MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 58,56 eur
(320 km z Banskej Bystrice do Kežmarku x 0,183,- eur)

spolu 263,61 eur;

6) účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Kežmarok, č.k.: 8C/327/2012 dňa 25.03.2015 (§ 13a
ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 64,53 eur

- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,39 eur
- cestovné náhrady (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 24,62 eur
(0,059 l x 320 km z B. Bystrice do Kežmarku x 1,304 €/1l)
- náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 a 3 Vyhlášky ) 111,84 eur
(13,98 eur x 8 polhodín)

- náhrada za používanie cestných MV § 15 ods. 1 písm. a/,
opatrenie MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 58,56 eur
(320 km z Banskej Bystrice do Kežmarku x 0,183 eur)
spolu 267,94 eur;
7) účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Kežmarok, č.k.: 8C/327/2012 dňa 29.04.2015 (§ 13a

ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 64,53 eur
- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,39 eur
- cestovné náhrady (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 25,68 eur
(0,059 l x 320 km z B. Bystrice do Kežmarku x 1,360 €/1l)

- náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 a 3 Vyhlášky) 111,84 eur
(13,98 eur x 8 polhodín)
- náhrada za používanie cestných MV § 15 ods. 1 písm. a/,
opatrenie MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 58,56 eur
(320 km z Banskej Bystrice do Kežmarku x 0,183 eur)

spolu 269,- eur;

8) nahliadnutie do spisu dňa 25.06.2015 a vyhotovenie fotokópií podaní SPF (§ 13a ods. 1 písm. b/
Vyhlášky,
- za úkon právnej služby 64,53 eur

- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,39 eur
spolu 72,92 eur;9) podanie vo veci samej - vyjadrenie zaslané súdu a protistrane zo dňa 21.09.2015 (§ 13a ods. 1 písm.
c/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 64,53 eur

- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,39 eur
spolu 72,92 eur;

10) účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Kežmarok, č.k.: 8C/327/2012 dňa 13.01.2016 (§ 13a
ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),

- za úkon právnej služby 66,- eur
- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,58 eur
- cestovné náhrady (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 21,83 eur
(0,059 l x 320 km z B. Bystrice do Kežmarku x 1,156 €/1l)
- náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 a 3 Vyhlášky) 114,40 eur
(14,30 eur x 8 polhodín)

- náhrada za používanie cestných MV § 15 ods. 1 písm. a/,
opatrenie MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 58,56 eur
(320 km z Banskej Bystrice do Kežmarku x 0,183 eur)
spolu 269,37 eur;

11) účasť na pojednávaní pred Okresným súdom Kežmarok, č.k.: 8C/327/2012 dňa 13.05.2016 (§ 13a
ods. 1 písm. d/ Vyhlášky),
- za úkon právnej služby 66,- eur
- režijný paušál (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 8,58 eur
- cestovné náhrady (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) 23,30 eur

(0,059 l x 320 km z B. Bystrice do Kežmarku x 1,234 €/1l)
- náhrada za stratu času (§ 17 ods. 1 a 3 Vyhlášky) 114,40 eur
(14,30 eur x 8 polhodín)
- náhrada za používanie cestných MV § 15 ods. 1 písm. a/,
opatrenie MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 58,56 eur

(320 km z Banskej Bystrice do Kežmarku x 0,183 eur)
spolu 270,84 eur;
II.
Odmena a náhrady advokáta v predmetnej veci sú vo výške 1.951,41 eur. Advokát je platiteľom dane z
pridanejhodnotyavsúladesust.§18ods.3VyhláškysazvyšujeodmenaanáhradypodľatejtoVyhlášky

o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu. S poukazom na
uvedené sa odmena a náhrady advokáta zvyšujú o daň z pridanej hodnoty vo výške 390,28 eur, a spolu
odmena a náhrady advokáta predstavujú sumu vo výške 2.341,69 eur vrátane DPH.

Poučenie:

˘ Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

˘ V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

˘ Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

˘ Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

˘ Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).